znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 73/2014-280

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   O.,   a   spol.   (uvedených   v prílohe   tohto   uznesenia), zastúpených advokátkou Mgr. Zuzanou Čaputovou, Radničné námestie 3, Pezinok, vo veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   podľa   čl.   44   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl.   8   Dohovoru   o   prístupe   k   informáciám,   účasti   verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia („Aarhuského   dohovoru“)   postupom   vlády   Slovenskej   republiky   a Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky pri príprave a schvaľovaní návrhu zákona,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č.   326/2005   Z.   z.   o   lesoch,   predloženého do medzirezortného pripomienkového konania 10. mája 2013 pod rezortným č. 2752/2013-410 a schváleného 26. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   R.   O.   a spol.   (uvedených   v   prílohe   tohto   uznesenia) o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra 2013 doručená sťažnosť R. O. (ďalej aj „sťažovateľ“ alebo „zástupca verejnosti“), a spol. (ďalej   spolu   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátkou   Mgr.   Zuzanou   Čaputovou, Radničné námestie 3, Pezinok, vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 8 Dohovoru o   prístupe   k   informáciám,   účasti   verejnosti   na   rozhodovacom   procese   a prístupe   k spravodlivosti   v   záležitostiach   životného   prostredia   („Aarhuského dohovoru“)   postupom vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) a Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „predkladateľ“   alebo   „ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka“) pri príprave a schvaľovaní návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o lesoch“), predloženého do medzirezortného pripomienkového konania 10. mája 2013 pod rezortným č. 2752/2013-410 a schváleného 26. septembra 2013 (ďalej aj „návrh zákona o lesoch“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   iniciátorom   a   zástupcom verejnosti vo veci hromadnej pripomienky k návrhu zákona o lesoch, ktorý bol predložený do medzirezortného pripomienkového konania ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka 10. mája 2013 pod rezortným č. 2752/2013-410 a zverejnený na portáli právnych predpisov (ďalej aj „portál“).

Hromadná   pripomienka   verejnosti   k   návrhu   zákona   o   lesoch   obsahovala   17 zásadných   pripomienok   a   bola   uplatnená   prostredníctvom   portálu,   ako   aj   prípisom z 27. mája   2013   a   do   dňa   ukončenia   predmetného   pripomienkového   konania (do 30. mája 2013) bola podporená 9062 podporovateľmi, a to prostredníctvom webovej stránky   www.ekoforum.sk/peticia/lesnv-zakon,   kde   bol   zverejnený   aj   text   hromadnej pripomienky (ako aj odkaz na zverejnený návrh zákona o lesoch a odkaz na URL detailu hromadnej pripomienky).

Prípis   z   27.   mája   2013   obsahujúci   text   hromadnej   pripomienky   bol   odoslaný ministerstvu   pôdohospodárstva   a   rozvoja   vidieka   doporučenou   listovou   zásielkou 30. mája 2013.   Prílohou   prípisu   bol   zoznam   mien,   priezvisk   a   poštových   adries podporovateľov hromadnej pripomienky a čas (s presnosťou na minúty), kedy sa jednotliví podporovatelia s hromadnou pripomienkou stotožnili.

Ďalších   štyri   a   pol   tisíc   občanov   podporilo   hromadnú   pripomienku   v   priebehu niekoľkých   dní   po   ukončení   medzirezortného   pripomienkového   konania,   teda   spolu   ju podporilo viac ako 13 000 občanov.

Hromadná pripomienka bola uplatnená v súlade s Legislatívnymi pravidlami vlády Slovenskej   republiky   schválenými   uznesením   vlády   z   25.   mája   2010   č.   352,   v   znení uznesenia vlády z 13. októbra 2010 č. 693, uznesenia vlády z 15. decembra 2010 č. 895, uznesenia vlády z 2. marca 2011 č. 163, uznesenia vlády zo 6. júla 2011 č. 472 a uznesenia vlády   z   23.   mája   2012   č.   210   (ďalej   len   „legislatívne   pravidlá“),   konkrétne   v   súlade s požiadavkami v zmysle čl. 2, 6 a 7 legislatívnych pravidiel a postupom podľa čl. 14 legislatívnych pravidiel.

Podľa   čl.   14   ods.   6   druhej   vety   legislatívnych   pravidiel   malo   ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka povinnosť uskutočniť rozporové konanie v predmetnej veci so zástupcom verejnosti, pretože s hromadnou pripomienkou sa stotožnilo viac ako 500 fyzických osôb a právnických osôb.

Ministerstvo   pôdohospodárstva   a   rozvoja   vidieka   ako   predkladateľ   zvolalo   prvé rokovanie   vo   veci   hromadnej   pripomienky   k   návrhu   zákona   o   lesoch   prostredníctvom pozvánky   zaslanej   zástupcovi   verejnosti   elektronickou   poštou   a   samotné   rokovanie   sa uskutočnilo 10. júna 2013 v budove jeho sídla. Na uvedenom rokovaní zúčastnené strany dospeli   k   dohode   týkajúcej   sa   viacerých   zásadných   pripomienok,   avšak   predovšetkým zásadnej pripomienky č. 11, ktorá bola predkladateľom akceptovaná v celom rozsahu. Išlo o pripomienku k bodu 54 návrhu zákona o lesoch, ktorý znel: «V § 30 odsek 3 znie: „(3) Organizovať telovýchovné, športové alebo turistické súťaže a podujatia alebo vykonávať komerčné   aktivity   na   lesných   pozemkoch   možno   len   po   písomnej   dohode s obhospodarovateľom lesa.“»

Zásadná   pripomienka   verejnosti   č.   11   obsiahnutá   v   hromadnej   pripomienke smerovala   k   odstráneniu   možnosti   zneužívať   navrhované   ustanovenie   svojvoľným výkladom zo strany príslušných orgánov verejnej moci. Jej cieľom bolo tiež zosúladenie návrhu   zákona   o   lesoch   s   prirodzenými   potrebami   a   tradíciami   obyvateľstva   na   území Slovenska,   pretože   predkladateľom   navrhované   znenie   §   30   ods.   3   zákona   o   lesoch, neprimeraným   spôsobom   zasahovalo   do   základných   práv   a   slobôd   občanov   Slovenskej republiky garantovaných ústavou, najmä základného práva na slobodu pohybu podľa čl. 22 ústavy.

Znenie zásadnej pripomienky verejnosti č. 11 bolo takéto: «Bod   č.   54   žiadame   zmeniť   nasledovne:   V   §   30   odsek   3   znie:   „Organizovať telovýchovné, športové alebo turistické podujatia na lesných pozemkoch možno len v súlade s osobitnými predpismi xy.“

Poznámka pod čiarou k odkazu XY znie: „XY) Zákon č. 479/2008 Z. z. o organizovaní verejných telovýchovných podujatí, športových podujatí a turistických podujatí a o zmene a doplnení niektorých predpisov.“»

Za   pripomienkou   nasledovalo   pomerne   rozsiahle   odôvodnenie,   ktoré   je   uvedené v texte hromadnej pripomienky, a za odôvodnením bolo zvýrazneným písmom uvedené, že pripomienka je zásadná.

Dôvodom uplatnenia zásadnej pripomienky verejnosťou k ustanoveniu § 30 ods. 3 zákona o lesoch bola reálna hrozba mnohých problémov a nejasností v aplikačnej praxi, ktoré   by   navrhované   ustanovenie   mohlo   občanom   priniesť.   Podľa   sťažovateľov   by   sa predkladateľom navrhované ustanovenie § 30 ods. 3 zákona o lesoch «dalo vykladať aj tak, že   občan   potrebuje   súhlas   vlastníka   lesa   aj   na   organizovanie   akýchkoľvek   turistických podujatí na turistických chodníkoch nachádzajúcich sa na lesných pozemkoch. Zo znenia tohto ustanovenie v návrhu zákona o lesoch taktiež nie je zrejmé, čo sú „komerčné aktivity“ – za komerčné aktivity by mohlo byť považované aj vyhotovovanie fotografií v lese, ktoré by boli neskôr speňažené ako umelecké fotografie, alebo zber húb alebo iných lesných plodov, ktoré   môžu   byť   tiež   neskôr   speňažené,   alebo   ďalšie   aktivity,   ako   sprevádzanie   turistov po turistických   chodníkoch   na   lesných   pozemkoch   a   ďalšie,   ktorých   rozsah   môže   byť omnoho   rozmanitejší   ako   by   predkladateľ   dokázal   predvídať.   Preto   by   pri   praktickej kontrole   takýchto   aktivít   mohlo   dochádzať   k   mnohým   sporným   výkladom   zákona a neprimeranému   obťažovaniu   návštevníkov   lesov.   Navyše,   za   dosiahnutie   zisku   sa v obchodnom   práve   považuje   „dosiahnutie   majetkového   prospechu“,   takže   môže   ísť o akýkoľvek majetkový prospech (nielen peňažný). Za takýto „majetkový prospech“ by pri striktnom   výklade   predmetného   návrhu   ustanovenia   mohlo   byť   orgánmi   verejnej   moci (napr. lesnou strážou) považované aj odnesenie jedného plodu huby alebo jedného lesného plodu, či dokonca vyhotovenie fotografie.

