znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 732/2014-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť spoločností 1. S., 2. F., 3. A., 4. A., a 5. T., zastúpených Advokátskou kanceláriou GOREJ Legal, s. r. o., Žižkova 6, Košice, konajúcou advokátom JUDr. Romanom Gorejom, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a   základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 116/2009 z 9. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločností S., F., A., A. a T.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 6. februára 2013 doručená sťažnosť spoločností 1. S., 2. F., 3. A., 4. A., 5. T. (ďalej len „sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len  ,,dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf 116/2009 z 9. októbra 2012 (ďalej aj,,rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľky boli v procesnom postavení žalobkýň účastníkmi občianskeho súdneho konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Úradu pre verejné obstarávanie, Dunajská 68, Bratislava, č. 534-84-7000/2008 z 2. júla 2008 (ďalej aj,,žalovaný“ a,,rozhodnutie žalovaného“), ktorým tento zamietol námietky sťažovateliek podané proti ich vylúčeniu z užšej súťaže vo verejnom obstarávaní na predmet zákazky,,Komplexná služba elektronického výberu mýta“ vyhlásenej verejným obstarávateľom – Národná diaľničná spoločnosť a. s. (ďalej len,,obstarávateľ“).

3.   Podaniu   žaloby   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   (ďalej   len  ,,krajský   súd“) predchádzalo   oznámenie   obstarávateľa   o   vylúčení   ponuky   z   verejného   obstarávania z 29. apríla   2008   z   dôvodu,   že   predložená   ponuka   sťažovateliek   nesplnila   požiadavky obstarávateľa uvedené   v   súťažných   podkladoch,   a z dôvodu,   že predložené vysvetlenie k ponuke   nebolo   v   súlade   s   požiadavkou   obstarávateľa.   Obstarávateľ   v   oznámení formuloval   konkrétne   dôvody   vylúčenia   ponuky   sťažovateliek   ako   (i)   nepreukázanie splnenia záväzných požiadaviek na predmet zákazky (ďalej len „prvý dôvod vylúčenia“), (ii) nesplnenie   požiadavky   verejného   obstarávania   na   záväzný   obsah   technickej   časti ponuky - konkrétne nepredloženie kópií certifikátov, osvedčení a atestov, ktoré boli vydané k typovo homologovaným komponentom a štandardným produktom ponúkaného riešenia (ďalej   len   „druhý   dôvod   vylúčenia“),   a   (iii)   vysvetlenie   neobvykle   nízkej   ceny sťažovateľkami   nebolo   predložené   v   súlade   s   požiadavkami   verejného   obstarávateľa z dôvodu,   že predložené vysvetlenie nesmerovalo k požiadavke verejného obstarávateľa (ďalej len „tretí dôvod vylúčenia“).

4.   Sťažovateľky   následne   v   rámci   revíznych   postupov   adresovali   obstarávateľovi žiadosť o nápravu z 9. mája 2008 proti vylúčeniu ich ponuky z verejného obstarávania. Z pohľadu následného súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného mala význam najmä   argumentácia   sťažovateliek   k   tretiemu   dôvodu   vylúčenia.   V   tomto   smere sťažovateľky namietali, že  

«...   otázka   Obstarávateľa   na   vysvetlenie   neobvykle   nízkej   ceny   nesmerovala k podrobnostiam   základných   charakteristických   parametrov   ponuky,   ktoré   komisia Obstarávateľa považuje za dôležité tak, ako to predpokladal Zákon o verejnom obstarávaní v   ustanovení   §   42   ods.   3.   Žiadosť   Obstarávateľa   v   znení   „Podľa   §   42   ods.   3   ZVO Vás žiadame   o   vysvetlenie   neobvykle   nízkej   ponukovej   ceny   Vašej   ponuky,   a   to   najmä s ohľadom na skutočnosť, že Vami ponúkaná hodnota Efektívnosti výberu mýta B — 0,9980 výrazne   prekračuje   hodnoty   efektívnosti   výberu   mýta   bežne   dosahovaných   v   okolitých stredoeurópskych krajinách", v tejto časti trpí nedostatkom, ktorý spočíva vo všeobecnosti a to   do   takej   miery,   že   nebolo   možné   zo   strany   Sťažovateliek   poskytnúť   konkrétnejšie vysvetlenie ako to,   ktoré bolo poskytnuté.   Sťažovateľky taktiež uviedli, že pokiaľ vadou všeobecnosti trpí samotný text žiadosti o podanie vysvetlenia na neobvykle nízku cenu je potrebné za postačujúcu považovať rovnako všeobecnú odpoveď Sťažovateliek, že nemôžu potvrdiť konštatovanie, že efektívnosti výberu mýta E=0,9980 výrazne prekračuje hodnoty Efektívnosti výberu mýta bežne dosahované v okolitých stredoeurópskych krajinách a ďalej odpovedať s odkazom na ustanovenie § 42 ods. 3 ZVO».

V   žiadosti   o   nápravu   sťažovateľky   bližšie   argumentovali   tým,   že   žiadosť obstarávateľa   o   vysvetlenie   ponuky   bola   všeobecná,   nezrozumiteľná   a   až   v   následnom rozhodnutí   o   vylúčení   ich   ponuky   obstarávateľ   odkryl   svoje   myšlienkové   postupy,   čím zmaril   ich   možnosť   účinného   vysvetlenia.   Namietali   aj   neprípustné   stanovenie porovnávacieho   kritéria,   keďže   ponuka   sťažovateliek   predstavovala   jedinečný,   dovtedy nerealizovaný   systém,   ktorý   nebolo   možné   porovnávať   so   systémami   okolitých stredoeurópskych krajín a hodnotami v nich bežne dosahovanými.  

5. Listom zo 16. mája 2008 obstarávateľ zamietol žiadosť sťažovateliek o nápravu. Sťažovateľky   podali   22.   mája   2008   námietky   proti   vylúčeniu   ich   ponuky   z verejného obstarávania, kde uviedli argumentáciu obdobnú ako v skoršej žiadosti o nápravu. Žalovaný rozhodnutím   napadnutým   žalobou   na   krajskom   súde   námietky   sťažovateliek   zamietol a proboval   prvý   a   tretí   dôvod   vylúčenia.   Druhý   dôvod   vylúčenia   považoval za neopodstatnený.   Vo   vzťahu   k   tretiemu   dôvodu   vylúčenia   žalovaný   v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že:

„Uchádzač   bol   povinný   vysvetliť   návrh   ceny   vo   vzťahu   k   ponúkanej   efektívnosti výberu   mýta,   keďže   efektívnosť   je   nákladným   a   najdôležitejším   parametrom   služby,   je hlavným   ukazovateľom   kvality   poskytovanej   služby   a   je   súčasťou   návrhov   na   plnenie kritérií.   Keďže   výška   hodnoty   efektívnosti   výberu   mýta   je   parametrom,   ktorý   priamo ovplyvňuje cenu služby a s tým spojené náklady na zabezpečenie a dosiahnutie deklarovanej efektívnosti výberu mýta, preto úrad vysvetlenie uchádzača smerujúce len k všeobecným údajom   a   tvrdeniam,   ktorými   chcel   uchádzač   preukázať   predovšetkým   reálnosť   výšky hodnoty efektívnosti výberu mýta bez zohľadnenia a odrazu vo vzťahu k výške k ponúkanej ceny, preto vysvetlenie uchádzača nebolo v súlade s požiadavkou podľa § 42 ods. 3 ZVO.“

6.   Sťažovateľky   podali   následne   na   krajskom   súde   žalobu,   ktorou   sa   domáhali súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného a v petite žaloby navrhovali, aby krajský súd zrušil   rozhodnutie žalovaného   a vrátil   mu vec   na ďalšie konanie.   Žalobnú argumentáciu   obmedzili   na   prvý   a   tretí   dôvod   vylúčenia   ponuky,   keďže   druhý   dôvod obstarávateľa pre vylúčenie ich ponuky odmietol samotný žalovaný. Krajský súd rozsudkom sp.   zn.   2   S   121/08   zo   6.   mája   2009   (ďalej   len  ,,rozsudok   krajského   súdu“)   žalobu sťažovateliek zamietol, keď konštatoval, že:

