SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 735/2014-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2014predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Františkom Komkom, Hlavná 27, Prešov, vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súduv Prešove sp. zn. 1 CoPr 1/2014 z 19. marca 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranuzaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva naspravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 1 CoPr 1/2014 z 19. marca 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cpr 1/2011konal Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) o žalobe sťažovateľaz 2. septembra 2011, ktorou sa domáhal vyslovenia neplatnosti okamžitého skončeniapracovného pomeru daného mu 14. júla 2011 jeho zamestnávateľom (
) z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny kvôli jeho neospravedlnenejneprítomnosti na pracovisku v čase od 14. júna 2011 do 24. júna 2011, ktorú všaksťažovateľ odôvodňoval faktickým čerpaním dovolenky, na čerpanie ktorej mal mať sícevypísané dovolenkové lístky v apríli 2011 (9 pracovných dní) a máji 2011 (15 pracovnýchdní), avšak k jej vyčerpaniu fakticky v tom čase nedošlo, a preto túto dovolenku malsťažovateľ fakticky vyčerpať práve v spornom období od 14. júna 2011 do 24. júna 2011.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 Cpr 1/2011 zo 16. marca 2212 žalobu sťažovateľav celom rozsahu zamietol, avšak na základe odvolania sťažovateľa bol tento rozsudokokresného súdu z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu zrušený uznesenímkrajského súdu sp. zn. 1 CoPr 12/2012 z 31. októbra 2012 a vec bola vrátená na ďalšiekonanie okresnému súdu, ktorý po doplnení dokazovania v intenciách pokynov krajskéhosúdu (vypočutie svedkov, pozn.) v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 10 Cpr 1/2011z 18. októbra 2013 žalobu sťažovateľa opätovne zamietol.
Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním bolopreukázané, že v spornom období od 14. júna 2011 do 24. júna 2011 sa sťažovateľnenachádzal na svojom pracovisku, a to aj napriek tomu, že nemal jemu nadriadenýmpracovníkom schválenú dovolenku a podpísaný dovolenkový lístok, pričom dokazovaním(výpoveďami svedkov) nebolo preukázané obranné tvrdenie sťažovateľa o údajnej bežnezaužívanej praxi u zamestnávateľa, podľa ktorej by mohol zamestnanec čerpať dovolenku nazotavenie v inom čase, ako mal fakticky vypísaný dovolenkový lístok, prípadne ibana základe ústneho oznámenia tejto skutočnosti nadriadenému pracovníkovi. Okresný súdtiež poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ sa v rozhodnom čase zdržiaval v cudzine ajnapriek tomu, že ho telefonicky kontaktoval jeho zamestnávateľ s tým, aby sa dostavilna pracovisko, na čo mal sťažovateľ reagovať tak, že z dôvodu rodinnej udalosti (promócie)odsúva svoj príchod do práce ešte o niekoľko dní. Okrem toho okresný súd svojeodôvodnenie založil aj na zistení, že v čase, kejď sa sťažovateľ zdržiaval v cudzine, malv elektronickom systéme zamestnávateľa ( ⬛⬛⬛⬛ ) vykazovaťvykonávanie skúšania študentov v skúšobných termínoch, ktoré určil sám sťažovateľ, ako ajna zistení, že okamžité skončenie pracovného pomeru sťažovateľa bolo vopred riadnezamestnávateľom prerokované s príslušným odborovým zväzom, a napokon ajna konštatovaní, že k rozhodnutiu zamestnávateľa mohlo prispieť aj jeho podozrenie vočisťažovateľovi z plagiátorstva pri hodnotení autenticity jeho habilitačnej práce, z dôvoduktorého mal sám sťažovateľ odstúpiť z funkcie prodekana. Správanie sťažovateľa, ktorý sanapriek svojej vedomosti o tom, že nadriadený pracovník mu v rozhodnom obdobíneschválil dovolenku, zdržiaval mimo práce, okresný súd kvalifikoval ako „... úmyselné konanie... vysokej intenzity, ktoré spočíva v neplnení si žiadnych povinností zamestnanca počas pomerne dlhej doby“.