Pre bežného občana môže byť navyše problematické určiť, čo je a čo nie je „lesný pozemok“   –   pozemok   porastený   stromami   nemusí   byť   lesným   pozemkom,   ale   môže   ísť o zarastenú ornú pôdu alebo trvalé trávnaté porasty (tzv. biele plochy). Na všetky vyššie uvedené činnosti by podľa ustanovenia navrhovaného predkladateľom občan potreboval povolenie obhospodarovateľa lesa nielen v prípade súkromných vlastníkov, ale aj v prípade štátnych lesov (bolo by treba povolenie štátneho podniku Lesy SR). Takéto obmedzenie pohybu by sa týkalo viac než 40 % územia Slovenskej republiky.».

Cieľom sťažovateľov bolo dosiahnuť, aby ustanovenie § 30 ods. 3 zákona o lesoch odkazovalo na zákon č. 479/2008 Z. z. o organizovaní verejných telovýchovných podujatí, športových   podujatí   a   turistických   podujatí   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 479/2008 Z. z.“). Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 479/2008 Z. z. ak sa má podujatie konať mimo priestorov alebo verejných priestranstiev používaných na tento účel, je organizátor podujatia povinný predložiť k oznámeniu súhlas vlastníkov, prípadne užívateľov týchto priestorov alebo pozemkov. Zakotvením takéhoto odkazu   by   bolo   jasné,   že   v   prípade   organizovania   turistických   akcií   na   turistických chodníkoch nie je potrebný súhlas vlastníka lesa, pretože turistický chodník je jednoznačne „priestor alebo verejné priestranstvo“ používané na tento účel, t. j. na účel turistického podujatia. Zároveň, ak by ustanovenia obsahovalo odkaz na zákon č. 479/2008 Z. z., nebolo by potrebné získavať súhlas ani na iné individuálne aktivity občanov – napr. fotografovanie alebo zber húb.

Ako bolo uvedené, zásadná pripomienka č. 11, ktorá sa týkala ustanovenia § 30 ods. 3 návrhu zákona o lesoch, bola predkladateľom akceptovaná v celom rozsahu. Ďalšie štyri zásadné pripomienky predkladateľ na rokovaní neakceptoval, a teda vo vzťahu k týmto pripomienkam zostal rozpor medzi ním a sťažovateľom ako zástupcom verejnosti vo veci hromadnej pripomienky k návrhu zákona o lesoch. Išlo o zásadné pripomienky č. 2, 3, 12 a č. 15.

Z rokovania vo veci hromadnej pripomienky medzi predkladateľom a sťažovateľom ako zástupcom verejnosti nebola vyhotovená štandardná zápisnica, t. j. zápisnica na papieri obsahujúca   vlastnoručné   podpisy   zúčastnených   osôb,   ale   iba   záznam   v   elektronickej podobe. Avšak aj zo záznamov z rokovania v podobe elektronického dokumentu (vrátane vyhodnotenia   pripomienkového   konania),   ktoré   predkladateľ   zaslal   sťažovateľovi,   je zrejmé,   že   predkladateľ   na   rokovaní   10.   júna   2013   nevyhovel   štyrom   zásadným pripomienkam verejnosti k návrhu zákona o lesoch.

Napriek tomu, že už spomínaná zásadná pripomienka č. 11 (k návrhu ustanovenia § 30 ods. 3 zákona o lesoch) bola na rokovaní predkladateľom akceptovaná, na rokovanie poradných orgánov vlády, konkrétne Legislatívnej rady vlády Slovenskej republiky (ďalej len „legislatívna rada“), bolo predložené iné navrhované znenie § 30 ods. 3 zákona o lesoch, než aké bolo dohodnuté na rokovaní s predkladateľom 10. júna 2013 a uvedené v zázname o rokovaní a tiež potvrdené tlačovou správou predkladateľa.

Na   rokovanie   legislatívnej   rady   bolo   predložené   takéto   navrhované   znenie   §   30 ods. 3 zákona o lesoch:

«(3) Organizovať verejné telovýchovné podujatia, športové podujatia alebo turistické podujatia   alebo   vykonávať   aktivity   za   účelom   zisku   na   lesných   pozemkoch   možno   len so súhlasom podľa osobitných predpisov. 45c). Poznámka pod čiarou k odkazu 45c znie: „45c)   §   3   ods.   4   zákona   č.   479/2008   Z.   z.   o   organizovaní   verejných   telovýchovných podujatí,   športových   podujatí   a   turistických   podujatí   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých zákonov, § 126 Občianskeho zákonníka.“»

Z uvedeného vyplýva, že návrh ustanovenia ustálený na rokovaní 10. júna 2013 bol zmenený.   Do   návrhu   bola   opätovne   vrátená   povinnosť   získať   súhlas   na   organizovanie verejných   telovýchovných   podujatí,   športových   podujatí   alebo   turistických   podujatí na lesných pozemkoch a zároveň pribudla nová povinnosť, a to povinnosť získať súhlas na vykonávanie aktivít pre účely zisku na lesných pozemkoch.

Na 39. rokovanie legislatívnej rady bolo predkladateľom predložené aj vyhodnotenie medzirezortného   konania   k   návrhu   zákona   o   lesoch.   V   tomto   vyhodnotení   sú   uvedené všetky   pripomienky   obsiahnuté   v   hromadnej   pripomienke   verejnosti   k   návrhu   zákona o lesoch,   avšak   všetky   sú   označené   ako   „obyčajné“,   pričom   v   zmysle   legislatívnych pravidiel mali byť označené ako „zásadné“. Zrejme z dôvodu, že predkladateľ svojvoľne prekategorizoval   pripomienky   zo   „zásadných“   na   „obyčajné“,   nie   sú   vo   vyhodnotení uvedené ani pretrvávajúce rozpory so štyrmi zásadnými pripomienkami. Vo vyhodnotení je mechanicky, t. j. bez ohľadu na skutočné výsledky rokovania z 10. júna 2013, uvedený pri všetkých 17-tich pripomienkach verejnosti typ pripomienky „obyčajná – O“, a následne je tam   uvedený   spôsob   vyhodnotenia   „neprihliada   sa   –   N“.   Uvedeným   postupom   podľa sťažovateľov predkladateľ ignoroval zásadnosť pripomienok a štyri pretrvávajúce rozpory. Sťažovatelia   uvedený   postup   vo   veci   vyhodnotenia   medzirezortného   pripomienkového konania   považujú   za   neprijateľný,   pretože   vo   vyhodnotení   pripomienkového   konania predkladateľ   uviedol   nepravdivé   skutočnosti   a   svojím   konaním   uviedol   do   omylu legislatívnu   radu   a   následne   aj   vládu.   Postup   predkladateľa   v   tejto   veci   bol   v   rozpore s legislatívnymi pravidlami, ako aj zákonom č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Ešte pred 39. rokovaním legislatívnej rady oslovil sťažovateľ legislatívnu radu listom z   19.   júna   2013,   ktorým   požiadal   o   účasť   na   39.   rokovaní   legislatívnej   rady   vo   veci hromadnej pripomienky k návrhu zákona o lesoch a zároveň ju upozornil na pretrvávajúce rozpory   pri   štyroch   zásadných   pripomienkach   a   na   závažnosť   problematiky,   ktorej   sa predmetné   pripomienky   týkali.   Riaditeľ   legislatívneho odboru   sekcie   vládnej   legislatívy podaním z 12. júla 2013 sťažovateľovi oznámil, že pokiaľ sa rozpory nepodarilo odstrániť v legislatívnom konaní, bude táto skutočnosť uvedená vo vyhodnotení pripomienkového konania.   Skutočnosť,   že   rozpory   sa   pri   štyroch   zásadných   pripomienkach   verejnosti nepodarilo   odstrániť,   však   pri   prerokovávaní   návrhu   zákona   legislatívnou   radou vo vyhodnotení pripomienkového konania napokon nebola uvedená.

