znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 736/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. H. L., P., zastúpenej advokátkou JUDr. T. P., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 135/2013 a jeho uznesením z 26. marca 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. H. L. o d m i e t a   z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 26. septembra 2013 doručená sťažnosť JUDr. H. L. (ďalej len „sťažovateľka“, v citovanom texte aj „navrhovateľka“), ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 135/2013 a jeho uznesením z 26. marca 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom postavení navrhovateľky   v súdnom   spore „o   určenie,   že   odmeňovanie   navrhovateľa   je   v rozpore so zásadou   rovnakého   zaobchádzania   a o úhradu   majetkovej   ujmy   v peniazoch“,   proti Slovenskej   republike   –   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „odporca“) vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 17 C 125/2007. Okresný súd uznesením z 9. januára 2013 zamietol návrh odporcu na zloženie preddavku sťažovateľkou. Krajský   súd uznesením   sp.   zn. 4 Co 135/2013 z 26. marca 2013 na základe odvolania odporcu prvostupňové uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľka   namieta   postup   okresného   súdu,   ktorý „v   poučení   písomne vyhotoveného uznesenia pripustil proti uzneseniu opravný prostriedok – odvolanie, ktorý žalovaná   využila...“,   a najmä   postup   krajského   súdu,   ktorý   napadnutým   uznesením prvostupňové uznesenie zrušil, čím podľa názoru sťažovateľky „prekročil ústavný princíp... vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy“, lebo priznal právo žalovanej strane podať odvolanie proti uzneseniu,   ktorým „sa   rozhodlo   o povinnosti   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   podľa § 141a“, čo je podľa jej názoru „v rozpore s ust. § 202 ods. 3 písm. q) O. s. p.“.

4.   Krajskému   súdu   ďalej   vytýka,   že   v napadnutom   uznesení   nereagoval   na   jej podanie, ktoré mu bolo doručené 17. mája 2013, podľa jej názoru ešte pred písomným vyhotovením namietaného rozhodnutia o odvolaní (prijatým na zasadnutí senátu 26. marca 2013, pozn.). Taktiež namieta, že uznesenie odvolacieho súdu jej bolo doručené „v rozpore s ust. § 49 ods. 1 O. s. p.“, lebo nebolo súčasne doručené aj jej právnemu zástupcovi.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co 135/2013 z 26. marca 2013, zrušil toto rozhodnutie a prikázal krajskému súdu vo veci znovu konať a rozhodnúť. Súčasne žiadala priznať jej náhradu trov konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 244/2010).

9.   Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 4 Co 135/2013 z 26. marca 2013, ktorým zrušil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu z 9. januára 2013 (pozri bod 2).

10. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom v posudzovanej veci je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

11. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

12.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

13. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom krajského súdu, najmä s interpretáciou a následnou aplikáciou ustanovenia § 202 ods. 3 písm. q) OSP (v spojení s ustanovením § 141a OSP).

14.   Krajský   súd   namietaným   uznesením   z 26.   marca   2013   zrušil   odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu z 9. januára 2013 (pozri bod 2). V odôvodnení svojho rozhodnutia   najprv   oboznámil   podstatu   prvostupňového   rozhodnutia   a   odvolaciu argumentáciu odporcu. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Odvolací súd prejednal vec podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p, bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je nutné zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa § 141a ods. 1 O. s. p., navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo na   zaplatenie   peňažnej   sumy   prevyšujúcej   400-násobok   životného   minima   pre   jednu plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne s uložením   povinnosti   navrhovateľovi   v   rovnakej   lehote   aj   odporcu.   Povinnosť   zložiť preddavok   na   trovy   konania   nemá   účastník,   ktorého   majetkové   pomery   ako   dlžníka nemožno   usporiadať   podľa   osobitného   predpisu   o   konkurznom   konaní.   Ak   navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví.

Prvostupňový   súd   pri   rozhodovaní   o   návrhu   odporcu   na   uloženie   povinnosti navrhovateľke zložiť preddavok na trovy konania (§ 141a ods. 1 O. s. p. ) správne uviedol, že odporcom v súdenej právnej veci je účastníkom - Slovenská republika - ktorej majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Avšak   záver   prvostupňového   súdu   o tom,   že   v   danej   veci   nie   sú   kumulatívne   splnené podmienky uvedené v § 141a ods. 1 O. s. p. pre zastavenie konania z dôvodu nezloženia preddavku   navrhovateľkou   bol   nesprávny.   Tento   záver   vyvodzoval   prvostupňový   súd z gramatického výkladu predmetného ustanovenie a zo skutočnosti, že v danej právnej veci nemožno   uložiť   povinnosť   zložiť   preddavok   odporcovi   -   Slovenskej   republike,   pretože majetkové   pomery   štátu   ako   dlžníka   nemožno   usporiadať   podľa   osobitného   predpisu o konkurznom konaní.

