znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 735/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2014predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   advokátom   JUDr.   Františkom   Komkom,   Hlavná   27,   Prešov,   vo   vecinamietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl. 46   ods.   1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súduv Prešove sp. zn. 1 CoPr 1/2014 z 19. marca 2014 a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2014doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranuzaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva naspravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 1 CoPr 1/2014 z 19. marca 2014.  

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cpr 1/2011konal   Okresný   súd   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   o   žalobe   sťažovateľaz 2. septembra 2011,   ktorou   sa   domáhal   vyslovenia   neplatnosti   okamžitého   skončeniapracovného pomeru daného mu 14. júla 2011 jeho zamestnávateľom (

) z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny kvôli jeho neospravedlnenejneprítomnosti   na pracovisku   v čase   od   14.   júna   2011   do   24.   júna   2011,   ktorú   všaksťažovateľ odôvodňoval faktickým čerpaním dovolenky, na čerpanie ktorej mal mať sícevypísané dovolenkové lístky v apríli 2011 (9 pracovných dní) a máji 2011 (15 pracovnýchdní),   avšak   k jej   vyčerpaniu   fakticky   v tom   čase   nedošlo,   a preto   túto dovolenku   malsťažovateľ fakticky vyčerpať práve v spornom období od 14. júna 2011 do 24. júna 2011.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 Cpr 1/2011 zo 16. marca 2212 žalobu sťažovateľav celom   rozsahu   zamietol,   avšak   na   základe   odvolania   sťažovateľa   bol   tento   rozsudokokresného súdu z dôvodu nedostatočného   zistenia   skutkového   stavu   zrušený uznesenímkrajského súdu sp. zn. 1 CoPr 12/2012 z 31. októbra 2012 a vec bola vrátená na ďalšiekonanie okresnému súdu, ktorý po doplnení dokazovania v intenciách pokynov krajskéhosúdu   (vypočutie   svedkov,   pozn.)   v poradí   druhým   rozsudkom   sp.   zn.   10   Cpr   1/2011z 18. októbra 2013 žalobu sťažovateľa opätovne zamietol.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním bolopreukázané,   že   v spornom   období   od   14.   júna   2011   do   24.   júna   2011   sa   sťažovateľnenachádzal   na   svojom   pracovisku,   a to   aj   napriek   tomu,   že   nemal   jemu   nadriadenýmpracovníkom schválenú dovolenku a podpísaný dovolenkový lístok, pričom dokazovaním(výpoveďami svedkov) nebolo preukázané obranné tvrdenie sťažovateľa   o údajnej bežnezaužívanej praxi u zamestnávateľa, podľa ktorej by mohol zamestnanec čerpať dovolenku nazotavenie   v inom   čase,   ako   mal   fakticky   vypísaný   dovolenkový   lístok,   prípadne   ibana základe ústneho oznámenia tejto skutočnosti nadriadenému pracovníkovi. Okresný súdtiež   poukázal   na   skutočnosť, že sťažovateľ   sa   v rozhodnom   čase   zdržiaval v cudzine ajnapriek tomu, že ho telefonicky kontaktoval jeho zamestnávateľ s tým, aby sa dostavilna pracovisko, na čo mal sťažovateľ reagovať tak, že z dôvodu rodinnej udalosti (promócie)odsúva   svoj   príchod   do   práce   ešte   o   niekoľko   dní.   Okrem   toho   okresný   súd   svojeodôvodnenie založil aj na zistení, že v čase, kejď sa sťažovateľ zdržiaval v cudzine, malv elektronickom   systéme   zamestnávateľa   ( ⬛⬛⬛⬛ )   vykazovaťvykonávanie skúšania študentov v skúšobných termínoch, ktoré určil sám sťažovateľ, ako ajna   zistení,   že   okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   sťažovateľa   bolo   vopred   riadnezamestnávateľom   prerokované   s príslušným   odborovým   zväzom,   a napokon   ajna konštatovaní, že k rozhodnutiu zamestnávateľa mohlo prispieť aj jeho podozrenie vočisťažovateľovi   z plagiátorstva   pri   hodnotení   autenticity   jeho   habilitačnej   práce,   z dôvoduktorého mal sám sťažovateľ odstúpiť z funkcie prodekana. Správanie sťažovateľa, ktorý sanapriek   svojej   vedomosti   o tom,   že   nadriadený   pracovník   mu   v rozhodnom   obdobíneschválil dovolenku, zdržiaval mimo práce, okresný súd kvalifikoval ako „... úmyselné konanie... vysokej intenzity, ktoré spočíva v neplnení si žiadnych povinností zamestnanca počas pomerne dlhej doby“.  