Návrh   zákona   o   lesoch   bol   na   rokovanie   vlády   predložený   26.   septembra   2013 s úplne iným znením ustanovenia § 30 ods. 3 zákona o lesoch, než aké bolo dohodnuté medzi   predkladateľom   a   sťažovateľom   na   rokovaní   10.   júna   2013,   ale   tiež   iné,   aké predkladateľ predložil na rokovanie legislatívnej rady.

Znenie uvedeného ustanovenia predložené na rokovanie vlády bolo takéto: «§ 30 odsek   3   znie:   „(3)   Organizovať   alebo   vykonávať   aktivity   za   účelom   dosiahnutia   zisku na lesných pozemkoch možno len so súhlasom vlastníka alebo správcu. Využívanie lesov verejnosťou sa nevzťahuje na uzavreté a ohradené lesné pozemky vo vojenských lesoch.“»

V tejto súvislosti sťažovatelia poukázali na to, že právo užívať les aj na komerčné účely, ktoré nepoškodzujú a nevhodne nezasahujú do životného prostredia, je plne v súlade s právom na priaznivé životné prostredie a s povinnosťou každého chrániť ho a zveľaďovať v zmysle čl. 44 ods. 2 ústavy.

Zároveň   vo   vyhodnotení   pripomienkového   konania,   ktoré   bolo   súčasťou   návrhu zákona o lesoch predloženého na rokovanie vlády, boli ďalšie štyri zásadné pripomienky verejnosti   nepravdivo   označené   ako „obyčajné   pripomienky“. Vláda   nebola   vôbec informovaná o tom, že tieto štyri zásadné pripomienky neboli akceptované a vo vzťahu k nim rozpor pretrval, čo je v rozpore s legislatívnymi pravidlami.

V   predkladacej   správe,   ktorá   je   súčasťou   celého   materiálu   obsahujúceho   návrh zákona   o   lesoch,   bolo   uvedené: „Materiál   bol   predmetom   pripomienkového   konania, ktorého   vyhodnotenie   je   súčasťou   materiálu.   Rozpor   trvá   pri   zásadnej   pripomienke splnomocnenca   vlády   pre   občiansku   spoločnosť   pokiaľ   ide   o   vypustenie   ustanovenia o súhlase vlastníka lesného pozemku s organizovaním podujatí na jeho pozemku a definíciu účastníka konania v správnom konaní, a pri zásadnej pripomienke verejnosti, pokiaľ ide o súhlas majiteľa lesného pozemku so vstupom na jeho pozemok. Návrh bol predmetom rokovania   Legislatívnej   rady   vlády   Slovenskej   republiky,   ktorej   pripomienky   sú   v   ňom zapracované.“ Predkladacia správa neobsahovala žiadnu informáciu o ďalších 4 zásadných pripomienkach,   ktoré   boli   súčasťou   hromadnej   pripomienky   verejnosti   a vo   vzťahu ku ktorým rozpor pretrval.

Podľa   sťažovateľov   predkladacia   správa   obsahovala   nepravdivé   a   zavádzajúce skutočnosti   týkajúce   sa   hromadnej   pripomienky   verejnosti   k   návrhu   zákona   o   lesoch. Na jednej strane uvádzala nepravdivú skutočnosť, že rozpor trvá pri zásadnej pripomienke verejnosti, pokiaľ ide o súhlas majiteľa lesného pozemku so vstupom na jeho pozemok. Z rokovania medzi predkladateľom a sťažovateľom 10. júna 2013 a zo záznamov z tohto rokovania   však   žiadny   rozpor   nevyplynul,   práve   naopak,   vo   veci   predmetnej   zásadnej pripomienky došlo k akceptovaniu predmetnej pripomienky zo strany predkladateľa, a tak aj úplnej dohode   medzi   oboma   subjektmi.   Na   druhej   strane,   v   predkladacej   správe   chýba akákoľvek   zmienka   o   tom,   že   z   rokovania   vyplynuli   rozpory   k   štyrom   zásadným pripomienkam verejnosti.

Vo   vyhodnotení   medzirezortného   pripomienkového   konania   predloženom na rokovanie vlády, rovnako ako pri vyhodnotení, ktoré bolo predložené legislatívnej rade, bol pri všetkých 17 pripomienkach verejnosti uvedený typ pripomienky „obyčajná – O“ a spôsob   vyhodnotenia   „neprihliada   sa“.   Pri   štyroch   pripomienkach   pritom   podľa sťažovateľov malo byť vo vyhodnotení uvedené, že rozpor trvá.

Sťažovateľ následne 25. septembra 2013 zverejnil svoj blog s výzvou, aby občania adresovali predsedovi vlády žiadosť obsahujúcu upozornenie na porušenie legislatívnych pravidiel a požiadavku o nápravu, a v ten istý deň tiež poslal list elektronickou poštou Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej len „úrad vlády“), konkrétne Kancelárii predsedu vlády Slovenskej republiky, a to ešte pred uskutočnením rokovania vlády k návrhu zákona o lesoch. Z Úradu vlády Slovenskej republiky mu bola vo veci hromadnej pripomienky zaslaná odpoveď, že jeho list bol prijatý ako podnet, ktorý bude predmetom prešetrovania. Okrem neho poslalo výzvu predsedovi vlády a žiadosť o nápravu aj približne 20 ďalších občanov.

Predkladateľ zaslal občanom, ktorí poslali úradu vlády podnet, odpoveď prípisom z 22. októbra 2013 (takmer mesiac po rokovaní vlády o návrhu zákona o lesoch) s týmto obsahom: „Elektronickou formou ste sa na predsedu vlády Slovenskej republiky obrátili so žiadosťou o neprerokovanie návrhu novely zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení neskorších predpisov. K jednotlivým dôvodom, ktoré ste vo svojom podaní uviedli Vám oznamujme nasledovné:

1. Označenie typu pripomienky je generované Portálom právnych predpisov, ktorý slúži   aj   na   automatizované   spracovanie   predložených   pripomienok   k   materiálom prekladaných   na   medzirezortné   pripomienkové   konanie   a   následne   na   rokovanie   vlády Slovenskej republiky. Hromadná pripomienka verejnosti je označená za zásadnú v prípade, ak sa k nej prostredníctvom portálu právnych predpisov pripojí viac ako 500 občanov.

2. Ministerstvo   pôdohospodárstva   a   rozvoja   vidieka   Slovenskej   republiky na rokovanie poradných orgánov vlády Slovenskej republiky predložilo návrh znenia § 30 ods. 3 vo forme dohodnutej na rozporových konaniach. Legislatívna rada vlády Slovenskej republiky, ktorá je stálym poradným a koordinačným orgánom vlády Slovenskej republiky v oblasti   legislatívy,   odporučila   úpravu   znenia   uvedeného   ustanovenia   tak,   ako   bolo uvedené v materiáli predloženom na rokovanie vlády Slovenskej republiky.

Na   základe   uvedených   skutočností   možno   konštatovať,   že   pri   predložení   novely zákona   o   lesoch   na   rokovanie   vlády   Slovenskej   republiky   nedošlo   k   porušeniu Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky.“

V uvedenej odpovedi sa predkladateľ vôbec nevyjadril k tomu, prečo nebola vláda informovaná   o   existencii   rozporov   so   štyrmi   zásadnými   pripomienkami   verejnosti. Predkladateľ v tomto liste iba poukázal na to, že portál právnych predpisov automaticky označil pripomienky obsiahnuté v hromadnej pripomienke verejnosti za „obyčajné“, a nie zásadné (a to napriek tomu, že hromadnú pripomienku podporilo viac ako 9 tisíc občanov prostredníctvom portálu www.ekoforum.sk, čo je v rozpore s čl. 14 ods. 6 poslednou vetou legislatívnych   pravidiel,   podľa   ktorého   ak   sa   hromadná   pripomienka   uplatnila v elektronickej   podobe   prostredníctvom   portálu,   zoznam   fyzických   osôb   a   právnických osôb, ktoré sa stotožnili s hromadnou pripomienkou, možno predkladateľovi zaslať aj iným spôsobom ako prostredníctvom portálu.

Vláda   26.   septembra   2013   na   svojej   75.   schôdzi   prerokovala   v   rámci   bodu   16 aj návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o lesoch (č. materiálu UV-23637/2013). Uznesením č. 560 z 26. septembra 2013 vláda schválila návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o lesoch.

