znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 735/2013-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., a. s., Ž., zastúpenej advokátom Mgr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/268/2011 a jeho rozsudkom zo 16. októbra 2012 a postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom   pod   sp. zn.   2   Obdo   17/2013 a jeho uznesením zo 16. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2013   doručená   sťažnosť   spoločnosti   M.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj „sťažovateľ“,   „žalovaný“   alebo   „dovolateľ“),   ktorou   namietala   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/268/2011 a jeho   rozsudkom   zo 16. októbra   2012,   ako   aj postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 17/2013 a jeho uznesením zo 16. mája 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka je žalovanou   v súdnom   spore „o   zaplatenie   179.995,80   Eur   s príslušenstvom“ vedenom Okresným   súdom   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   29   Cb   31/2010 na návrh B., a. s., B. (ďalej len „žalobca“). Okresný súd rozsudkom z 21. apríla 2011 uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu spolu s úrokom z omeškania, ako aj náhradu trov konania. Okresný súd uznesením z 31. marca 2011 vylúčil „na samostatné konanie vzájomný návrh žalovaného doručený tunajšiemu súdu dňa 25. 08. 2010, ktorým sa žalovaný   proti   žalobcovi   domáhal   zaplatenia   istiny   791.431,32   Eur   s príslušenstvom“. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Cob/268/2011 zo 16. októbra 2012 „rozsudok okresného súdu...   zo dňa 21.   04.   2011 v časti   priznanej   istiny a úrokov   z omeškania   potvrdzuje... v časti priznaných trov právneho zastúpenia rozsudok súdu prvého stupňa mení... v časti priznaných trov konania za súdny poplatok... potvrdzuje... odporca je povinný zaplatiť... náhradu trov odvolacieho konania...“. Sťažovateľka následne podala dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obdo 17/2013 zo 16. mája 2013 tak, že ho odmietol.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľky „Okresný   súd,   krajský   súd,   ako   ani   najvyšší   súd nerešpektovali   ústavné   záruky   prístupu   sťažovateľa   k   súdnej   ochrane,   ako   ich   stabilne judikuje ústavný súd, pretože:

- odmietli sa zaoberať procesnou obranou sťažovateľa,

- svojvoľne, v rozpore so zákonnou úpravou vylúčili vzájomný návrh na samostatné konanie,

- ignorovali hlavný argument sťažovateľa o zániku pohľadávky z dôvodu započítania,

- znemožnili sťažovateľovi slobodne užívať svoj majetok, a

- vydali zjavne neodôvodnené a arbitrárne rozhodnutia.“.

4. Podstatou sťažovateľkiných námietok je tvrdenie, že „Všeobecné súdy na všetkých inštanciách sa vôbec nezaoberali otázkou zániku pohľadávky, ktorú si B. vo svojej žalobe uplatnilo.   Napriek   tomu,   že   sťažovateľ   predložil   dôkaz   o   zániku   tejto   pohľadávky započítaním, tak súdy nepokladali túto skutočnosť za tak závažnú, aby sa ňou vo svojej rozhodovacej činnosti akokoľvek vysporiadali. Rozhodovacia činnosť všeobecných súdov neposkytuje   sťažovateľovi   žiadne   zdôvodnenie   toho,   prečo   by   jeho   započítanie   nemalo spôsobovať   právne   následky   stanovené   zákonom,   k   čomu   by   zrejme   nedošlo,   ak   by   sa všeobecné   súdy   nezaoberali   len   otázkou   vzniku   pohľadávky   B.,   ale   aj   otázkami   jej prípadného   zániku   z   dôkazov,   ktoré   mali   k   dispozícii.   Všeobecné   súdy   si   vystačili s vylúčením nároku sťažovateľa na samostatné konanie, bez ohľadu na to, že sťažovateľ si v samostatnom   konaní nemôže   úspešne   uplatniť   pohľadávku,   ktorá   zanikla   započítaním, s čím sa opätovne všeobecné súdy vôbec nezaoberali.“.

