znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 730/2013-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   H.   M.,   B.,   zastúpená   JUDr.   R.   D.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7 C/147/2006-856 z 13.   júna   2012   a jeho   uznesením   č.   k.   7   C/147/2006-939   z 24.   mája   2013,   ako   aj rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co/253/2012 z 10. apríla 2013 a jeho uznesením sp. zn. 16 Co/405/2013 z 24. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti Mgr. H. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2013 doručená a podaním z 21. októbra 2013 doplnená sťažnosť Mgr. H. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C/147/2006-856 z 13. júna 2012 a jeho uznesením č. k. 7 C/147/2006-939 z 24. mája 2013, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co/253/2012 z 10. apríla 2013 a jeho uznesením sp. zn. 16 Co/405/2013 z 24. septembra 2013.

2.   Sťažovateľka   svoju   sťažnosť   odôvodnila   tým,   že   sa „...   v   konaní   č.   k. 7 C/147/2006 pred Okresným súdom Banská Bystrica domáha ochrany svojej osobnosti (predovšetkým   občianskej   cti   a   ľudskej   dôstojnosti),   do   ktorej   negatívnym   spôsobom zasiahla odporkyňa...

Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7 C/147/2006-856 zo 13. 06. 2012 bol návrh sťažovateľky v celom rozsahu zamietnutý. Rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica   č.   k.   17   Co/253/2012-926   zo   dňa   10.   04.   2013   bol   prvostupňový   rozsudok potvrdený. Tieto rozhodnutia nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 18. 04. 2013... Sťažovateľka   považuje   rozsudok   Krajského   súdu   Banská   Bystrica   č.   k. 17 Co/253/2012-926 zo dňa 10. 04. 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica   č.   k.   7   C/147/2006-856   zo   13.   06.   2012   za   rozhodnutie   svojvoľné,   arbitrárne a ústavne nekonformné, pričom všeobecné súdy zásadným spôsobom popreli význam a účel ustanovení týkajúcich sa práva uplatneného sťažovateľkou...“.

3.   Sťažovateľka   je   toho   právneho   názoru,   že   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 17 Co/253/2012 v spojení s prvostupňovým rozsudkom okresného súdu bolo porušené jej právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4.   Doplneným   podaním   z 21.   októbra   2013   sťažovateľka   napadla   aj   uznesenie okresného   súdu   č.   k.   7   C/147/2006-939   z   24.   mája   2013,   ktorým   bola   sťažovateľka zaviazaná na náhradu trov konania odporkyne vo výške 66 € a trov právneho zastúpenia vo výške 1 783,57 €, a uznesenie krajského súdu sp. zn. 16 Co/405/2013 z 24. septembra 2013, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 7 C/147/2006-939 z 24. mája 2013 z dôvodu, že „... rozhodnutia o náhrade trov konania priamo súvisia s rozhodnutiami napadnutými sťažnosťou...“.

5.   Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vo   veci   samej   vydal   nález,   v   ktorom vysloví porušenie v bode 1 označených práv, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu (pozri body 1 a 4) a prizná jej finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 € a náhrada trov právneho zastúpenia.

II.

6.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Ak sťažovateľ má alebo v minulosti mal možnosť domáhať sa ochrany svojich namietaných   práv   pred   všeobecným   súdom,   tak   to   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu konať o jeho sťažnosti. Nedostatok právomoci ústavného súdu vyplýva priamo z ústavy (čl. 127 ods. 1 a čl. 127a ods. 1) a ústavný súd ho nemôže prekonať postupom podľa § 53 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   ktorý   sa   vzťahuje   len   na   neprípustnosť   sťažnosti spočívajúcu   v nevyužití   iných   ako   súdnych   prostriedkov   ochrany   označených sťažovateľových práv.

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

II.A

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

10.   Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   príloh   konštatuje,   že na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu   č.   k.   7 C/147/2006-856   z   13.   júna   2012   a uznesením   okresného   súdu č. k. 7 C/147/2006-939 z 25. mája 2013, nie je daná jeho právomoc, a preto sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol.

11. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmať napadnuté rozhodnutia okresného súdu, keďže   proti   nim   bol   prípustný   riadny   opravný   prostriedok,   ktorý   sťažovateľka   využila, a o odvolaní proti nim rozhodol krajský súd ako súd odvolací rozhodnutiami z 10. apríla 2013   a 24.   septembra   2013.   Ústavný   súd   preto   nemá   právomoc   na   konanie   o   tej   časti sťažnosti,   v ktorej sa   namieta porušenie práv sťažovateľky   predmetnými rozhodnutiami okresného súdu.

II. B K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co/253/2012 z 10. apríla 2013

12.   Pokiaľ   ide   o   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   17   Co/253/2012 z 10. apríla 2013, zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi okresného súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľky vyplývali z nesprávneho zistenia skutkového   stavu,   nesprávneho   aplikovania   platných   právnych   predpisov   a   následne nesprávneho posúdenia veci. Krajskému súdu v podstatnom vytýkala svojvoľnosť a zjavnú neodôvodnenosť jeho rozhodnutia.

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

14.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané   porušenie   ňou   označených   práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 17 Co/253/2012 z 10. apríla 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy.

