znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 731/2013-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   11. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť ml. L. H., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. J., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach č. k. 1/1 KPt 647/2012-21   z 22.   apríla   2013,   rozhodnutím   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky č. k. XV/2 Pz 140/12-7 z 24. januára 2013, rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky   č. k. IV/Pz   209/12-10   z   10.   januára   2013,   opatrením   Krajskej prokuratúry v Košiciach č. k. 1/1 KPt 647/2012-10 z 10. októbra 2012, uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach č. k. 1/1 KPt 647/2012-4 z 3. augusta 2012, uznesením Okresnej prokuratúry   Košice II   č. k. 3   Pv   102/2012-36   z   3.   októbra   2012,   uznesením   Okresnej prokuratúry Košice II č. k. 3 Pv 102/2012-28 zo 17. septembra 2012, opatrením Okresnej prokuratúry   Košice   II č. k.   3   Pv   102/2012-21   z   20.   augusta   2012,   opatrením   Okresnej prokuratúry   Košice II č. k. 3   Pv   102/2012-6   z   23.   mája   2012   a uznesením   povereného príslušníka   Policajného   zboru   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   Košice   –   Juh pod ČVS: ORP-382/JU-KE-2012 z 11. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ml. L. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013   doručená   sťažnosť   ml.   L.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Krajskej   prokuratúry   v Košiciach (ďalej   len „krajská prokuratúra“) č. k. 1/1 KPt 647/2012-21 z 22. apríla 2013, rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. XV/2 Pz 140/12-7   z   24.   januára   2013,   rozhodnutím   generálnej   prokuratúry   č. k. IV/Pz 209/12-10 z 10. januára 2013, opatrením krajskej prokuratúry č. k. 1/1 KPt 647/2012-10 z 10. októbra 2012,   uznesením   krajskej   prokuratúry   č.   k.   1/1 KPt 647/2012-4   z   3.   augusta   2012, uznesením   Okresnej   prokuratúry   Košice II (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“) č.   k. 3 Pv 102/2012-36 z 3. októbra 2012, uznesením okresnej prokuratúry č. k. 3 Pv 102/2012-28 zo   17.   septembra   2012,   opatrením   okresnej   prokuratúry   č.   k.   3   Pv   102/2012-21   z   20. augusta   2012,   opatrením   okresnej   prokuratúry   č.   k.   3 Pv 102/2012-6   z   23.   mája   2012 a uznesením povereného príslušníka Policajného zboru Obvodného oddelenia Policajného zboru Košice – Juh pod ČVS: ORP-382/JU-KE-2012 z 11. júna 2012 (ďalej aj „rozhodnutie policajta“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že je proti nemu vedené trestné stíhanie pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) na skutkovom základe uvedenom v rozhodnutí policajta. Proti rozhodnutiu policajta podal sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej   rozhodla   prokurátorka   krajskej   prokuratúry   uznesením č. k. 1/1 KPt 647/2012-4 z 3. augusta 2012 jej zamietnutím podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“),   teda   z dôvodu   nedôvodnosti   podanej   sťažnosti.   Ďalej   sťažovateľ   využil mimoriadny opravný prostriedok podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, ktorý generálna prokuratúra rozhodnutím č. k. IV/Pz 209/12-10 z 10. januára 2013 odložila. Posledným z ďalších rozhodnutí a opatrení orgánov činných v trestnom konaní bolo uznesenie krajskej prokuratúry č. k. 1/1 KPt 647/2012-21 z 22. apríla 2013 o zamietnutí sťažnosti obhajcu sťažovateľa proti rozhodnutiu policajta v zmysle § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3.   Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   ústavnému   súdu   veľmi   podrobným   spôsobom predostrel   svoje   námietky   voči   každému   z napádaných   rozhodnutí   a opatrení   orgánov činných v trestnom konaní, ktoré koncentroval do týchto úvah: „... je absolútne nepochybné to,   že   sťažovateľ   bol   poškodený   na   svojich   ústavných   a   zákonných   právach,   pretože sťažovateľovi nezákonným postupom a spôsobom zo strany povereného príslušníka PZ bolo zabránené aby sťažovateľ si mohol uplatniť právo ktoré je garantované štátom v ustanovení § 124 ods. 2 s poukazom na ustanovenie § 138 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku a   to   tým,   že   sťažovateľovi   po   skončení   výsluchu   dňa   02.   04.   2012,   ale   ani   neskôr, nepredložil   zápisnicu   na   prečítanie,   i   keď   zo   zákona   musí   a   teda   má   povinnosť   túto zápisnicu predložiť na prečítanie vypočúvanej osobe, a nie je to na jeho ľubovôli či túto zápisnicu predloží alebo nie, čím tak zabránil aj tomu, aby sťažovateľ si mohol uplatniť právo žiadať aby bola zápisnica doplnená alebo aby sa v nej vykonali opravy v súlade s jeho výpoveďou (a to isté platí aj vo vzťahu k ostatným vypočúvaným svedkom).

