SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 734/2014-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2014predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátkou ⬛⬛⬛⬛ vo veci namietanéhoporušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie, práva na nezávislý a nestranný súd,práva na rovnosť účastníkov konania, práva na zákonného sudcu, práva na verejnéprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka konania, práva vyjadriťsa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd a čl. 46 ods. l, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods.2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, právana ochranu povesti podľa čl. 8 ods. 1, čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, čl. 19 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republikyuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 408/2012 z 15. januára2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 313/2011 a sp. zn. 6 Co314/2011 z 9. novembra 2011 a v spojení s rozsudkom Okresného súdu Čadca č. k. 10 C575/2001-453 z 3. augusta 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Čadcasp. zn. 10 C 575/2001 z 22. júna 2011 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola10. júna 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie, práva na nezávislýa nestranný súd, práva na rovnosť účastníkov konania, práva na zákonného sudcu, právana verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka konania,práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 46 ods. l, čl. 47ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1,čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, práva na ochranu povestipodľa čl. 8 ods. 1, čl. 10 ods. 2 dohovoru, čl. 19 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 6 Cdo 408/2012 z 15. januára 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššiehosúdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 6 Co 313/2011 a sp. zn. 6 Co 314/2011 z 9. novembra 2011 (ďalej len „napadnutérozhodnutie krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len„okresný súd“) č. k. 10 C 575/2001-453 z 3. augusta 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkomokresného súdu sp. zn. 10 C 575/2001 z 22. júna 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudokokresného súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v konaní vedenomokresným súdom pod sp. zn. 10 C 575/2001 sa sťažovateľka návrhom podaným16. júla 2001 domáhala ochrany osobnosti a priznania náhrady nemajetkovej ujmyv peniazoch 16 596,96 € proti spoločnosti PEREX, a. s., Bratislava (ďalej len „odporca“),ako vydavateľovi periodickej tlače – časopisu s názvom „Moment, moderný spoločenskýtýždenník“, ktorý zverejnil sériu článkov a fotografie, ktoré sa dotýkali osobysťažovateľky a osôb jej blízkych. Okresný súd vo veci pôvodne rozhodol rozsudkom č. k. 10C 575/2001-186 z 20. januára 2005, ktorým vyhovel návrhu sťažovateľky v celom rozsahu.Na základe odvolania odporcu proti uvedenému rozsudku krajský súd uznesením sp. zn. 6Co 5/2006 z 15. novembra 2006 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšiekonanie. Sťažovateľka podala 31. mája 2007 ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namietalaporušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie uznesením krajského súdu. Ústavnýsúd uznesením sp. zn. II. ÚS 165/07 z 28. júna 2007 sťažnosť sťažovateľky odmietol.
3. Okresný súd následne v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 575/2001 rozhodolnapadnutým rozsudkom, ktorým uložil odporcovi strpieť, aby sťažovateľka v určenej lehoteod právoplatnosti rozsudku dala redakcii Pravda na jeho náklady uverejniť v rozsudkuuvedený text o zásahu do osobnostných práv sťažovateľky. Vo zvyšnej časti vrátane návrhuna náhradu nemajetkovej ujmy okresný súd návrh zamietol a žiadnemu z účastníkovnepriznal právo na náhradu trov konania. Rozsudok bol doplnený dopĺňacím rozsudkomo náhrade trov konania štátu. Proti obom rozsudkom podali tak sťažovateľka, ako aj odporcaodvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu v spojenís dopĺňacím rozsudkom potvrdil a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trovodvolacieho konania. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie,o ktorom rozhodol uznesením najvyšší súd, ktorý dovolanie odmietol a sťažovateľkuzaviazal zaplatiť odporcovi náhradu trov dovolacieho konania. Podľa tvrdení sťažovateľkynapadnutým uznesením najvyššieho súdu v spojení s napadnutými rozsudkami okresnéhosúdu a krajského súdu došlo k porušeniu jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv.