,,Pri   posudzovaní   zákonnosti   napadnutého   rozhodnutia   a   jemu   predchádzajúceho postupu   verejného   obstarávateľa   nepovažoval   krajský   súd   za   dôležité   to,   že   žalobca v súťažnej ponuke pri požiadavke P 1.20 nedeklaroval, že požiadavku pochopil, rešpektuje ju a bude ju realizovať, ako to urobil pri iných požiadavkách, ale skutočnosť, že splnenie predmetnej   požiadavky   verejného   obstarávateľa,   teda   možnosti   a   spôsobu   pružného nastavenia parametrov pre výpočet mýta podľa mýtnych úsekov, podľa ročných období, dní v týždni alebo hodín v rámci dňa a na to nadväzujúce procesy zúčtovania a fakturácie mýta s   použitím   časovo   premenných   taríf,   zo   žalobcovej   ponuky   nevyplývalo.   Z   uvedených dôvodov   zaujal   krajský   súd   názor,   že   vylúčenie   žalobcovej   ponuky   pre   nesplnenie predmetnej požiadavky verejného obstarávateľa nie je možné hodnotiť ako nezákonné.“

7. Pokiaľ však išlo o tretí dôvod vylúčenia, krajský súd konštatoval, že:

,,Postup zvolený verejným obstarávateľom v súvislosti so žiadosťou o vysvetlenie neobvyklej   nízkej   ceny   v   ponuke   žalobcu   považoval   súd   za   nesprávny,   nezrozumiteľný a netransparentný...   Zo   žiadosti   verejného   obstarávateľa   nie   je   zrejmé,   aké   konkrétne okolnosti a dôvody ho viedli k názoru, že žalobcom ponúknutá cena je neobvykle nízka a prečo ju dáva do súvzťažnosti práve s hodnotou Efektívnosti výberu mýta. Súd je toho názoru, že pokiaľ mal verejný obstarávateľ záujem zistiť, prečo je výsledná cena ponúknutá žalobcom taká aká je, mal položiť jednoznačnú a špecifickú otázku, povedzme smerujúcu k zisteniu faktorov ovplyvňujúcich ponúkanú Efektívnosť výberu mýta v žalobcovom systéme a popísaniu spôsobu, ako sa tieto faktory premietli do výslednej ceny... Nemožno poprieť, že žalobca na položenú otázku odpovedal všeobecne a iba z hľadísk upravených v § 42 ods. 3 písm. a/ až e/ zákona č. 25/2006 Z. z., ktorých sa otázka verejného obstarávateľa netýkala. Je preto pochopiteľné, že predložené vysvetlenie nezodpovedalo predstavám a zamýšľaným požiadavkám obstarávateľa. Za daných okolností však považoval súd z vyššie opísaných dôvodov spôsob zisťovania (podľa názoru verejného obstarávateľa) neobvykle nízkej ceny za   neprofesionálny   a   netransparentný.   Preto   z   dôvodu   nepresnosti   a   nekonkrétnosti položenej otázky nebolo možné kvalifikovať žalobcovu odpoveď na žiadosť obstarávateľa za legitímny dôvod pre vylúčenie ponuky žalobcu zo súťaže. Podľa názoru krajského súdu boli v tejto časti námietky žalobcu proti vylúčeniu zo súťaže opodstatnené, nakoľko postup verejného   obstarávateľa,   s   ktorým   sa   stotožnil   aj   žalovaný   v   napadnutom   rozhodnutí, považoval prvostupňový súd za priečiaci sa základným zásadám verejného obstarávania a v konečnom dôsledku za nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť.“

8.   Na   odvolanie   sťažovateliek   o   veci   rozhodoval   najvyšší   súd,   ktorý   rozsudkom napadnutým   touto   sťažnosťou   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil.   Vzhľadom   na   dôvody rozsudku krajského súdu odvolacia argumentácia sťažovateliek smerovala k prvému dôvodu vylúčenia   ich   ponuky.   Rozsudku   najvyššieho   súdu   však   predchádzalo   jeho   uznesenie z 9. novembra 2010, ktorým na návrh sťažovateliek položil prejudiciáne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len,,Súdny dvor“), keďže ako súd poslednej inštancie bol postavený pred otázku výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/18/ES (ďalej   len  ,,smernica“)   vo   vzťahu   k   vnútroštátnym   právnym   predpisom   zákonu̶ č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“). Zároveň bolo z pohľadu najvyššieho   súdu   potrebné   vyriešiť   otázku   výkladu   súvisiacu   s   argumentáciou sťažovateliek, ktorá vyvoláva pochybnosti o správnosti výkladu článku 2 smernice v spojení s čl. 51 a 45, 46, 47, 48, 49 a čl. 50 smernice, keďže najvyšší súd mal pochybnosti, či preskúmavané   rozhodnutia   žalovaného,   ako   aj   prvostupňového   orgánu   sú   zákonné, rešpektujúce   zásadu   zadávania   zákaziek   tak,   aby   verejní   obstarávatelia   zaobchádzali   s hospodárskymi subjektmi rovnako a nediskriminačne, ako aj transparentne. Najvyšší súd ako ďalšiu okolnosť na predloženie prejudiciálnej otázky rovnako posúdil aj odôvodnené stanovisko Európskej komisie (ďalej len,,Komisia“)   porušenie č. 2008/4551 z 1. októbra̶ 2010, ako aj výzvu   porušenie č. 2008/4551 Komisie z 15. mája 2009, doplňujúcu výzvu̶ Komisie ̶ porušenie č. 2008/4551 z 22. marca 2010, ktorými Komisia Slovenskej republike oznámila, že   si   nesplnila povinnosti,   ktoré   jej   vyplývajú zo zásad Zmluvy   o   fungovaní Európskej únie, ako aj povinnosti obsiahnuté v ustanoveniach článku 2 smernice, keďže verejný   obstarávateľ,   ako   aj   žalovaný   mali   konať   diskriminačným   spôsobom   proti uchádzačovi   (sťažovateľkám)   v   predmetnom   verejnom   obstarávaní   tým,   že   ho   vylúčili z výberového   konania   za   neuvedenie   špecifického   výrazu   vo   svojej   ponuke,   z   dôvodu neuspokojivého   vysvetlenia   neobvykle   nízkej   ceny   a zmenením   zmluvných   podmienok po zadaní verejnej zákazky.

9.   S   prihliadnutím   na uvedené   a vzhľadom   na argumenty   predložené účastníkmi počas   konania,   a   tiež   s   ohľadom   na   existujúcu   judikatúru   Súdneho   dvora   týkajúcu   sa použiteľnosti   práva   Európskej   únie   v   právnych   poriadkoch   členských   štátov   (rozsudok Súdneho dvora ES C-532/06 z 24. apríla 2008, C-392/05 z 26. apríla 2007 a iné), obrátil sa najvyšší súd na Súdny dvor s otázkami:

„1.   Je   súladný   so   Smernicou   Európskeho   parlamentu   a   rady   2004/18/ES o koordinácii   postupov   zadávania   verejných   zákaziek   na   práce,   verejných   zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby zo dňa 31.03.2004, v znení účinnom v rozhodujúcom období, výklad, že podľa článku 51 v spojení s článkom 2 tejto smernice, prihliadnuc na zásadu nediskriminácie a transparentnosti zadávania verejných zákaziek, je povinnosťou   obstarávateľa   učiniť   Žiadosť   o   vysvetlenie   ponuky,   rešpektujúc   subjektívne procesné   právo   jednotlivca   byť   vyzvaný   na   doplnenie   alebo   objasnenie   certifikátov a dokumentov   predložených   podľa   článkov   45   až   50   citovanej   smernice,   v   prípade,   ak sporné či nejasné pochopenie ponuky účastníka súťaže môže viesť k vylúčeniu účastníka zo súťaže ?

2. Je súladný so Smernicou Európskeho parlamentu a rady 2004/18/ES o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby zo dňa 31.03.2004, v znení účinnom v rozhodujúcom období, výklad,   že   podľa   článku   51   v   spojení   s   čl.   2   tejto   smernice,   prihliadnuc   na   zásadu nediskriminácie   a   transparentnosti   zadávania   verejných   zákaziek,   nie   je   povinnosťou obstarávateľa učiniť žiadosť o vysvetlenie ponuky, ak má obstarávateľ za preukázané, že nie sú splnené požiadavky na predmet zákazky ?

3. Je v súlade s článkom 51 a s článkom 2 Smernice Európskeho parlamentu a rady 2004/18/ES   o   koordinácii   postupov   zadávania   verejných   zákaziek   na   práce,   verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby zo dňa 31.03.2004, v znení účinnom v rozhodujúcom období, ustanovenie vnútroštátneho práva, podľa ktorého komisia zriadená na vyhodnocovanie ponúk len môže písomne požiadať uchádzačov o vysvetlenie ponuky ?