Uvedený rozsudok okresného súdu preskúmal na základe odvolania podanéhosťažovateľom krajský súd a napádaným rozsudkom sp. zn. 1 CoPr 1/2014 z 19. marca 2014ho potvrdil, pričom v rozsahu odôvodnenia sa krajský súd stotožnil s okresným súdomokrem časti týkajúcej sa podozrení sťažovateľa z plagiátorstva, ktorých výpovednú hodnotuvo vzťahu k predmetu konania vyhodnotil krajský súd ako irelevantnú.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ vyjadruje hlboké rozhorčenie nadpostupom zamestnávateľa, ktorý s ním z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplínyokamžite skončil pracovný pomer. Tento postup bol odobrený aj napádaným rozhodnutímkrajského súdu sp. zn. 1 CoPr 1/2014 z 19. marca 2014, ktorému sťažovateľ vyčítanedostatočné odôvodnenie a nesprávne právne posúdenie zisteného skutkového stavu,poukazujúc pritom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) podľa sťažovateľa v obdobných veciach. Sťažovateľ v týchto súvislostiachv podanej sťažnosti rozvíja teórie o viazanosti všeobecných súdov nižších stupňov právnyminázormi najvyššieho súdu v obdobných veciach a konštatuje, že krajský súdnerešpektovaním tejto zásady konal v rozpore s princípom právnej istoty, v dôsledku čohoporušil jeho základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie.
Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil aj takto:«Všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní v ničom nerešpektovali a nevychádzali zo súdnej judikatúry, čo je potrebné hodnotiť za nesprávne právne posúdenie veci.... Až po skončení štátnych záverečných skúšok som oznámil poverenej osobe, sekretárke katedry, že čerpám podpísanú a nevyčerpanú starú dovolenku ešte za rok 2010 a s týmto som aj na zahraničnú dovolenku spolu s celou rodinou nastúpil.
Z vykonaného dokazovania vyplýva, že takýto spôsob čerpania dovolenky u vedúcich pracovníkov fakulty (dekana a prodekanov) bol bežnou praxou a dlhodobo zaužívaný. Ja, sťažovateľ, tak aj ďalší prodekani, ako aj samotný dekan, dovolenku čerpali podľa svojho rozhodnutia, a to takýmto spôsobom, že to oznámili len sekretárke katedry. Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri posudzovaní porušenia pracovnej disciplíny, ktoré má byť dôvodom pre skončenie pracovného pomeru, rozlišovať menej závažné porušenie pracovnej disciplíny a závažné porušenie pracovnej disciplíny.
Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny....
Hlavnou príčinou okamžitého: skončenia pracovného pomeru v mojom prípade nebolo neoprávnené čerpanie dovolenky, ale „údajné plagiátorstvo“ z mojej strany, na ktoré mal môj zamestnávateľ podozrenie, avšak v tejto oblasti nemohol v ničom konať v dôsledku uplynutia premlčacích lehôt.
Zamestnávateľ teda využil situáciu môjho čerpania dovolenky a doslova všetko prekrútil v môj neprospech, aj pôvodné vyznačovanie mojej neúčasti na pracovisku ako čerpanie dovolenky, následne na iný dôvod ako absencie po uplynutí doby viac ako dvoch mesiacov.»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšiekonanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. l Copr 1/2014 z 19.3.2014 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. l Copr 1/2014 zo 19.3.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť ⬛⬛⬛⬛ v sume 340,90 Eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Františkovi Koníkovi, Advokátska kancelária, Hlavná 27, Prešov, do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušeniezákladného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v príčinnej súvislostis rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 CoPr 1/2014 z 19. marca 2014.
V súvislosti so sťažovateľom namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súdvzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, ženie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové aprávne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohtopostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu vprípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo kporušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdumôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené záveryboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné aneudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I.ÚS 13/00).
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 2 O.s.p., a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.... Podľa § 59 ods. 1 Zákonníka práce účinného v čase podania okamžitého skončenia pracovného pomeru, t.j. účinného do 31. 8. 2011 pracovný pomer možno skončiť
a) dohodou,
b) výpoveďou,
c) okamžitým skončením,
d) skončením v skúšobnej dobe. Podľa § 68 ods. 1 písm. b) citovaného Zákonníka práce Zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.
Podľa § 81 písm. b) citovaného Zákonníka práce zamestnanec je povinný najmä byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času.