Návrh novely zákona o lesoch bol vládou prerokovaný a schválený napriek tomu, že znenie navrhovaného ustanovenia § 30 ods. 3 zákona o lesoch bolo zmenené v rozpore s dohodou uskutočnenou na rokovaní (bez toho, aby sťažovateľ ako zástupca verejnosti mal možnosť toto zmenené znenie s predkladateľom alebo s legislatívnou radou prerokovať), a že   vláda   nebola zo   strany   príslušných   štátnych   orgánov   (predkladateľa   a legislatívnej rady)   informovaná   o   tom,   že   vo   vzťahu   k   ďalším   štyrom   zásadným   pripomienkam verejnosti pretrváva rozpor s návrhom zákona o lesoch.

Ako z uvedeného vyplýva, zo strany zástupcu verejnosti bolo vyvinuté maximálne úsilie   upozorniť   príslušné   orgány   na   porušovanie   legislatívnych   pravidiel   na   všetkých úrovniach legislatívneho procesu v rámci prípravy a schvaľovania návrhu zákona o lesoch.

Právo   verejnosti   účinne   sa   zúčastniť   na   príprave   právnych   predpisov   z   oblasti životného prostredia vyplýva z čl. 8 Aarhuského dohovoru, ktorý bol zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“) pod č. 43/2006 Z. z., a je klasifikovaný   ako   medzinárodná   zmluva   podľa   čl.   7   ods. 5   ústavy,   ktorá   má   prednosť pred zákonom, ako aj z čl. 44 ústavy, ktorý zaručuje právo na priaznivé životné prostredie.

Sťažovatelia poukázali na § 15 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí v znení neskorších zmien a doplnkov, podľa ktorého sa každý môže určeným spôsobom domáhať na   príslušnom   orgáne   svojich   práv   vyplývajúcich   z   tohto   zákona   a   ďalších   predpisov upravujúcich   veci   životného   prostredia.   Z   uvedeného   ustanovenia   podľa   sťažovateľa vyplýva, že osoby musia mať možnosť domáhať sa na príslušnom orgáne svojho práva vyplývajúceho z predpisov upravujúcich veci životného prostredia, ktorým je aj Aarhuský dohovor.

Národná   rada   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „národná   rada“)   vyslovila s Aarhuským dohovorom súhlas svojím uznesením č. 1840 z 23. septembra 2005 a jeho úplné znenie bolo publikované v Zbierke zákonov pod č. 43/2006.

Z rozhodnutia národnej rady (uznesenia č. 1840 z 23. septembra 2005) vyplýva, že Aarhuský dohovor je jedným z troch druhov medzinárodných zmlúv, ktoré majú podľa čl. 7 ods.   5   ústavy   prednosť   pred   zákonmi.   Aarhuský   dohovor   priamo   nezakladá   práva a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, t. j. nie medzinárodnou zmluvou, ktorá by zakladala priamo práva   a   povinnosti   fyzických   alebo právnických   osôb,   a nemožno ho považovať ani za medzinárodnú zmluvu, na ktorej vykonanie nie je potrebný zákon, pretože obsahuje   záväzok   štátu   zabezpečiť   verejnosti   práva   pri   príprave   všeobecne   záväzných právnych   predpisov.   Z   uvedeného   možno   podľa   sťažovateľov   vyvodiť,   že   Aarhuský dohovor   je   tretím   druhom   medzinárodnej   zmluvy   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy, t. j. medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, ktorá má prednosť pred zákonom.

Táto skutočnosť podľa   sťažovateľov vyplýva aj z povahy Aarhuského dohovoru, ktorý   obsahuje   úpravu   práv   osôb   (verejnosti)   na   prístup   k   informáciám,   účasť na rozhodovaní,   účasť   na   príprave   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   a   prístup k spravodlivosti   v   záležitostiach   životného   prostredia.   Svojou   povahou   ide   väčšinou „o procesné ľudské práva“, ktoré možno obsahovo zaradiť pod základné právo na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy.

Zo znenia čl. 7 ods. 5 ústavy vyplýva, že medzinárodná zmluva o ľudských právach nemusí byť nutne zmluvou, ktorá priamo zakladá práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo zmluvou, na ktorej vykonanie nie je potrebný zákon.

Aj medzinárodná zmluva, ktorá obsahuje záväzky štátu zabezpečiť ľudské práva pre fyzické a právnické osoby, podľa sťažovateľov môže byť považovaná za medzinárodnú zmluvu o ľudských právach v zmysle čl. 7 ods. 5 ústavy napriek tomu, že priamo nezakladá práva alebo povinnosti osôb, alebo napriek tomu, že na jej vykonanie je potrebný zákon.

Sťažovatelia ďalej poukázali na znenie čl. 127 ústavy, z ktorého vyvodili, že ústavný súd môže rozhodovať aj o porušení ľudských práv, aj keď medzinárodná zmluva priamo nezakladá   práva   alebo   povinnosti   osôb,   postačuje,   aby   tieto   práva   z   uvedenej   zmluvy vyplývali. V tejto súvislosti následne poukázal na judikatúru ústavného súdu, v rámci ktorej rozhodoval   napríklad   o   porušení   práv   vyplývajúcich   z   Dohovoru   o   právach   dieťaťa (uverejneného pod č. 104/1991 Zb.), a to aj napriek tomu, že text tohto dohovoru ustanovuje povinnosti   štátu   pri   ochrane dieťaťa   (teda   pozitívne   záväzky štátu) a   nezakladá   priamo práva osôb, resp. dieťaťa (napr. nález sp. zn. II. ÚS 97/2013 zo 7. februára 2013, nález sp. zn. III. ÚS 454/2011 z 18. októbra 2011, nález sp. zn. I. ÚS 4/02 z 31. januára 2002, nález   sp.   zn.   II.   ÚS   8/96   zo   4.   septembra   1996   a   nález   sp.   zn.   II.   ÚS   47/97 z 28. októbra 1997).

Aj ustanovenia Aarhuského dohovoru (vrátane ustanovenia čl. 8 tohto dohovoru) obsahujú pozitívny záväzok štátu zabezpečiť osobám právo na účinnú účasť pri príprave všeobecne záväzných právnych predpisov, z ktorého následne pre jednotlivcov vyplývajú práva, ktorých ochrany sa možno domáhať ústavnou sťažnosťou.

Sťažovatelia   taktiež   poukázali   na   judikatúru   týkajúcu   sa   aplikácie   Aarhuského dohovoru z iných európskych krajín, v ktorej tento dohovor priamo aplikovali. Profesor Luc Lavrysen, sudca belgického ústavného súdu a prezident asociácie „EU Fórum of Judges for the Environment“, uvádza: „Niektoré Ústavné súdy už aplikujú Aarhuský dohovor vo svojej rozhodovacej   činnosti.   Belgický   Ústavný   súd   už   doteraz   odkázal   na Aarhuský   dohovor v trinástich   svojich   rozhodnutiach.   Belgický   Ústavný   súd   zrušil...   akt   regionálneho parlamentu pre rozpor s čl. 23 ústavy v spojení so Smernicou 2001/42/EC a článkom 7 Aarhuského dohovoru. Belgický Ústavný súd zrušil ďalší akt regionálneho parlamentu pre porušenie článkov 10, 11 a 23 ústavy, článku 2 ods. 2 Aarhuského dohovoru, a čl. 1 ods. 5 Smernice   85/337/EEC.   Slovinský   Ústavný   súd   konštatoval,   že   zákon...   je   v   rozpore s Aarhuským   dohovorom,   pretože   zabraňuje   verejnosti   zúčastniť   sa   na   príprave   plánu celoštátnej   dôležitosti.“ (pozri   Lavrysen,   L.:   EU   National   Judges   and   the   Aarhus Convention).

V predmetnej veci neexistuje možnosť preskúmať zásah do práv sťažovateľov iným súdom. Keďže proces medzirezortného pripomienkového konania nie je upravený žiadnym zákonom, ale iba legislatívnymi pravidlami, ktoré sú schválené iba uznesením vlády, podľa sťažovateľov nemožno tvrdiť, že ide o nezákonný postup alebo nezákonný zásah orgánu verejnej správy.