Je v súlade s článkom 55 Smernice Európskeho parlamentu a rady 2004/18/ES taký postup   obstarávateľa,   podľa   ktorého   nie   je   jeho   povinnosťou   požiadať   uchádzača o vysvetlenie neobvykle nízkej ceny, a či na podklade spôsobu formulácie otázky, ktorú obstarávateľ   položil   žalobcom   v   súvislosti   s   neobvykle   nízkou   cenou,   mali   možnosť Žalobcovia I. a II. dostatočne vysvetliť základné charakteristické parametre predloženej ponuky ?“

10.   Dňa   29.   marca   2012   vyhlásil   Súdny   dvor   (štvrtá   komora)   vo   veci   C-599/10 rozsudok v predmetnom prejudiciálnom konaní, ktorým takto rozhodol:

,,Článok 55 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/18/ES z 31. marca 2004 o   koordinácii   postupov   zadávania   verejných   zákaziek   na   práce,   verejných   zákaziek na dodávku   tovaru   a   verejných   zákaziek   na   služby   sa   má   vykladať   v   tom   zmysle,   že vyžaduje, aby vnútroštátna právna úprava obsahovala ustanovenie, akým je § 42 ods. 3 zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní v znení uplatniteľnom vo veci samej, ktorý v podstate zakotvuje, že ak uchádzač navrhne neobvykle nízku cenu, verejný obstarávateľ ho má písomne požiadať o objasnenie ponúkanej ceny. Prináleží vnútroštátnemu súdu, aby preveril vzhľadom na všetky prvky v spise, ktorý mu bol predložený, či žiadosť o objasnenie umožnila dotknutému uchádzačovi dostatočne vysvetliť základné charakteristické parametre jeho ponuky.

Článok 55 smernice 2004/18 bráni stanovisku verejného obstarávateľa, ktorý tvrdí, že nemusí žiadať, aby uchádzač vysvetlil neobvykle nízku cenu.

Článok 2 smernice 2004/18 nebráni tomu, aby sa vo vnútroštátnej právnej úprave vyskytovalo ustanovenie, akým je § 42 ods. 2 uvedeného zákona č. 25/2006 Z. z., podľa ktorého verejný obstarávateľ v podstate môže žiadať písomne od uchádzačov, aby objasnili svoju   ponuku,   avšak   bez   toho,   aby   požadoval   alebo   prijal   akúkoľvek   zmenu   ponuky. Pri výkone povinnosti posúdenia, ktorú má teda verejný obstarávateľ mu prináleží, aby zaobchádzal s rôznymi uchádzačmi rovnoprávne a lojálne tak, aby sa na konci výberového konania a vzhľadom na jeho výsledok nemohlo zdať, že žiadosť o objasnenie neoprávnene zvýhodnila alebo znevýhodnila uchádzača alebo uchádzačov, ktorým bola adresovaná táto žiadosť.“

11.   Najvyšší   súd   následne   v   napadnutom   rozsudku   na   rozdiel   od   krajského̶ súdu   ̶   dospel   k   záveru,   že   tretí   dôvod   vylúčenia   ponuky   sťažovateliek   (predložené vysvetlenie k ponuke nebolo v súlade s požiadavkou verejného obstarávateľa podľa § 42 ods.   3   zákona o verejnom   obstarávaní)   bol   oprávnený,   a   preto   sťažovateľky   už   nebolo možné zaradiť späť do procesu verejného obstarávania. Z uvedeného dôvodu bol rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdený a sťažovateľkám ani obstarávateľovi náhrada trov konania priznaná nebola.

12. Sťažovateľky formulovali dôvody   sťažnosti vo viacerých rovinách. Namietali nesúlad   rozsudku   najvyššieho   súdu   s   rozsudkom   Súdneho   dvora,   arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu k posúdeniu miery správnej úvahy, ako aj prekročenia vlastnej preskúmavacej právomoci najvyššieho súdu, a napokon namietali, že rozsudkom najvyššieho súdu bola porušená zásada zákazu zmeny k horšiemu (reformatio in peius).

13. K rozporu rozsudku najvyššieho súdu s rozsudkom Súdneho dvora sťažovateľky uviedli:

«Najvyšší   súd   nesprávne   posúdil   súlad   vznesenej   požiadavky   Obstarávateľa so záväzným   výkladom   uvedeným   v   rozsudku   SDEU.   Z   textu   otázky   č.   2   žiadosti o vysvetlenie   ponuky   sťažovateliek   zo   dňa   09.04.2008   je   nesporné,   že   táto   otázka neobsahuje   žiadne   podrobnosti   charakteristického   parametra   ponuky   a   zároveň,   že Obstarávateľ považoval Sťažovateľom ponúkanú cenu za neobvykle nízku z dôvodu, že ním ponúkaná   hodnota   efektívnosti   výberu   mýta   výrazne   prekračovala   hodnoty   efektívnosti výberu bežne dosahované v okolitých stredoeurópskych krajinách. K uvedenému dospel tým,   že   porovnával   „neporovnateľné“   kritériá   odlišných   mýtnych   systémov   (t.j. porovnávanie ponúkaného systému s odlišnými systémami okolitých krajín). Obstarávateľ teda   nepostupoval   v   súlade   s   citovaným   ustanovením   ZVO   a   svoju   otázku   formuloval nejasne a nezrozumiteľne...

Najvyšší   súd   napriek   týmto   skutočnostiam   tvrdenými   sťažovateľkami,   a   taktiež skutočnostiam, na ktoré poukazovali už v konaní pred UVO aj krajským súdom, posúdil konanie a postup Obstarávateľa ako aj UVO za súladný so zákonom a s rozhodnutím SDEU v bodoch 30   32. Najvyšší súd sa však vôbec nezaoberal námietkami tvrdenými počas ̶ konania a preto v tejto časti odôvodnenia jeho rozsudku, týkajúcej sa neobvykle nízkej ponukovej   ceny   ako   dôvodu   vylúčenia   jeho   ponuky   zo   súťaže,   najvyšší   súd   dospel k nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   veci a jeho   argumentácia   vychádza z nesprávnych skutkových záverov.

Odôvodnenie rozsudku najvyšší súd sa odklonilo od toho, čo vo svojom rozsudku uvádzal   SDEU.   Postup   najvyššieho   súdu   bol   pritom   od   začiatku   chybný,   pretože   sa vo svojom rozsudku a v jeho odôvodnení, vôbec nekonfrontoval so skutočnosťami tvrdenými sťažovateľkami, najmä, že Obstarávateľ mal už v samotných súťažných podmienkach alebo v žiadosti o vysvetlenie stanoviť presné veličiny a výpočtové vzorce, na základe ktorých chcel   odvodzovať   splnenie   súťažných   podmienok   jednotlivými   uchádzačmi.   Samotnú nelogickosť a matematickú nepoužiteľnosť vzorcov a ich veličín by tak bolo možné napraviť priamo v rámci vysvetľovania súťažných podkladov v komunikácii s Obstarávateľom.»

14.   K   arbitrárnosti   a   nepreskúmateľnosti   rozsudku   najvyššieho   súdu   vo   vzťahu k posúdeniu rozsahu a miery správnej úvahy sťažovateľky uviedli:

,,K porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie   zo   strany   najvyššieho   súdu   došlo   aj   tým,   že   sa   ani   na   základe   neustáleho upozorňovania   na   nesprávny   a   nezákonný   postup   tak   správnych   orgánov,   ako   aj prvostupňového súdu, týkajúci sa nesprávneho právneho posúdenia dôvodov, ktoré viedli k vylúčeniu ponuky z verejného obstarávania, nevysporiadal s týmito argumentmi vo svojom rozhodnutí a tieto dôvody a skutočnosti prehliadol bez povšimnutia...

To čo najvyšší súd vyhodnotil ako správnu úvahu je v skutočnosti len nesprávnym, logicky   neobhájiteľným   postupom   Obstarávateľa,   ktorý   rozhodol   o   vylúčení   ponuky Sťažovateľa poukazom na nepoužiteľné matematické vzorec, vágne domnienky a arbitrárne úvahy, ktoré sú diskriminačné, v rozpore so zákonom, súťažnými podmienkami, bežnými podmienkami   verejného   obstarávania   a   v   rozpore   s   existujúcou   rozhodovacou   praxou ÚVO...

