znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 737/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2014predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpených   advokátkou   JUDr. EvouPovažanovou,   Jiráskova   400/21,   Žiar   nad   Hronom,   vo   veci   namietaného   porušeniazákladného   práva   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl. 6 a čl.   14Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Okresnýmsúdom Žiar nad Hronom pod sp. zn. 10 C 15/2012 a v konaní vedenom Krajským súdomv Banskej Bystrici pod sp. zn. 17 Co 128/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola20. júna 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   základného   práva   zaručeného   čl.   46   ÚstavySlovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   zaručených   čl.   6   a   čl.   14   Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenomOkresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 15/2012a v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“ alebo„odvolací súd“) pod sp. zn. 17 Co 128/2013.

2. V návrhu na rozhodnutie vo veci samej sťažovatelia ústavnému súdu navrhli, abyvyslovil porušenie ich základných práv na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ústavy,práv podľa čl. 6 a čl. 14 dohovoru v konaní vedenom na okresnom súde, zrušil rozsudokokresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu, vrátil vec okresnému súdu, ktorémusa zároveň prikáže upustiť od ďalšieho porušovania práva, a prizná im primerané finančnézadosťučinenie.

3. Sťažnosť sťažovateľov v predloženej podobe nespĺňala náležitosti ustanovené § 20a § 50 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“).   Ústavný   súd   preto   listomz 13. augusta   2014   vyzval   sťažovateľov,   aby   doručili   riadny   návrh   na   začatie   konaniaspísaný advokátom, ktorého si na ten účel zvolia na zastupovanie v konaní pred ústavnýmsúdom a pripoja aj jeho písomné splnomocnenie.

4. Zvolená právna zástupkyňa sťažovateľov v podstate ich sťažnosť len prepísalabez bližšej ústavnoprávnej argumentácie s návrhom, aby ústavný súd vyslovil porušeniepráva sťažovateľov na spravodlivý proces pred zákonným sudcom v konaní pred okresnýmsúdom a následne aj odvolacím súdom, priznal im finančné odškodnenie v sume 500 €a trovy konania vo výške 284,08 €.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenianávrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktorénemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekýmzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   o   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možnohovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   danom   prípadeokresného súdu a krajského súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného právaalebo   slobody,   ktoré   sťažovatelia   označili,   či   už   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom aleboslobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov   (I.   ÚS   66/98,III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).

8.   V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosťsťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvodyna jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

9. Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľmi označených základných právrozsudkom krajského súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti skúmal, činapadnutý rozsudok nie je neodôvodnený alebo arbitrárny v takom rozsahu, že by to maloza následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavya práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.

11. Sťažovatelia vidia porušenie nimi označených základných práv tým, že napadnutýrozsudok krajského súdu je podľa nich ústavne nekonformný, lebo nesprávne aplikovalustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sa týkali nájomného vzťahu k užívanému bytu vobytnom dome č..

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,I. ÚS 17/01).

13.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   takérozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právnezávery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené záveryboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

14. Napadnutý rozsudok krajského súdu, poukazujúc na závery rozsudku okresnéhosúdu,   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok   skutkových   a   právnych   záverova ústavný   súd   nezistil,   že   by   jeho   výklad   a   závery   boli   svojvoľné   alebo   zjavneneodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecnezáväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súdsa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľovzaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovatelia v tomto konaní dostaliodpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveďna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatnývýznam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Pretoodôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkovýa právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plnerealizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdnekonanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto nietžiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   súdostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

15.   Ústavný   súd   tiež   poukazuje   na   to,   že   krajský   súd   namietaným   rozsudkomsťažovateľom neodoprel spravodlivosť, a skutočnosť, že ich názor sa s právnym názoromkrajského   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o   zjavnejneodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozsudku.   Aj   stabilná   rozhodovaciačinnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožnoprávo na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý proces stotožňoval s procesným úspechom,z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnymnázorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov   a   námietok   (IV.   ÚS   245/2010).Medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom sťažovateľov podľačl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutiesťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jej podstatou je totiž len polemika sťažovateľov so skutkovými a právnymi závermivšeobecných súdov, takže nemá zmysel z nich čokoľvek opakovať či zdôrazňovať.

16. Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil porušenie označených práv sťažovateľov,rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2014