Zásah   do   práv   sťažovateľov   bol   vykonaný   jednorázovo   (tým,   že   vláda   schválila návrh   zákona   o   lesoch   bez   zohľadnenia   zásadných   pripomienok   verejnosti   vo   vzťahu ku ktorým   rozpor   pretrval),   preto   nemôže   byť považovaný   za   nezákonný   zásah   orgánu verejnej správy podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku, pri ktorom je podmienkou podania žaloby o ochranu práv, aby tento zásah do práv alebo jeho dôsledky trvali alebo aby hrozilo   jeho   opakovanie.   Zásah   do   práv   sťažovateľov   je   nezvratný   a   nehrozí   jeho opakovanie, a keďže návrh zákona o lesoch bol už prerokovaný v národnej rade, nebolo by už možné ani prikázať vláde, aby obnovila stav pred zásahom. S ohľadom na uvedené žaloba podľa   § 250v Občianskeho súdneho poriadku   podľa   názoru   sťažovateľov nie je vhodným prostriedkom nápravy, ktorý by mohli použiť, a preto je z uvedených dôvodov daná právomoc ústavnému súdu konať o tejto sťažnosti.

Pokiaľ by ústavný súd deklaroval nedostatok svojej právomoci v predmetnej veci, sťažovatelia by sa museli obrátiť na medzinárodný orgán – Aarhus Convention Compliance Committee   so   sídlom   v   Ženeve,   ktorý   vykonáva   svoju   činnosť   v   rámci   Organizácie spojených národov (OSN).

V predmetnom prípade sú aktívne procesne legitimovanými subjektmi sťažovateľ (Ing.   Róbert   Oružinský)   ako   autor,   iniciátor   a   podporovateľ   hromadnej   pripomienky verejnosti a zároveň aj zástupca verejnosti na rozporovom konaní o hromadnej pripomienke, a zároveň sú sťažovateľmi aj niektoré ďalšie osoby, ktoré podporili hromadnú pripomienku verejnosti k návrhu zákona o lesoch, ktoré sú uvedené v úvode sťažnosti a z ktorých každá má právo, aby bolo s jej pripomienkou naložené v súlade s legislatívnymi pravidlami a aby v prípade neakceptovania zásadnej pripomienky bola vláda informovaná o rozpore, ktorý pretrváva s hromadnou pripomienkou verejnosti.

Pasívne procesne legitimovaným subjektom je vláda, ktorá návrh zákona o lesoch prerokovala   napriek   tomu,   že   úrad   vlády   bol   sťažovateľom   upozornený   na   porušenie legislatívnych pravidiel, a zároveň ani neurobila nápravu ich porušenia, taktiež predkladateľ návrhu   zákona o   lesoch   na rokovanie   vlády   –   ministerstvo   pôdohospodárstva   a rozvoja vidieka,   ktoré   porušenie   uvedených   pravidiel   bezprostredne   spôsobilo   tým,   že neinformovalo vládu o pretrvávajúcich rozporoch so zásadnými pripomienkami verejnosti.

Sťažovateľ okamžite po tom, ako si všimol, že na rokovanie vlády bol predložený materiál porušujúci legislatívne pravidlá, podal 25. septembra 2013 elektronickou poštou podnet na úrade vlády upozorňujúci predsedu vlády na toto porušenie. Tento podnet bol svojím obsahom sťažnosťou podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov, na ktorú ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka odpovedalo listom z 22.   októbra   2013   (takmer   mesiac   po   jeho   podaní   a   uskutočnení   rokovania   vlády, na ktorom bol návrh zákona o lesoch schválený), v ktorom konštatovalo, že k porušeniu legislatívnych pravidiel vlády nedošlo.

Žiadne   iné   účinné   prostriedky   nápravy   nemali   sťažovatelia   k   dispozícii.   Podnet na prokuratúru podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   podľa   sťažovateľov   nemožno   považovať   za   účinný prostriedok   nápravy,   pretože   prokuratúra   nepreskúmava   súlad   postupu   ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka a vlády s medzinárodným dohovorom, keďže podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Zo   skutkového   stavu   a   jednotlivých   ustanovení   legislatívnych   pravidiel   [(najmä čl. 14 ods. 6, 7 a 9, čl. 18 ods. 2 písm. d) bodu 1 a čl. 18 ods. 4 písm. h)] podľa sťažovateľov vyplýva, že predkladateľ a vláda porušili tieto pravidlá týmto spôsobom:

a) Z   rozporového   konania   nebola   v   rozpore   s   legislatívnymi   pravidlami   vlády predkladateľom spísaná riadna zápisnica.

b) Vo   vyhodnotení   pripomienkového   konania,   ktoré   predložil   vláde   predkladateľ, boli všetky   zásadné pripomienky   (a   to aj tie, kde   rozpor   trval) označené ako obyčajné pripomienky.

c) Na rokovanie vlády bol predložený návrh znenia § 30 ods. 3 zákona o lesoch, ktorý bol v rozpore so znením dohodnutým so sťažovateľom ako zástupcom verejnosti na rozporovom konaní. Napriek tomu, že predkladateľ ako jedinú v rozporovom konaní akceptoval   pripomienku   sťažovateľa   k   návrhu   §   30   ods.   3   zákona   o   lesoch,   v   rozpore s uzavretou   dohodou   bola   táto   pripomienka   namiesto   akceptovanej   prehodnotená na neakceptovanú (podľa listu z 22. októbra 2013 znenie uvedeného ustanovenia pozmenila legislatívna rada) a na rokovanie vlády bolo napokon predložené iné odlišné znenie tohto ustanovenia. Predkladateľ ani legislatívna rada sťažovateľa neinformovali o zmene znenia tohto ustanovenia, neposkytli mu možnosť diskutovať a predložiť argumenty k jeho novému zneniu. Uvedený postup predkladateľa a vlády je podľa sťažovateľov zjavným obídením účinnej účasti verejnosti pri príprave legislatívy, a pokiaľ by bol považovaný za korektný, v jeho dôsledku by sa predkladatelia návrhov právnych predpisov mohli vyhnúť výsledkom rokovania so zástupcami verejnosti.

d) V materiáli predloženom na rokovanie vlády 26. septembra 2013 nebolo uvedené, že trvá rozpor so sťažovateľom ako zástupcom verejnosti vo vzťahu k ostatným zásadným pripomienkam verejnosti, ktoré následne vláda nemohla pri rozhodovaní o návrhu zákona o lesoch   zohľadniť.   V   rámci   predkladacej   správy,   ktorá   je   súčasťou   celého   materiálu obsahujúceho návrh zákona o lesoch, bolo uvedené, že z pripomienkového konania trvá rozpor pri zásadnej pripomienke splnomocnenca vlády pre občiansku spoločnosť, pokiaľ ide o vypustenie ustanovenia o súhlase vlastníka lesného pozemku s organizovaním podujatí na jeho   pozemku   a   o   definíciu   účastníka   konania   v   správnom   konaní,   a   pri   zásadnej pripomienke verejnosti, pokiaľ ide o súhlas majiteľa lesného pozemku so vstupom na jeho pozemok. Z obsahu tejto správy taktiež vyplýva, že návrh zákona o lesoch bol predmetom rokovania   legislatívnej   rady,   ktorej   pripomienky   v   ňom   boli   zapracované.   Z uvedeného vyplýva, že predkladacia správa neobsahovala informáciu o ďalších pripomienkach, ktoré boli súčasťou hromadnej pripomienky verejnosti. Samotná skutočnosť, že portál právnych predpisov tieto zásadné pripomienky verejnosti automaticky označil za „obyčajné“, nemôže byť   v   žiadnom   prípade   dôvodom   na   nepredloženie   informácie   vláde   o   pretrvávajúcom rozpore so zásadnými pripomienkami verejnosti. Pripomienky verejnosti boli zásadnými pripomienkami,   ktoré   prostredníctvom   portálu   právnych   predpisov   podporilo   viac   ako 13 000 občanov, a zoznam fyzických osôb a právnických osôb, ktoré sa s nimi stotožnili, bol   zaslaný   iným   spôsobom   ako   prostredníctvom   uvedeného   portálu   predkladateľovi v súlade s čl. 14 ods. 6 legislatívnych pravidiel.

V súvislosti s namietaným porušením práva na účinnú účasť verejnosti na príprave všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   a   práva,   aby   sa   výsledky   účasti   verejnosti zohľadnili   v   najvyššej   možnej   miere   vyplývajúceho   z   čl.   8   Aarhuského   dohovoru, sťažovatelia poukázali na to, že orgány verejnej moci sú na základe tohto článku povinné dodržiavať   ustanovenia   tohto   dohovoru   a   vykladať   a   uplatňovať   vnútroštátne   právne predpisy a iné administratívne opatrenia tak, aby boli naplnené ciele tohto dohovoru a aby neprišlo k porušeniu ustanovení tohto dohovoru.