5. Ako dôkazový materiál sťažovateľka k sťažnosti pripojila uznesenie okresného súdu z 31. marca 2011 sp. zn. 29 Cb 31/2010, rozsudok okresného súdu z 21. apríla 2011 sp. zn. 29 Cb 31/2010, rozsudok krajského súdu zo 16. októbra 2012 sp. zn. 2 Cob/268/2011 a uznesenie najvyššieho súdu zo 16. mája 2013 sp. zn. 2 Obdo 17/2013.

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1.   Základné právo sťažovateľa...   na   súdnu   ochranu   podľa čl.   46   ods.   1   ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru, uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 16. mája 2013, sp. zn. 2 Obdo 17/2013 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 16. mája 2013... sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

3. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru, rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 16. októbra 2012, sp. zn. 2 Cob 268/2011 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

4. Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 16. októbra 2012... sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

5.   Najvyšší   súd...   a   Krajský   súd...   sú   povinné   spoločne   a   nerozdielne   uhradiť sťažovateľovi... náhradu trov právneho zastúpenia, vrátane DPH...“

II.

7.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Sťažovateľka sa domáhala toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 264/2011).

11.   Sťažovateľka   sa   vo   svojej   sťažnosti   predovšetkým   domáhala   vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením najvyššieho súdu zo 16. mája 2013, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol „podľa ust. § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení u st. § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p.“, a jemu predchádzajúcim potvrdzujúcim rozhodnutím krajského súdu zo 16. októbra 2012 (pozri body 1, 2 a 6).

12. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

13.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania zásadne   nemôže   bez ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

14.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

15. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V   inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   odvolania   či   dovolania   vôbec   boli naplnené.

16. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

17.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho   konania.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú   ustanovenia § 236   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

18. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 16 a 17) preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 17/2013 zo 16. mája 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   tohto   súdu nemajúci   oporu   v   zákone.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   po   uvedení priebehu a výsledku konania na okresnom súde a krajskom súde v podstatnom oboznámil dovolaciu argumentáciu sťažovateľky a vyjadrenie žalobcu k nemu:

„Proti   tomuto   rozsudku   podal   žalovaný   v   zákonnej   lehote   dovolanie,   v   ktorom napadol rozsudok odvolacieho súdu s poukazom na to, že v konaní došlo k vadám podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p., nakoľko mu ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Dovolateľ svoje dovolanie dôvodí, aj s poukazom na ust. § 241 ods. 2 písm. a/ a c/ O. s. p., pretože rozhodnutie súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolateľ   má   za   to,   že   prvostupňový   súd   postupoval   v   rozpore   so   zásadou vyjadrenou   v   §   132   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keď   k   hodnoteniu   dôkazov   v   ich vzájomnej   súvislosti   zo   strany   prvostupňového   súdu   nikdy   neprišlo.   Súd   v   rámci prvostupňového konania sa odmietol zaoberať otázkou vzniku bezdôvodného obohatenia na strane   žalobcu,   hoci   žalovaný   riadne   navrhol   súdu   vykonanie   dôkazov,   ktoré   toto bezdôvodné obohatenie mohli preukázať. Uvedeným postupom súd znemožnil žalovanému efektívne sa brániť proti uplatnenej pohľadávke žalobcu, keď táto podľa názoru žalovaného nemala vôbec existovať a mala zaniknúť momentom započítania s pohľadávkou žalobcu, ako si toto započítanie žalovaný uplatnil. Žalovaný zdôraznil, že podstatou jeho obrany bolo tvrdenie, že na strane žalobcu vzniklo bezdôvodné obohatenie, ktorého započítaním pohľadávka žalobcu voči žalovanému zanikla v celom rozsahu a predmetný nárok mal za následok zánik pohľadávky žalobcu voči žalovanému. Tento následok odmietol súd vôbec skúmať   a   odložil   argumentáciu   žalovaného   na   vedľajšiu   koľaj.   Uvedeným   postupom znemožnil žalovanému dosiahnuť úspech v konaní a vzhľadom na informácie o aktuálnej finančnej situácii žalovaného, vylúčením kompenzačnej námietky žalovaného na samostatné konanie, tomuto de facto odoprel prístup k spravodlivosti a žalovaný si ju nebude môcť dovoliť   uplatniť.   Pokiaľ   by   sa   súd   kompenzačnou   námietkou   zaoberal   v   rámci prebiehajúceho prvostupňového konania, táto by ho nestála nič a mohol by tak slobodne a bez obmedzení uplatňovať svoje procesné práva. Dovolateľ ďalej popisuje v dovolaní skutkové   okolnosti   vzniku   bezdôvodného   obohatenia,   analyzuje   vykonané   dokazovanie výpoveďami svedkov, namietol nevykonanie navrhovaných dôkazov k otázke bezdôvodného obohatenia   (znalecké   dokazovanie   znalcom   z   odboru   ekonómie)   a   uviedol,   že   takéto vykonané dokazovanie by mohlo mať následne zásadný vplyv na preukázanie oprávnenosti, či   neoprávnene   stí   pohľadávky   žalobcu.   Súd   však   z   dôvodu   vzniku   potreby,   podľa dovolateľa údajného, rozsiahlejšieho dokazovania toto odmietol vykonať, čím znemožnil žalovanému   v konaní   pokračovať.   Rozhodnutie   o   vylúčení   návrhu   žalovaného   na samostatné konanie považuje žalovaný za neekonomické, poškodzujúce jednu zo sporových strán, ktorým súd znemožnil žalovanému účinne sa brániť.

