znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 738/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2014predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,,zastúpeného advokátom Mgr. Martinom Paškalom, Záhradnícka 27, Bratislava, vo vecinamietaného   porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl.   20   a   čl.   46   ods.   1   a 4   ÚstavySlovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčínesp. zn. 16 Cob 11/2014 z 29. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   na   jejprerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojich   práv   podľa   čl.   20   a čl.   46   ods.   1   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkomKrajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   16   Cob   11/2014z 29. apríla 2014 (ďalej len,,napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa na strane žalobcu na Okresnomsúde   Nové   Mesto   nad   Váhom   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhal   proti   žalovanémuzaplatenia sumy 22 000 eur s príslušenstvom z titulu zmluvy o dielo. Okresný súd vo vecirozhodol   tak,   že   žalovanému   uložil   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi   sumu   14 000 eura vo zvyšnej časti návrh zamietol. Proti rozsudku okresného súdu sa odvolal sťažovateľa tvrdil, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie tvrdenia, že suma 8 000 €bola   zaplatená   nad   rámec   odplaty   za   dielo   vo   výške   38 000   eur,   a preto   okresný   súdpochybil, keď zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi sumu 14 000 eur namiesto 22 000€.

3. Po podaní odvolania bola sťažovateľovi doručená zásielka, v ktorej sa nachádzalalistina – jednostranné započítanie pohľadávok a záväzkov medzi žalobcom a žalovaným.Z jej   obsahu   vyplynulo,   že   žalovaný   evidoval   voči   sťažovateľovi   nezaplatenú   istinuvo výške 22 000 €. Sťažovateľ následne vo vyjadrení k odvolaniu predložil krajskému súduoznačenú listinu.

4. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu. Krajskýsúd okrem iného uviedol, že k doručeniu listiny došlo až po vyhlásení rozsudku súdu prvéhostupňa,   teda   v čase   vyhlásenia   rozsudku   nepovažoval   okresný   súd   za   preukázanéuskutočnenie žiadneho úkonu žalovaného smerujúceho k započítaniu. Krajský súd pretona tento   úkon   žalovaného   uskutočnený   v priebehu   odvolacieho   konania   nemoholprihliadnuť.

5. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy namieta, že krajský súd malv jeho veci aplikovať § 205a ods. 1 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktoréhoskutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaníproti   rozsudku   alebo   uzneseniu   vo   veci   samej   odvolacím   dôvodom   len   vtedy,   ak   ichúčastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súduprvého   stupňa.   Tým,   že   krajský   súd   tak   neučinil,   odňal   sťažovateľovi   možnosť   konaťpred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho označenýchpráv, napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznalmu náhradu trov právneho zastúpenia.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento   zákon   neustanovuje   inak.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhyvo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajúnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranuzákladných   práv   a   slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcichz príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systémtejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomociústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomocivšeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a   to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárnezodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práva slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systémuvšeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôdvtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V čl. 127 ods. 1 ústavy už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať jeho sťažnosťou ibavtedy,   ak   sa   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   všeobecným   súdom.   Pokiaľústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobyzistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sasťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkovnápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred inýmštátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci najej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

9. K sťažnostným námietkam sťažovateľa týkajúcim sa porušenia jeho práv podľačl. 20 a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny napadnutýmrozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahová stránka jeho námietok jesubsumovateľná pod dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku,podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak saúčastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Napokon, aj sámsťažovateľ uvádza, že krajský súd mu napadnutým rozsudkom „odňal možnosť konať pred súdom v zmysle ust. § 237 písm. f) O. s. p.“.

10. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastníkkonania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovidostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy.   Keďže   proti   napadnutému   uzneseniukrajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho   je   možné   zo   sťažovateľom   tvrdených   pochybenív jeho   postupe   a   uznesení   podať   dovolanie   (§   237   Občianskeho   súdneho   poriadku),právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa má Najvyšší súdSlovenskej republiky ako súd dovolací, čím bola zároveň vylúčená právomoc ústavnéhosúdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdesťažnosť   sťažovateľa   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovaniea rozhodnutie.

11. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavnýsúd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnostiby bolo vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2014