Sťažovatelia následne poukázali na znenie čl. 8 a čl. 3 ods. 1 Aarhuského dohovoru, ako aj na text implementačného sprievodcu k Aarhuskému dohovoru, ktorý bol vydaný Organizáciou   spojených   národov,   v ktorom   sa   k   požiadavke,   aby   sa   výsledky   účasti verejnosti   zohľadnili   v   najvyššej   možnej   miere,   sa   na   strane   192   uvádza: „...   Strany Dohovoru sú povinné zabezpečiť, že výsledok účasti verejnosti je zohľadnený v najvyššej možnej miere... toto ustanovenie ukladá orgánom verejnej moci relatívne vysoké dôkazné bremeno, aby preukázali, že zohľadnili pripomienky verejnosti podané v procese podľa čl. 8. Čo sa týka praktických otázok, záverečný dokument schvaľujúci legislatívu by mal vysvetliť a opísať proces účasti verejnosti a vysvetliť, ako boli výsledky procesu účasti verejnosti zohľadnené... Pri príprave záverečného dokumentu týkajúceho sa legislatívy by mal orgán verejnej moci zodpovedný za proces účasti verejnosti poskytnúť úplné opísanie účasti   verejnosti,   vrátane   opísania   samotného   procesu   účasti   verejnosti,   opísania obdržaných podnetov zo strany verejnosti, a opísania, ako boli tieto podnety zohľadnené v konečnom výsledku. Môže byť považované za potvrdené, že daný orgán verejnej moci nedodržal minimálne procesné požiadavky, ak môže byť preukázané, že verejnosti nebola daná možnosť pripomienkovania, alebo pripomienky verejnosti neboli vôbec zohľadnené.“

Podľa sťažovateľov zákon o lesoch možno v súlade s uvedeným nesporne považovať za   všeobecne   použiteľné   právne   záväzné   pravidlo,   ktoré   môže   mať   významný   vplyv na životné prostredie, a legislatívne pravidlá možno považovať za administratívne a iné opatrenia vykonávajúce ustanovenia Aarhuského dohovoru, ktoré upravujú a špecifikujú právo verejnosti na účasť na príprave všeobecne záväzných právnych predpisov.

Uvedeným   postupom   vlády   a   predkladateľa   došlo   k   porušeniu   legislatívnych pravidiel, a tým aj porušeniu práva sťažovateľov podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru.

Aarhuský dohovor je prameňom, resp. predpisom environmentálneho práva, ktorý má prednosť pred zákonom a ustanovuje práva verejnosti pri príprave a pripomienkovaní právnych   predpisov   týkajúcich   sa   životného   prostredia.   Podľa   sťažovateľov   možno v zmysle čl. 44 ods. 5 ústavy Aarhuský dohovor považovať za právny predpis ustanovujúci podrobnosti o právach vyplývajúcich zo základného práva na priaznivé životné prostredie podľa   čl.   44   ods.   1   ústavy.   V   dôsledku   porušenia   práv   verejnosti   pri   pripomienkovaní právneho   predpisu   vyplývajúcich   z   Aarhuského   dohovoru   došlo   podľa   sťažovateľov aj k porušeniu ich základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy.

Sťažovatelia   na   základe   uvedených   skutočností   navrhli,   aby   ústavný   súd v predmetnej veci nálezom vyslovil:

«1. Právo sťažovateľov v 1. až 413. rade na účinnú účasť verejnosti, ich právo, aby sa   výsledky   účasti   verejnosti   zohľadnili   v   najvyššej   možnej   miere,   vyplývajúce   z   čl.   8 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k   spravodlivosti   v   záležitostiach   životného   prostredia   („Aarhuského   dohovoru“),   a   ich právo podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na priaznivé životné prostredie, postupom Vlády Slovenskej republiky a Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR pri príprave a schvaľovaní návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 326/2005 Z. z. o lesoch, predloženého do medzirezortného pripomienkového konania dňa 10. 05. 2013 pod rezortným číslom 2752/2013-410 a schváleného dňa 26. 9. 2013, porušené bolo.

2. Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré sú odporcovia povinní zaplatiť na účet ich právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy má každý právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru každá Strana sa usiluje podporovať, pokým sú ešte možnosti   otvorené,   účinnú   účasť   verejnosti   na   príslušnej   úrovni   počas   prípravy vykonávacích   predpisov   a   iných   všeobecne   použiteľných   právne   záväzných   pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie.

Na tento účel by mali byť vykonané nasledujúce kroky:

a) mali by byť ustanovené dostatočné časové rámce pre účinnú účasť;

b)   mali   by   byť   zverejnené   návrhy   predpisov   alebo   by   mali   byť   inak   verejne sprístupnené a

c)   verejnosti   by   mala   byť   daná   možnosť   pripomienkovania,   a   to   priamo   alebo prostredníctvom zastupiteľských poradných orgánov.

Výsledky účasti verejnosti sa zohľadnia v najvyššej možnej miere.

Sťažovatelia v sťažnosti namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 44 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru postupom vlády a ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka ako predkladateľa pri príprave a schvaľovaní návrhu zákona o lesoch predloženého do medzirezortného pripomienkového konania 10. mája 2013 pod rezortným číslom 2752/2013-410 a schváleného 26. septembra 2013. K namietanému porušeniu uvedených práv sťažovateľov malo dôjsť v dôsledku toho, že vláda schválila návrh   novely   zákona   o   lesoch   bez   zohľadnenia   zásadných   pripomienok   verejnosti, vo vzťahu   ku   ktorým   v rámci   uskutočneného   pripomienkového   konania rozpor   pretrval. Predkladateľ mal do uvedených práv sťažovateľov zasiahnuť svojím postupom, ktorým na rokovanie legislatívnej rady a na 39. rokovanie vlády predložil materiál, v ktorom ignoroval zásadnosť   pripomienok   verejnosti   (pripomienky   č.   2,   3,   12   a   15),   ktoré   v   rámci predložených dokumentov (predkladacia správa a vyhodnotenie pripomienkového konania) vyhodnotil   ako   obyčajné,   hoci   išlo   o   pripomienky   zásadné   a   rozpor   o   nich   pretrvával aj po uskutočnenom rozporovom konaní, a taktiež preto, že nový text ustanovenia § 30 ods. 3 navrhovaného zákona o lesoch, na ktorom sa obe strany rozporového konania zhodli pri prerokovaní   pripomienky   verejnosti   č.   11,   bol   zmenený   bez   súhlasu   verejnosti,   resp. bez prerokovania tejto zmeny so zástupcom verejnosti.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej   len   „Súdny   dvor“),   v rámci   ktorej   už   posudzoval   možnosť   priamej   aplikácie ustanovení   Aarhuského   dohovoru   a   poukázal   na   svoju   judikatúru,   v ktorej   vyslovil, že v tejto súvislosti sa ustanovenie dohody uzatvorenej s Európskou úniou a jej členskými štátmi a tretími štátmi musí považovať za ustanovenie s priamym účinkom v prípade, že vzhľadom na jeho znenie, ako aj na predmet a povahu tejto dohody obsahuje jasnú a presnú povinnosť,   ktorej   splnenie   alebo   účinky   nezávisia   od   vydania   žiadneho   ďalšieho   aktu (pozri najmä rozsudky   z   12.   apríla   2005,   Simutenkov,   C-265-3,   Zb.   s.   I-2579,   bod 21, a z 13. decembra 2007, Asda Stores, C-372/06, Zb. s. I-11223, bod 82).

Súdny dvor následne vo svojom rozsudku č. C-240/09 z 8. marca 2011 predovšetkým konštatoval, že na najvyšším súdom predložené prejudiciálne otázky týkajúce sa sféry práva Európskej únie „je potrebné odpovedať na prvú a druhú položenú otázku tak, že článok 9 ods.   3   Aarhurského   dohovoru   nemá   priamy   účinok   v   práve   Únie.   Prináleží   však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj   s   cieľom   účinnej   súdnej   ochrany   práv   poskytovaných   právom   Únie,   aby   mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je zoskupenie V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozopre s právom Únie v oblasti životného prostredia.“.

Z   formulácie použitej   v článku 8 Aarhuského dohovoru   „každá   strana sa   usiluje podporovať,   pokým   sú   ešte   možnosti   otvorené,   účinnú   účasť   verejnosti   pri   príprave právnych predpisov“ možno konštatovať, že právo verejnosti na účasť pri príprave právnych predpisov   je   v   tomto   dohovore   upravené   najmenej   striktne,   avšak   napriek   uvedenej konštatácii čl. 8 tohto dohovoru určuje zodpovednosť orgánov verejnej správy za prijatie nevyhnutných prostriedkov pre efektívnu účasť verejnosti pri príprave všeobecne záväzných predpisov. Z uvedeného vyplýva, že aj toto ustanovenie Aarhuského dohovoru je z hľadiska jeho   výkonu   alebo   jeho   účinkov   podriadené   tomu,   že   dôjde   na   vnútroštátnej   úrovni k vydaniu neskorších aktov, ktorými sa zabezpečí jeho realizácia.