Najvyšší súd bol povolaný preskúmať medze prípustnosti rozhodovania správneho orgánu   v   konkrétnom   prípade   a   neprenechať   miere   jeho   správneho   uváženia   atribút nedotknuteľnosti. Najvyšší súd sa mal najmä vysporiadať s námietkami aj v kontexte záveru SDEÚ, ktorý uviedol, že vnútroštátne súdy majú usúdiť, či žiadosť o objasnenie ponuky umožnila dotknutým uchádzačom dostatočne vysvetliť základné charakteristické parametre ich   ponuky.   Námietky   sťažovateliek   najvyšší   súd   jednoducho   zamietol   s   poukazom na správnu   úvahu   správneho   orgánu   so   zdôvodnením,   že   súd   neposudzuje   účelnosť a vhodnosť   správneho   rozhodnutia   a   to   napriek   tomu,   že   konštatovanie   SDEÚ   priamo vymedzuje   dôvody   zásahu   súdu   do   správnej   úvahy   správneho   orgánu   a   to   posúdením okolností, či na podklade položenej otázky bolo možné dostatočne vysvetliť svoju ponuku...“

15.   Arbitrárnosť   a   nepreskúmateľnosť   rozsudku   najvyššieho   súdu   vo   vzťahu k prekročeniu vlastnej preskúmavacej právomoci najvyššieho súdu sťažovateľky odôvodnili takto:,,Sťažovateľky   vo   svojom   odvolaní   vymedzil   rozsah   prieskumu   už   iba   jedným dôvodom   vylúčenia   ponuky   z   verejného   obstarávania,   a   to   prvým   dôvodom   vylúčenia. Najvyšší súd ako súd odvolací teda nemal právo zaoberať sa neobvykle nízkou cenou ako dôvodom vylúčenia ponuky zo súťaže, t. j. tretím dôvodom vylúčenia, pretože tento nebol predmetom odvolania. Pre sťažovateľky bolo pri oboznámení sa s dôvodmi rozsudku krajne prekvapivé zistenie, že najvyšší súd sa vôbec zaoberal otázkou, ktorú v odvolacom konaní nenastolili...

Podľa ustanovenia § 220 OSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1). Krajský súd s odkazom na ustanovenie § 250j ods. 1 OSP na základe ním vykonaného dokazovania dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby bol   v   súlade   so   zákonom.   Sťažovateľky   majú   za   to,   že   najvyšší   súd   nemohol   potvrdiť rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne, keď odôvodnenie jeho rozhodnutia (NS SR), na základe ktorého skonštatoval, že rozhodnutie krajského súdu je v súlade so zákonom, je diametrálne odlišné a úplne v rozpore so závermi rozhodnutia krajského súdu, hoci bol viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (213 ods. 1 a 3 OSP) a nové dokazovanie nevykonal...

Najvyšší súd nepostupoval v súlade so zákonom keď rozhodnutie krajského súdu sám zmenil svojím rozhodnutím bez toho aby pred ním boli vykonané akékoľvek dôkazy, a to či už známe alebo novo predložené...“

16.   K namietanému   porušeniu   zásady   zákazu   reformatio   in   peius   sťažovateľky nadviazali na svoju už uplatnenú argumentáciu, keď namietali, že:

,,Najvyšší súd sa nedržal ustanovenia § 212 OSP, pretože svojvoľne rozšíril rozsah odvolania, aj keď v tomto prípade tu na to nebolí dôvody, pretože na predmetné konanie nemožno aplikovať ani jeden z dôvodov prekročenia preskúmavacej právomoci odvolacieho súdu uvedených v ustanovení § 212 ods. 2 OSP. Sťažovateľky majú za to, že rozsudkom najvyššieho súdu sa zhoršilo ich procesné postavenie ako účastníka predmetného konania v tom zmysle, že ak by sa najvyšší súd nezaoberal aj otázkou neobvykle nízkej ceny, ale iba otázkou   nesplnenia   povinností   PI.20   súťažných   podkladov,   na   ktorú   sa   sťažovateľky v konečnom   dôsledku   aj   odvolávali,   bol   by   výrok   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   v   ich prospech. Najvyšší súd by preskúmaním prvého dôvodu vylúčenia nemohol dospieť k inému záveru,   ako   tomu,   že   obstarávateľ   nemal   dôvod   vylúčiť   sťažovateľky   z   prvého   dôvodu vylúčenia...

Napriek   tomu,   že   OSP   výslovný   zákaz   reformacio   in   peius (správne   reformatio in peius, pozn.) v odvolacom konaní neobsahuje, možno ho všeobecne vyvodiť zo zásady viazanosti odvolacieho súdu rozsahom odvolacích návrhov vyjadrenej v ustanovení § 212 ods. 1 OSP a prijatím tejto zásady vo vlastnej aplikačnej praxi najvyššieho súdu. Odvolací súd   nemôže   zmeniť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   v neprospech   účastníka,   ktorý odvolanie podal a v prospech účastníka, ktorý odvolanie nepodal.“

17. V petite sťažnosti sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd rozhodol nálezom tak, že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   boli   porušené   ich   označené   práva,   ďalej   žiadali,   aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Požadovali priznať aj náhradu trov konania.

II.

18. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

19. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

20. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   javí   ako   neopodstatnený.   Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.

21.   Súčasťou   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   doktrína   možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie a aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských právach   a   základných   slobodách   najmä   v   tom   smere,   či   závery   všeobecných   súdov   sú dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne   s   priamym   dopadom   na   niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

22.   Ako   z uvedeného   vyplýva,   ústavnému   súdu   v   zásade   neprislúcha   hodnotiť správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona, ktorý   v konkrétnej   veci   aplikoval. O to   viac neprislúcha   ústavného súdu   ako súdnemu orgánu   ochrany   ústavnosti   zaoberať   sa   číselnými   parametrami   ponuky   sťažovateliek, vzorcami   či   matematickými   prepočtami,   ktoré   tvoria   podstatnú   súčasť   ich   sťažnostnej argumentácie. Sťažovateľky však túto stabilizovanú judikatúru ústavného súdu opomínajú a sťažnosť   uplatnili   v   podstate   ako   ďalší   opravný   prostriedok   v   systéme   všeobecného súdnictva.   Účel   sťažnosti   je   však   v   porovnaní   s   opravnými   prostriedkami   v   systéme všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu základných práv a slobôd. Sťažovateľky sa však v sťažnosti sústredili najmä na tvrdené pochybenia najvyššieho súdu v rovine podústavného, teda obyčajného práva, keď podstatná časť ich argumentácie   je   venovaná   tvrdenej   nesprávnosti   postupu   žalovaného   (a   obstarávateľa) v súvislosti so žiadosťou   o vysvetlenie ponuky, ako aj tvrdenému porušeniu zákonných pravidiel   procesného   postupu   najvyššieho   súdu   v   konaní   o   ich   odvolaní   v   rámci preskúmavania zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Možná ústavnoprávna kolízia rozsudku najvyššieho   súdu   je   sťažovateľkami   videná   najmä   v   nimi   uvažovanej   arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti jeho rozsudku, a to vo väzbe na závery rozsudku Súdneho dvora, ako aj vo väzbe na ich žalobnú a odvolaciu argumentáciu.  

23.   Vychádzajúc   z   možných   mantinelov   ústavno-súdnej   korekcie   rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov   sa   ústavný   súd   oboznámil   s   napadnutým   rozsudkom najvyššieho   súdu.   Najvyšší   súd   v   odôvodnení   potvrdzujúceho   rozsudku   najskôr   zhrnul podstatné   dôvody   rozsudku   krajského   súdu,   odvolaciu   argumentáciu   sťažovateliek, vyjadrenie   žalovaného,   obstarávateľa,   dôvody   a   závery   rozsudku   SDEÚ,   aby   následne na vlastné odôvodnenie uviedol:

«,V tomto prípade je podľa názoru najvyššieho súdu možné vyvodiť jednoznačný záver,   že komisia uplatnila svoje oprávnenie, požiadala žalobcov o vysvetlenie ponuky, žalobcovia na žiadosť komisie o vysvetlenie ponuky odpovedali dňa 16.04.2008. Z obsahu listinných dôkazov je preukázané, že dôvodom vylúčenia ponuky žalobcov bola i skutočnosť, na ktorú sa verejný obstarávateľ vo svojej žiadosti o vysvetlenie ponuky žalobcov nespýtal. Odvolací súd aplikujúc výklad úniového práva na základe rozsudku SDEÚ zo dňa 29. marca 2012 sp. zn. C-599/10 konštatuje, že verejný obstarávateľ v podstate môže žiadať písomne od uchádzačov, aby objasnili svoju ponuku, avšak bez toho, aby požadoval alebo prijal   akúkoľvek   zmenu   ponuky.   Pri   výkone   povinnosti   posúdenia,   ktorú   má   verejný obstarávateľ, mu prináleží, aby zaobchádzal s rôznymi uchádzačmi rovnoprávne a lojálne tak, aby sa na konci výberového konania a vzhľadom na jeho výsledok nemohlo zdať, že žiadosť   o   objasnenie   neoprávnene   zvýhodnila   alebo   nezvýhodnila   uchádzača   alebo uchádzačov, ktorým bola adresovaná táto žiadosť...