Uvedený   rozsudok   okresného   súdu   preskúmal   na   základe   odvolania   podanéhosťažovateľom krajský súd a napádaným rozsudkom sp. zn. 1 CoPr 1/2014 z 19. marca 2014ho potvrdil, pričom v rozsahu odôvodnenia sa krajský súd stotožnil s okresným súdomokrem časti týkajúcej sa podozrení sťažovateľa z plagiátorstva, ktorých výpovednú hodnotuvo vzťahu k predmetu konania vyhodnotil krajský súd ako irelevantnú.  

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ vyjadruje hlboké rozhorčenie nadpostupom zamestnávateľa, ktorý s ním z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplínyokamžite skončil pracovný pomer. Tento postup bol odobrený aj napádaným rozhodnutímkrajského   súdu   sp.   zn.   1   CoPr   1/2014   z   19.   marca   2014,   ktorému   sťažovateľ   vyčítanedostatočné   odôvodnenie   a nesprávne   právne   posúdenie   zisteného   skutkového   stavu,poukazujúc   pritom   na   judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„najvyšší súd“) podľa sťažovateľa v obdobných veciach. Sťažovateľ v týchto súvislostiachv podanej sťažnosti rozvíja teórie o viazanosti všeobecných súdov nižších stupňov právnyminázormi   najvyššieho   súdu   v obdobných   veciach   a   konštatuje,   že   krajský   súdnerešpektovaním tejto zásady konal v rozpore s princípom právnej istoty, v dôsledku čohoporušil jeho základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil aj takto:«Všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní v ničom nerešpektovali a nevychádzali zo súdnej judikatúry, čo je potrebné hodnotiť za nesprávne právne posúdenie veci.... Až   po   skončení   štátnych   záverečných   skúšok   som   oznámil   poverenej   osobe, sekretárke katedry, že čerpám podpísanú a nevyčerpanú starú dovolenku ešte za rok 2010 a s týmto som aj na zahraničnú dovolenku spolu s celou rodinou nastúpil.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že takýto spôsob čerpania dovolenky u vedúcich pracovníkov fakulty (dekana a prodekanov) bol bežnou praxou a dlhodobo zaužívaný. Ja, sťažovateľ, tak aj ďalší prodekani, ako aj samotný dekan, dovolenku čerpali podľa svojho rozhodnutia, a to takýmto spôsobom, že to oznámili len sekretárke katedry. Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri posudzovaní porušenia pracovnej disciplíny, ktoré má byť dôvodom pre skončenie pracovného pomeru, rozlišovať menej závažné porušenie pracovnej disciplíny a závažné porušenie pracovnej disciplíny.

Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny....

Hlavnou   príčinou   okamžitého:   skončenia   pracovného   pomeru   v   mojom   prípade nebolo   neoprávnené   čerpanie   dovolenky,   ale   „údajné   plagiátorstvo“   z   mojej   strany, na ktoré mal môj zamestnávateľ podozrenie, avšak v tejto oblasti nemohol v ničom konať v dôsledku uplynutia premlčacích lehôt.

Zamestnávateľ   teda   využil   situáciu   môjho   čerpania   dovolenky   a   doslova   všetko prekrútil v môj neprospech, aj pôvodné vyznačovanie mojej neúčasti na pracovisku ako čerpanie dovolenky, následne na iný dôvod ako absencie po uplynutí doby viac ako dvoch mesiacov.»

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   žiada,   aby   po   prijatí   jeho   sťažnosti   na   ďalšiekonanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. l Copr 1/2014 z 19.3.2014 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. l Copr 1/2014 zo 19.3.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť ⬛⬛⬛⬛ v sume 340,90   Eur   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   Františkovi   Koníkovi,   Advokátska kancelária,   Hlavná   27,   Prešov,   do   dvoch   mesiacov   odo   dňa   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.  

