znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 734/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2014predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátkou ⬛⬛⬛⬛ vo veci namietanéhoporušenia jej   práva na spravodlivé súdne konanie, práva na nezávislý a nestranný súd,práva   na   rovnosť   účastníkov   konania,   práva   na   zákonného   sudcu,   práva   na verejnéprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka konania, práva vyjadriťsa ku všetkým vykonávaným dôkazom   podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd a čl. 46 ods. l, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods.2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, právana ochranu povesti podľa čl. 8 ods. 1, čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, čl. 19 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141ods.   1,   čl.   144   ods.   1,   čl.   152   ods. 4   a čl.   154c   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republikyuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 408/2012 z 15. januára2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 313/2011 a sp. zn. 6 Co314/2011 z 9. novembra 2011 a v spojení s rozsudkom Okresného súdu Čadca č. k. 10 C575/2001-453 z 3. augusta 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Čadcasp. zn. 10 C 575/2001 z 22. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola10. júna 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len   „sťažovateľka“),ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie, práva na nezávislýa nestranný súd, práva na rovnosť účastníkov konania, práva na zákonného sudcu, právana verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka konania,práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 46 ods. l, čl. 47ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1,čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, práva na ochranu povestipodľa čl. 8 ods. 1, čl. 10 ods. 2 dohovoru, čl. 19 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2ods. 2,   čl.   7   ods.   5,   čl.   141   ods.   1,   čl.   144   ods.   1,   čl.   152   ods.   4   a čl.   154c   ods.   1ústavy uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)sp. zn. 6 Cdo 408/2012 z 15. januára 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššiehosúdu“)   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)sp. zn. 6 Co 313/2011 a sp. zn. 6 Co 314/2011 z 9. novembra 2011 (ďalej len „napadnutérozhodnutie krajského súdu“)   v spojení s rozsudkom Okresného súdu Čadca   (ďalej len„okresný súd“) č. k. 10 C 575/2001-453 z 3. augusta 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkomokresného súdu   sp. zn. 10 C 575/2001 z 22. júna 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudokokresného súdu“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenomokresným   súdom   pod   sp.   zn.   10   C   575/2001   sa   sťažovateľka   návrhom   podaným16. júla 2001   domáhala   ochrany   osobnosti   a priznania   náhrady   nemajetkovej   ujmyv peniazoch 16 596,96 € proti spoločnosti PEREX, a. s., Bratislava (ďalej len „odporca“),ako vydavateľovi periodickej tlače – časopisu s názvom „Moment, moderný spoločenskýtýždenník“,   ktorý   zverejnil   sériu   článkov   a fotografie,   ktoré   sa   dotýkali   osobysťažovateľky a osôb jej blízkych. Okresný súd vo veci pôvodne rozhodol rozsudkom č. k. 10C 575/2001-186 z 20. januára 2005, ktorým vyhovel návrhu sťažovateľky v celom rozsahu.Na základe odvolania odporcu proti uvedenému rozsudku krajský súd uznesením sp. zn. 6Co 5/2006 z 15. novembra 2006 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšiekonanie. Sťažovateľka podala 31. mája 2007 ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namietalaporušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie uznesením krajského súdu. Ústavnýsúd uznesením sp. zn. II. ÚS 165/07 z 28. júna 2007 sťažnosť sťažovateľky odmietol.