Senát   najvyššieho   súdu   s   poukazom   na   uvedené   dospel   k   záveru,   že   verejný obstarávateľ v tejto časti nepostupoval v súlade so zákonom č. 25/2006 Z. z., ako aj s čl. 6 Smernice   2004/18/ES   zo   dňa   31.03.2004   o   koordinácii   postupov   zadávania   verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby, ktorá bola uverejnená v úradnom vestníku EU pod č. L 134, str. 114; Mim. vyd. 06/07, s. 132   a   konštatuje,   že   pokiaľ   verejný   obstarávateľ   v   tomto   prípade   v   rámci   procesu vyhodnocovania ponuky žalobcov zistil, že ich ponuka je nejasná alebo nepresná a nie je v súlade s technickými špecifikáciami uvedenými v Súťažných podkladoch, potom podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-599/10 zo dňa 29.03.2012, ktorým zodpovedal prejudiciálne otázky najvyššieho súdu, mal požiadať žalobcov z dôvodu nedostatku jasnosti splnenia požiadavky uvedenej v Súťažných podkladoch, v žiadosti o vysvetlenie ponuky aj o vysvetlenie,   akým   spôsobom   bola   splnená   predmetná   požiadavka   -   konkrétne   riešenie požiadavky   PI.   20,   t.   j.   umožnenie   časovo   a   prípadne   miestne   závislej   tarifikácie pre zúčtovanie   a   fakturáciu   mýta,   ktoré   znamená   zavedenie   komplexnej   funkcionality spracovania dát s významným dopadom do algoritmov, funkcií a procesov, ale aj dopadov na zvýšenú zložitosť výstupných účtovných a daňových dokladov. Až po doručení odpovede na žiadosť o vysvetlenie ponuky mal verejný obstarávateľ posúdiť, či odpoveď žalobcov na vysvetlenie   ponuky   podaná   v   čase,   keď   žalobcovia,   ako   aj   iní   uchádzači   predložili ponuku a uplynula i lehota na predloženie ponúk a bol už ukončený výber uchádzačov, je len objasnením alebo vysvetlením podanej ponuky alebo ide o zmenu vrátane nedovoleného doplnenia samotnej ponuky...

V tejto súvislosti senát najvyššieho súdu nad rámec dodáva, že vzhľadom na uvedené, súdom konštatované pochybenie verejného obstarávateľa pri vylúčení žalobcov z verejného obstarávania z prvého dôvodu, sú už žalobcami označené nové skutočnosti a nové dôkazy vo vzťahu   k   napadnutému   rozhodnutiu   žalovaného   zo   dňa   02.07.2008   bez   právneho významu,   keďže   v   tejto   časti   bol   žalobca   z   procesu   verejného   obstarávania   vylúčený nezákonne. Pokiaľ žalobcovia poukazovali v odvolaní na obsah ponuky iného uchádzača, považuje odvolací súd uvedenú námietku za právne irelevantnú vo vzťahu k predmetu tohto súdneho   konania,   keďže   jeho   predmetom   je   preskúmať   zákonnosť   dôvodov,   na   základe ktorých bol žalobca zo súťaže vylúčený a nie skúmať dôvody, pre ktoré bol iný uchádzač vo verejnom obstarávaní úspešný...

K druhému dôvodu vylúčenia ponuky žalobcov z verejného obstarávania z dôvodu, že   predložili   ponuku,   ktorá   podľa   §   42   ods.   4   zákona   č.   25/2006   Z.   z.   aj   napriek predloženému vysvetleniu nebola v súlade s požiadavkou verejného obstarávateľa podľa § 42 ods. 3 zákona č. 25/2006 Z. z., senát najvyššieho súdu uvádza nasledovné:

Podľa § 42 ods. 3 zákona č. 25/2006 Z. z. verejný obstarávateľ požiadal žalobcov o vysvetlenie   neobvykle   nízkej   ponukovej   ceny,   a   to   v   Žiadosti   o   vysvetlenie   ponuky č. 1220/14217/07/41 zo dňa 09.04.2008 a to konkrétne otázkami č. 1, 2 a 3 pričom verejný obstarávateľ formuloval otázky o vysvetlenie ponuky v tejto časti takto...

2. Podľa § 42 ods. 3 zákona č. 25/2006 Z. z. Vás žiadame o vysvetlenie neobvykle nízkej   ponukovej   ceny   Vašej   ponuky,   a   to   najmä   s   ohľadom   na   skutočnosť,   že   Vami ponúkaná   hodnota   Efektívnosti   výberu   mýta   E=0,9980   výrazne   prekračuje   hodnoty Efektívnosti výberu mýta bežne dosahované v okolitých stredoeurópskych krajinách.

3. Potvrďte prosím, že s ohľadom na Vami ponúkanú hodnotu Efektívnosti výberu mýta E=0,9980 zaručuje to, že iba 0,2 % všetkých povinných Platiteľov mýta v príslušnom sledovanom období nebude plniť svoju mýtnu povinnosť, a to ani priamo, ani nepriamo prostredníctvom vynucovania/alebo prostredníctvom doplatku.

Z oznámenia o vylúčení ponuky žalobcov v procese verejného obstarávania zo dňa 29.04.2008 vyplýva, že NDS, a.s., neakceptovala vysvetlenie žalobcov, pretože:

1. miera porušovania Mýtnej povinnosti vodičmi vozidiel v Rakúsku sa pohybuje medzi 1,2 % až 1,5 % (podľa údajov ASFINAG),

2.   miera   porušovania   Mýtnej   povinnosti   vodičmi   vozidiel   v   Českej   republike   sa pohybuje medzi 1,5 % až 3,3 % (podľa údajov ŘSD ČR),

3.   pre   zjednodušenie   verejný   obstarávateľ   ďalej   rátal   s   minimálnou   mierou porušovania   Mýtnej   povinnosti   V=1,2   %   a   uvažoval   o   ideálnej   technickej   účinnosti predpisu mýta ponúkaného riešenia t. j. vo výške 100 % (tzn. žiadna Palubná jednotka nezlyhá, nedôjde k strate ani jednej mýtnej udalosti a v mýtnom systéme budú zachytené prejazdy   všetkých   vozidiel   vybavených   Palubnými   jednotkami   príslušnými   vymedzenými úsekmi   ciest   a   mýtny   systém   bude   ako   celok   trvalo   dostupný   bez   výpadkov),   a   ďalej uvažoval o ideálnej účinnosti zachytávania vozidiel porušujúcich mýtnu povinnosť..., Senát   odvolacieho súdu   konštatuje,   že   podľa   čl.   55 Smernice   2004/18/ES,   ak   sa pri určitej   zákazke   objavia   ponuky   s   neobvykle   nízkou   cenou,   vo   vzťahu   k   plneniu   je povinnosťou   obstarávateľa   skôr   než   takúto   ponuku   zamietne,   aby   uchádzača   písomne požiadal   o   podrobnosti   týkajúce   sa   základných   charakteristických   parametrov   ponuky, ktoré považuje za dôležité.

Z   judikatúry SDEÚ   jednoznačne vyplýva,   že   je   potrebné,   aby bolo   od verejného obstarávateľa požadované, skôr než vylúči ponuku z dôvodu neobvykle nízkej ceny, aby preveril   základné   charakteristické   parametre   ponuky   a   to   takým   spôsobom,   aby   uložil na tento účel povinnosť pre uchádzača, aby poskytol potrebné odôvodnenie na preukázanie, že táto ponuka je seriózna (rozsudok ESD zo dňa 27.11.2001, Lombardini a Mantovani, C 285/99, C-286/99).