Podľa § 74 citovaného Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do 10 kalendárnych dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo. Podľa čl. 16 bod 3 Pracovného poriadku dovolenkový lístok je zamestnanec povinný vypísať najmenej 1 deň pred nástupom na dovolenku. Zamestnanec môže čerpať dovolenku len po podpísaní dovolenkového lístka priamym vedúcim zamestnancom pred nástupom na dovolenku, v opačnom prípade sa jeho neprítomnosť v práci považuje za absenciu. Dovolenkové lístky sa zakladajú do evidencie dochádzky.
V predmetnej veci bolo nepochyhne preukázané, že žalobca nerešpektoval čl. 16 bod 3 Pracovného poriadku Prešovskej univerzity v spojení s § 81 písm. b) citovaného Zákonníka práce v tom zmysle, že odišiel na dovolenku v dňoch 14. 6. až 29. 6. 2011, a to bez toho, aby mal podpísaný dovolenkový lístok jeho nadriadeným a naplnil takto predpoklad oprávneného čerpania dovolenky. Na tejto okolnosti nemení nič ani fakt, že úmysel čerpania dovolenky oznámil svojej bezprostrednej nadriadenej, a to vedúcej katedry, na ktorej bol žalobca v predmetnom čase zaradený, pretože takéto oznámenie je vo vzťahu k čl. 16 bod 3 Pracovného poriadku ⬛⬛⬛⬛ bez právneho významu. Povinnosťou žalobcu bolo vyčkať a overiť si, či oprávnená osoba — dekan fakulty mu dovolenku podpísal a takýmto spôsobom ju udelil, nakoľko žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu správne poukazuje na ust. § 100 a nasl. Zákonníka práce s tým, že čerpanie dovoleniek určuje zamestnávateľ po prerokovaní so zamestnancom podľa plánu dovoleniek určeného s predchádzajúcim súhlasom zástupcov zamestnancov. Okolnosť, že plán dovolenky eventuálne vypracovaný nebol, ako na to poukazuje žalobca vo svojom odvolaní, je bez právneho významu, pretože rozhodujúcim činiteľom je súhlas zamestnávateľa - v tomto kontexte dekana fakulty s čerpaním dovolenky. Navyše v kritickom čase mal žalobca byť na pracovisku z dôvodu prebiehajúceho skúšobného obdobia a z dôvodu existencie skúšobných termínov, ktoré sám stanovil. V tomto ohľade tvrdenie žalobcu, že jeho prítomnosť na pracovisku sa nevyžadovala, je taktiež bez právneho významu. Napokon je potrebné poukázať na to, že pôvodná obrana žalobcu, ktorú prezentoval v skorších štádiách tohto konania spočívajúca v tom, že mal súhlas na započítanie dovolenky, ktorú čerpal v predchádzajúcom období v mesiacoch apríl a máj 2011, pričom v skutočnosti si plnil pracovné povinnosti na pracovisku a takýmto spôsobom mala byť kompenzovaná jeho neprítomnosť v spomínaných dňoch 14.6. až 29.6.2011, preukázaná nebola, najmä vo svetle výpovede svedka ⬛⬛⬛⬛.
Okolnosť, že pôvodne v evidenčných podkladoch evidovaných v počítačovom systéme žalovaného bola neprítomnosť žalobcu kvalifikovaná ako čerpanie dovolenky, bola náležite vysvetlená v neskorších štádiách konania, a to výpoveďou svedkyne ⬛⬛⬛⬛, ktorá náležite objasnila, z akých dôvodov bola v informačnom systéme prvotne vykazovaná neprítomnosť žalobcu na pracovisku ako dovolenka. Išlo len o úmysel zabrániť eventuálnemu neoprávnenému kráteniu náhrady mzdy na strane žalobcu, ak by skutočne bola jeho neprítomnosť na pracovisku uznaná ako ospravedlnená, a teda ako čerpanie dovolenky.
