SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 738/2014-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2014predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,,zastúpeného advokátom Mgr. Martinom Paškalom, Záhradnícka 27, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 a 4 ÚstavySlovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčínesp. zn. 16 Cob 11/2014 z 29. apríla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nedostatok právomoci na jejprerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojich práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkomKrajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Cob 11/2014z 29. apríla 2014 (ďalej len,,napadnutý rozsudok krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa na strane žalobcu na Okresnomsúde Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti žalovanémuzaplatenia sumy 22 000 eur s príslušenstvom z titulu zmluvy o dielo. Okresný súd vo vecirozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 14 000 eura vo zvyšnej časti návrh zamietol. Proti rozsudku okresného súdu sa odvolal sťažovateľa tvrdil, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie tvrdenia, že suma 8 000 €bola zaplatená nad rámec odplaty za dielo vo výške 38 000 eur, a preto okresný súdpochybil, keď zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi sumu 14 000 eur namiesto 22 000€.
3. Po podaní odvolania bola sťažovateľovi doručená zásielka, v ktorej sa nachádzalalistina – jednostranné započítanie pohľadávok a záväzkov medzi žalobcom a žalovaným.Z jej obsahu vyplynulo, že žalovaný evidoval voči sťažovateľovi nezaplatenú istinuvo výške 22 000 €. Sťažovateľ následne vo vyjadrení k odvolaniu predložil krajskému súduoznačenú listinu.
4. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu. Krajskýsúd okrem iného uviedol, že k doručeniu listiny došlo až po vyhlásení rozsudku súdu prvéhostupňa, teda v čase vyhlásenia rozsudku nepovažoval okresný súd za preukázanéuskutočnenie žiadneho úkonu žalovaného smerujúceho k započítaniu. Krajský súd pretona tento úkon žalovaného uskutočnený v priebehu odvolacieho konania nemoholprihliadnuť.
5. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy namieta, že krajský súd malv jeho veci aplikovať § 205a ods. 1 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktoréhoskutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaníproti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak ichúčastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súduprvého stupňa. Tým, že krajský súd tak neučinil, odňal sťažovateľovi možnosť konaťpred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.
6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho označenýchpráv, napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznalmu náhradu trov právneho zastúpenia.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhyvo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajúnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranuzákladných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcichz príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systémtejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomociústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomocivšeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárnezodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práva slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systémuvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôdvtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
V čl. 127 ods. 1 ústavy už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať jeho sťažnosťou ibavtedy, ak sa nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobyzistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sasťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkovnápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred inýmštátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci najej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).
9. K sťažnostným námietkam sťažovateľa týkajúcim sa porušenia jeho práv podľačl. 20 a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny napadnutýmrozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahová stránka jeho námietok jesubsumovateľná pod dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku,podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak saúčastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Napokon, aj sámsťažovateľ uvádza, že krajský súd mu napadnutým rozsudkom „odňal možnosť konať pred súdom v zmysle ust. § 237 písm. f) O. s. p.“.
10. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastníkkonania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovidostupných a účinných prostriedkov nápravy. Keďže proti napadnutému uzneseniukrajského súdu ako súdu odvolacieho je možné zo sťažovateľom tvrdených pochybenív jeho postupe a uznesení podať dovolanie (§ 237 Občianskeho súdneho poriadku),právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa má Najvyšší súdSlovenskej republiky ako súd dovolací, čím bola zároveň vylúčená právomoc ústavnéhosúdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdesťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovaniea rozhodnutie.
11. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavnýsúd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnostiby bolo vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. decembra 2014