znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 734/2013-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. V., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., V., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného   práva   podľa   čl.   37   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 43/2012 z 19. júna 2013 a sp. zn. 3 Sžf 49/2012 zo 16. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti V. V. vedené pod sp. zn. Rvp 18033/2013 a sp. zn. Rvp 18034/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 18033/2013.

2. Sťažnosti V. V.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. augusta 2013 doručené (doplnené podaniami zo 6. augusta 2013 doručenými 10. októbra 2013) sťažnosti V. V. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 43/2012 z 19. júna 2013 a sp. zn. 3 Sžf 49/2012 zo 16. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

2. Z obsahu sťažností a k nim pripojených napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu vrátane s nimi súvisiacich rozsudkov Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd),   no   najmä   z obsahu   súdnych   spisov   krajského   súdu   sp.   zn.   24   S/100/2011 a sp. zn. 24 S/101/2011 (do ktorých ústavný súd nahliadol, pozn.) vyplýva, že u sťažovateľa bola vykonaná Daňovým úradom V. (ďalej len „daňový úrad“) kontrola dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za obdobie 1. až 4. štvrťroka 2009, na základe ktorej daňový úrad vyčíslil sťažovateľovi nedoplatok DPH. Dodatočnými platobnými výmermi z 26. apríla 2011 vyrubil sťažovateľovi (ako platiteľovi dane) kontrolou zistenú daň podľa jednotlivých štvrťrokov.   O odvolaniach   sťažovateľa   z 12.   mája   2011   proti   týmto   rozhodnutiam (výmerom)   rozhodlo   Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   B.   (ďalej   len   „daňové riaditeľstvo“)   samostatnými   rozhodnutiami   z 19.   septembra   2011,   ktorými   potvrdilo rozhodnutia daňového úradu z 26. apríla 2011.

Sťažovateľ sa následne žalobami dožadoval na krajskom súde preskúmania týchto rozhodnutí daňového riaditeľstva, a to (i) rozhodnutia č. I/221/16817-89370/2011/990395-r týkajúceho   sa   3. štvrťroka   2009   (konanie   vedené   pod   sp.   zn.   24   S/100/2011) a (ii) rozhodnutia č. I/221/16817-89371/2011/990395-r týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia 4. štvrťrok 2009 (konanie vedené pod sp. zn. 24 S 101/2011).

Krajský   súd   rozsudkami   sp. zn.   24   S/100/2011   z 18.   mája   2012   a   sp.   zn. 24 S/101/2011 z 30. marca 2012 zrušil napadnuté rozhodnutia daňového riaditeľstva (v tom čase už Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky B. – ďalej len „finančné riaditeľstvo“) a predmetné veci mu vrátil na ďalšie konanie. Uvedené rozsudky krajského súdu napadlo finančné riaditeľstvo odvolaniami.

Najvyšší súd ako odvolací súd napadnutými rozhodnutiami rozsudky krajského súdu zmenil tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.

3.   Predmetom   konania   na   ústavnom   súde   je   vo   veci   sp.   zn.   Rvp   18033/2013 posudzovanie   namietaného   porušenia   označených   základných   práv   zaručených   ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 43/2012 z 19. júna 2013 [(ii) v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 24 S/100/2011 z 18. mája 2012] a vo veci sp. zn. Rvp 18034/2013 rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 49/2012 zo   16.   mája   2013   [(iii)   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   24   S/101/2011 z 30. marca 2012].

4.   Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   tým,   že   rozsudky   krajského   súdu sp. zn. 24 S/100/2011 z 18. mája 2012 a sp. zn. 24 S/101/2011 z 30. marca 2012 „zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho (resp. ich, pozn.) potvrdenie alebo zrušenie tak, že žalobu (resp. žaloby, pozn.) zamieta, porušil moje základné práva... Najvyšší súd svoje rozhodnutie (rozhodnutia,   pozn.) dostatočne   nezdôvodnil...   nebol...   objektívne   zistený skutkový stav, pretože ak berieme do úvahy rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v inej mojej právnej veci (pozri body 4 a 2, pozn.)..., ktoré by bolo potom podkladom pre rozhodnutie súdu v mojej právnej veci (pozri bod 3, pozn.) z hľadiska jeho zákonnosti a presvedčivosti ako aj odôvodnenia postavenia na zákonných a logických argumentoch“.

