znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 733/2014-16

  Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 3. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť B. M. a Z. M., zastúpených advokátom JUDr. Miroslavom Stopkom, konateľom spoločnosti Advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr.   Blendovský,   JUDr.   Strapáč,   PhD.,   s.   r.   o.,   Potočná   2835/1   A,   Čadca,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 144 ods. 1 a čl. 152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline sp. zn. 9 NcC 15/2004 z 28. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. M. a Z. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 17. apríla 2014   doručená   sťažnosť   B.   M.   a Z.   M.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou namietajú   porušenie   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 NcC 15/2004 z 28. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. V odôvodnení predloženej sťažnosti sťažovatelia uviedli, že v konaní vedenom na Okresnom súde Čadca (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 291/2012 o zaplatenie 32 255,76 € s príslušenstvom majú postavenie žalovaného v 1. a 2. rade. Navrhovateľkou v tomto konaní je obchodná spoločnosť STAVPOČ, s. r. o., Vojenské 812, Námestovo. Sťažovatelia   vzniesli   12.   augusta   2013   v konaní   vedenom   na   okresnom   súde pod sp. zn. 10 C   291/2012   námietku   zaujatosti   voči   konajúcej   sudkyni   JUDr.   Anne Plichtíkovej a zároveň aj voči všetkým sudcom okresného súdu a žiadali o ich vylúčenie z prejednávania   a rozhodovania   veci.   Krajský   súd   napadnutým   uznesením   rozhodol,   že sudkyňa   JUDr.   Anna   Plichtíková   nie   je   vylúčená   z prejednávania   a rozhodovania   veci a zároveň v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vzhľadom na to, že nedošlo k vylúčeniu zákonnej sudkyne, nebolo nutné rozhodovať o ostatných sudcoch okresného súdu. Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil skutočnosťou, že v danej veci už krajský súd uznesením sp. zn. 5 NcC 76/2013 z 15. februára 2013 rozhodol o nevylúčení sudkyne JUDr. Anny Plichtíkovej   z prejednávania   a rozhodovania   veci.   Zákonná   sudkyňa   JUDr.   Anna Plichtíková vec predložila na rozhodnutie krajskému súdu, pričom vo svojom vyjadrení uviedla, že nemá vzťah k veci a jej vzťah k sťažovateľovi (ako odporcovi v 1. rade) je čisto profesionálny.   K veci   sa   vyjadrili   aj   ostatní   sudcovia   okresného   súdu.   Krajský   súd vo svojom rozhodnutí poukázal na dva základné dôvody vylúčenia zákonného sudcu, a to pre   pomer   k veci   a pomer   k účastníkovi,   pričom   ide   o okolnosti   rovnakého   významu. Poukázal   na   skutočnosť,   že   v porovnaní   s už   vo   veci   vydaným   uznesením sp. zn. 5 NcC 76/2013 z 15. februára 2013 nedošlo k zmene pomerov vo vzťahu uvedených sudkýň k veci alebo účastníkom konania, sťažovatelia neuvádzajú vo vznesenej námietke nové   skutočnosti,   a preto   nebolo   potrebné   o nich   rozhodovať   opätovne.   K tvrdeniam sťažovateľov, že v inom konaní   sp. zn. 8 NcC 82/2013 z 28. februára 2013 krajský súd sudkyňu JUDr. Annu Plichtíkovú vylúčil z prejednávania veci, poukázal na skutočnosť, že senát krajského súdu nie je viazaný názorom iného senátu.

3. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia odôvodnili tvrdenia o porušení nimi označených základných práv takto:

... „Zásada dôvery účastníkov súdneho konania v spravodlivosť a to, že súdy v ich veciach   budú   konať   nestranne   a nezávisle,   je   vyjadrená   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR, v nadväznosti ďalej na čl. 141 ods. 1, čl. 152 ods. 4. Tieto zásady sú potom prenesené do právnej   úpravy   Občianskeho   súdneho   poriadku,   §   1,   §   3.   V súlade   s touto   právnou úpravou   pokiaľ   účastníkovi   konania   vznikne   pochybnosť   o nestrannosti   a nezaujatosti súdu, vznikajú   mu   práva   uplatniť   vznesenou   námietkou   v súlade   s ustanovením   §   15 ods. 1 O. s. p.   zaujatosť,   a to, či v vzťahu k osobe sudcu, ktorému vec v rámci rozvrhu práce na prejednanie napadla, alebo všetkým sudcom príslušného súdu.