V záujme realizácie čl. 8 Aarhuského dohovoru nebol v Slovenskej republike dosiaľ prijatý   žiadny   zákonný   predpis.   Účasť   verejnosti   pri   príprave   právnych   predpisov   je upravená len interným normatívnym riadiacim aktom vlády označeným ako legislatívne pravidlá a prostriedkom na zabezpečenie tejto účasti je pripomienkové konanie.

Aarhuským   dohovorom   ustanovený   minimálny   štandard   na   zabezpečenie   účasti verejnosti pri príprave právnych predpisov musí spĺňať predovšetkým tri kritériá:

- poskytnutie dostatočného časového rámca pre účinnú účasť verejnosti,

- publikovanie alebo iným spôsobom realizované sprístupnenie návrhu verejnosti,

- poskytnutie   možnosti   pre   verejnosť   podávať   pripomienky   priamo   alebo prostredníctvom reprezentatívnych orgánov.

Uvedené   štandardy   na   zabezpečenie   účasti   verejnosti   pri   príprave   právnych predpisov sú v Slovenskej republike upravené len v rámci legislatívnych pravidiel, ktoré sú interným normatívnym riadiacim aktom vlády. Podľa čl. 13 týchto legislatívnych pravidiel má   predkladateľ   návrhu   zákona   povinnosť   prerokovať   ho   s   príslušnými   orgánmi a inštitúciami   v   pripomienkovom   konaní   a   tomuto   účelu   zodpovedá   aj   jeho   povinnosť zverejniť uvedený návrh zákona na portáli právnych predpisov.

Lehota   na   zaslanie   pripomienok   je   ustanovená   všeobecne   v   čl.   13   ods.   6 legislatívnych pravidiel na 15 pracovných dní a začína plynúť dňom zverejnenia návrhu zákona   na   pripomienkovanie   na   portáli   právnych   predpisov,   uvedenú   lehotu   môže predkladateľ predĺžiť. Svoje pripomienky môže verejnosť podľa čl. 13 ods. 9 poslednej vety legislatívnych   pravidiel   zasielať   buď   v   elektronickej   podobe   prostredníctvom   portálu právnych predpisov v elektronickej podobe na určenú elektronickú adresu, alebo v listinnej podobe.

Pripomienky sa podľa legislatívnych pravidiel členia na všeobecné a pripomienky k jednotlivým   ustanoveniam   zákona   (čl.   14   ods.   2)   a   taktiež   na pripomienky   podstatné a „obyčajné“. Práve posledné členenie pripomienok je rozhodujúce z hľadiska uskutočnenia rozporového konania, pretože   len   podstatná pripomienka,   v   prípade   ak jej   predkladateľ nevyhovie,   sa   stáva   predmetom   rozporového   konania   (čl.   14   ods.   3).   Ak   predkladateľ nevyhovie ostatným tzv. „obyčajným“ pripomienkam pripomienkujúcich orgánov, tieto sa nepovažujú za predmet rozporu.

Zásadná   pripomienka   podľa   čl.   14   ods.   4   prvej   vety   legislatívnych   pravidiel znamená kategorický nesúhlas orgánu, ktorý ju uplatnil, a predznačuje, že bez akceptovania tejto pripomienky pravdepodobne nebude člen vlády hlasovať za návrh zákona na rokovaní vlády, alebo ten, kto uplatnil zásadnú pripomienku, ak bude prítomný na rokovaní vlády, ju vznesie aj na tomto rokovaní.

Predkladateľ má podľa čl. 14 ods. 6 legislatívnych pravidiel povinnosť uskutočniť rozporové konanie so zástupcom verejnosti, ak nevyhovel hromadnej pripomienke, s ktorou sa stotožnilo aspoň 500 fyzických osôb alebo právnických osôb. Pričom ak sa hromadná pripomienka uplatnila v elektronickej podobe prostredníctvom portálu právnych predpisov, zoznam fyzických osôb a právnických osôb, ktoré sa stotožnili s hromadnou pripomienkou, možno predkladateľovi zaslať aj iným spôsobom ako prostredníctvom uvedeného portálu.

Povinnosťou predkladateľa je vypracovať z rozporového konania zápisnicu, ktorú podpíšu zástupcovia oboch strán rozporu (čl. 14 ods. 7 legislatívnych pravidiel).

Podľa čl. 14 ods. 9 legislatívnych pravidiel sa pripomienky k návrhu zákona, ktoré boli   zaslané   v   elektronickej   podobe   prostredníctvom   portálu,   uvedú   vo   vyhodnotení pripomienkového konania [čl. 18 ods. 2 písm. e)] spolu s označením, či ide o zásadnú pripomienku,   a   ak   ide   o   neakceptované   pripomienky,   s   odôvodnením   neakceptovania; to platí   rovnako   na   pripomienky   povinne   pripomienkujúcich   orgánov,   ako   aj na pripomienky   nepovinne   pripomienkujúcich   orgánov   a   verejnosti.   Pripomienky,   ktoré neboli   zaslané   v elektronickej   podobe   prostredníctvom   portálu,   a   pisárske,   gramatické a štylistické   pripomienky   sa   vo   vyhodnotení   pripomienkového   konania   [čl.   18   ods.   2 písm. e)]   neuvádzajú;   tým   nie   je   dotknutá   povinnosť   predkladateľa   takéto   pripomienky vyhodnotiť.

Podľa čl. 18 ods. 1 legislatívnych pravidiel návrh zákona upravený podľa výsledkov pripomienkového   konania   predloží   na   rokovanie   legislatívnej   rady   predkladateľ   návrhu na rokovanie vlády. Po   predložení návrhu zákona na rokovanie   legislatívnej   rady   môže predkladateľ podľa prvej vety predložiť návrh zákona na rokovanie vlády. Legislatívna rada k   uvedenému   návrhu   zákona   zaujme   stanovisko   spravidla   v   lehote   30   dní.   Súčasťou materiálu, ktorým sa návrh zákona predkladá na rokovanie vlády a legislatívnej rady, je aj vyhlásenie   predkladateľa   o   bezrozpornosti   predkladaného   návrhu   zákona   alebo   o   tom, s akými rozpormi (čl. 14 ods. 5) sa návrh zákona predkladá vrátane rozporov so zástupcom verejnosti   (čl.   14 ods.   6), a o tom, z akých dôvodov   nebolo možné vzniknuté rozpory odstrániť [čl. 18 ods. 2 písm. d) bod 1], ako aj vyhodnotenie pripomienkového konania a vyhodnotenie vnútrokomunitárneho pripomienkového konania [čl. 18 ods. 2 písm. e)].

Podľa čl. 18 ods. 4 písm. h) legislatívnych pravidiel predkladacia správa k návrhu zákona   obsahuje   najmä   hromadnú   pripomienku   verejnosti   alebo   sumár   väčšieho   počtu obsahovo príbuzných pripomienok verejnosti, ak boli uplatnené.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmý takýto priebeh pripomienkového konania v predmetnej veci:

- 10. mája 2013 bol na portáli právnych predpisov zverejnený návrh novely zákona o lesoch pod rezortným číslom 2752/2013-410,

- 27. mája 2013 bola zo strany verejnosti písomne uplatnená hromadná pripomienka obsahujúca   17   pripomienok   označených   ako   zásadné,   ktorú   do   dňa   skončenia pripomienkového konania podporilo prostredníctvom portálu právnych predpisov viac ako 9062 občanov,

- 31. mája 2013 bolo medzirezortné pripomienkové konanie ukončené,

- 10. júna 2013 sa uskutočnilo rozporové konanie s predkladateľom návrhu zákona o lesoch, na ktorom bolo zúčastnenými stranami dohodnuté znenie § 30 ods. 3 tohto zákona (akceptácia zásadnej pripomienky č. 11) a nedošlo k akceptácii zásadných pripomienok č. 2, 3, 12 a č. 15, t. j. rozpor týkajúci sa týchto zásadných pripomienok pretrval,

- 19.   júna   2013   sťažovateľ   ako   zástupca   verejnosti   písomne   požiadal   o   účasť na 39. rokovaní legislatívnej rady a zároveň upozornil na pretrvávajúce rozpory v štyroch zásadných pripomienkach,

- 12. júla 2013 podaním z tohto dňa riaditeľa legislatívneho odboru sekcie vládnej legislatívy odpovedal sťažovateľovi na jeho žiadosť z 19. júna 2013, v ktorom mu oznámil, že vo vyhodnotení pripomienkového konania budú uvedené aj rozpory, ktoré sa nepodarilo odstrániť v rámci legislatívneho konania,

- 25. septembra 2013 bol predsedovi vlády elektronicky zaslaný prípis, v ktorom ho sťažovateľ   (ďalších   20   občanov   podporujúcich   hromadnú   pripomienku   zaslalo predsedovi   vládu   elektronické   listy   obdobného   obsahu)   upozornil   na   skutočnosť,   že materiály,   ktoré   sú   k   tomuto   návrhu   zákona   zverejnené   na   webovej   stránke   vlády,   sú „chybné a zavádzajúce“, a v tejto súvislosti poukázal na nesprávnosť údajov uvedených vo vyhodnotení pripomienkového konania k pripomienkam č. 2, 3, 11, 12 a č. 15,

- 26. septembra 2013 bol návrh zákona o lesoch predložený na rokovanie vlády, ktorá ho na tomto rokovaní schválila uznesením č. 560.