15.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne a právne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. Krajský   súd   v   odôvodnení   okrem   iného   uviedol: „Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu stotožnil   s   názorom   okresného   súdu,   pretože   predpoklady   vzniku   občianskoprávnej zodpovednosti na strane odporkyne za výroky prednesené na adresu navrhovateľky neboli naplnené. Nebol dôvod súdnym rozhodnutím chrániť osobnosť navrhovateľky a ukladať občianskoprávne sankcie odporkyni. Krajský súd k veci uvádza, že Občiansky zákonník zabezpečuje ochranu osobnosti ako celku každej fyzickej osobe pre celú oblasť občianskeho práva formou všeobecnej úpravy a zároveň v ustanovení § 11 OZ výslovne (príkladmo) uvádza niektoré typické hodnoty osobnosti fyzickej osoby, ktorých ochranu je potrebné v oblasti občianskeho práva zaistiť pred inými subjektami s rovnakým právnym postavením. Zákon neupravuje výslovne výpočet konkrétnych foriem relevantných zásahov, podáva len znaky správania, ktoré zasahuje do osobnosti fyzickej osoby. Medzi tieto zákonné znaky patrí   neoprávnenosť   zásahu   do   osobnosti   fyzickej   osoby,   objektívna   spôsobilosť neoprávneného zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby a príčinná súvislosť medzi   určitým správaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv.   Ak sú tieto zákonné znaky v konkrétnom prípade naplnené, fyzická osoba má právo podľa § 13 ods. 1 OZ žiadať, aby sa od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti upustilo, aby   sa   odstránili   následky   zásahov   a   aby   jej   bolo   dané   primerané   zadosťučinenie.   Z uvedeného právneho rámca bolo treba vychádzať v danej veci, čo krajský súd napokon už konštatoval   aj   v zrušujúcom   uznesení   už   z   06.   10.   2010.   Len   dôsledným   zisťovaním existencie vyššie uvedených zákonných znakov v správaní odporkyne z hľadiska konkrétnych výrokov, ktoré adresovala navrhovateľke a ich vyhodnotením, mohol okresný súd dospieť k správnemu   záveru   o   občianskoprávnej   zodpovednosti   odporkyne   za   spôsobenie nemajetkovej   ujmy   v dôsledku   neoprávnených   zásahov   do   osobnostných   práv navrhovateľky. Ako prvé bolo opodstatnené, aby súd zisťoval, či vôbec došlo k zásahu do osobnosti navrhovateľky konkrétnymi výrokmi. Ak bola preukázaná existencia konkrétneho výroku odporkyne bolo možné ustáliť, či sa jedná o neoprávnený výrok. V konaní nebola preukázaná   existencia   výrokov,   ktoré   mala   odporkyňa   proti   navrhovateľke   vznášať   na verejnosti dňa 18. 09. 2004, 31. 05. 2005, 28. 06. 2005, 29. 06. 2005, 03. 11.2005, 12. 01. 2006. V uvedenom rozsahu nebol dôvod uvažovať o zodpovednosti odporkyne za porušenie osobnostných práv.“

16.   Predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   (a   v   jeho   rozsahu   tiež   prvostupňové rozhodnutie,   keďže   bolo   potvrdené   odvolacím   súdom,   pozn.)   obsahuje   podľa   názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

17.   Ústavný   súd   poznamenáva, že odôvodnenie rozsudku   krajského súdu   sp.   zn. 17 Co/253/2012 z 10. apríla 2013 je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle ani nevyhodnocuje nové dôkazy. Konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II. C

K napadnutému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 16 Co/405/2013

z 24. septembra 2013

19. V rámci doplnenia sťažnosti (pozri bod 4) sťažovateľka napadla aj uznesenie krajského (odvolacieho) súdu sp. zn. 16 Co/405/2013 z 24. septembra 2013, ktorým tento potvrdil prvostupňové uznesenie o trovách konania. Sťažovateľka výslovne uviedla, že tieto súdne   rozhodnutia   (o   trovách   konania)   napáda   v (iba)   súvislosti   s podkladovými rozhodnutiami vo veci samej. Tieto súdne rozhodnutia však ústavnému súdu nedoručila a v navrhovanom petite žiadala (iba) ich zrušenie.

20. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

21.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   brojila   proti   v poradí   ďalším   súdnym rozhodnutiam (o trovách konania) iba na základe „vecných“ rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, v časti ktorej bola sťažnosť sťažovateľky odmietnutá, rovnaké závery o odmietnutí sťažnosti sa potom viažu aj na rozhodnutia o trovách konania. Navyše, v tejto časti   by   ústavný   súd   musel   sťažnosť   sťažovateľky   odmietnuť   aj   z dôvodu   nesplnenia zákonom predpokladaných náležitosti, a to vzhľadom na nedoloženie napádaných súdnych rozhodnutí   (o   trovách   konania)   a na   neurčité   znenie   navrhovaného   petitu,   v tejto   časti (sťažovateľka, kvalifikovane zastúpená advokátom v tejto časti neuviedla, aké práva boli porušené a ich porušenie – okrem zrušenia oboch rozhodnutí – ani nežiadala).

III.

22. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013