Áno, je možné prisvedčiť rozhodnutiu KS, voči ktorému naša sťažnosť smeruje, že pri preskúmaní účastníkom konania vznesenej námietky o nej konajúci súd prihliada na jej dôvodnosť z hľadiska toho, či u zákonného sudcu, resp. i ďalších sudcov súdu, na ktorý vec napadla, sú tieto podmienky výkonu spravodlivosti splnené s ohľadom na skutočnosť, či vec prejednávajúci   sudca   je   bez   pomeru   k osobám   účastníkov   takéhoto   konania   alebo   veci samej. Bez povšimnutia však nemôže ostať ale aspekt pohľadu na nezávislosť a nestrannosť súdu, kedy práve pochybnosť o nestrannosti a zaujatosti súdu je vyvolaná činnosťou súdu vlastnou.

O takýto prípad išlo práve v konaní vo veci samej a vo vzťahu k nami ako účastníkmi konania vznesenej námietke zaujatosti osoby sudkyne JUDr. Anny Plichtíkovej. K vzneseniu námietky   zaujatosti   z našej   strany   došlo   práve   z dôvodu,   že   v súvislosti   s rozhodovacou činnosťou Krajského súdu v Žiline v inej veci bolo rozhodnuté o tom, že práve táto sudkyňa, ktorej vec v konaní pred prvostupňovým OS v Čadci napadla na prejednanie a rozhodnutie, bola z prejednávania tejto veci vylúčená.

S prihliadnutím na tento aspekt na strane účastníka nemôže nevzniknúť obava z toho a pochybnosť o tom, že v inej veci, ktorej je účastníkom konania, by práve osoba, čo aj vylúčená z prejednania a rozhodnutia jeho inej veci, bola nezaujatá, teda že by táto vec potom mala byť prejednaná objektívne nestranným a nezávislým súdom.

Ak teda absenciu princípu nezaujatosti a nestrannosti činnosti súdu (sudcu) vyvolal vlastnou činnosťou súd,   ktorému o otázke nestrannosti a nezaujatosti rozhodovania vecí o vzťahu   k osobám   sudcov   prislúcha   rozhodovacia   činnosť,   nesmie   byť   táto   skutočnosť v inom súdnom konaní ponechaná bez povšimnutia.

V tomto smere nemožno pripustiť, aby mal účastník konania znášať pre prípadné vady nesystémového konania v činnosti krajského súdu pri rozhodovaní o vylučovaní osôb sudcov   z prejednávania   vecí   účastníkov   konania,   vo vzťahu   ku   ktorým   napadli   na   súd na prejednanie viaceré veci, neistotu, že práve osoba zákonného sudcu, ktorá bola v inej jeho   veci   prejednávanej   pred   súdom   práve   v súvislosti   s otázkou   vylúčenia   pochybnosti o nestrannosti a nezaujatosti činnosti súdu, prejednania a rozhodnutia veci vylúčená. Preto nesmie ostať bez povšimnutia v tomto smere nesprávny postup Krajského súdu v Žiline, kedy tvrdí, že pre jeho rozhodnutie o danej vznesenej námietke zaujatosti sudcu nie je   záväzné   rozhodnutie   iného   senátu   toho   istého   krajského   súdu   v inej   veci.   Tento alibizmus a postup vo veci konajúceho KS je neprípustný tiež z dôvodu, že práve správna a jednotná   rozhodovacia   činnosť   súdov   na   rovnakom   stupni   a zhodnou   ich   vecnou príslušnosťou   má   vytvárať   právnu   stabilitu   a právne   istoty   účastníkov   konania.   Tieto základné   princípy   právneho   štátu   boli   rozhodovacou   činnosťou   vo   veci   konajúcim   KS porušené.