Odvolací súd má za to, že § 141a ods. 1 O. s. p. nevylučuje možnosť zastavenia konania   v   dôsledku   nesplnenia   súdom   uloženej   povinnosti   zložiť   preddavok   na   trovy konania navrhovateľovi aj v prípade, ak návrh na zloženie preddavku podľa § 141 a ods. 1 O. s. p. dal odporca, ktorému nemožno uložiť povinnosť zložiť preddavok na trovy konania. Podľa názoru odvolacieho súdu § 141a ods. 1 O. s. p. nemá v prípade odporcu na mysli iba takého účastníka, ktorému je možné uložiť povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, ale aj takého účastníka, u ktorého toto nemožno, tak ako je to v danom prípade, nakoľko je odporcom v konaní štát, ktorému nie je možné danú povinnosť uložiť. Súd prvého stupňa si predmetné ust. § 141a ods. 1 O. s. p. vyložil tak. že ho môže aplikovať iba v prípade, ak povinnosť zložiť preddavok na trovy konania možno uložiť obom účastníkom, tak ako aj navrhovateľovi,   tak   aj   odporcovi.   Odvolací   súd   sa   nestotožnil   s   týmto   záverom prvostupňového   súdu,   nakoľko   podľa   jeho   názoru   citované   ustanovenie   počíta   aj s možnosťou,   že   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   možno   uložiť   len navrhovateľovi, ktorý nespĺňa predpoklady pre oslobodenie podľa § 138 O. s. p. v celom rozsahu a to práve v prípade, ak odporcom je účastník, ktorý povinnosť zložiť preddavok na trovy nemá preto, že mu takáto povinnosť nemôže byť uložená (jeho majetkové pomery nemôžu byť usporiadané podľa osobitného právneho predpisu).

Súd   prvého   stupňa   rozhodol   o   návrhu   na   zloženie   preddavku   na   trovy   konania predčasne   nakoľko   neskúmal,   či   navrhovateľka   spĺňa   predpoklady   na   oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 O. s. p. v celom rozsahu. Odvolací súd má za to, že prvostupňový súd ust. § 141a ods. 1 O. s. p. nesprávne právne posúdil.

Na základe vyššie uvedeného, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O. s. p.).

V ďalšom konaní bude mať prvostupňový súd za úlohu preskúmať, či navrhovateľka spĺňa podmienky pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v zmysle § 138 O. s. p. a po posúdení tejto otázky následne opätovne rozhodnúť o návrhu odporcu na uloženie povinnosti navrhovateľovi v zmysle § 141a ods. 1 O. s. p.

O   náhrade   trov   odvolacieho   konania   rozhodne   podľa   ustanovenia   §   224   ods.   3 O. s. p. súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.“

15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona (Občianskeho súdneho poriadku) je namietané uznesenie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu a namietaným porušením označených práv, a preto sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

16.   Ústavný   súd   nad   rámec   už   uvedeného   ešte   poznamenáva,   že   namietané rozhodnutie   krajského   súdu   nie   je   rozhodnutím   v   merite   veci   (pozri   záverečnú   časť odôvodnenia uznesenia krajského súdu v bode 14) a sťažovateľka sa bude môcť domáhať nápravy porušenia označených práv (alebo ochrany pred ich eventuálnym porušením) aj ňou tvrdenými   skutočnosťami   uvedenými   v bode   4   (t.   j.   pripomienkami   zo   14.   mája   2013 k odvolaniu   odporcu   a tiež   prípadným   doručovaním   rozhodnutia   odvolacieho   súdu) v ďalšom (pokračujúcom) konaní v predmetnej veci (princíp subsidiarity). S prihliadnutím na tieto skutočnosti je ďalším   možným dôvodom odmietnutia sťažnosti   (čl. 127 ods.   1 ústavy v spojení s § 53 ods. 1 a § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) nedostatok právomoci ústavného súdu.

17. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013