Závažným podstatným pochybením a nezákonným postupom zo strany povereného príslušníka PZ je, že v rozpore s ustanovením § 59 ods. 1 Trestného poriadku zabránil tomu aby sťažovateľ túto zápisnicu podpísal a táto do dnešného dňa sťažovateľom podpísaná ani nebola (a to isté platí aj vo vzťahu k ostaným vypočúvaným svedkom).

Najzávažnejším   podstatným   pochybením   a   nezákonným   postupom   a   spôsobom zo strany povereného príslušníka PZ je to, že v rozpore ustanovením § 132 ods. 2 Trestného poriadku vykonal   výsluch   sťažovateľa dňa   02.   04.   2012,   keď   tomuto rôznej   obmenenej forme   psychického   nátlaku,   otázok   v   ktorých   je   obsiahnuté,   ako   na   otázku   odpovedať a otázky ktoré obsahovali skutočnosti, ktoré sa majú zistiť až z jeho výpovede, položil jednu a   tú   istú   otázku   24   krát   -   viď   výpoveď   sťažovateľa   zo   dňa   02.   04.   2012   aj   nahranej v elektronickej forme na CD nosiči (a to isté v podstate platí aj vo vzťahu k ostatným vypočúvaným svedkom).

Na   základe   takto   nezákonným   postupom   a   spôsobom   vykonaného   dokazovania poverený príslušníka PZ, po schválení tohto nezákonného postupu a spôsobu vykonaného dokazovania príslušným prokurátorom Okresnej prokuratúry Košice II a na základe ním vydaného opatrenia pod číslom 3 Pv 102/2012-6 zo dňa 23. 05. 2012, uznesením číslo ČVS: ORP-382/JU-KE-2012 zo dňa 11. 06. 2012 vzniesol obvinenie...

Poverený príslušníka z Obvodného oddelenia PZ Košice - Juh a príslušný prokurátor Okresnej prokuratúry Košice II tak navyše konali aj napriek tomu, že aj takto nezákonne vykonaným   dokazovaním   neboli   zabezpečené   voči   konkrétnej   osobe   žiadne   relevantné dôkazy preukazujúce ich vinu na spáchaní tohto prečinu, čím tak konali v rozpore s čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy slovenskej republiky a v rozpore so základnými zásadami trestného konania deklarovanými najmä v ustanovení § 2 ods. 1, ods. 2, ods. 10, ods. 12 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku...“

4. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

«uznesením Krajskej prokuratúry Košice číslo 1/1 KPt 647/2012-21 zo dňa 22. 04. 2013, ktorým bola zamietnutá advokátom podaná písomná sťažnosť zo dňa 08. 03. 2013, ktorú podal proti uzneseniu, ktoré na základe písomného opatrenia prokurátora Okresnej prokuratúry Košice II číslo 3 Pv 102/2012-6 zo dňa 23. 05. 2012, vydal poverený príslušník z Obvodného oddelenia PZ Košice - Juh pod číslom ČVS: ORP-382/JU-KE-2012 zo dňa 11. 06. 2012, ktorým vzniesol obvinenie o. i. aj ml. L. H., za prečin „ublíženia na zdraví“ spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 156 ods. 1, ods. 2, písm. a Trestného zákona s poukazom na § 20 Trestného poriadku, ktorému predchádzalo podanie písomného návrhu ml. L. H. zo dňa 17. 10. 2012, ktorým podal návrh na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku, ktorému návrhu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky rozhodnutím X V/2 Pz 140/15-7 zo dňa 24. 01. 2013 nevyhovela a rozhodnutím IV Pz 209/12-10 zo dňa 10. 01. 2013 vec odložila, ako aj postupom v konaniach, ktoré vydaniu napádaných rozhodnutí predchádzali, došlo k porušeniu základného ústavného práva a slobody sťažovateľa... v čl. 17 ods. 2 Ústavy..., v čl. 19 ods. 1 Ústavy...,v čl. 46 ods. 1 Ústavy..., ustanovenia § 2 ods. 1 zákona   č.   301/2005   Trestného   poriadku...,   ustanovenia   §   2   ods.   2   zákona   č.   301/2005 Trestného poriadku..., ustanovenia § 2 ods. 10 zákona č. 301/2005 Trestného poriadku..., ustanovenia § 2 ods. 12 zákona č. 301/2005 Trestného poriadku..., ustanovenia § 124 ods. 2 zákona č. 301/2005 Trestného poriadku...,ustanovenia § 138 zákona č. 301/2005 Trestného poriadku...,   ustanovenia   §   132   ods.   2   zákona   č.   301/2005   Trestného   poriadku..., ustanovenia § 135 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku...