Dovolateľ   ďalej   namietol   nedostatočné   odôvodnenie   rozhodnutia,   keď   právnemu rozboru súd venoval málo priestoru,   necelú jednu stranu,   a z tohto pohľadu dovolateľ považuje rozhodnutie za neodôvodnené, a preto nepreskúmateľné.

Súčasne s podaným dovolaním žalovaný navrhol odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Žalobca   vo   vyjadrení   k   podanému   dovolaniu   žalovaného   navrhol   dovolanie žalovaného odmietnuť a nevyhovieť návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodnutia... Najvyšší súd Slovenskej republiky,   ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O,   s. p.),   po zistení, že dovolanie bolo podané účastníkom konania včas (§ 240 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Občiansky   súdny   poriadok   pripúšťa   dovolanie   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu z dôvodov taxatívne menovaných v ust. § 237 písm. a/ až g/ a v prípadoch uvedených v ust. § 238. Dovolaním   z   dôvodov   uvedených   v   §   237   O.   s.   p.   je   možné   napadnúť   všetky rozhodnutia   odvolacieho   súdu   bez   ohľadu   na   formu   rozhodnutia,   na   jeho   obsah   alebo na povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je daná tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených v tomto   ustanovení.   Dovolanie   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   je   v   tomto   prípade prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j. ak sa stali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho sadu. K tomu či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p. prihliada   dovolací   súd   nielen   na   podnet   dovolateľa,   ale   z   úradnej   povinnosti   (§   242 O. s. p.).

Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenený podľa odseku 1, resp., v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tiež v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu podľa odseku 3.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok prvostupňového súdu vo veci samej potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie, pričom odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, z ktorého dôvodu dovolanie nie je prípustné.

Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ust. § 238 O.   s.   p.,   ale   sa   zaoberal   tiež   otázkou,   či   konanie   nie   je   postihnuté   niektorou   z   vád vymenovaných v ust. § 237 O. s. p.

Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní nenamietal   a   v   dovolacom   konaní   vady   tejto   povahy   nevyšli   najavo.   Prípustnosť   tohto opravného prostriedku, preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či postupom odvolacieho súdu nebola žalovanému odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto   ustanovenia   je   taký   vadný   postup   súdu   v   občianskom   súdom   konaní,   ktorým   sa účastníkovi   odníme   možnosť   pred   ním   konať   a   uplatniť   procesné   práva   priznané   mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.   Napríklad   môže   ísť   o   právo   predniesť   (doplniť)   svoje   návrhy,   právo   označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci.