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľom   namietané   porušeniezákladného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právana spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v príčinnej   súvislostis rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 CoPr 1/2014 z 19. marca 2014.

V súvislosti so sťažovateľom namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súdvzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, ženie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové aprávne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohtopostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu vprípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   kporušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdumôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené záveryboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné aneudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I.ÚS 13/00).

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 2 O.s.p., a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.... Podľa § 59 ods. 1 Zákonníka práce účinného v čase podania okamžitého skončenia pracovného pomeru, t.j. účinného do 31. 8. 2011 pracovný pomer možno skončiť

a) dohodou,

b) výpoveďou,

c) okamžitým skončením,

d) skončením v skúšobnej dobe. Podľa   §   68   ods.   1   písm.   b)   citovaného   Zákonníka   práce   Zamestnávateľ   môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

Podľa § 81 písm. b) citovaného Zákonníka práce zamestnanec je povinný najmä byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času.

Podľa   §   74   citovaného   Zákonníka   práce   výpoveď   alebo   okamžité   skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so   zástupcami   zamestnancov,   inak   je   neplatné.   Zástupca   zamestnancov   je   povinný prerokovať   výpoveď   alebo   okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   zo   strany zamestnávateľa   do   10   kalendárnych   dní   odo   dňa   doručenia   písomnej   žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo. Podľa   čl.   16   bod   3   Pracovného   poriadku dovolenkový   lístok   je   zamestnanec   povinný   vypísať   najmenej   1   deň   pred   nástupom na dovolenku. Zamestnanec môže čerpať dovolenku len po podpísaní dovolenkového lístka priamym vedúcim zamestnancom pred nástupom na dovolenku, v opačnom prípade sa jeho neprítomnosť v práci považuje za absenciu. Dovolenkové lístky sa zakladajú do evidencie dochádzky.

V predmetnej veci bolo nepochyhne preukázané, že žalobca nerešpektoval čl. 16 bod 3   Pracovného   poriadku   Prešovskej   univerzity   v   spojení   s   §   81   písm.   b)   citovaného Zákonníka práce v tom zmysle, že odišiel na dovolenku v dňoch 14. 6. až 29. 6. 2011, a to bez   toho,   aby   mal   podpísaný   dovolenkový   lístok   jeho   nadriadeným   a   naplnil   takto predpoklad oprávneného čerpania dovolenky. Na tejto okolnosti nemení nič ani fakt, že úmysel   čerpania   dovolenky   oznámil   svojej   bezprostrednej   nadriadenej,   a   to   vedúcej katedry, na ktorej bol žalobca v predmetnom čase zaradený, pretože takéto oznámenie je vo vzťahu k čl. 16 bod 3 Pracovného poriadku ⬛⬛⬛⬛ bez právneho významu. Povinnosťou žalobcu bolo vyčkať a overiť si, či oprávnená osoba — dekan fakulty mu dovolenku podpísal a takýmto spôsobom ju udelil, nakoľko žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu správne poukazuje na ust. § 100 a nasl. Zákonníka práce s tým, že čerpanie dovoleniek určuje zamestnávateľ po prerokovaní so zamestnancom podľa plánu dovoleniek určeného s predchádzajúcim súhlasom zástupcov zamestnancov. Okolnosť, že plán dovolenky eventuálne vypracovaný nebol, ako na to poukazuje žalobca vo svojom odvolaní,   je   bez   právneho   významu,   pretože   rozhodujúcim   činiteľom   je   súhlas zamestnávateľa - v tomto kontexte dekana fakulty s čerpaním dovolenky. Navyše v kritickom čase   mal   žalobca   byť   na   pracovisku   z   dôvodu   prebiehajúceho   skúšobného   obdobia a z dôvodu existencie skúšobných termínov, ktoré sám stanovil. V tomto ohľade tvrdenie žalobcu,   že   jeho   prítomnosť   na   pracovisku   sa   nevyžadovala,   je   taktiež   bez   právneho významu.   Napokon   je   potrebné   poukázať   na   to,   že   pôvodná   obrana   žalobcu,   ktorú prezentoval   v skorších   štádiách   tohto   konania   spočívajúca   v   tom,   že   mal   súhlas na započítanie dovolenky, ktorú čerpal v predchádzajúcom období v mesiacoch apríl a máj 2011, pričom v skutočnosti si plnil pracovné povinnosti na pracovisku a takýmto spôsobom mala   byť   kompenzovaná   jeho   neprítomnosť   v   spomínaných   dňoch   14.6.   až   29.6.2011, preukázaná nebola, najmä vo svetle výpovede svedka ⬛⬛⬛⬛.