V konaní bolo preukázané aj riadne prerokovanie predmetného okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom zo strany zástupcov zamestnancov v zmysle § 74 Zákonníka práce, súd prvého stupňa dokazovaniu tejto okolnosti venoval počas doplňujúceho dokazovania náležitú pozornosť, vypočul v tomto smere celý rad svedkov, ktorí potvrdili, že najmä na druhom zasadnutí, ktoré sa konalo za prítomnosti rektora univerzity ⬛⬛⬛⬛, bol tento orgán a jeho členovia, teda zástupcovia zamestnancov náležité oboznámení so zámerom žalovaného skončiť okamžite pracovný pomer so žalobcom a s dôvodmi tohto postupu. V tomto ohľade nemožno v postupe žalovaného vidieť rozpor s judikatúrou, o ktorej hovorí žalobca vo svojom odvolaní, a to najmä z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 MCdo 21/2009. Je taktiež bez právneho významu to, že zasadnutie tohto orgánu zástupcov zamestnancov sa konalo celkom dvakrát, pričom pri prvotnom prerokovaní problematiky poukázal tento orgán na okolnosť, že chyba sa stala na oboch stranách, teda tak na strane zamestnanca, ako aj zamestnávateľa a neodporučil radikálne riešenie situácie v podobe okamžitého skončenia pracovného pomeru. Táto okolnosť, teda konkrétne vyjadrenie sa zástupcov zamestnancov k zámerom zamestnávateľa nie je právne významné, pretože § 74 citovaného Zákonníka práce zakotvoval len povinnosť zamestnávateľa prerokovať túto problematiku so zástupcami zamestnancov a eventuálnym stanoviskom orgánu zástupcov zamestnancov nebol zamestnávateľ viazaný. Zákon dokonca umožňuje právnu domnienku, že ak v lehote uvedenej v § 74 Zákonníka práce by k prerokovaniu vôbec nedošlo, platí právna domnienka, že k tomuto prerokovaniu došlo.
Vychádzať z náznakov uvedených v odvolaní žalobcu voči rozsudku súdu prvého stupňa spočívajúcich v tom, že zástupcovia zamestnancov mohli byť ovplyvnení na tomto druhom rokovaní v dôsledku prítomnosti rektora univerzity, je taktiež bez právneho významu. § 74 citovaného Zákonníka práce totiž ukladá priamo povinnosť zamestnávateľa prerokovať túto problematiku so zástupcami zamestnancov a toto nie je možné bez účasti štatutárneho zástupcu na takomto zasadnutí a bez výmeny názorov.
Predovšetkým z výpovede svedka jednoznačne vyplýva, že zástupcovia zamestnancov (Rada odborov) mala vedomosť o zamýšľanom skončení pracovného pomeru vo vzťahu k žalobcovi zo strany žalovaného. Na č.1. 172 sa nachádza aj žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom.
Za týchto okolností je potrebné súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa v tom slova zmysle, že došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, ktorý si počínal neuvážene a spôsobil dlhodobú neospravedlnenú neprítomnosť na pracovisku. Ide o obdobie dvoch týždňov a faktom zostáva v zmysle vyššie uvedeného, že podpísaný dovolenkový lístok, teda súhlas, či udelenie súhlasu na čerpanie dovolenky žalobca nemal, hoci Pracovný poriadok ⬛⬛⬛⬛ (čl. 16 bod 3) poznal, resp. mal poznať. Navyše (taktiež v zmysle vyššie uvedeného) doplnené dokazovanie na súde prvého stupňa potvrdzuje najmä ten fakt (bez ohľadu na to, i aké predstavy mal, či postupy chcel voliť žalobca), že v kritickej dobe mal žalobca vytýčené termíny skúšok.
Všetky vyššie uvedené okolnosti nemožno v konečnom dôsledku zvážiť a uzavrieť iným spôsobom, než tým, že skutočne ide o závažné porušenie pracovnej disciplíny spočívajúce v dlhodobej neprítomnosti na pracovisku bez podpísaného dovolenkového lístka. Takýmto spôsobom bolo naplnené ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, po naplnení procesných okolností (§ 74 Zákonníka práce), pretože súd prvého stupňa správne konštatuje, že reťazová a dlhodobá neprítomnosť na pracovisku (absencia) je dôvodom na postup podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v podobe okamžitého skončenia pracovného pomeru.