3. Okresný súd následne v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 575/2001 rozhodolnapadnutým rozsudkom, ktorým uložil odporcovi strpieť, aby sťažovateľka v určenej lehoteod   právoplatnosti rozsudku dala   redakcii Pravda na   jeho náklady uverejniť   v rozsudkuuvedený text o zásahu do osobnostných práv sťažovateľky. Vo zvyšnej časti vrátane návrhuna   náhradu   nemajetkovej   ujmy   okresný   súd   návrh   zamietol   a žiadnemu   z účastníkovnepriznal právo na náhradu trov konania. Rozsudok bol doplnený dopĺňacím rozsudkomo náhrade trov konania štátu. Proti obom rozsudkom podali tak sťažovateľka, ako aj odporcaodvolanie.   Krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   rozsudok   okresného   súdu   v spojenís dopĺňacím rozsudkom potvrdil a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trovodvolacieho   konania.   Proti   rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie,o ktorom   rozhodol   uznesením   najvyšší   súd,   ktorý   dovolanie   odmietol   a sťažovateľkuzaviazal zaplatiť odporcovi náhradu trov dovolacieho konania. Podľa tvrdení sťažovateľkynapadnutým uznesením najvyššieho súdu v spojení s napadnutými rozsudkami okresnéhosúdu a krajského súdu došlo k porušeniu jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv.

4. V predloženej sťažnosti sťažovateľka obsiahlo opisuje konanie všeobecných súdova vyslovuje názor, že ich nesprávnym postupom jej bola odňatá možnosť konať pred súdoma bola jej znemožnená realizácia práv a právom chránených záujmov, tak ako vyplývajúz ústavy   a medzinárodných   zmlúv.   Poukazuje   tiež   na   skutočnosť,   že   v konaní,   ktoréprebieha od roku 2001, súdy nekonali bez zbytočných prieťahov, nezabezpečili jej právo naprejednanie veci v primeranej lehote a nebola jej poskytnutá rýchla a účinná ochrana jejosobnostných práv.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka podrobne opisuje postup prvostupňového súdupri   rozhodovaní   o jej   návrhu   na   ochranu   osobnosti,   v ktorom   podľa   jej   tvrdení   došlok odopretiu   práva   na   súdnu   ochranu,   keď   sa   súd   nevysporiadal   s argumentáciou,   žezverejnenie fotografií v časopise bolo zásahom do jej osobnostných práv, keďže išlo o jejvýsostne intímnu sféru, bez existencie verejného záujmu na zverejnení fotografií, pričomna zhotovenie, zverejnenie, rozširovanie a sprístupňovanie fotografií tretím osobám nemalaredakcia súhlas sťažovateľky. V ďalšej časti sťažovateľka uvádza, že okresný súd sa náležitenevysporiadal   s tvrdeniami   odporcu   o protizákonnom   konaní   jej   partnera   a dospelk skutkovým zisteniam nad rámec stavu zisteného vykonaným dokazovaním. Sťažovateľkaďalej tvrdí, že napriek skutočnosti, že okresný súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu jejpráva na ochranu osobnosti, a tým aj k nemajetkovej ujme, pri stanovení výšky náhradynemajetkovej ujmy nezohľadnil všetky súvislosti, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnostina strane odporcu. Sťažovateľka vyčíta prvostupňovému súdu aj rozhodnutie o nepriznanítrov konania, ktoré jej v dôsledku uplatňovania si svojich práv vznikli.

Nápravy   nesprávneho   postupu   okresného   súdu   sa   sťažovateľka   domáhalav odvolacom   konaní   na   krajskom   súde.   V sťažnosti   sťažovateľka   namieta,   že   v   tomtokonaní jej bola znemožnená kontrola pridelenia veci zákonnému sudcovi, napriek žiadosti,aby vo veci bolo nariadené súdne pojednávanie, na ktorom by mohla uplatniť svoje právaúčastníka súdneho konania, odvolací súd pojednávanie vo veci nenariadil, sťažovateľke ažpo vyhlásení rozsudku (9. novembra 2011)   doručil vyjadrenie odporcu, ku ktorému sanemala   možnosť   vyjadriť.   Namietala   tiež   zverejnenie   termínu   vyhlásenia   rozsudkuna úradnej tabuli krajského súdu. V dôsledku uvedeného postupu odvolacieho súdu došlopodľa   tvrdení   sťažovateľky   k odňatiu   jej   práva   konať   pred   súdom,   vyjadrovať   sana pojednávaní   k tvrdeniam   odporcu,   resp.   i uplatniť   námietku   zaujatosti   sudcov.Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je   podľa   názoru   sťažovateľky   nepresvedčivéa nepreskúmateľné ako vo veci samej, tak aj v otázke náhrady trov konania. Podľa tvrdenísťažovateľky ako prvostupňový súd, tak aj súd odvolací postupovali pri vydaní napadnutýchrozsudkov aj v rozpore s judikatúrou k dohovoru.