Okolnosť, že pôvodne v evidenčných podkladoch evidovaných v počítačovom systéme žalovaného bola neprítomnosť žalobcu kvalifikovaná ako čerpanie dovolenky, bola náležite vysvetlená v neskorších štádiách konania, a to výpoveďou svedkyne ⬛⬛⬛⬛, ktorá náležite   objasnila,   z   akých   dôvodov   bola   v   informačnom   systéme   prvotne   vykazovaná neprítomnosť   žalobcu   na   pracovisku   ako   dovolenka.   Išlo   len   o   úmysel   zabrániť eventuálnemu neoprávnenému kráteniu náhrady mzdy na strane žalobcu, ak by skutočne bola jeho neprítomnosť na pracovisku uznaná ako ospravedlnená, a teda ako čerpanie dovolenky.

V   konaní   bolo   preukázané   aj   riadne   prerokovanie   predmetného   okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom zo strany zástupcov zamestnancov v zmysle § 74   Zákonníka   práce,   súd   prvého   stupňa   dokazovaniu   tejto   okolnosti   venoval   počas doplňujúceho dokazovania náležitú pozornosť, vypočul v tomto smere celý rad svedkov, ktorí potvrdili, že najmä na druhom zasadnutí, ktoré sa konalo za prítomnosti rektora univerzity ⬛⬛⬛⬛, bol tento orgán a jeho členovia, teda zástupcovia zamestnancov náležité oboznámení so zámerom žalovaného skončiť okamžite pracovný pomer so žalobcom a s dôvodmi tohto postupu. V tomto ohľade nemožno v postupe žalovaného vidieť rozpor s judikatúrou,   o   ktorej   hovorí   žalobca   vo   svojom   odvolaní,   a   to   najmä   z   rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 MCdo 21/2009. Je taktiež bez právneho významu to, že zasadnutie tohto orgánu zástupcov zamestnancov sa konalo celkom dvakrát, pričom pri prvotnom prerokovaní problematiky poukázal tento orgán na okolnosť, že chyba sa   stala   na   oboch   stranách,   teda   tak   na   strane   zamestnanca,   ako   aj   zamestnávateľa a neodporučil   radikálne   riešenie   situácie   v   podobe   okamžitého   skončenia   pracovného pomeru. Táto okolnosť, teda konkrétne vyjadrenie sa zástupcov zamestnancov k zámerom zamestnávateľa   nie   je   právne   významné,   pretože   §   74   citovaného   Zákonníka   práce zakotvoval   len   povinnosť   zamestnávateľa   prerokovať   túto   problematiku   so   zástupcami zamestnancov   a   eventuálnym   stanoviskom   orgánu   zástupcov   zamestnancov   nebol zamestnávateľ   viazaný.   Zákon   dokonca   umožňuje   právnu   domnienku,   že   ak   v   lehote uvedenej   v   §   74   Zákonníka   práce   by   k   prerokovaniu   vôbec   nedošlo,   platí   právna domnienka, že k tomuto prerokovaniu došlo.

Vychádzať z náznakov uvedených v odvolaní žalobcu voči rozsudku súdu prvého stupňa spočívajúcich v tom, že zástupcovia zamestnancov mohli byť ovplyvnení na tomto druhom   rokovaní   v   dôsledku   prítomnosti   rektora   univerzity,   je   taktiež   bez   právneho významu. § 74 citovaného Zákonníka práce totiž ukladá priamo povinnosť zamestnávateľa prerokovať túto problematiku so zástupcami zamestnancov a toto nie je možné bez účasti štatutárneho zástupcu na takomto zasadnutí a bez výmeny názorov.