Dovolateľ v dovolaní uplatnil dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p., t. j. že mu   postupom   súdu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   tým,   že   súd   vylúčil na samostatné   konanie   jeho   vzájomný   návrh   v   časti   uplatneného   plnenia   titulom bezdôvodného obohatenia.

Z obsahu spisu vyplýva,   že žalovaný podal na okresnom súde dňa 25. 08. 2010 vzájomný návrh (založený v spise na č. 1. 154), v ktorom žiadal, aby súd uložil povinnosť žalobcovi zaplatiť žalovanému 616 435,52 Eur s úrokom z omeškania titulom vzniknutého bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako majetkového prospechu   žalobcu   získaného   bez   právneho   dôvodu   následkom   užívania   v   návrhu špecifikovaných   zdravotníckych   prístrojov   od   augusta   2010   doteraz.   Okresný   súd Bratislava III uznesením zo dňa 31. 03. 2011 v zmysle ust. § 97 ods. 2 O. s. p. vylúčil na samostatné konanie vzájomný návrh zo dňa 25. 08. 2010 (č. 1. spisu 281) z dôvodu nesplnenia podmienok v ust. § 112 ods. 1 O. s. p. O tejto časti vzájomného návrhu doposiaľ v konaní rozhodnuté nebolo a bude predmetom konania na súde prvého stupňa. Týmto procesným postupom, keď súd aplikoval § 97 ods. 1 a § 112 ods. 1 O. s. p., neodňal žalovanému právo konať pred súdom.

Dovolateľ v dovolaní namietol nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia a z tohto dôvodu ho považuje za nepreskúmateľné, považuje za zarážajúce, že tak závažnej veci, akou je kompenzačná námietka, venuje súd iba necelú jednu stranu svojho zdôvodnenia. Podľa   ust.   §   157   ods.   2   O.   s.   p.   v   odôvodnení   rozsudku   súd   uvedie,   čoho   sa navrhovateľ   (žalobca)   domáhal   a   z   akých   dôvodov,   ako   sa   vo   veci   vyjadril   odporca (žalovaný),   prípadná   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré skutočnosti   považuje   za   preukázané   a   ktoré   nie,   z   ktorých   dôkazov   vychádzal   a   akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Aj keď súčasne s touto úpravou je potrebné poukázať na to, že v zmysle zachovania spravodlivého procesu, je potrebné, aby zodpovedal základnému právu na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na rozsudok ESĽP vo veci Ruiz   Torija,   z   ktorého   vyplýva,   že   nie   je   potrebné,   aby   súd   odpovedal   na   každý   aj bezvýznamný   argument   a   článok   6   ods.   1   Dohovoru   nemožno   chápať   tak,   že   každý argument   vyžaduje   podrobnú   odpoveď   a   v   zásade   sa   súd   môže   obmedziť   na   prevzatie odôvodnenia nižšieho stupňa (Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999). Napadnuté rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   ako   aj   súdu   prvého   stupňa   obsahuje   všetky   náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd v zmysle citovaného ustanovenia zákona rozhodnutie odôvodnil v súlade s požiadavkou jeho preskúmateľnosti.

Postupom odvolacieho súdu nedošlo preto k odňatiu možnosti žalobcu pred súdom konať v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p.

K   námietke   žalovaného,   že   súdy   nevykonali   ním   navrhnutý   dôkaz   nariadením vypracovania znaleckého posudku, dovolací súd uvádza, že táto námietka žalovaného nie je dôvodná, pretože súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (ust. § 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníka konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p., lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000). V zmysle ust. § 132 O. s. p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle ust. § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 237 O. s. p. Z uvedeného dôvodu nie je dôvodná ani námietka dovolateľa, že súd nesprávne vyhodnotil   dôkazy,   resp.   že   uvádzané   dôkazy   sú   hodnotené   nevyvážené   a   neobjektívne v neprospech žalovaného.