Povinnosťou verejného obstarávateľa nesporne je v súlade s čl. 55 ods. 1 Smernice 2004/18 tak, ako to konštatoval v bode 31 Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-599/10, ktorý bol vydaný v tejto veci, aby formuloval jasne žiadosť o vysvetlenie ponuky adresovanú dotknutému uchádzačovi tak, aby oslovený uchádzač bol schopný na základe položenej otázky účinne a jasne odôvodniť serióznosť svojej ponuky.

Senát najvyššieho súdu z obsahu Oznámenia o vylúčení ponuky žalobcu z verejného obstarávania zo dňa 29.04.2008, str. 4, zistil, že verejný obstarávateľ uviedol, že v danom prípade   platí   definícia   efektívnosti   výberu   mýta   stanovená   verejným   obstarávateľom v súťažných   podkladoch   v   časti...,   pričom   z   uvedeného   čl...   súťažných   podkladov časť... kritériá   na   vyhodnotenia   ponúk   možno   konštatovať,   že   uvedený   článok   obsahuje Definíciu   Efektívnosti   výberu   mýta   tak,   že   na   účely   týchto   súťažných   podkladov   je efektívnosť výberu mýta definovaná vzorcom:... (presne uvedeným v rozsudku najvyššieho súdu, pozn. ústavného súdu)...

Na   podklade   uvedeného   verejný   obstarávateľ   dospel   k   záveru,   že   pri   dodržaní ponúkaného   rozsahu   pokrytia   celkového   objemu   prevádzky   prostriedkami   systematickej kontroly   Enforcementu   bude   najvyššia   ideálne   teoreticky   dosiahnuteľná   hodnota Efektívnosti výberu mýta daná vzorcom..., čo sa rovná 98,98 %, pričom žalobcovia vo svojej ponuke... deklarovali Efektívnosť výberu E=99,80 %.

V odpovedi na vysvetlenie ponuky na otázku 2. žalobcovia dňa 16. apríla 2008 okrem iného uviedli: „Nemôžeme potvrdiť konštatovanie, že „Efektívnosť výberu mýta E=0,9980 výrazne   prekračuje   hodnoty   Efektívnosti   výberu   mýta   bežne   dosahované   v   okolitých stredoeurópskych krajinách. Prevádzkovatelia týchto systémov publikovali hodnoty blížiace sa k hore uvedenej hodnote.

V odpovedi na tretiu otázku žalobcovia okrem iného potvrdili Efektívnosť výberu mýta E=0,9980, respektíve 99,80%, čo vypočítali presne podľa Súťažných podmienok, čo zodpovedá „Neefektívnosti“ E=0,002, respektíve 0,2 %...

Súd   neposudzuje   účelnosť   a   vhodnosť   správneho   rozhodnutia.   Správna   úvaha predstavuje ponechanie možnosti správnemu orgánu v rámci určitého tolerančného pásma formulovať svoje závery autonómne. Práve tolerančná - úvahové pásmo obmedzuje súd pri súdnom   prieskume.   Na   vstup   do   tohto   pásma   by   mal   žalobca   jednoznačne   vyvrátiť právne   východiská   žalovaného   správneho   orgánu,   pretože   pre   zrušenie   rozhodnutia žalovaného   nepostačuje,   keď   vec   zostáva   v   polohe   rovnako   závažných   argumentov (bližšie pozri rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžhuv/5/2008).

Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky možno rovnako vyvodiť, že   rozhodovanie   o   určitých   otázkach   je   predmetom   správneho   uváženia   a   preto   súdu neprislúcha,   aby   nad   rámec   vlastných   právomocí   vlastnou   úvahou   nahrádzal   toto oprávnenie správneho orgánu, pretože by neoprávnene vstupoval do právomoci orgánu exekutívy,   ktorá   mu   neprináleží.   Všeobecné   súdy   musia   preskúmať   správne   uváženie z pohľadu, či nevybočilo z medzi a hľadísk ustanovených zákonom. Ak zistia, že je v súlade s pravidlami   logického   uvažovania,   ak   podmienky   takej   úvahy   boli   zistené   riadnym procesným postupom, potom súdy nemôžu z tých istých skutočností vyvodzovať iné, alebo aj opačné závery, lebo by tým zasiahli do správneho uváženia príslušného správneho orgánu. Nezákonnosť   rozhodnutia   žalovaného   z   uvedeného   dôvodu,   ktorý   namietali žalobcovia   v   žalobe,   odvolacím   súdom   nebola   zistená   a   v   tejto   časti   sa   najvyšší   súd nestotožnil s dôvodmi obsiahnutými v napadnutom rozsudku krajského súdu, stotožnil sa len s výrokom rozsudku (§ 219 ods. 1 O.s.p), ktorý bol vecne správny.

Z   obsahu   Žiadosti   o   vysvetlenie   ponuky   žalobcov   zo   dňa   09.04.2008   je   podľa odvolacieho   súdu   nesporné,   že   otázky   verejného   obstarávateľa   č.   2   a   3   smerovali k ponúknutej cene obstarávania, ktorú posúdil ako neobvykle nízku ponukovú cenu. Verejný obstarávateľ   postupoval   v súlade   s čl.   55   smernice   2004/18,   keďže   skôr než   o ponuke žalobcov   rozhodol,   písomne   žalobcov   požiadal   o   písomné   vysvetlenie   neobvykle   nízkej ponukovej   ceny   najmä   s   ohľadom   na   základný   parameter   ponuky   -   Efektívnosť   výberu elektronického   mýta,   zároveň   žiadal   o   porovnanie   ponúknutej   hodnoty   Efektívnosti s okolitými stredoeurópskymi štátmi, kde sa mýtny systém už realizoval, keďže ponúknutá hodnota Efektívnosti výberu mýta prevyšovala známe hodnoty Efektivity výberu v okolitých krajinách. Zároveň v druhej otázke verejný obstarávateľ požadoval posúdenie ponúknutej hodnoty Efektívnosti výberu mýta E=0,9980.

Senát odvolacieho súdu je názoru, že takýto postup verejného obstarávateľa umožnil žalobcom dostatočne vysvetliť základné charakteristické parametre ich ponuky. Žalobcovia v   odpovedi   na   otázku   2   uviedli,   že   nemôžu   potvrdiť   konštatovanie,   že   nimi   ponúkaná Efektívnosť   výberu   mýta   výrazne   prekračuje   hodnoty   bežne   dosahované   v   okolitých stredoeurópskych   krajinách.   Ďalej   uviedli   odpovede   v   zmysle   §   42   ods.   3   zákona č. 25/2006 Z. z., kde sa zamerali na hospodárnosť, technické riešenie, jeho osobitosť, súlad so zákonmi a možnosti uchádzača získať štátnu pomoc. K otázke č. 3 uviedli, že Efektívnosť výberu mýta vypočítali presne podľa Súťažných podkladov...

Po   preskúmaní   otázok   položených   žalobcom   v   Žiadosti   o   vysvetlenie   ponuky žalobcov zo dňa 09.04.2008, ako aj z odpovede žalobcov dospel senát najvyššieho súdu k záveru, že napriek tomu, že žalobcovia mali možnosť vysvetliť výšku ponukovej ceny najmä v kontexte deklarovanej výšky hodnoty Efektívnosti výberu mýta, ktorá bola parametrom ovplyvňujúcim   cenu   služby   a   s   tým   spojené   náklady   na   zabezpečenie   a   dosiahnutie deklarovanej   Efektívnosti,   možno   konštatovať   rovnako   ako   uviedol   žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí, že vysvetlenie žalobcov smerovalo len k všeobecným údajom a tvrdeniam, ktorými chceli žalobcovia predovšetkým preukázať reálnosť výšky hodnoty Efektívnosti výberu mýta bez zohľadnenia a odrazu k výške ponúkanej ceny. Verejnému obstarávateľovi   neboli   žalobcami   poskytnuté   konkrétne   argumenty,   vysvetlenie   ponuky v spornej   otázke   bolo   všeobecné   a   nepresvedčivé,   a   preto   vysvetlenie   žalobcov   nebolo v súlade s požiadavkou kontrolovaného podľa § 42 ods. 3 zákona č. 25/2006 Z. z.