Predovšetkým   z   výpovede   svedka jednoznačne   vyplýva,   že   zástupcovia zamestnancov (Rada odborov) mala vedomosť o zamýšľanom skončení pracovného pomeru vo   vzťahu   k   žalobcovi   zo   strany   žalovaného.   Na   č.1.   172   sa   nachádza   aj   žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom.

Za týchto okolností je potrebné súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa v tom slova zmysle, že došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, ktorý si počínal neuvážene a spôsobil dlhodobú neospravedlnenú neprítomnosť na pracovisku. Ide o obdobie   dvoch   týždňov   a   faktom   zostáva   v   zmysle   vyššie   uvedeného,   že   podpísaný dovolenkový lístok, teda súhlas, či udelenie súhlasu na čerpanie dovolenky žalobca nemal, hoci Pracovný poriadok ⬛⬛⬛⬛ (čl. 16 bod 3) poznal, resp. mal poznať. Navyše (taktiež v zmysle vyššie uvedeného) doplnené dokazovanie na súde prvého stupňa potvrdzuje najmä ten fakt (bez ohľadu na to, i aké predstavy mal, či postupy chcel voliť žalobca), že v kritickej dobe mal žalobca vytýčené termíny skúšok.

Všetky vyššie uvedené okolnosti nemožno v konečnom dôsledku zvážiť a uzavrieť iným   spôsobom,   než   tým,   že   skutočne   ide   o   závažné   porušenie   pracovnej   disciplíny spočívajúce   v   dlhodobej   neprítomnosti   na   pracovisku   bez   podpísaného   dovolenkového lístka. Takýmto   spôsobom   bolo   naplnené   ust.   §   68   ods.   1   písm.   b)   Zákonníka   práce, po naplnení   procesných   okolností   (§   74   Zákonníka   práce),   pretože   súd   prvého   stupňa správne   konštatuje,   že   reťazová   a   dlhodobá   neprítomnosť   na   pracovisku   (absencia)   je dôvodom na postup podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v podobe okamžitého skončenia pracovného pomeru.

Vyššie bolo naznačené, že nemožno súhlasiť so všetkými zisteniami súdu prvého stupňa a táto okolnosť sa týka jednoznačného tvrdenia súdu prvého stupňa uvedeného v odôvodnení jeho rozhodnutia v tom zmysle, že žalobca sa dopustil plagiátorstva ako osoba   vo   vysokej   pedagogickej   funkcii.   Už   v   skorších   štádiách   tohto   konania   bolo naznačené, že skúmanie problematiky údajného plagiátorstva nie je predmetom konania a rozhodne nebolo vykonané dostatočné dokazovanie na závery, ktoré urobil súd prvého stupňa, navyše vo vzťahu k problematike, ktorá nie je bezprostredne právne významná pre rozhodnutie v predmetnej veci. Nemožno konštatovať, žeby bolo zhromaždených dostatok dôkazov   na uzavretie   údajného   plagiátorstva   na   strane   žalobcu   a   pre   vyriešenie problematiky, ktorú je potrebné v tomto konaní riešiť, sú tieto okolnosti bez právneho významu.   S   touto   časťou   odôvodnenia   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   preto   nemožno súhlasiť.“