Vyššie bolo naznačené, že nemožno súhlasiť so všetkými zisteniami súdu prvého stupňa a táto okolnosť sa týka jednoznačného tvrdenia súdu prvého stupňa uvedeného v odôvodnení jeho rozhodnutia v tom zmysle, že žalobca sa dopustil plagiátorstva ako osoba vo vysokej pedagogickej funkcii. Už v skorších štádiách tohto konania bolo naznačené, že skúmanie problematiky údajného plagiátorstva nie je predmetom konania a rozhodne nebolo vykonané dostatočné dokazovanie na závery, ktoré urobil súd prvého stupňa, navyše vo vzťahu k problematike, ktorá nie je bezprostredne právne významná pre rozhodnutie v predmetnej veci. Nemožno konštatovať, žeby bolo zhromaždených dostatok dôkazov na uzavretie údajného plagiátorstva na strane žalobcu a pre vyriešenie problematiky, ktorú je potrebné v tomto konaní riešiť, sú tieto okolnosti bez právneho významu. S touto časťou odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa preto nemožno súhlasiť.“
Pokiaľ ide o sťažnosť sťažovateľa, ústavný súd v prvom rade podotýka, že jejodôvodnenie nie je v žiadnej interakcii s napádaným rozhodnutím krajského súdu, pretožesťažovateľ v sťažnosti iba vo všeobecnej rovine rozvádza konštatovania a teórieo nedostatočnom odôvodnení tohto rozhodnutia a o nesprávnej právnej kvalifikáciizisteného skutkového stavu krajským súdom, avšak bez konkretizácie, v čom by mala tátonesprávna právna kvalifikácia spočívať (sťažovateľ nekonkretizuje, ktoré na daný prípadaplikované zákonné ustanovenie bolo použité nesprávne, prípadne ktoré nemalo byť použitévôbec a pod., pozn.), prípadne v čom vzhliadol nedostatok odôvodnenia rozhodnutiakrajského súdu. Pokiaľ sa totižto sťažovateľ domnieva, že nedostatok odôvodneniarozhodnutia krajského súdu tkvie v nevysporiadaní sa s ním označenou judikatúrouv obdobných veciach, táto argumentácia neobstojí aj preto, že sťažovateľom označenérozhodnutia najvyššieho súdu sa netýkali obdobných skutkových okolností, aké bolipredmetom posúdenia v danom prípade, tak ako sa domnieva sťažovateľ [napr.v sťažovateľom uvádzanom rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 81/2010 bola riešenáotázka závažnosti porušenia pracovnej disciplíny spočívajúceho v neprítomnostizamestnanca na pracovisku z dôvodu prekážky na strane zamestnávateľa, ktorýod zamestnanca vyžadoval, aby bez zmeny pracovnej zmluvy vykonával prácu na inommieste, čo nebol aj prípad sťažovateľa obdobne ako ním nebola ani situácia posudzovanáv ďalších sťažovateľom označených rozhodnutiach, ktoré sa týkali povinnostizamestnávateľa pred okamžitým skončením pracovného pomeru toto vopred prerokovaťs príslušným odborovým orgánom, pretože v danom prípade bolo dokazovaním(výpoveďami svedkov, ako aj záznamami z rokovania odborového orgánu) nespornepreukázané, že v tomto bode bola litera zákona naplnená, pričom v tejto súvislosti aj krajskýsúd v napádanom rozhodnutí tiež podotkol, že „V tomto ohľade nemožno v postupe žalovaného vidieť rozpor s judikatúrou, o ktorej hovorí žalobca vo svojom odvolaní, a to najmä z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 MCdo 21/2009.“,pozn.].
Okrem uvedeného podľa ústavného súdu arbitrárnosť rozsudku krajského súdunemôže indikovať ani argumentácia sťažovateľa, podľa ktorej „Z vykonaného dokazovania vyplýva, že takýto spôsob čerpania dovolenky u vedúcich pracovníkov fakulty (dekana a prodekanov) bol bežnou praxou a dlhodobo zaužívaný. Ja, sťažovateľ, tak aj ďalší prodekani, ako aj samotný dekan, dovolenku čerpali podľa svojho rozhodnutia, a to takýmto spôsobom, že to oznámili len sekretárke katedry.“. Z rozhodnutia krajského súdu, ako ajz jemu predchádzajúcich rozhodnutí totižto nevyplýva, že by bolo dokazovanímpreukázané, že u sťažovateľovho zamestnávateľa bolo bežnou praxou faktické čerpaniedovolenky na zotavenie zamestnancami bez vypísania si dovolenkového lístka, tak ako tovyžadoval Zákonník práce v spojení s pracovným poriadkom zamestnávateľa, práve naopak,dokazovaním (výpoveďami svedkov) bolo preukázané, že tomu tak nebolo, takže v tomtosmere možno konštatovania sťažovateľa považovať za účelovo vykonštruované, navyše,sťažovateľ sa dovoláva spôsobu čerpania dovoleniek prodekanmi a dekanomzamestnávateľa, avšak v rozhodnom čase, t. j. v čase ním nedovoleného, resp.neschváleného čerpania dovolenky na zotavenie od 14. júna 2011 do 24. júna 2011,sťažovateľ už nezastával funkciu prodekana (z tejto funkcie bol odvolaný 13. mája 2011,pozn.).