5.   Sťažovateľ uviedol,   že sa „v plnom rozsahu pridržiavam   mojich argumentov, ktoré   uvádzam   tak   vo   vyjadrení   k výsledkom   daňovej   kontroly   u mojej   osoby...   tak   isto v odvolaní proti platobnému výmeru v daňovom konaní, ako aj v žalobe... aj vyjadrenia k odvolaniu žalovaného proti rozsudku krajského súdu“. Sťažovateľ zdôraznil, že „tieto argumenty   nechcem   znova   dopodrobna   opakovať,   tak   odkazujem   na   tieto   argumenty v označených podaniach“. Nahliadnutím do v bode 2 uvedených súdnych spisov ústavný súd konštatuje totožnosť (identitu) argumentácie sťažovateľa v týchto podaniach.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné práva V. V. upravené v čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, ods. 3, v čl. 12 ods. 4, v čl. 13 ods. 1a, v čl. 35 ods. 1, v čl. 46 ods. 1, 2, 3 Ústavy..., ako aj v spojení s čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru ako aj čl. 37 ods. 2 Listiny... rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Sžf 49/2012   zo   dňa   16.   5.   2013...   rozsudkom...   sp.   zn.   2 Sžf 43/2012   zo   dňa   19.   6.   2013 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu 3 Sžf 49/2012 zo dňa 16. 5. 2013... rozsudok... sp. zn. 2 Sžf   43/2012   zo   dňa   19.   6.   2013   sa   zrušuje   a vec   sa   vracia   tomuto   súdu   na   ďalšie konanie.“

Súčasne   požiadal   o priznanie   trov   konania   za   každú   sťažnosť   po   331,13   €, prednostné prerokovanie jeho veci a odloženie vykonateľnosti namietaných rozhodnutí.

7.   V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažností   ústavný   súd   nahliadol do súdnych spisov krajského súdu sp. zn. 24 S/99/2011, sp. zn. 24 S/100/2011 a sp. zn. 24 S/101/2011 (pozri bod 2).

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9.   Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

11. Sťažovateľ namietal porušenie svojich v bodoch 1 a 6 označených základných práv   zaručených   ústavou   a listinou,   ako   aj   práv   zaručených   dohovorom   postupom a napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

12. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).   V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade   s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

13.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 18033/2013 a sp. zn. Rvp 18034/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe   sťažovateľa a najvyššieho súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými rozsudkami najvyššieho súdu (body 1 a 6)

14.   Pokiaľ   ide   o napadnuté   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   zo   sťažnosti   možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom najvyššieho   súdu   a   jeho   rozsudkami,   ktorými   menil   prvostupňové   rozhodnutie   tak,   že žaloby zamietol (bod 2), ktoré však podľa názoru sťažovateľa vyplývali z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a jeho následného nesprávneho posúdenia. Najvyššiemu súdu vytýkal arbitrárnosť aj zjavnú neodôvodnenosť predmetných rozhodnutí (pozri tiež body 4 a 5).

15. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie je   súčasťou   systému   všeobecných   súdov, ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

16. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označenými rozhodnutiami najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutiami o odvolaniach finančného riaditeľstva rozsudkami sp. zn. 3 Sžf 49/2012 zo 16. mája 2013 a sp. zn. 2 Sžf 43/2012 z 19. júna 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

17. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutia, ktorými zmenil rozsudky krajského súdu sp. zn. 24 S/101/2011 z 30. marca 2012 a sp. zn. 24 S 100/2011 z 18. mája 2011, náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca   z v konaní (administratívnom a súdnom) zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

Najvyšší   súd   v tejto   súvislosti   v napadnutom   rozhodnutí   sp.   zn.   3   Sžf   49/2012 zo 16. mája 2013 v podstatnom uviedol:

«...   žalobca   ako   daňový   subjekt   za   rozhodujúcu   uviedol   námietku,   že   ojazdené motorové vozidlá mu boli dodávané z Rakúska a z Nemecka súkromnými osobami, ktoré neboli identifikované pre daň v tuzemsku, alebo v inom členskom štáte. Vychádzajúc z tejto skutkovej okolnosti by transakcie žalobcu podliehali osobitnému režimu zdaňovania podľa § 66 ods. 2 zákona o DPH. Zahraničné zdaniteľné osoby, ktoré vystavili faktúry boli iba sprostredkovateľmi. K týmto východiskám sa priklonil i prvostupňový krajský súd, ktorý považoval   zistenia   správcu   dane   za   nedostatočné.   Najvyšší   súd...   sa   s   týmto   záverom nestotožnil. Je síce v praxi obvyklé, že použitý tovar, napr. predaj použitých motorových vozidiel   je založený na   zmluvách o   komisionárskom predaji,   kedy prechádza vlastnícke právo z komitenta (ktorý spravidla nie je osobu identifikovanou pre daň) na nadobúdateľa a prevádzkovateľ autobazára vystupuje v právnom vzťahu ako komisionár obstarávajúci predaj použitého vozidla na účet komintenta. Z daňového hľadiska však dodanie tovaru má vlastný autonómny obsah, ktorý je daňový subjekt povinný deklarovať vo faktúre. V oblasti DPH nepostačuje len materiálna existencia zdaniteľného plnenia, ale aj jeho deklarácia faktúrou. Faktúru vystavuje dodávateľ. Dodanie tovaru v zmysle 8 ods. 1 zákona o DPH, ktoré spočíva v prevode práva nakladať s tovarom ako vlastník, už svojou dikciou odlišuje prevod   vlastníckeho   práva   z   právneho   hľadiska   od prevodu   vlastníctva   v   zmysle ekonomickom. Teda zákon o DPH nepoužíva termín „prevod práva nakladať s tovarom od vlastníka, ale „ako vlastník“. Nepoužíva teda termín prevod vlastníckeho práva vlastníkom. Každý   členský   štátu   EU   má   vlastný   právny   poriadok   upravujúci   jeho   vlastný   spôsob (modus)   a právny   dôvod (titulus)   na   nadobudnutie   vlastníckeho   práva.   Oblasť   DPH je harmonizovaná a ekonomický koncept prevodu vlastníctva v oblasti DPH je predmetom výkladu Súdneho dvora EU a má nezávislý a autonómny obsah.

Zákon o DPH explicitne ustanovuje nevyvrátiteľnú domnienku (právnu fikciu) v § 8 ods. 6, podľa ktorej „ak zdaniteľná osoba na základe komisionárskej zmluvy alebo inej obdobnej   zmluvy,   podľa   ktorej   koná   vo   svojom   mene   na   účet   inej   osoby   (ďalej   len „komisionárska   zmluva“),   obstará   kúpu   tovaru   alebo   predaj   tovaru,   platí,   že   táto zdaniteľná osoba tovar kúpila a predala“. Z tohto dôvodu platí právna fikcia, že dodávateľ uvedený na faktúre i keď obstaral tovar na základe komisionárskej zmluvy alebo obdobnej zmluvy je z daňového hľadiska jeho vlastníkom...».

Najvyšší   súd   napokon   v poradí   druhom   svojom   (napadnutom)   rozhodnutí sp. zn. 2 Sžf 43/2012 z 19. júna 2013 v podstatnom uviedol:

«Z   administratívneho   spisu   žalovaného   vyplýva,   že   na   základe   predložených dodávateľských   faktúr   žalobcom   a   z   odpovede   rakúskej   daňovej   správy   na   základe medzinárodného   dožiadania,   dodávateľ   nepoužil   osobitný   režim   zdanenia   podľa   §   66 zákona   o   DPH.   Dodávateľ   z   iného   členského   štátu   si   uplatnil   pri   dodaní   ojazdených motorových   vozidiel   oslobodenie   od   dane   z   titulu   dodania   použitého   tovaru   do   iného členského   štátu,   ktorá   skutočnosť   vyplýva   z   jednotlivých   faktúr,   na   ktorých   je   uvedené „dodávka oslobodená od dane v rámci spoločenstva“.

V danom prípade bolo preto vzhľadom na uvedené skutočnosti a na právny názor Krajského súdu v Banskej Bystrici podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky potrebné vyriešiť právnu otázku spornú medzi účastníkmi konania a to, či žalobca v rámci predaja týchto   dovezených   ojazdených   motorových   vozidiel,   ktoré   nadobudol   od   dodávateľov identifikovaných   pre   DPH   v   inom   členskom   štáte   a   to   v   režime   oslobodenia   od   dane, postupoval následne v rozpore so   zákonom o DPH,   keď pri   predaji týchto   ojazdených motorových vozidiel použil z hľadiska daňového práva osobitnú úpravu uplatňovania dane podľa § 66 zákona o DPH.

Najvyšší   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť   predovšetkým   povinnosť   všetkých orgánov štátnej moci svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právna istota a s princípom právnej istoty logicky korešponduje zásada rozhodovať v obdobných veciach rovnakým spôsobom. V   obdobnej   veci   a   tiež   s   rovnakými   účastníkmi   konania   už   na   Najvyššom   súde Slovenskej   republiky   rozhodoval   iný   senát   tohto   súdu   -   senát   3Sžf   49/2012,   s   ktorého právnym   záverom   sa   senát   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   plnom   rozsahu stotožnil.