Pokiaľ   ide   o sťažnosť   sťažovateľa,   ústavný   súd   v prvom   rade   podotýka,   že   jejodôvodnenie nie je v žiadnej interakcii s napádaným rozhodnutím krajského súdu, pretožesťažovateľ   v sťažnosti   iba   vo   všeobecnej   rovine   rozvádza   konštatovania   a teórieo nedostatočnom   odôvodnení   tohto   rozhodnutia   a o nesprávnej   právnej   kvalifikáciizisteného skutkového stavu krajským súdom, avšak bez konkretizácie, v čom by mala tátonesprávna právna kvalifikácia spočívať (sťažovateľ nekonkretizuje, ktoré na daný prípadaplikované zákonné ustanovenie bolo použité nesprávne, prípadne ktoré nemalo byť použitévôbec   a pod.,   pozn.),   prípadne   v čom   vzhliadol   nedostatok   odôvodnenia   rozhodnutiakrajského   súdu.   Pokiaľ   sa   totižto   sťažovateľ   domnieva,   že   nedostatok   odôvodneniarozhodnutia   krajského   súdu   tkvie   v nevysporiadaní   sa   s   ním   označenou   judikatúrouv obdobných   veciach,   táto   argumentácia   neobstojí   aj   preto,   že   sťažovateľom   označenérozhodnutia   najvyššieho   súdu   sa   netýkali   obdobných   skutkových   okolností,   aké   bolipredmetom   posúdenia   v danom   prípade,   tak   ako   sa   domnieva   sťažovateľ   [napr.v sťažovateľom uvádzanom rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 81/2010 bola riešenáotázka   závažnosti   porušenia   pracovnej   disciplíny   spočívajúceho   v neprítomnostizamestnanca   na   pracovisku   z dôvodu   prekážky   na   strane   zamestnávateľa,   ktorýod zamestnanca vyžadoval, aby bez zmeny pracovnej zmluvy vykonával prácu na inommieste, čo nebol aj prípad sťažovateľa obdobne ako ním nebola ani situácia posudzovanáv ďalších   sťažovateľom   označených   rozhodnutiach,   ktoré   sa   týkali   povinnostizamestnávateľa pred okamžitým skončením pracovného pomeru toto vopred prerokovaťs príslušným   odborovým   orgánom,   pretože   v danom   prípade   bolo   dokazovaním(výpoveďami   svedkov,   ako   aj   záznamami   z rokovania   odborového   orgánu)   nespornepreukázané, že v tomto bode bola litera zákona naplnená, pričom v tejto súvislosti aj krajskýsúd   v napádanom   rozhodnutí   tiež   podotkol,   že „V   tomto   ohľade   nemožno   v   postupe žalovaného vidieť rozpor s judikatúrou, o ktorej hovorí žalobca vo svojom odvolaní, a to najmä z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 MCdo 21/2009.“,pozn.].

Okrem   uvedeného   podľa   ústavného   súdu   arbitrárnosť   rozsudku   krajského   súdunemôže indikovať ani argumentácia sťažovateľa, podľa ktorej „Z vykonaného dokazovania vyplýva,   že   takýto   spôsob   čerpania   dovolenky   u   vedúcich   pracovníkov   fakulty   (dekana a prodekanov)   bol   bežnou   praxou   a   dlhodobo   zaužívaný.   Ja,   sťažovateľ,   tak   aj   ďalší prodekani, ako aj samotný dekan, dovolenku čerpali podľa svojho rozhodnutia, a to takýmto spôsobom, že to oznámili len sekretárke katedry.“. Z rozhodnutia krajského súdu, ako ajz jemu   predchádzajúcich   rozhodnutí   totižto   nevyplýva,   že   by   bolo   dokazovanímpreukázané,   že   u sťažovateľovho   zamestnávateľa   bolo   bežnou   praxou   faktické   čerpaniedovolenky na zotavenie zamestnancami bez vypísania si dovolenkového lístka, tak ako tovyžadoval Zákonník práce v spojení s pracovným poriadkom zamestnávateľa, práve naopak,dokazovaním (výpoveďami svedkov) bolo preukázané, že tomu tak nebolo, takže v tomtosmere   možno   konštatovania   sťažovateľa   považovať   za   účelovo   vykonštruované,   navyše,sťažovateľ   sa   dovoláva   spôsobu   čerpania   dovoleniek   prodekanmi   a   dekanomzamestnávateľa,   avšak   v rozhodnom   čase,   t.   j.   v čase   ním   nedovoleného,   resp.neschváleného   čerpania   dovolenky   na   zotavenie   od   14.   júna   2011   do   24.   júna   2011,sťažovateľ už nezastával funkciu prodekana (z tejto funkcie bol odvolaný 13. mája 2011,pozn.).