Verejný obstarávateľ disponuje v procese verejného obstarávania širokou mierou voľnej   úvahy   čo   sa   týka   skutočnosti,   ktoré   je   potrebné   zohľadniť   na   účely   prijatia rozhodnutia o uzavretí zmluvy v rámci verejného obstarávania (Antwerpse Bouwwerken, T 195/08,   10.12.2009,   bod   49;   Esedra,   T-169/00,   26.2.2002,   Zb.   s.   11-609,   bod   95; TEA CESGOS, T-376 a 383/05, 14.2.2006, Zb. s. 11-205, bod 50).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel senát najvyššieho súdu k záveru, že jeden z uvedených dôvodov vylúčenia ponuky žalobcov (predložené vysvetlenie k ponuke nebolo v súlade s požiadavkou verejného obstarávateľa podľa § 42 ods. 3 zákona č. 25/2006 Z. z.) bol   oprávnený   a   preto   žalobcov   už   nebolo   možné   zaradiť   späť   do   procesu   verejného obstarávania...

Keďže v ďalšom sa senát najvyššieho súdu nestotožnil s argumentáciou žalobcov uvedenou   v   podanom   odvolaní,   a   to   z   vyššie   uvedených   dôvodov,   dospel   k   záveru,   že napadnuté   rozhodnutie   žalovaného   v   rozsahu   ďalších   žalobných   i   odvolacích   dôvodov vychádzalo zo správneho právneho posúdenia veci, ako i z dostatočne zisteného skutkového stavu   veci,   k   zamietnutiu   námietok   žalobcov   prišlo   na   základe   existujúceho   zákonného dôvodu - predložené vysvetlenie ponuky žalobcov v otázkach neobvykle nízkej ponukovej ceny v kontexte a na základe Efektívnosti výberu mýta smerovalo len k všeobecným údajom a tvrdeniam bez poskytnutia konkrétnych argumentov a dôkazov. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe zákonom povolenej voľnej úvahy - správne uváženie (§ 245 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 145 ods. 3 zákona č. 25/2006 Z. z.), žalovaný sa v ňom rovnako i NDS, a.s.,   v   prvostupňovom   rozhodnutí,   zaoberali   vysvetlením   ponuky   žalobcov,   ktoré   bolo podané...

Na   základe   uvedeného   dospel   senát   najvyššieho   súdu   k   záveru,   že   napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdí, keďže vo výroku je vecne správny.»

24.   Ako   z uvedeného   vyplýva,   najvyšší   súd   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu o zamietnutí   žaloby   sťažovateliek   ako   vecne   správny,   aj   keď   dôvody   najvyššieho   súdu vzťahujúce   sa   na   preskúmavanú   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   žalovaného   boli odlišné.   Pokiaľ   krajský   súd   zamietol   žalobu   sťažovateliek   z   dôvodu,   že   prvý   dôvod vylúčenia ich ponuky z verejného obstarávania bol daný, najvyšší súd pri preskúmavaní zákonnosti   dôvodov   vylúčenia   ponuky   sťažovateliek   z   verejného   obstarávania   dospel k záveru, že bol daný a naplnený tretí dôvod spočívajúci v tom, že predložené vysvetlenie sťažovateliek   k   neobvykle   nízkej   cene   nebolo   v   súlade   s   požiadavkou   verejného obstarávateľa. Najvyšší súd sa ako súd poslednej inštancie pred meritórnym rozhodnutím obrátil s prejudiciálnymi otázkami na Súdny dvor, čím pokiaľ ide o výklad právnych aktov Európskej   únie   (smernice),   naplnil   aj   požiadavky   vyplývajúce   zo   základného   práva sťažovateliek na zákonného sudcu. Súdny dvor   je totiž tým súdnym orgánom, ktorému prislúcha rozhodovať o prejudiciálnych   otázkach   týkajúcich   sa   výkladu   smernice   podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

25.   V   súdenej   veci   sťažovateliek   však   bolo   rozhodujúcim   posúdenie   zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného najmä vo väzbe na zákonnosť postupu žalovaného (a obstarávateľa) vo verejnom obstarávaní upraveného zákonom o verejnom obstarávaní. Z pohľadu   ústavného   súdu   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   nevykazuje   také nedostatky, z ktorých sťažovateľky vyvodzujú jeho ústavnú neakceptovateľnosť. Ústavný súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   najmä   v   citovanej   časti   odôvodnenia   jeho   rozsudku primeraným spôsobom sťažovateľkám vysvetlil, že nimi formulovaná argumentácia nemôže viesť k zmene rozsudku krajského súdu a že aj keď mal iný názor na to, ktorý dôvod vylúčenia   ich   ponuky   z   verejného   obstarávania   bol   daný,   rozhodnutie   žalovaného o zamietnutí ich námietok   je v jeho výroku zákonné, a preto ich žalobe vyhovené byť nemohlo. V tomto smere preto ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu nemožno považovať za svojvoľný či neodôvodnený, a ani za taký, ktorý by popieral účel a zmysel relevantných   ustanovení   zákona   o   verejnom   obstarávaní.   Odôvodnenie   rozsudku najvyššieho súdu možno považovať za jasné, zrozumiteľné a ústavne akceptovateľné, a preto bolo namieste sťažnosť odmietnuť už pri jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.  

26. Reagujúc na sťažnostné námietky sťažovateliek ústavný súd stručne uvádza, že zo sťažnosti sťažovateliek je zreteľná ich snaha,,atomizovať“ všetky uskutočnené postupy, oznámenia   a   rozhodnutia   obstarávateľa,   žalovaného   a napokon   aj   všeobecných   súdov. Sťažovateľky v sťažnosti vnútorne členia tieto postupy, oznámenia a rozhodnutia na také časti, ktoré majú preukázať nezákonnosť postupu obstarávateľa pri vylúčení ich ponuky, a časti,   ktoré takúto nezákonnosť nezistili. Z pohľadu   ústavného súdu je prirodzené, že najmä vzhľadom na podstatu, rozmer, rozsah a obsah verejného obstarávania na predmet zákazky „Komplexná služba elektronického výberu mýta“, ktorá bola v tom čase jedinou a jedinečnou   v   Slovenskej   republike,   mohli   vzniknúť   a v konečnom   dôsledku   aj   vnikli medzi obstarávateľom, žalovaným, krajským súdom a najvyšším súdom rozdielne názory na to, ktoré dôvody vylúčenia ich ponuky zo súťaže boli dané a zodpovedali zákonným dôvodom pre takýto postup. Zároveň považuje ústavný súd za preukázané, že tieto dôvody (ich danosť a zákonnosť) sa postupne na rozhodovacej osi obstarávateľ – žalovaný – krajský súd – najvyšší súd zužovali, resp. menili. Z pohľadu ústavného súdu však pre posúdenie zákonnosti   vylúčenia   ponuky   sťažovateliek   a   následných   postupov   a   rozhodnutia žalovaného nebolo podstatným, či dôvody na vylúčenie ich ponuky boli dva, tri alebo viac, podstatnou skutočnosťou bolo, že najvyšší súd ústavne konformným a preskúmateľným spôsobom   uzavrel,   že   jeden   z dôvodov   obstarávateľa   bol   daný,   v   dôsledku   čoho   ako zákonné aproboval aj napadnuté rozhodnutie žalovaného.

27. Snaha sťažovateliek o atomizáciu predmetu sťažnosti na rozlišovanie dôvodov vylúčenia ich ponuky z verejného obstarávania nemohla byť relevantná aj z dôvodu, že najvyšší   súd,   a   predtým   krajský   súd   preskúmavali   zákonnosť   rozhodnutia   žalovaného, ktorým tento v jeho výroku zamietol námietky sťažovateliek proti vylúčeniu z užšej súťaže. Všeobecné súdy konajúce ako správne súdy totiž posudzujú zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia   správneho orgánu   primárne v jeho výroku a v postupe, ktorý   v konečnom dôsledku viedol k rozhodnutiu vo veci samej, ktoré je súčasťou práve výroku správneho rozhodnutia. Ak všeobecné súdy dospejú k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu je v jeho výroku zákonné, možný odlišný (napr. rozširujúci alebo zužujúci) pohľad správnych súdov   na   odôvodenie   preskúmavaného   rozhodnutia   správneho   orgánu   nie   je   dôvodom na jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie. Ak najvyšší súd preto uzavrel, že jeden (tretí)   dôvod   na   vylúčenie   ponuky   sťažovateliek   z   verejného   obstarávania   bol   daný a zákonný,   ústavne   aprobovateľným   spôsobom   tak   posúdil   aj   zákonnosť   rozhodnutia žalovaného o zamietnutí námietok sťažovateliek proti ich vylúčeniu zo súťaže.  