Vzhľadom   na   to,   že   v   dovolacom   konaní   sa   nepreukázala   existencia   žalovaným tvrdenej procesnej vady v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p. a že najavo nevyšla ani žiadna iná   vada   uvedená   v us.,   §   237   O.   s.   p.,   dovolací   súd   v   ďalšom   vychádzal   z   toho,   že prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť z ust. § 237 O. s. p.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preto   dovolanie   žalobcu   odmietol   podľa   ust. § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   dovolanie   prípustné.   So   zreteľom   na   odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa ust. § 243b ods. 5 v spojení s ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že v dovolacom konaní úspešnému žalobcovi nepriznal nárok na ich náhradu, nakoľko žalobca trovy dovolacieho konania neuplatnil.“

19.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   konštatuje,   že   v   dovolacom   konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľke neodňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom   opravnom   prostriedku.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Obdo 17/2013   zo   16.   mája   2013   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok skutkových   a   právnych   záverov   a   nejde   o   arbitrárne   rozhodnutie   nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

20. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   taký   vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

21. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/268/2011 a jeho rozsudkom zo 16. októbra 2012, ktorým na odvolanie sťažovateľky rozsudok okresného súdu z 21. apríla 2011 v časti priznanej istiny   a úrokov   z omeškania   potvrdil   (pozri   bod   2).   Ústavný   súd   sa   preto   v   rámci predbežného   prerokovania   sťažnosti   zaoberal   aj   tvrdením   sťažovateľky   o   porušení označených práv predmetným rozhodnutím krajského súdu.

22.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

23. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé   súdne   konanie   stotožňovať   s   procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

24. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

25. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04, I. ÚS 200/2012) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

26. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

27. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

28. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu predmetnými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu (pozri body 1, 6 a 8).

29.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. čl. 1 dodatkového protokolu) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov preto odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

30. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (koncentrovaným v jeho petite, pozn.).

31.   Z obsahu   sťažnosti   je   možné   usúdiť,   že   sťažovateľka   poukazuje   aj   na neústavnosť postupu a rozhodnutí menovaných všeobecných súdov (pozri tiež body 3 a 4) súvisiacich s vylúčením časti žaloby na samostatné konanie (bod 2), hoci v petite sťažnosti túto skutočnosť explicitne nenamietala. Ústavný súd v súvislosti s uvedeným poznamenáva, že   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   29 Cb   31/2010-281   (o   vylúčení   vzájomného návrhu na samostatné   konanie)   bolo   vyhotovené   31.   marca   2011.   Jeho   prípadné   namietanie na ústavnom súde až sťažnosťou z 30. augusta 2013 je po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (pozri tiež § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde – oneskorenosť podania návrhu). O vzájomnom návrhu sťažovateľky sa všeobecné súdy budú zaoberať/zaoberali v následnom samostatnom konaní, v rámci ktorého má/mala sťažovateľka možnosť domáhať sa jej nároku uplatneného pôvodne vo vzájomnom návrhu (princíp subsidiarity).

32. Nad rámec veci ústavný súd poznamenáva, že neušlo jeho pozornosti, že strana sťažovateľky v konaní pred všeobecnými súdmi odôvodňovala podanie vzájomného návrhu aj tým, že „Pokiaľ by sa súd kompenzačnou námietkou zaoberal v rámci prebiehajúceho prvostupňového konania, táto by ho (t. j. sťažovateľku, pozn.) nestála nič a mohol by tak slobodne a bez obmedzení uplatňovať svoje procesné práva.“ (pozri bližšie bod 18).

33.   Po   odmietnutí   sťažovateľkinej   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvod zaoberať   sa   jej   ostatnými   návrhmi,   t.   j.   návrhom   na   zrušenie   označených   rozhodnutí menovaných všeobecných súdov a priznaním jej náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013