Uznesenie Krajskej prokuratúry Košice číslo 1/1 KPt 647/2012-21 zo dňa 22. 04. 2013, rozhodnutie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky číslo XV/2 Pz 140/12-7 zo dňa   24.   01.   2013,   rozhodnutie   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   číslo IV/Pz 209/12-10   zo   dňa   10.   01.   2013,   rozhodnutie   Krajskej   prokuratúry   Košice   číslo 1/1 KPt 647/2012-10 zo dňa 10. 10. 2012, uznesenie Krajskej prokuratúry Košice číslo 1/1 KPt   647/2012-4   zo   dňa   03.   08.   2012,   uznesenie   Okresnej   prokuratúry   Košice   II číslo 3 Pv 102/2012-36 zo dňa 03. 10. 2012, uznesenie Okresnej prokuratúry Košice II číslo 3 Pv 102/2012-28 zo dňa 17. 09. 2012, rozhodnutie Okresnej prokuratúry Košice II číslo 3 Pv 102/2012-21 zo dňa 20. 08. 2012, opatrenie Okresnej prokuratúry Košice II číslo 3 Pv 102/2012-6 zo dňa 23. 05. 2012 a uznesenie Obvodného oddelenia PZ Košice - Juh číslo ČVS: ORP-382/JU-KE-2012 zo dňa 11. 06. 2012, sa zrušujú.»

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   nosným   dôvodom   podanej   sťažnosti   je   nesúhlas sťažovateľa   s postupom   a rozhodnutiami   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   ktoré   sa právne   relevantným   spôsobom   nevysporiadali   s jeho   tvrdeniami,   a to   predovšetkým pochybeniami   policajta,   k čomu   sťažovateľ   uvádza,   že   «...   nezákonným   postupom a spôsobom   vykonaného   dokazovania   poverený   príslušníka   PZ,   po   schválení   tohto nezákonného   postupu   a   spôsobu   vykonaného   dokazovania   príslušným   prokurátorom Okresnej   prokuratúry   Košice   II   a   na   základe   ním   vydaného   opatrenia   pod   číslom 3 Pv 102/2012-6 zo dňa 23. 05. 2012, uznesením číslo ČVS: ORP-382/JU-KE-2012 zo dňa 11. 06. 2012 vzniesol obvinenie o. i. aj sťažovateľovi za vykonštruovaný prečin „ublíženia na   zdraví“   spáchaného   formou   spolupáchateľstva   podľa   §   156   ods.   1,   ods.   2,   písm. a Trestného zákona s poukazom na § 20 Trestného poriadku.

Tento   nezákonný   stav   udobril   a   potvrdil   aj   príslušný   prokurátor   Krajskej prokuratúry Košice v ním vydaných uzneseniach pod číslami 1/1 KPt 647/2012-21 zo dňa 22. 04. 2013, 1/1 KPt 647/2012-10 zo dňa 10. 10. 2012 a 1/1 KPt 647/2012-4 zo dňa 03. 08. 2012, ako aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky ňou vydanými rozhodnutiami pod číslami XV/2   Pz 140/12-7 zo dňa 24.01.2013 a IV/Pz 209/12-10 zo dňa 10.   01.   2013, ktorými sťažovateľom podané riadne, mimoriadne opravné prostriedky a návrhy zamietla, nevyhovela a odložila...».