Z hľadiska preskúmania ústavnej udržateľnosti napadnutého rozsudku krajského súduneobstojí   ani   argumentácia   sťažovateľa   o tom,   že   skutočným   dôvodom   okamžitéhoskončenia pracovného pomeru v jeho prípade bolo podozrenie z plagiátorstva voči jehoosobe   pri   hodnotení   autenticity   jeho   habilitačnej   práce,   pretože,   tak   ako   to   vyplývaz posledného citovaného odseku napadnutého rozsudku, krajský súd dôrazne podotkol, žetáto skutočnosť nemá žiadny súvis s predmetom konania, a teda nemohla byť ani osve a aniv kooperácii s inými skutočnosťami dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeruso sťažovateľom.

Z citovaného   rozsudku   krajského   súdu   totižto   vyplýva,   že   naplnenie   skutkovejpodstaty   závažného   porušenia   pracovnej   disciplíny,   ktoré   bolo   príčinnou   okamžitéhoskončenia pracovného pomeru zamestnávateľa so sťažovateľom, bolo dané neprítomnosťousťažovateľa na pracovisku v čase od 14. júna 2011 do 24. júna 2011 bez toho, aby túto jehoneprítomnosť   schválil   a povolil   jemu   nadriadený   pracovník   podpísaním   dovolenkovéholístka, tak ako to vyžadoval pracovný poriadok zamestnávateľa, ktorý sťažovateľovi akozamestnancovi mohol a mal byť známy. Uvedená neprítomnosť sťažovateľa na pracoviskunebola kvalifikovaná ako jednorazová (jeden deň trvajúca) neprítomnosť, ale vzhľadomna jej   niekoľkodňové   trvanie   (ktoré   sťažovateľ   nijak   nepopiera)   bola   táto   neprítomnosťsťažovateľa na pracovisku kvalifikovaná ako reťazová (niekoľko dní trvajúca) a dlhodobáneprítomnosť   na   pracovisku,   čo   v zmysle   judikatúry   signalizuje,   že   intenzita   porušeniapracovnej disciplíny vykazuje až stupeň závažného porušenia pracovnej disciplíny, čo jev zmysle   Zákonníka   práce   predpokladom   pre   okamžité   skončenie   pracovného   pomeruso zamestnancom.

Podľa   ústavného   súdu   v danom   prípade   bola   závažnosť   porušenia   pracovnejdisciplíny sťažovateľom umocnená aj (tak ako to vyplýva z rozhodnutia krajského súdu,pozn.) ďalšími dokazovaním preukázanými skutočnosťami, ako bolo konanie sťažovateľa,ktorý mal v dňoch 15. júna 2011 a 22. júna 2011, t. j. v čase jeho pobytu v zahraničí,vykonať   záznam   v elektronickom   systéme   MAIS   o tom,   že   vykonal   skúšanie   študentovv týchto termínoch, ktoré sám určil, a to aj napriek tomu, že v tom čase sa v skutočnostifyzicky   na   pracovisku   nezdržiaval,   ako   aj   to,   že   sťažovateľ   sa   neospravedlnenezdržiaval mimo pracoviska práve v „kritickom čase“ skúšania študentov (skúškové obdobiena vysokej škole, pozn.), kedy bola jeho prítomnosť na pracovisku ako vysokoškolskéhopedagóga nanajvýš žiaduca, a napokon aj zistenie, že sťažovateľ sa od 13. mája 2011, keďbol   odvolaný   z funkcie   prodekana,   nezapisoval   do   knihy   príchodov   a odchodovzamestnancov (od prodekana sa táto povinnosť nevyžadovala, pozn.), tak ako to vyžadovalzamestnávateľ.

Kumulácia   všetkých   uvedených   skutočností   viedla   krajský   súd   k záveru,   žesťažovateľ sa dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny, čím bol naplnený zákonnýdôvod okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa.   Tentozáver krajského súdu je ústavne udržateľný a podľa ústavného súdu mu nemožno vyčítaťrozporuplnosť,   svojvoľnosť   a neodôvodnenosť,   ktoré   by   mali   za   následok   arbitrárnosťnapadnutého rozsudku krajského súdu.  

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buďpre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03).O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdomby bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.  

Uvedené   závery   boli   podkladom pre   rozhodnutie   ústavného súdu,   ktorý   sťažnosťsťažovateľa   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnenú   odmietol(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).  

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutéhorozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazanéna vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2014