Na základe uvedeného stavu dospela sťažovateľka k názoru, že vo veci sú splnenépodmienky   pre   podanie   dovolania   na   najvyššom   súde   podľa   §   237   písm.   f)   a g)Občianskeho   súdneho   poriadku.   Dovolanie   bolo   predložené   najvyššiemu   súdus odôvodnením,   že   postup   krajského   súdu   bol   v rozpore   s   právom   na   súdnu   ochranu,na spravodlivý súdny proces, v rozpore so zásadou rovnosti zbraní, možno mať objektívnepochybnosti o nezaujatosti sudcov, pričom súd sa nevyporiadal so všetkými odvolacíminámietkami   a pri   vydaní   rozsudku   odvolací   súd   postupoval   v rozpore   s ustálenoujudikatúrou. Najvyšší súd dovolanie uznesením sp. zn. 6 Cdo 408/2012 z 15. januára 2014odmietol.

5. Sťažovateľka na podporu tvrdení o porušení svojich základných práv uviedla, žev dôsledku   postupu   súdov   jej   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   a   záveryprvostupňového, odvolacieho a dovolacieho súdu považuje za nesprávne a porušujúce jejústavné právo na súdnu ochranu. Bez ústavnoprávnej argumentácie ďalej uviedla, že došloaj   k neposkytnutiu   dostatočnej   súdnej   ochrany   jej   právu   na   rešpektovanie   súkromnéhoa rodinného   života   a práva   na   ochranu   povesti   a závery   všeobecných   súdov   považujeza neudržateľné.

6. Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby jej sťažnosť prijal na ďalšie konaniev celom   rozsahu a nálezom rozhodol   o porušení   jej   práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovorua čl. 46 ods. l, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5,čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1,čl. 10 ods. 2 dohovoru, čl. 19 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5,čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy, zrušil napadnutéuznesenie   najvyššieho   súdu,   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   a napadnutý   rozsudokokresného súdu, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke priznal náhradutrov konania.   II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupomorgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označenýmpostupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušeniesa namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu)v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základnéhopráva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť   ktorej by bolo potrebné preskúmať   po prijatísťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

9. Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46ods. l, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, čl. 10ods. 2 dohovoru, čl. 19 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súduč. k.   10   C   575/2001-453   z 3.   augusta   2010   v spojení   s dopĺňacím   rozsudkomokresného súdu   sp.   zn.   10   C   575/2001   z 22.   júna   2011,   rozsudkom   krajského   súdusp. zn. 6 Co   313/2011   a sp.   zn.   6   Co   314/2011   z 9.   novembra   2011   a uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 408/2012 z 15. januára 2014. Ústavný súd poznamenáva, žeide o výpočet porušených základných práv sťažovateľky priznaných ústavou a dohovorombez ústavnoprávnej argumentácie.

10. Ústavný súd pripomína, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základnýchpráv   a slobôd   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomocvšeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje   iný   súd“)   a právomoc   ústavného   súdu   len   subsidiárne.   Z toho   vyplýva,   žeústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľaplatných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Sťažovateľka   proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodolkrajský   súd.   Sťažovateľka   tým   sama   uznala,   že   má   k dispozícii   opravný   prostriedokv systéme všeobecného súdnictva. Vychádzajúc z tohto záveru ústavný súd nezistil žiadnyústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci,ktorý je ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto aplikujúc tento článok ústavy a § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namietalaporušenie v bode 9 označených článkov ústavy a dohovoru rozsudkom okresného súdupre nedostatok svojej právomoci.

11. Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právusúdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdnehokonania.   Zmyslom   tohto   základného   práva   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdua tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by mohlo dôjsťiba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva nanezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanomnávrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Článok 46 ods. 1 ústavy je prvotným východiskom pre zákonom upravené konaniesúdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochranyzaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadneoprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   hopri výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkovéa právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdusa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou,resp. s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohtopostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdovlen v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecnéhosúdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodenézávery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a tak   z ústavného   hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

12. Sťažovateľka namietala aj porušenie v bode 9 označených práv dohovoru a ústavyrozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 313/2011 a sp. zn. 6 Co 314/2011 z 9. novembra2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 408/2012 z 15. januára 2014.

Ústavný súd vzhľadom na   konštantnú judikatúru ústavného   súdu   (I.   ÚS 358/09,III. ÚS   114/2010)   a Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (rozsudok   Európskeho   súdupre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský, Zvolská verus Česká republika,sťažnosť   č.   46129/99,   body   51,   53,   54)   preskúmal   aj   rozhodnutie   krajského   súdu,   a toz dôvodu, že najvyšší súd o mimoriadnom opravnom prostriedku – dovolaní rozhodol ibaz procesných dôvodov.

Ústavný   súd   považuje   rozhodnutie   krajského   súdu   za   jasné,   zrozumiteľnéa zodpovedajúce obsahu základného práva zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru.

Ústavný súd považuje odôvodnenie rozsudku krajského súdu za také, ktoré spĺňaparametre   zákonného   odôvodnenia   (§   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku)a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Krajský súd vo svojom rozhodnutí podrobne rekapitulovalskutkový   stav   veci   a právne   závery   okresného   súdu,   ktoré   ho   viedli   k rozhodnutiuo povinnosti   odporcu   strpieť,   aby   sťažovateľka   v určenej   lehote   dala   na   jeho   nákladyk dispozícii   denníku   Pravda   na   uverejnenie   text   o zásahu   do   jej   osobnostných   práva súkromného života a o povinnosti oboch strán sporu zaplatiť štátu náhradu trov konania(doplňujúci rozsudok vo veci). Ďalej uviedol, že voči rozsudku podali odvolanie obe stranya podrobne špecifikoval ich odvolacie dôvody. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnils odôvodnením   rozsudku   okresného   súdu   a konštatoval   správnosť   jeho   záverovv podstatných   bodoch.   Nepovažoval   preto   za   potrebné   opakovať   skutočnosti   uvedenév odôvodnení   rozhodnutia   okresného   súdu.   Odvolacie   námietky   účastníkov   konanianepovažoval za odôvodnené, a preto rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správnyaj s odkazom na ustanovenie § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Hoci sťažovateľka zastáva iný názor, ústavný súd po oboznámení sa s napadnutýmrozsudkom   krajského   súdu   konštatuje,   že   namietané   konanie   nevykazuje   žiadne   znakypochybení   procesného   charakteru   a ani   výklad   a interpretáciu   príslušných   ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku, ako aj Občianskeho zákonníka, ktorý krajský súd zvolil,nemožno považovať za arbitrárne alebo popierajúce základné právo sťažovateľky. Ústavnýsúd tiež poznamenáva, že krajský súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu,pri vydaní   ktorého   sa dôsledne riadil právnym názorom krajského súdu, ktorý pôvodneprvý rozsudok okresného súdu vo veci zrušil.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamenáprávo na úspech v konaní pred všeobecným súdom, teda za porušenie tohto základnéhopráva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie   návrhu)   v konaní   pred   všeobecnýmsúdom (obdobne III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).

Ústavný   súd   preto   v takom   prípade   nemá   žiaden   dôvod   a ani   oprávneniena prehodnocovanie záverov krajského súdu. Tvrdenie sťažovateľky sleduje len dosiahnutiezmeny súdneho konania, ktoré pre ňu skončilo nepriaznivým výsledkom, a do základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania,aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a hodnotením dôkazov.