4. V predloženej sťažnosti sťažovateľka obsiahlo opisuje konanie všeobecných súdova vyslovuje názor, že ich nesprávnym postupom jej bola odňatá možnosť konať pred súdoma bola jej znemožnená realizácia práv a právom chránených záujmov, tak ako vyplývajúz ústavy a medzinárodných zmlúv. Poukazuje tiež na skutočnosť, že v konaní, ktoréprebieha od roku 2001, súdy nekonali bez zbytočných prieťahov, nezabezpečili jej právo naprejednanie veci v primeranej lehote a nebola jej poskytnutá rýchla a účinná ochrana jejosobnostných práv.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka podrobne opisuje postup prvostupňového súdupri rozhodovaní o jej návrhu na ochranu osobnosti, v ktorom podľa jej tvrdení došlok odopretiu práva na súdnu ochranu, keď sa súd nevysporiadal s argumentáciou, žezverejnenie fotografií v časopise bolo zásahom do jej osobnostných práv, keďže išlo o jejvýsostne intímnu sféru, bez existencie verejného záujmu na zverejnení fotografií, pričomna zhotovenie, zverejnenie, rozširovanie a sprístupňovanie fotografií tretím osobám nemalaredakcia súhlas sťažovateľky. V ďalšej časti sťažovateľka uvádza, že okresný súd sa náležitenevysporiadal s tvrdeniami odporcu o protizákonnom konaní jej partnera a dospelk skutkovým zisteniam nad rámec stavu zisteného vykonaným dokazovaním. Sťažovateľkaďalej tvrdí, že napriek skutočnosti, že okresný súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu jejpráva na ochranu osobnosti, a tým aj k nemajetkovej ujme, pri stanovení výšky náhradynemajetkovej ujmy nezohľadnil všetky súvislosti, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnostina strane odporcu. Sťažovateľka vyčíta prvostupňovému súdu aj rozhodnutie o nepriznanítrov konania, ktoré jej v dôsledku uplatňovania si svojich práv vznikli.
Nápravy nesprávneho postupu okresného súdu sa sťažovateľka domáhalav odvolacom konaní na krajskom súde. V sťažnosti sťažovateľka namieta, že v tomtokonaní jej bola znemožnená kontrola pridelenia veci zákonnému sudcovi, napriek žiadosti,aby vo veci bolo nariadené súdne pojednávanie, na ktorom by mohla uplatniť svoje právaúčastníka súdneho konania, odvolací súd pojednávanie vo veci nenariadil, sťažovateľke ažpo vyhlásení rozsudku (9. novembra 2011) doručil vyjadrenie odporcu, ku ktorému sanemala možnosť vyjadriť. Namietala tiež zverejnenie termínu vyhlásenia rozsudkuna úradnej tabuli krajského súdu. V dôsledku uvedeného postupu odvolacieho súdu došlopodľa tvrdení sťažovateľky k odňatiu jej práva konať pred súdom, vyjadrovať sana pojednávaní k tvrdeniam odporcu, resp. i uplatniť námietku zaujatosti sudcov.Rozhodnutie odvolacieho súdu je podľa názoru sťažovateľky nepresvedčivéa nepreskúmateľné ako vo veci samej, tak aj v otázke náhrady trov konania. Podľa tvrdenísťažovateľky ako prvostupňový súd, tak aj súd odvolací postupovali pri vydaní napadnutýchrozsudkov aj v rozpore s judikatúrou k dohovoru.
Na základe uvedeného stavu dospela sťažovateľka k názoru, že vo veci sú splnenépodmienky pre podanie dovolania na najvyššom súde podľa § 237 písm. f) a g)Občianskeho súdneho poriadku. Dovolanie bolo predložené najvyššiemu súdus odôvodnením, že postup krajského súdu bol v rozpore s právom na súdnu ochranu,na spravodlivý súdny proces, v rozpore so zásadou rovnosti zbraní, možno mať objektívnepochybnosti o nezaujatosti sudcov, pričom súd sa nevyporiadal so všetkými odvolacíminámietkami a pri vydaní rozsudku odvolací súd postupoval v rozpore s ustálenoujudikatúrou. Najvyšší súd dovolanie uznesením sp. zn. 6 Cdo 408/2012 z 15. januára 2014odmietol.
5. Sťažovateľka na podporu tvrdení o porušení svojich základných práv uviedla, žev dôsledku postupu súdov jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a záveryprvostupňového, odvolacieho a dovolacieho súdu považuje za nesprávne a porušujúce jejústavné právo na súdnu ochranu. Bez ústavnoprávnej argumentácie ďalej uviedla, že došloaj k neposkytnutiu dostatočnej súdnej ochrany jej právu na rešpektovanie súkromnéhoa rodinného života a práva na ochranu povesti a závery všeobecných súdov považujeza neudržateľné.
6. Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby jej sťažnosť prijal na ďalšie konaniev celom rozsahu a nálezom rozhodol o porušení jej práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovorua čl. 46 ods. l, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5,čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1,čl. 10 ods. 2 dohovoru, čl. 19 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5,čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy, zrušil napadnutéuznesenie najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnutý rozsudokokresného súdu, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke priznal náhradutrov konania. II.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupomorgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označenýmpostupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušeniesa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu)v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základnéhopráva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatísťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).
9. Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46ods. l, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, čl. 10ods. 2 dohovoru, čl. 19 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súduč. k. 10 C 575/2001-453 z 3. augusta 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkomokresného súdu sp. zn. 10 C 575/2001 z 22. júna 2011, rozsudkom krajského súdusp. zn. 6 Co 313/2011 a sp. zn. 6 Co 314/2011 z 9. novembra 2011 a uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 408/2012 z 15. januára 2014. Ústavný súd poznamenáva, žeide o výpočet porušených základných práv sťažovateľky priznaných ústavou a dohovorombez ústavnoprávnej argumentácie.
10. Ústavný súd pripomína, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základnýchpráv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomocvšeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, žeústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľaplatných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.
Sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodolkrajský súd. Sťažovateľka tým sama uznala, že má k dispozícii opravný prostriedokv systéme všeobecného súdnictva. Vychádzajúc z tohto záveru ústavný súd nezistil žiadnyústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci,ktorý je ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto aplikujúc tento článok ústavy a § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namietalaporušenie v bode 9 označených článkov ústavy a dohovoru rozsudkom okresného súdupre nedostatok svojej právomoci.
11. Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právusúdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdnehokonania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdua tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by mohlo dôjsťiba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva nanezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanomnávrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.
Článok 46 ods. 1 ústavy je prvotným východiskom pre zákonom upravené konaniesúdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochranyzaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).
Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadneoprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdusa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou,resp. s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohtopostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdovlen v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecnéhosúdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodenézávery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).
12. Sťažovateľka namietala aj porušenie v bode 9 označených práv dohovoru a ústavyrozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 313/2011 a sp. zn. 6 Co 314/2011 z 9. novembra2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 408/2012 z 15. januára 2014.
Ústavný súd vzhľadom na konštantnú judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 358/09,III. ÚS 114/2010) a Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok Európskeho súdupre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský, Zvolská verus Česká republika,sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53, 54) preskúmal aj rozhodnutie krajského súdu, a toz dôvodu, že najvyšší súd o mimoriadnom opravnom prostriedku – dovolaní rozhodol ibaz procesných dôvodov.
Ústavný súd považuje rozhodnutie krajského súdu za jasné, zrozumiteľnéa zodpovedajúce obsahu základného práva zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru.
Ústavný súd považuje odôvodnenie rozsudku krajského súdu za také, ktoré spĺňaparametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku)a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Krajský súd vo svojom rozhodnutí podrobne rekapitulovalskutkový stav veci a právne závery okresného súdu, ktoré ho viedli k rozhodnutiuo povinnosti odporcu strpieť, aby sťažovateľka v určenej lehote dala na jeho nákladyk dispozícii denníku Pravda na uverejnenie text o zásahu do jej osobnostných práva súkromného života a o povinnosti oboch strán sporu zaplatiť štátu náhradu trov konania(doplňujúci rozsudok vo veci). Ďalej uviedol, že voči rozsudku podali odvolanie obe stranya podrobne špecifikoval ich odvolacie dôvody. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnils odôvodnením rozsudku okresného súdu a konštatoval správnosť jeho záverovv podstatných bodoch. Nepovažoval preto za potrebné opakovať skutočnosti uvedenév odôvodnení rozhodnutia okresného súdu. Odvolacie námietky účastníkov konanianepovažoval za odôvodnené, a preto rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správnyaj s odkazom na ustanovenie § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Hoci sťažovateľka zastáva iný názor, ústavný súd po oboznámení sa s napadnutýmrozsudkom krajského súdu konštatuje, že namietané konanie nevykazuje žiadne znakypochybení procesného charakteru a ani výklad a interpretáciu príslušných ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku, ako aj Občianskeho zákonníka, ktorý krajský súd zvolil,nemožno považovať za arbitrárne alebo popierajúce základné právo sťažovateľky. Ústavnýsúd tiež poznamenáva, že krajský súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu,pri vydaní ktorého sa dôsledne riadil právnym názorom krajského súdu, ktorý pôvodneprvý rozsudok okresného súdu vo veci zrušil.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamenáprávo na úspech v konaní pred všeobecným súdom, teda za porušenie tohto základnéhopráva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecnýmsúdom (obdobne III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).
