SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 737/2014-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2014predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpených advokátkou JUDr. EvouPovažanovou, Jiráskova 400/21, Žiar nad Hronom, vo veci namietaného porušeniazákladného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 a čl. 14Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresnýmsúdom Žiar nad Hronom pod sp. zn. 10 C 15/2012 a v konaní vedenom Krajským súdomv Banskej Bystrici pod sp. zn. 17 Co 128/2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola20. júna 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených čl. 6 a čl. 14 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenomOkresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 15/2012a v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“ alebo„odvolací súd“) pod sp. zn. 17 Co 128/2013.
2. V návrhu na rozhodnutie vo veci samej sťažovatelia ústavnému súdu navrhli, abyvyslovil porušenie ich základných práv na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ústavy,práv podľa čl. 6 a čl. 14 dohovoru v konaní vedenom na okresnom súde, zrušil rozsudokokresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu, vrátil vec okresnému súdu, ktorémusa zároveň prikáže upustiť od ďalšieho porušovania práva, a prizná im primerané finančnézadosťučinenie.
3. Sťažnosť sťažovateľov v predloženej podobe nespĺňala náležitosti ustanovené § 20a § 50 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd preto listomz 13. augusta 2014 vyzval sťažovateľov, aby doručili riadny návrh na začatie konaniaspísaný advokátom, ktorého si na ten účel zvolia na zastupovanie v konaní pred ústavnýmsúdom a pripoja aj jeho písomné splnomocnenie.
4. Zvolená právna zástupkyňa sťažovateľov v podstate ich sťažnosť len prepísalabez bližšej ústavnoprávnej argumentácie s návrhom, aby ústavný súd vyslovil porušeniepráva sťažovateľov na spravodlivý proces pred zákonným sudcom v konaní pred okresnýmsúdom a následne aj odvolacím súdom, priznal im finančné odškodnenie v sume 500 €a trovy konania vo výške 284,08 €.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenianávrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktorénemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekýmzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možnohovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípadeokresného súdu a krajského súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného právaalebo slobody, ktoré sťažovatelia označili, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom aleboslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98,III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).
8. V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosťsťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvodyna jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
9. Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľmi označených základných právrozsudkom krajského súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti skúmal, činapadnutý rozsudok nie je neodôvodnený alebo arbitrárny v takom rozsahu, že by to maloza následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.
11. Sťažovatelia vidia porušenie nimi označených základných práv tým, že napadnutýrozsudok krajského súdu je podľa nich ústavne nekonformný, lebo nesprávne aplikovalustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sa týkali nájomného vzťahu k užívanému bytu vobytnom dome č..
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,I. ÚS 17/01).
13. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať takérozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právnezávery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené záveryboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
14. Napadnutý rozsudok krajského súdu, poukazujúc na závery rozsudku okresnéhosúdu, obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverova ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavneneodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecnezáväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súdsa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľovzaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovatelia v tomto konaní dostaliodpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveďna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatnývýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Pretoodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdnekonanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto nietžiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré súdostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
15. Ústavný súd tiež poukazuje na to, že krajský súd namietaným rozsudkomsťažovateľom neodoprel spravodlivosť, a skutočnosť, že ich názor sa s právnym názoromkrajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovaciačinnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožnoprávo na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý proces stotožňoval s procesným úspechom,z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnymnázorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (IV. ÚS 245/2010).Medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom sťažovateľov podľačl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutiesťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Jej podstatou je totiž len polemika sťažovateľov so skutkovými a právnymi závermivšeobecných súdov, takže nemá zmysel z nich čokoľvek opakovať či zdôrazňovať.
16. Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil porušenie označených práv sťažovateľov,rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. decembra 2014