Na   základe   uvedených   skutočností   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   postupoma rozhodnutím krajského súdu nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a preto   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   častiodmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

13.   Sťažovateľka   napáda   aj   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ktorým   dovolaniesťažovateľky odmietol a tvrdí, že svoje rozhodnutie založil na dôvodoch, ktoré sú v rozpores obsahom   súdneho   spisu.   Ústavný   súd   uvádza,   že   po   preskúmaní   obsahu   uznesenianajvyššieho   súdu   dospel   k záveru,   že   napadnuté   uznesenie   je   jasné   a zrozumiteľnéa vyčerpávajúcim spôsobom dáva odpoveď na všetky sťažovateľkou uplatnené námietky,v dôsledku čoho ho možno považovať za zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnuochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky,za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššiehosúdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkouzákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených právsťažovateľky (m. m. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 533/2011).

Pokiaľ   najvyšší   súd   preskúmal   všetky   podmienky,   za   ktorých   môže   uskutočniťdovolací   prieskum   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   osobitne   posudzujúcpodmienky podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a existenciu vádpodľa § 237 OSP a dospejúc k záveru o neprípustnosti dovolacieho konania, na základečoho dovolanie podané sťažovateľkou odmietol, uvedeným postupom neporušil označenépráva   sťažovateľky.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súduo neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený dostatočne a primeranea   nemožno   ho považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   žesťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebeviesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá anioprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd tiežnezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúcioporu   v zákone.   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   saspochybňovali závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia   najvyššieho súdu,   ktoré   sújasné a zrozumiteľné.

Najvyšší   súd   konštatoval,   že   odvolací   súd   postupoval   v   súlade   so   zákonom(Občiansky súdny poriadok) a vo svojom rozhodnutí dal aj priamu odpoveď na námietkusťažovateľky, ktorá tvrdila, že odvolací súd sa nevysporiadal so všetkými jej námietkamiuvádzanými v priebehu odvolacieho konania, čím došlo k naplneniu dovolacieho dôvoduv zmysle § 237 písm. f) a g) Občianskeho súdneho poriadku.

Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky ústavný súd v tejto časti odmietol ako zjavneneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

14.   Sťažovateľka   namietala tiež porušenie svojho   základného práva   podľa   čl.   19ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 a čl. 10 ods. 2 dohovoru z dôvodu svojvoľnosti a arbitrárnostizáverov napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a krajského súdu. Pretože ústavný súdv okolnostiach prípadu nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššiehosúdu a rozsudkom krajského súdu a možným porušením základného práva podľa čl. 46 ods.1 ústavy, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalšieho sťažovateľkinho právapodľa čl. 19 ods. 1 ústavy.

15. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojich práv na rovnosť účastníkov v konanía práva na prerokovanie   veci v primeranej lehote. Pretože ústavný súd pri predbežnomprerokovaní   sťažnosti   dospel   k záveru   o   nedostatku   priamej   príčinnej   súvislosti   medzinapádanými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu a porušením základného právasťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniuzákladného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, preto ústavný súd dospel k záveru o zjavnejneopodstatnenosti sťažnosti aj v tejto časti.

16.   K námietke   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľačl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že v uvedenom prípade ide o konanie právoplatneukončené   (pričom   sťažovateľka   počas   trvania   konania   uvedenú   námietku   neuplatnila),v dôsledku čoho je sťažnosť v tejto časti podaná oneskorene.

17. Pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy, ústavný súd opakovanepoznamenáva, že v uvedenom prípade ide o všeobecné princípy právneho štátu, ktoré súpovinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy, resp.určujú právny základ rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a nemožno ich samostatneaplikovať (a teda ani namietať ich porušenie) v konaní o porušení individuálnych základnýchpráv   a slobôd   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavyprostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (napr. III. ÚS 119/2011).

18.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovanísťažnosť   ako celok odmietol podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.   Z uvedenéhodôvodu sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2014