8.   K právomoci   ústavného   súdu   konať   a rozhodnúť   sťažovateľ   dôvodil   tým,   že «... nami   napádané   právoplatné   uznesenie   Krajskej   prokuratúry   Košice   číslo 1/1 Kpt 647/2012-21   zo   dňa   22.   04.   2013,   ktorým   bola   zamietnutá   advokátom   podaná písomná   sťažnosť   zo   dňa   08.   03.   2013,   ktorú   podal   proti   uzneseniu,   ktoré   na   základe písomného opatrenia prokurátora Okresnej prokuratúry Košice II číslo 3 Pv 102/2012-6 zo dňa 23. 05. 2012, vydal poverený príslušník z Obvodného oddelenia PZ Košice - Juh pod číslom ČVS: ORP-382/JU-KE-2012 zo dna 11. 06. 2012, ktorým bez dôkazov a nezákonným postupom vzniesol obvinenie o. i. aj sťažovateľovi, za vykonštruovaný prečin „ublíženia na zdraví“   spáchaného   formou   spolupáchateľstva   podľa   §   156   ods.   1,   ods.   2,   písm.   a Trestného zákona s poukazom na § 20 Trestného poriadku, je konečným rozhodnutím v tejto právnej   veci   v   prípravnom   konaní,   proti   ktorému   podľa   poučenia   uvedeného   v   tomto uznesení sťažnosť a na základe dole uvedených skutočnosti, ani iný opravný prostriedok nie je prípustný.».

II. A

Posúdenie podanej sťažnosti v kontexte právomocí ústavného súdu

9.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   právna   vec   sťažovateľa   sa   nachádzala   v štádiu prípravného konania, v rámci ktorého mu bolo rozhodnutím policajta vznesené obvinenie pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, ktoré bolo v odvolacom   (sťažnostnom   konaní,   pozn.)   potvrdené   krajskou   prokuratúrou   ako   vecne správne   a zákonné.   Mimoriadny   opravný   prostriedok   podľa   §   363   a nasl.   Trestného poriadku bol rozhodnutím generálnej prokuratúry č. k. IV/Pz 209/12-10 z 10. januára 2013 odložený. Posledným v rade rozhodnutí a opatrení orgánov činných v trestnom konaní bolo uznesenie krajskej prokuratúry č. k. 1/1 KPt 647/2012-21 z 22. apríla 2013 o zamietnutí sťažnosti obhajcu sťažovateľa proti rozhodnutiu policajta v zmysle § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

10. Ešte predtým, ako sa ústavný súd začne zaoberať samotnou vecnou stránkou, je vždy povinný preskúmať procesné náležitosti sťažnosti. Z toho vyplýva, že iba v prípade, ak sťažnosť   spĺňa   všetky   zákonom   ustanovené   formálne   náležitosti   a zároveň   neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, sa ňou môže zaoberať aj z hľadiska jej vecnej stránky. Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, resp. podľa § 49 zákona o ústavnom súde ako prostriedku ochrany ústavou (alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd, je zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých   orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Ústavný   súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde (III. ÚS 149/04).

11. Ústavný súd v obdobných prípadoch opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho   začiatku   až   po   jeho   koniec   je   procesom,   v ktorom   sa   v rámci   vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, I. ÚS 314/09). Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho   povinnosťou   ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   zabezpečovať v rámci   svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich   z   medzinárodných   zmlúv,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná.   Túto povinnosť   majú   aj   všeobecné   súdy   ako primárni   ochrancovia   ústavnosti   (napr. III. ÚS 79/02).

12. Ústavný súd v okolnostiach danej veci konštatuje, že trestná vec sťažovateľa sa v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nachádzala   v   tzv.   prípravnom   konaní,   keď o dôvodnosti,   a teda   zákonnosti   a ústavnosti   jeho   trestného   stíhania   meritórne   zatiaľ všeobecný súd nerozhodoval. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému a prípadne aj v ďalšom štádiu trestného   konania (po   prípadnom   podaní   obžaloby) ako   obžalovanému právne   účinným spôsobom namietať porušenie základných práv a slobôd garantovaných ústavou vrátane ním označených   práv.   Procesné   záruky   zabezpečujúce   zákonnosť   postupu   orgánov   činných v trestnom   konaní   a   všeobecných   súdov   (prípadne   ochranu   pred   jej   porušením)   pritom vyplývajú z II. časti (predsúdne konanie) tretej hlavy prvého oddielu (dozor prokurátora), ako   aj   III.   časti   (súdne   konanie)   druhej   hlavy   (preskúmanie   a predbežné   prejednanie obžaloby),   prípadne   šiestej   hlavy   (odvolanie   a konanie   o ňom)   alebo   ôsmej hlavy (mimoriadne opravné prostriedky) Trestného poriadku.

