znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 737/2013-9

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 11.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.   Rvp   19096/2013,   sp.   zn.   Rvp 19116/2013   –   sp. zn.   Rvp   19117/2013,   sp.   zn.   Rvp 19120/2013 – sp. zn. Rvp 19121/2013, sp. zn. Rvp 19129/2013 – sp. zn. Rvp 19133/2013, sp. zn. Rvp 19135/2013 – sp. zn. Rvp 19137/2013 a sp. zn. Rvp 19139/2013, zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 NcC 310/2013 z 27. marca 2013, sp. zn. 7 NcC 303/2013 z 10. apríla 2013, sp. zn. 5 NcC 304/2013 z 18. marca 2013, sp. zn. 9 NcC 322/2013 z 21. marca 2013, sp. zn. 9 NcC 353/2013 z 18. apríla 2013, sp. zn. 10 NcC 336/2013 zo 4. apríla 2013, sp. zn. 7 NcC 320/2013   z 29. apríla   2013,   sp.   zn.   7   NcC   321/2013   z 24.   apríla   2013,   sp.   zn.   5   NcC 98/2012   z 28. februára   2013,   sp.   zn.   7   NcC   256/2013   z 5.   marca   2013,   sp.   zn.   7   NcC 23/2013 z 1. februára 2013, sp. zn. 10 NcC 303/2013 z 27. marca 2013 a sp. zn. 5 NcC 398/2013 zo 14. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 19096/2013, sp. zn. Rvp 19116/2013 – sp. zn. Rvp 19117/2013, sp. zn. Rvp 19120/2013 – sp. zn. Rvp 19121/2013, sp. zn. Rvp 19129/2013 – sp. zn. Rvp 19133/2013, sp. zn. Rvp 19135/2013 – sp. zn. Rvp 19137/2013 a sp. zn. Rvp 19139/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 19096/2013.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 12.   júla a 15. júla   2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 NcC 310/2013 z 27. marca 2013   (sťažnosť   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   19096/2013   a sp.   zn.   Rvp   19130/2013), sp. zn. 7 NcC   303/2013   z 10.   apríla   2013,   sp.   zn.   5   NcC   304/2013   z 18.   marca   2013, sp. zn. 9   NcC   322/2013   z 21.   marca   2013,   sp.   zn.   9   NcC   353/2013   z 18.   apríla   2013, sp. zn. 10   NcC   336/2013   zo 4.   apríla   2013,   sp.   zn. 7 NcC 320/2013 z 29.   apríla   2013, sp. zn. 7   NcC   321/2013   z 24.   apríla   2013,   sp.   zn.   5 NcC   98/2012 z 28.   februára 2013, sp. zn. 7   NcC   256/2013   z 5.   marca   2013,   sp.   zn.   7   NcC   23/2013   z 1.   februára   2013, sp. zn. 10   NcC   303/2013   z 27.   marca   2013   a   sp.   zn.   5   NcC   398/2013   zo 14.   mája 2013(týkajúce   sa   námietok   zaujatosti   sudcov   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš)   a im predchádzajúcim postupom.

II.A

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.B

K spoločnému prerokovaniu vecí

4. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

5. S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   týchto   sťažností   a   taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.C

6.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   predmetu   sťažností   vedených   pod sp. zn. Rvp 19096/2013,   sp.   zn.   Rvp 19116/2013   –   sp.   zn.   Rvp   19117/2013,   sp.   zn. Rvp 19120/2013   –   sp.   zn.   Rvp   19121/2013,   sp.   zn.   Rvp   19129/2013   –   sp.   zn. Rvp 19133/2013,   sp.   zn.   Rvp   19135/2013   –   sp.   zn.   Rvp   19137/2013   a sp.   zn. Rvp 19139/2013 týkajúcich sa v záhlaví tohto rozhodnutia citovaných rozhodnutí krajského súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala   právne   závery   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   o námietkach   zaujatosti vznesených sťažovateľkou v prvostupňových konaniach vedených pred okresnými súdmi, v konaniach   ktorých   si   uplatnila   svoje   žalobné nároky   podľa   zákona č.   514/2003   Z.   z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

7. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to,   že   sťažovateľke   sú   známe dôvody   odmietnutia   sťažností   v obdobných   prípadoch a ustálený   právny   názor   ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v závislosti   od predmetu napadnutých rozhodnutí krajského súdu (bod 1) a ňou použitej argumentácie bez relevantných   zmien,   nie   je   potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je   aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn. I. ÚS 355/2013 z 5. júna 2013, sp. zn. II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III.   ÚS 301/2013 z 2. júla 2013, sp. zn. IV. ÚS 483/2013 z 15. augusta 2013...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých, resp. podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia, v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu týchto sťažností pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8.   Ústavný   súd   zároveň   zvýrazňuje,   že   nemohol   prehliadnuť   predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb v konaní pred všeobecnými   (exekučnými)   súdmi   v kontexte   s   už   právoplatnými   rozhodnutiami   súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj   otázka,   aký   význam   a efektivitu   má   pre   sťažovateľku   tento   postup,   keďže   aj   podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   javí   z materiálneho   hľadiska   v obdobných   prípadoch   ako neefektívny.

9. V závere ústavný súd poznamenáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú   v konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   na   rovnaký   spôsob   ich   vybavenia v predošlom   období   úspešné,   a ktorých   spracovanie   z hľadiska   časového   a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013