Uvedená   zásada   je   pre   oblasť   správneho   súdnictva   legislatívne   zakotvená prostredníctvom ustanovenia § 250ja ods. 7 O. s. p., podľa ktorého: „Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania   pred   odvolacím   súdom,   môže   v   odôvodnení   poukázať   už   len   na   podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.“

Na základe citovaného ustanovenia odkazuje Najvyšší súd Slovenskej republiky na svoj rozsudok zo dňa 16. mája 2013, sp. zn. 3 Sžf 49/2012..., ktoré rozhodnutie sa týka dokonca tých istých účastníkov konania, rovnakého merita veci, ktorého odôvodnenie ďalej najvyšší súd v príslušnom rozsahu uvádza...»

V ďalšom   texte   najvyšší   súd   zopakoval   už   uvedené   právne   závery   z rozhodnutia sp. zn. 3 Sžf 49/2012 zo 16. mája 2013.

18. Obe napadnuté rozhodnutia najvyššieho obsahujú podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

19. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody uvádzané v napadnutých rozhodnutiach najvyššieho   súdu   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Tieto rozhodnutia nevykazujú znaky svojvôle, nevyhodnocujú nové dôkazy a právne (odvolacie) závery, konštatujú dostatočne zistený   skutkový   stav   (odvolávajúc sa   aj   na   predošlé   konanie vo   veci,   pozn.),   k   čomu najvyšší   súd   dospel   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi   posudzovanými   rozhodnutiami   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd predmetné sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

21. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 ústavy, čl. 37 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 13 dohovoru (pozri body 7 a 1). Keďže ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   postupom   a napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu a možným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je možné vzhľadom na to uvažovať ani o porušení týchto práv.

22. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľa hmotnoprávneho   charakteru   (IV.   ÚS   116/05).   Ústavný   súd   totiž   v   súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva z toho,   že všeobecný   súd   súčasne porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

23. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosti sťažovateľa sú aj v časti namietajúcej porušenie čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 ústavy, čl. 37 ods. 2 listiny a čl. 13 dohovoru zjavne neopodstatnené.

24. Namietané porušenie ustanovení čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1 a) sú základnými ustanoveniami, resp. všeobecnými ustanoveniami, nepredstavujú základné práva   a slobody   upravené ústavou, ale sú   všeobecne uznávanými a záväznými princípmi (zásadami) právneho štátu určujúcimi právny základ činnosti orgánov verejnej moci, resp. ústavnými direktívami tvorby interpretácie a aplikácie právneho poriadku štátu, ktoré nie je možné samostatne aplikovať, a teda ani namietať ich porušenie v konaniach o porušení individuálneho základného práva alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby prostredníctvom a na základe sťažnosti pred ústavným súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosti sťažovateľa aj v tejto ich časti odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri ich zjavnú neopodstatnenosť.

25. Pokiaľ sťažovateľ na podporu svojich tvrdení argumentuje iným (rozdielnym) rozhodnutím najvyššieho súdu v podobnej veci, ústavný súd poznamenáva, že nie je jeho úlohou   zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov.   Zjednocovanie   judikatúry všeobecných súdov upravujú § 21 až § 23 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Navyše, výrokom uvádzaného odlišného rozhodnutia najvyššieho súdu (sp.   zn. 5 Sžf 43/2012 z 30. mája 2013) tento potvrdil predchádzajúce súdne rozhodnutie, ktorým krajský súd vo veci „hmotnoprávne“ nerozhodol, ale (iba) zrušil predchádzajúce rozhodnutie daňového orgánu. Inými slovami, v hre pri porovnaní rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 43/2012 z 30. mája 2013 a oboch napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu je rozsah a kvalita zisteného skutkového stavu,   ktorý   v jednom   prípade   mohol   byť   nedostatočný   (rozhodnutie   najvyššieho   súdu sp. zn. 5   Sžf   43/2012)   a v posudzovaných   prípadoch   (napadnutých   rozhodnutiach najvyššieho   súdu)   mohol   byť   iný.   Stav   každého   administratívneho   spisu   je   rozdielny a závisí   na   individuálnom   vyhodnotení   jednotlivej   veci,   či   skutkový   stav   vyplývajúci z administratívneho spisu je dostatočný. Taktiež závisí na úvahe jednotlivých sudcov, ktorí v senáte hlasujú samostatne, či považujú zistený skutkový stav za dostatočný.

26. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013