13.   Ústavné   súdnictvo   a právomoc   ústavného   súdu   sú   teda   vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno   napraviť   iným   spôsobom,   teda   predovšetkým   procesnými   prostriedkami vyplývajúcimi   z príslušných   procesných   noriem,   akou   Trestný   poriadok   nepochybne   je. Navyše je nutné skonštatovať, že aj samotné vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci nie je skončené a postavenie sťažovateľa ako strany trestného konania mu už v rámci prípravného konania   dáva   postavenie   a tomu   korešpondujúcu   plnú   potenciu   aktívne   zasahovať do objasňovania   skutkovo   relevantných   okolností   a skutočností   mu   za   vinu   kladených. Otázka   dôvodnosti   vznesenia   obvinenia   je   predmetom   celého   trestného   konania a ústavnému súdu v tejto súvislosti náleží zaoberať sa otázkou ochrany základných práv a slobôd zásadne až po jeho skončení, s výnimkou mimoriadnych situácií, napríklad ak je súčasne   dotknutá   osobná   sloboda   jednotlivca,   teda   po   vyčerpaní   všetkých   procesných prostriedkov, ktoré obvinenému/obžalovanému Trestný poriadok poskytuje.

14. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti a s prihliadnutím na to, že platná právna úprava   trestného   konania   umožňuje   sťažovateľovi   (ako   obvinenému   či   obžalovanému) v ďalšom   priebehu   konania   v rámci   uplatnenia   práva   na   obhajobu   právne   účinným spôsobom   namietať porušenie   svojich   základných   práv   a slobôd   garantovaných   ústavou v dôsledku nezákonného postupu orgánov činných v trestnom konaní v štádiu prípravného konania v jeho trestnej veci, ako aj pred orgánmi činnými v trestnom konaní pri realizácii úkonov trestného konania, tak aj pred všeobecnými súdmi, a to v prípade podania obžaloby prokurátorom,   dospel   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa týkajúcej sa namietaného porušenia jeho označených práv v jeho trestnej veci, ktorá nebola v čase   podania   ústavnej   sťažnosti   právoplatne   skončená,   k záveru   o nedostatku   svojej právomoci konať a rozhodnúť v uvedenej veci (obdobne napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05).

II. B Posúdenie podanej sťažnosti z hľadiska naplnenia formálnych náležitostí sťažnosti

15.   Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   ústavný   súd   konštatuje,   že   táto sťažnosť   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   je   kvalifikovane   zastúpený   advokátom,   nespĺňa všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

16.   Podľa   § 20   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   návrh   na   začatie   konania   sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne   proti   komu   návrh   smeruje,   akého   rozhodnutia   sa   navrhovateľ   domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania, čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých   osoby   požadujúce   ochranu   svojich   základných   práv   a   slobôd   sú   zastúpené advokátom. Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom   súde sa   v celom   rozsahu vzťahuje na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

17.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany ústavnosti   podľa   čl.   124   ústavy,   ktorú   poskytuje   v rozsahu   vyplývajúcom   z ustanovení čl. 125 až čl. 130 ústavy, má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci,   uplatnenie ktorých   je viazané na splnenie viacerých   formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

18. V nadväznosti na už uvedené a v súvislosti s § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd konštatuje, že k sťažnosti priložené splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred   ústavným   súdom   nespĺňa   náležitosti   predpísané   zákonom,   pretože   nie   je výslovne   udelené   na   konanie   pred   ústavným   súdom.   Generálna   plná   moc   predložená právnym zástupcom sťažovateľa nezodpovedá požiadavke uvedenej v § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a teda nespĺňa zákonom ustanovené predpoklady. Nesplnenie zákonných predpokladov je dôvodom samým osebe na odmietnutie sťažnosti.

19.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   uvedený   nedostatok   zákonom predpísanej   náležitosti,   aký   vyplýva   zo   splnomocnenia   na   zastupovanie   sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom ako povinnej prílohy, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti.   Na   taký   postup slúži inštitút   povinného   právneho zastúpenia v   konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení neskorších   predpisov   advokát   je povinný   dôsledne   využívať všetky   právne   prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak   sú   na to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady. Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína konanie pred ústavným súdom.“   Aj vzhľadom   na to naďalej zostáva v platnosti   zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013