Z hľadiska preskúmania ústavnej udržateľnosti napadnutého rozsudku krajského súduneobstojí ani argumentácia sťažovateľa o tom, že skutočným dôvodom okamžitéhoskončenia pracovného pomeru v jeho prípade bolo podozrenie z plagiátorstva voči jehoosobe pri hodnotení autenticity jeho habilitačnej práce, pretože, tak ako to vyplývaz posledného citovaného odseku napadnutého rozsudku, krajský súd dôrazne podotkol, žetáto skutočnosť nemá žiadny súvis s predmetom konania, a teda nemohla byť ani osve a aniv kooperácii s inými skutočnosťami dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeruso sťažovateľom.
Z citovaného rozsudku krajského súdu totižto vyplýva, že naplnenie skutkovejpodstaty závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré bolo príčinnou okamžitéhoskončenia pracovného pomeru zamestnávateľa so sťažovateľom, bolo dané neprítomnosťousťažovateľa na pracovisku v čase od 14. júna 2011 do 24. júna 2011 bez toho, aby túto jehoneprítomnosť schválil a povolil jemu nadriadený pracovník podpísaním dovolenkovéholístka, tak ako to vyžadoval pracovný poriadok zamestnávateľa, ktorý sťažovateľovi akozamestnancovi mohol a mal byť známy. Uvedená neprítomnosť sťažovateľa na pracoviskunebola kvalifikovaná ako jednorazová (jeden deň trvajúca) neprítomnosť, ale vzhľadomna jej niekoľkodňové trvanie (ktoré sťažovateľ nijak nepopiera) bola táto neprítomnosťsťažovateľa na pracovisku kvalifikovaná ako reťazová (niekoľko dní trvajúca) a dlhodobáneprítomnosť na pracovisku, čo v zmysle judikatúry signalizuje, že intenzita porušeniapracovnej disciplíny vykazuje až stupeň závažného porušenia pracovnej disciplíny, čo jev zmysle Zákonníka práce predpokladom pre okamžité skončenie pracovného pomeruso zamestnancom.
Podľa ústavného súdu v danom prípade bola závažnosť porušenia pracovnejdisciplíny sťažovateľom umocnená aj (tak ako to vyplýva z rozhodnutia krajského súdu,pozn.) ďalšími dokazovaním preukázanými skutočnosťami, ako bolo konanie sťažovateľa,ktorý mal v dňoch 15. júna 2011 a 22. júna 2011, t. j. v čase jeho pobytu v zahraničí,vykonať záznam v elektronickom systéme MAIS o tom, že vykonal skúšanie študentovv týchto termínoch, ktoré sám určil, a to aj napriek tomu, že v tom čase sa v skutočnostifyzicky na pracovisku nezdržiaval, ako aj to, že sťažovateľ sa neospravedlnenezdržiaval mimo pracoviska práve v „kritickom čase“ skúšania študentov (skúškové obdobiena vysokej škole, pozn.), kedy bola jeho prítomnosť na pracovisku ako vysokoškolskéhopedagóga nanajvýš žiaduca, a napokon aj zistenie, že sťažovateľ sa od 13. mája 2011, keďbol odvolaný z funkcie prodekana, nezapisoval do knihy príchodov a odchodovzamestnancov (od prodekana sa táto povinnosť nevyžadovala, pozn.), tak ako to vyžadovalzamestnávateľ.
Kumulácia všetkých uvedených skutočností viedla krajský súd k záveru, žesťažovateľ sa dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny, čím bol naplnený zákonnýdôvod okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Tentozáver krajského súdu je ústavne udržateľný a podľa ústavného súdu mu nemožno vyčítaťrozporuplnosť, svojvoľnosť a neodôvodnenosť, ktoré by mali za následok arbitrárnosťnapadnutého rozsudku krajského súdu.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buďpre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdomby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosťsťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutéhorozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazanéna vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. decembra 2014