28. K tvrdeným dôvodom sťažovateliek, ktoré podľa ich názoru preukazujú zásah do ich označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd stručne uvádza, že   sa nestotožnil s tvrdeným odklonom najvyššieho súdu od záverov, ktoré vyslovil vo svojom rozsudku   v   tejto   veci   Súdny   dvor.   Tento   konštatoval,   že   v   situácii,   v   akej   sa   ocitli sťažovateľky,   bol   nutný   taký   postup   obstarávateľa,   ktorým   tento   v   písomnej   žiadosti o vysvetlenie neobvykle nízkej ceny umožnil sťažovateľkám dodatočne vysvetliť cenové parametre ich ponuky. Zároveň Súdny dvor konštatoval, že vnútroštátnemu súdu (vo veci sťažovateliek najvyššiemu súdu), prináleží aby preveril vzhľadom na všetky prvky v spise, ktorý   mu   bol   predložený,   či   žiadosť   o   objasnenie   umožnila   dotknutému   uchádzačovi dostatočne   vysvetliť   základné   charakteristické   parametre   jeho   ponuky.   Z   obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa však ústavný súd presvedčil, že argumentácii sťažovateliek v tomto smere nemožno priznať úspech, čo možno konštatovať aj napriek tomu,   že samotný   ústavný   súd   nemá ústavnú a ani zákonnú právomoc   posudzovať ani žiadosť o vysvetlenie ponuky a ani reakciu sťažovateliek na túto žiadosť. Najvyšší súd sa však tejto úlohy zhostil   a v zhode   so závermi rozsudku Súdneho dvora   posúdil všetky relevantné aspekty tak žiadosti o vysvetlenie ponuky, ako aj odpovede sťažovateliek na túto žiadosť. Preskúmateľným spôsobom a komplexným obsahovým posúdením týchto úkonov, a   to   aj   vo   väzbe   na   súťažné   podklady   a   ponuku   sťažovateliek,   dospel   k   záveru,   že sťažovateľky neposkytli obstarávateľovi konkrétne vysvetľujúce argumenty, ich vysvetlenie bolo   všeobecné   a   nepresvedčivé,   v   dôsledku   čoho   nebolo   v   súlade   s   požiadavkou obstarávateľa.   Ústavný   súd   na   tomto   mieste   opätovne   pripomína,   že   nie   je   skutkovým súdom,   ktorý   by mal či   mohol dokazovať správnosť či   nesprávnosť použitých   vzorcov a matematických výpočtov alebo posudzovať zákonnosť postupu obstarávateľa pri vylúčení ponuky   sťažovateliek   z   užšej   súťaže.   Ústavnému   súdu   prislúchalo   posúdiť   iba   ústavnú akceptovateľnosť rozsudku najvyššieho súdu najmä s ohľadom na jeho riadne odôvodnenie bez prvkov arbitrárnosti či svojvôle.

29.   Sťažovateľky   taktiež   namietali,   že   najvyšší   súd   sa   arbitrárnym a nepreskúmateľným spôsobom vyrovnal s posúdením rozsahu a miery správneho uváženia v rozhodnutí žalovaného. Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sa však ústavný súd presvedčil, že ani táto časť sťažnostnej argumentácie nemôže viesť k úspechu. Najvyšší   súd   vychádzajúc   z   §   245   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   judikatúry najvyššieho   súdu,   ako   aj   ústavného   súdu   správne   identifikoval   obmedzené   možnosti správneho súdu zasiahnuť do sféry zákonom povolenej voľnej úvahy správneho orgánu. Vyrovnal   sa   pritom   aj   dôvodmi   rozhodnutia   žalovaného,   ale   pozornosť   venoval   aj argumentácii sťažovateliek uplatnenej v celom priebehu konania. Jeho závery o absencii dôvodov na zásah do správneho uváženia žalovaného sú logické a zrozumiteľné, a pokiaľ najvyšší súd ako súd s plnou jurisdikciou v správnom súdnictve nevzhliadol dôvod na zásah do   správneho   uváženia   žalovaného,   ústavnému   súdu   ako   súdnemu   orgánu   ochrany ústavnosti už vôbec neprislúchalo skúmať, či žalovaný pri svojej úvahe nevybočil z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.

30. Úvahy sťažovateliek o prekročení rozsahu prieskumnej právomoci najvyššieho súdu a porušení zásady zákazu zmeny k horšiemu taktiež nemajú ústavnoprávnu relevanciu. Sťažovateľky   totiž   účelovo   aplikujú   všeobecné   východiská,   ktorými   sa   spravuje rozhodovanie   o   odvolaní   v   klasickom   sporovom   konaní,   na   rozhodovanie   o   odvolaní v správnom   súdnictve,   ktoré   však prirodzene vzhľadom   na svoj   charakter vykazuje isté osobitosti. Všeobecne síce platí, že ustanovenia § 212, § 213, § 219 až § 221 Občianskeho súdneho poriadku platia primerane aj pre správne súdnictvo (§ 246c ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku),   predmetom   odvolacieho   prieskumu   najvyššieho   súdu   vo   veci sťažovateliek však nebol len rozsudok krajského súdu, ale v rovnakom rozsahu aj napadnuté rozhodnutie žalovaného. Táto skutočnosť zreteľne vyplýva aj z 250ja ods. 3 Občianskeho súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   ak   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté rozhodnutie správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa žalobu zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie správneho   orgánu   a   vráti   vec   žalovanému   správnemu   orgánu   na   ďalšie   konanie.   Inak o odvolaní   rozhodne   spôsobom   podľa   §   219   až §   221   Občianskeho   súdneho   poriadku. Pri realizácii   svojej   ústavnej   právomoci   a   povinnosti   poskytnúť   sťažovateľkám   súdnu ochranu teda prislúchalo najvyššiemu súdu preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného   vo   všetkých   jeho   aspektoch.   Ak   po   uskutočnení   tohto   prieskumu   dospel k ústavne   akceptovateľnému   záveru   o   jeho   zákonnosti   a   to   vo   výroku   o   zamietnutí̶ námietok sťažovateliek – nemožno rozumne uvažovať, že by tým prekročil svoju zákonnú právomoc v odvolacom konaní.

31.   Napokon,   pokiaľ   ide   o   tvrdené   porušenie   zásady   zákazu zmeny k   horšiemu, sťažovateľky   opäť   atomizáciou   predmetu   súdneho   prieskumu   a   odkazom   na   civilnú judikatúru najvyššieho súdu preukazujú, že najvyšší súd v odvolacom konaní zhoršil ich postavenie. Sťažovateľky opäť opomínajú, že medze odvolacieho prieskumu v správnom súdnictve   neboli   limitované   iba   rozsudkom   krajského   súdu,   ale   najvyšší   súd   mal   plnú právomoc posúdiť   aj zákonnosť rozhodnutia žalovaného. Najvyšší   súd pritom   nezmenil rozsudok   krajského   súdu,   ale ako vecne   správny   ho potvrdil,   keď   dospel   k   záveru,   že preskúmavané   rozhodnutie   žalovaného   je   v   jeho   výroku   (o   zamietnutí   ich   námietok) zákonné, pričom skutočnosť, že k tomuto záveru dospel z iných dôvodov ako krajský súd, je bez ústavnoprávnej relevancie. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd teda rozhodli vo vzťahu k preskúmavaného rozhodnutiu žalovaného rovnako, a preto nemožno rozumne uvažovať o zhoršení postavenia sťažovateliek v dôsledku rozsudku najvyššieho súdu. Ich postavenie totiž   ostalo   nezmenené,   keďže   aj   skorším   rozsudkom   krajského   súdu   bola   ich   žaloba zamietnutá.  

32.   Za   týchto   okolností   a   takéhoto   odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu   ako odvolacieho   správneho   súdu,   ktoré   je   konzistentné,   racionálne a   zodpovedajúce   zmyslu a účelu   relevantných   zákonných   ustanovení,   sťažnostná   argumentáciu   sťažovateliek nemohla viesť k úspechu v konaní pred ústavným súdom. Aj preto ústavný súd na tomto mieste už len zopakuje skôr vyslovený záver, podľa ktorého rozsudok najvyššieho súdu nemožno   považovať   za   ústavne   nekonformný.   V   súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti s namietaným rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

33.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   pri   jej   predbežnom   prerokovaní, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateliek, ktoré je viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2014