Ústavný súd preto v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávneniena prehodnocovanie záverov krajského súdu. Tvrdenie sťažovateľky sleduje len dosiahnutiezmeny súdneho konania, ktoré pre ňu skončilo nepriaznivým výsledkom, a do základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania,aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a hodnotením dôkazov.
Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že postupoma rozhodnutím krajského súdu nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky v tejto častiodmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Sťažovateľka napáda aj rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým dovolaniesťažovateľky odmietol a tvrdí, že svoje rozhodnutie založil na dôvodoch, ktoré sú v rozpores obsahom súdneho spisu. Ústavný súd uvádza, že po preskúmaní obsahu uznesenianajvyššieho súdu dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je jasné a zrozumiteľnéa vyčerpávajúcim spôsobom dáva odpoveď na všetky sťažovateľkou uplatnené námietky,v dôsledku čoho ho možno považovať za zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnuochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky,za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššiehosúdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkouzákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených právsťažovateľky (m. m. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 533/2011).
Pokiaľ najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže uskutočniťdovolací prieskum napadnutého rozhodnutia krajského súdu, osobitne posudzujúcpodmienky podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a existenciu vádpodľa § 237 OSP a dospejúc k záveru o neprípustnosti dovolacieho konania, na základečoho dovolanie podané sťažovateľkou odmietol, uvedeným postupom neporušil označenépráva sťažovateľky. Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súduo neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený dostatočne a primeranea nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, žesťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebeviesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá anioprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd tiežnezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúcioporu v zákone. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby saspochybňovali závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sújasné a zrozumiteľné.
Najvyšší súd konštatoval, že odvolací súd postupoval v súlade so zákonom(Občiansky súdny poriadok) a vo svojom rozhodnutí dal aj priamu odpoveď na námietkusťažovateľky, ktorá tvrdila, že odvolací súd sa nevysporiadal so všetkými jej námietkamiuvádzanými v priebehu odvolacieho konania, čím došlo k naplneniu dovolacieho dôvoduv zmysle § 237 písm. f) a g) Občianskeho súdneho poriadku.
Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky ústavný súd v tejto časti odmietol ako zjavneneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
14. Sťažovateľka namietala tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 19ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 a čl. 10 ods. 2 dohovoru z dôvodu svojvoľnosti a arbitrárnostizáverov napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a krajského súdu. Pretože ústavný súdv okolnostiach prípadu nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššiehosúdu a rozsudkom krajského súdu a možným porušením základného práva podľa čl. 46 ods.1 ústavy, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalšieho sťažovateľkinho právapodľa čl. 19 ods. 1 ústavy.
15. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojich práv na rovnosť účastníkov v konanía práva na prerokovanie veci v primeranej lehote. Pretože ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti dospel k záveru o nedostatku priamej príčinnej súvislosti medzinapádanými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu a porušením základného právasťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniuzákladného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, preto ústavný súd dospel k záveru o zjavnejneopodstatnenosti sťažnosti aj v tejto časti.
16. K námietke porušenia práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľačl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že v uvedenom prípade ide o konanie právoplatneukončené (pričom sťažovateľka počas trvania konania uvedenú námietku neuplatnila),v dôsledku čoho je sťažnosť v tejto časti podaná oneskorene.
17. Pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy, ústavný súd opakovanepoznamenáva, že v uvedenom prípade ide o všeobecné princípy právneho štátu, ktoré súpovinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy, resp.určujú právny základ rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a nemožno ich samostatneaplikovať (a teda ani namietať ich porušenie) v konaní o porušení individuálnych základnýchpráv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavyprostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (napr. III. ÚS 119/2011).
18. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosť ako celok odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Z uvedenéhodôvodu sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. decembra 2014