Nemôže ďalej ostať bez povšimnutia ani skutočnosť, a sťažovatelia takýto postup KS považujú za nesprávny, keď KS svoje rozhodnutie zdôvodňuje tým, že v tejto prejednávanej veci, kedy rozhodoval o námietke zaujatosti podanej nami sťažovateľmi, ako účastníkmi konania, bolo už skôr rozhodnuté o vylúčení určitých sudcov z prejednávanej veci...... Na záver je teda možné dodať a zdôrazniť vo vzťahu k rozhodnutiu KS to, že takýmto arbitrárnym, ústavne nekonformným výkladom ustanovenia § 15 ods. 1 O. s. p. vo vzťahu k skutkovému stavu a k nezohľadneniu už vytvoreného stavu skorším rozhodnutím o vylúčení JUDr. Anny Plichtíkovej z prejednávania veci je vytvorený stav obavy účastníkov konania z znemožnení objektívneho, nezávislého a nestranného rozhodnutia súdu. Aspekt predpokladaného   prvku   objektívnosti,   nestrannosti   a nezávislosti   rozhodovania   súdu v ďalšom konaní môže na strane účastníka vedeného konania vzniknúť len v prípade, ak to, že raz už bola osoba sudcu z prejednávania a rozhodnutia jeho veci (pri viacerých veciach v ktorejkoľvek z nich) vylúčená, bude pri rozhodovaní o nej rešpektovaná).

Na strane účastníka súdneho konania a ani v právnom poriadku ako takom nie je akceptovateľné,   aby   jeho   vec   mal   prejednávať   sudca,   ktorý   bol   v inej   jeho   veci z prejednávania   vylúčený.   Účastník   konania   nemá   dôvod   hodnotiť   záväzné   rozhodnutie súdu o vylúčení sudcu z prejednávania jeho veci, najmä ak k takémuto konaniu nedal sám podnet a môže len vyvodzovať, že je preukázaná obava z nie nestranného a nezaujatého rozhodnutia jeho veci (priateľský či nepriateľský vzťah a pod).“

4. Sťažovatelia v závere svojej sťažnosti žiadajú, aby ústavný súd po vykonanom dokazovaní vydal takétoé rozhodnutie:

„1. Základné právo sťažovateľov B. M. a Z. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 4, čl. 141 ods. 1,   čl.   144   ods.   1   a čl.   152   ods.   4   Ústavy   uznesením   Krajského   súdu   Žilina sp. zn. 9 NcC/15/2014-131 zo dňa 28. 01. 2014   p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 9 NcC/15/2014-131 zo dňa 28. 01. 2014 z r u š u j e   a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľom priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 500 €, ktoré Krajský súd Žilina je povinný sťažovateľom vyplatiť spoločne a nerozdielne do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Krajský   súd   Žilina   je   povinný   nahradiť   sťažovateľom   trovy   konania   pred Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   Stopka, JUDr. Blendovský,   JUDr.   Strapáč,   PhD.,   s. r. o.   so sídlom Potočná 2835/1 A,   022 01 Čadca, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

6. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy   prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa právneho názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom v danej veci nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do tohto dosiaľ meritórne neskončeného   konania.   Ústavný   súd   môže   urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).

8. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred   začatím   konania   alebo   v   konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktoré   nemožno   napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v zákone č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako   celok,   a   skutočnosť,   či   napadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí od pokračujúceho   konania   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov   (m.   m.   III.   ÚS   33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako   z   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr.   Komanický   c.   Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002), vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

9. V okolnostiach prípadu sťažovateľov   ústavný súd zastáva názor, že namietaný postup   a   uznesenie   krajského   súdu   by   mohli   zakladať   porušenie   označených   práv sťažovateľov len v prípade, ak by boli spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľov, ktorý bol týmto postupom a uznesením spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach.

Preto, ak sú sťažovatelia toho názoru, že v ich veci konajúca sudkyňa mala byť vylúčená z prerokúvania a rozhodovania tejto veci a že neboli rešpektované ich procesné práva pri rozhodovaní o uplatnenej námietke zaujatosti sudkyne okresného súdu, budú mať možnosť   svoje   výhrady   uplatniť   pri   využití   prostriedkov   právnej   ochrany,   ktoré   im Občiansky súdny   poriadok   priznáva voči   meritórnemu   rozhodnutiu. Ide   jednak o právo na riadne opravné prostriedky, ale aj právo využiť mimoriadne opravné prostriedky proti právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

10. Ústavný súd uvádza, že podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

Pri   predbežnom   prerokovaní predloženej   sťažnosti   ústavný súd zistil,   že   ochranu sťažovateľmi   označeným   základným   právam   na   podklade   ich   možného   porušenia z dôvodov uvedených v sťažnosti je oprávnený poskytnúť všeobecný súd, a to v konaní o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu vo veci samej. Preto   ústavný súd   rešpektujúc požiadavku   subsidiarity   plynúcu   z čl.   127 ods.   1   ústavy i svoju   doterajšiu   rozhodovaciu   prax   sťažnosť   sťažovateľov   odmietol   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

11. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2014