znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 732/2013-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R. Ch., t. č. v vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj namietaného porušenia čl. 3, čl. 8 ods. 1, čl. 10 ods. 1, čl. 13 a čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami Ústavu na   výkon   trestu   odňatia   slobody   Ilava   č.   593051/1-2013   z 10.   mája   2013   o uložení disciplinárneho trestu a zo 17. mája 2013 o zamietnutí sťažnosti proti rozhodnutiu o uložení disciplinárneho trestu a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Ch. o d m i e t a   z dôvodu jej neprípustnosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2013 doručená sťažnosť R. Ch., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie čl. 3, čl. 8 ods. 1, čl. 10 ods. 1, čl.   13   a   čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozhodnutiami   Ústavu   na   výkon trestu odňatia slobody Ilava (ďalej len „ústav na výkon trestu“) č. 593051/1-2013 z 10. mája 2013   o uložení   disciplinárneho   trestu   a zo   17.   mája   2013 o zamietnutí   sťažnosti   proti rozhodnutiu o uložení disciplinárneho trestu.

2.   Zo   sťažnosti   a z jej príloh   vyplýva, že   sťažovateľovi   ako odsúdenému, ktorý vykonáva trest odňatia slobody, bol rozhodnutím ústavu na výkon trestu č. 593051/1-2013 z 10. mája 2013 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 17. mája 2013) podľa § 52 ods. 3 písm. a) zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o výkone   trestu“)   uložený disciplinárny trest – pokarhanie pre porušenie ustanovení § 40 písm. i) zákona o výkone trestu. Rozhodnutie vydal pedagóg oddelenia výkonu trestu (ďalej len „pedagóg“). Proti rozhodnutiu pedagóga o uložení disciplinárneho trestu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej vedúci oddelenia výkonu trestu 17. mája 2013 rozhodol tak, že ju podľa § 59e ods. 2 písm. b) zákona o výkone trestu zamietol a rozhodnutie pedagóga potvrdil.

3.   Sťažovateľ   v merite   svojej   sťažnosti   argumentuje   tým,   že „Všetky   namietané zásahy do mojich práv boly spôsobené všeobecným znením ustanovení § 26 ods. 2, § 35 ods. 1, § 40 písm. i) z. č. 475/2005 Z. z. a svojvolnému výkladu a aplikovaniu konkrétne ustanovenia § 40 písm. i) na moju osobu a to bez zohľadnenia ľudských práv, ktoré majú prednosť pred zákonmy.“. Pri svojej argumentácii sťažovateľ vychádzal z toho, že „Žiaden čl. dohovoru, ústavy nedovoľuje štátnemu orgánu trestať plnoletého občana SR za to, že má erotické   obrázky,   časopisy   alebo   vydeo   pretože   by   sa   tým   zasahovalo   do   ľudskej prirodzenosti. Práve dohovor a ústava túto možnosť zaručujú i keď sa v nich nespomína pojem erotika či porno. Možno ich odvodiť s práv na slobodu myslenia, prejavu, šírenia a vyhľadávania informácií, slobody náboženského vyznania, slobody povolania a pod., keď kdo koľvek môže mať materiály o spiritualyzme aj obrazové, tak môže mať aj o sexualyte. Ak nejaký zákon to zakazuje tak je proti právny a nepoužiteľný, pretože ľudské práva majú prednosť pred zákonmy. Ja som bol potrestaný za svoju prirodzenosť.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „... vydal tento nález: „1. Namietané práva R. Ch. Rozhodnutím zo dňa 10. mája 2013 č. 593051/1-2013 ústavu pre výkon trestu o udelení disciplinárneho trestu a rozhodnutím zo dňa 17. mája 2013 o zamietnutí sťažnosti ústavu pre výkon trestu porušené boli.

2. Rozhodnutia ústavný súd SR zrušuje a vec vracia ústavu pre výkon trestu na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR prikazuje uhradiť trovy právneho zastúpenia ústavnému súdu SR do 1 mesiaca od vyslovenia nálezu, ktoré je povinný zaplatiť ústav pre výkon trestu.

4. Ústavný súd SR R. Ch. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 100 000 €“.

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   z radov   advokátov v konaní pred ústavným súdom   a upovedomil ústavný súd o tom, že „V prípade akého koľvek negatívneho rozhodnutia ústavného súdu SR, obrátim sa na európsky súd pre ľudské práva.“.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Vychádzajúc z petitu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutia   ústavu   na   výkon   trestu   z   10.   mája   2013   a   17.   mája   2013   sú   rozhodnutia o disciplinárnom   previnení,   ktorými   bol   sťažovateľovi   vykonávajúcemu   trest   odňatia slobody v ústave na výkon trestu uložený disciplinárny trest.

8. Podľa § 18 ods.   1 zákona č.   153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor dozerá na to, aby v miestach, kde sa vykonáva... trest odňatia slobody..., boli držané osoby len na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu o pozbavení alebo obmedzení osobnej slobody a aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.

Podľa § 18 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný

a)   vykonávať   previerky   zachovávania   zákonnosti   v   miestach   uvedených v odseku 1...,

c) písomným príkazom zrušiť alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia, príkazu alebo opatrenia   orgánov vykonávajúcich   správu miest   uvedených   v odseku   1 alebo ich nadriadeného   orgánu,   ak   sú   v   rozpore   so   zákonom   alebo   s   iným   všeobecne   záväzným právnym   predpisom...   Podľa   §   97   zákona   o   výkone   trestu   dozor   nad   zachovávaním zákonnosti v ústave vykonáva prokurátor podľa osobitného predpisu. Týmto predpisom je práve zákon o prokuratúre.

9. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

10. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04). Inými slovami, sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno ústavnému súdu podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje. V opačnom prípade je sťažnosť neprípustná.

11.   Ako   z citovaných   ustanovení   zákona   o výkone   trestu   a zákona   o prokuratúre vyplýva, sťažovateľ mal a má možnosť domáhať sa ochrany všetkých ním označených práv tak, ako to namietal v sťažnosti podanej ústavnému súdu, práve prostredníctvom príslušnej prokuratúry ako orgánu vykonávajúceho dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave na výkon trestu, ktorá je oprávnená a zároveň povinná v prípade zistenia porušenia právnych predpisov   ústavom   na   výkon   trestu   vo   vzťahu   k osobe   sťažovateľa   zabezpečiť   nápravu nezákonného stavu.

12. Podľa názoru ústavného súdu nevyužitie prostriedku nápravy prostredníctvom orgánov   prokuratúry   nemožno   nahrádzať   podaním   sťažnosti   v   konaní   pred   ústavným súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo   vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05, IV. ÚS 126/07).

13. Vzhľadom na to ústavný súd zotrváva v súlade so svojou doterajšou judikatúrou na tom, že každý sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov (napr. III. ÚS   152/03,   IV.   ÚS   126/07).   V okolnostiach   veci   je   teda   sťažovateľ   povinný obrátiť   sa   na   príslušnú   prokuratúru   s požiadavkou   o   preskúmanie   zákonnosti   postupu orgánov ústavu na výkon trestu v konaní vedenom pod č. 593051/1-2013 a ich rozhodnutí z 10. mája 2013 o uložení disciplinárneho trestu a zo 17. mája 2013 o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu o uložení disciplinárneho trestu zo 17. mája 2013.

14. Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa nie je   prípustná   pre   nevyčerpanie   dostupného   a   účinného   právneho   prostriedku   ochrany základných práv a slobôd, a preto ju odmietol pre jej neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

15.   Nad   rámec   ústavný   súd   poznamenáva,   že   všeobecné   súdy   rozhodnutia funkcionárov ústavov na výkon trestu odňatia o uložení disciplinárneho trestu odsúdenému vo výkone trestu môžu preskúmať taktiež v rámci správneho súdnictva na základe podanej správnej žaloby podľa relevantných procesnoprávnych ustanovení (pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 40/2012 zo 16. januára 2013). V takom prípade by ochranu sťažovateľovým základným právam bol oprávnený a povinný poskytnúť práve všeobecný súd. Za týchto podmienok by ústavný súd musel sťažnosť sťažovateľa vzhľadom na princíp subsidiarity   zakotvený   v čl.   127   ods.   1 in   fine   („...   ak o   ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd“) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej   právomoci   na   prerokovanie   veci.   Pre   úplnosť   je   potrebné   dodať,   a to   vzhľadom na nejednotnosť názorov všeobecných (správnych) súdov, že ústavný súd nie je orgánom oprávneným zjednocovať právne názory všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV.   ÚS   331/09);   v   konkrétnych   prípadoch   posudzuje   ústavný   súd   len   ich   ústavnú akceptovateľnosť (III. ÚS 313/2010). V tejto veci však o takýto prípad nejde.

16.   Tieto   okolnosti   ale   nič   nemenia   na   závere   o potrebe   odmietnutia   sťažnosti sťažovateľa   podanej   ústavnému   súdu,   a to   z dôvodu   existencie   orgánu   verejnej   moci, do kompetencie ktorého spadá ochrana sťažovateľom namietaného porušenia všetkých ním označených (základných) práv.

17. Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, ústavný súd nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013