Z   dosiaľ   uvedeného   je   zrejmé,   že   minimálnymi   procesnými   požiadavkami na rešpektovanie   práva   verejnosti   vyplývajúceho   z   čl.   8   Aarhuského   dohovoru   je poskytnutie   dostatočných,   resp.   primeraných   možností   pripomienkovať návrh   všeobecne záväzného právneho predpisu, a to čo sa týka časového rozsahu, aj čo sa týka rozsahu prístupnosti obsahu navrhovaného všeobecne záväzného predpisu pre verejnosť, a taktiež zohľadnenie predložených pripomienok verejnosti v rámci prípravy všeobecne záväzného právneho predpisu.

V   uvedenom   prípade   nie   je   sporným,   že   verejnosti   bol   zo   strany   predkladateľa poskytnutý dostatočný časový priestor na predloženie pripomienok a že verejnosť mala úplný prístup k predkladateľom predloženému návrhu zákona o lesoch i možnosť vyjadriť sa, resp. podať proti uvedenému návrhu svoje pripomienky.

Podstatou námietok sťažovateľov je skutočnosť, že zásadné pripomienky verejnosti reprezentovanej sťažovateľmi neboli pri príprave zákona o lesoch zo strany predkladateľa a vlády dostatočne zohľadnené.

Z už popísaného priebehu pripomienkového konania v predmetnej veci je zrejmé, že pripomienky   verejnosti   boli   zo   strany   príslušných   orgánov,   t.   j.   predkladateľa   prijaté. Pripomienky   verejnosti   s   ohľadom   na   ich   podstatný   charakter,   resp.   na   to,   že   išlo o pripomienky   verejnosti   označené   ako   zásadné   (spolu   17   pripomienok),   boli predkladateľom   spolu   so   zástupcom   verejnosti   prerokované   v rámci   tzv.   rozporového konania,   na   ktorom   došlo   k   dohode   oboch   strán   len   v súvislosti   s   pripomienkou   č.   11 (ustálením znenia § 30 ods. 3 navrhovaného zákona o lesoch), a ďalšie štyri pripomienky verejnosti vznesené ako zásadné (pripomienka č. 2, 3, 12 a č. 15) zostali neakceptované.

V   dokumente   označenom   ako   Vyhodnotenie   medzirezortného   pripomienkového konania sú tieto pripomienky na jednej strane v rámci ich špecifikácie, resp. odôvodnenia ich obsahu, označené za zásadné, avšak na strane druhej boli pri označení typu uvedenej pripomienky   v   rámci   osobitnej   tabuľkovej   kolónky   predkladateľom   (resp.   podľa predkladateľa automatickým elektronickým systémom portálu) označené písmenom „O“, t. j. ako tzv. „obyčajné“ pripomienky, ku ktorým nie je ďalej pri predkladaní materiálu na rokovanie legislatívnej   rady   a   na rokovanie   vlády   potrebné pripojiť   odôvodnenie   ich neakceptovania.

Požiadavka čl. 8 Aarhuského dohovoru zabezpečiť náležité zohľadnenie výsledkov účasti   verejnosti   je   v rámci   slovenského   právneho   poriadku   transponovaná   poskytnutím možnosti   verejnosti   podávať   pripomienky,   v   ktorých   vyjadruje   svoj   názor na predkladateľom navrhované znenie zákona. Dôležitým ustanovením v tomto smere je povinnosť príslušného orgánu uskutočniť rozporové konanie, ako aj upozorniť na dôvody prípadnej neakceptácie zásadných pripomienok vládu, ktorá predkladateľom vyhotovený návrh zákona schvaľuje svojím uznesením.

Napriek   tomu,   že   predmetným   postupom   predkladateľa   došlo   k   porušeniu legislatívnych pravidiel, je nesporné, že v dôsledku aktivity predovšetkým sťažovateľa ako zástupcu verejnosti ako legislatívna rada, resp. jej riaditeľ, tak i samotný predseda vlády boli na konkrétne nedostatky predloženého materiálu upozornení (písomnými podaniami sťažovateľa/ov),   a   to   ešte   pred   uskutočnením   rokovania   legislatívnej   rady   a rokovania vlády. Jedným z cieľov označenia pripomienky za zásadnú je upozorniť predkladateľa, že bez   akceptovania   tejto   pripomienky,   resp.   vzhľadom   na   výhrady   zásadného   charakteru k predloženému návrhu zákona, pravdepodobne nebude člen vlády hlasovať za tento návrh na   rokovaní   vlády   alebo   ten,   kto   uplatnil   zásadnú   pripomienku,   ak bude   prítomný na rokovaní vlády, ju vznesie aj na tomto rokovaní (čl. 14 ods. 4 legislatívnych pravidiel). V tomto   poňatí   majú   pripomienky   verejnosti   len   konzultatívny   charakter   a   rozhodujúci vplyv môžu   mať len vtedy,   pokiaľ sa   s nimi stotožní sám   predkladateľ alebo niektorý zo subjektov,   ktoré   disponujú   hlasovacím   právom   na   rokovaní   legislatívnej   rady, resp. na rokovaní vlády.

Aj   keď   v   uvedenom   prípade   možno   konštatovať,   že   postup,   predovšetkým predkladateľa návrhu zákona o lesoch, nebol plne v súlade s legislatívnymi pravidlami, keďže v rámci materiálu predloženého na rokovanie legislatívnej rady a na rokovanie vlády nedostatočne, resp. zmätočne nepoukazoval na pretrvávajúce rozpory v pripomienkach č. 2, 3, 12 a č. 15 a neupozorňoval na v legislatívnej rade preformulované znenie § 30 ods. 3 zákona o lesoch, ktoré bolo pôvodne v inom znení ustálené v rámci rozporového konania so zástupcom verejnosti. Na druhej stane, podľa názoru ústavného súdu vláda je výkonným orgánom štátnej moci, ktorý nesie za výkon svojich právomocí zodpovednosť, práve ona je za obsahové znenie predloženého návrhu zákona zodpovedná, a preto jej nemožno uprieť právo po rozumnom zohľadnení, resp. samostatnom zvážení predložených pripomienok, tieto odmietnuť, resp. ich neakceptovať.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   predmetnej   veci   nemožno   dospieť   k   záveru,   že postup   predkladateľa   i   vlády   bol   poznačený   nedostatkami   takej   intenzity,   aby   ho   bolo možné označiť za postup, ktorým nebola garantovaná dostatočná informovanosť verejnosti a konzultatívna demokracia zabezpečujúca, resp. umožňujúca účasť verejnosti pri príprave všeobecne záväzného právneho predpisu. Z obsahu sťažnosti sťažovateľov vyplýva, že ich cieľom   nebolo   iba   predloženie   pripomienok   v   rámci   procesu   prípravy   návrhu   zákona o lesoch, ale aj snaha o akceptáciu ich zásadných pripomienok, ktorá je na jednej strane prirodzená,   avšak   podľa   ústavného   súdu   právo   na   zohľadnenie   pripomienok   vo   forme absolútnej,   resp.   bezvýhradnej   akceptácie   pripomienok   verejnosti   nie   je súčasťou   práva vyplývajúceho z čl. 8 Aarhuského dohovoru.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   namietali   aj   porušenie   svojho   základného   práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, v ktorej už uviedol, že obsahom pozitívneho záväzku štátu vo vzťahu k právam a slobodám občana je   povinnosť   podniknúť   opatrenia   na   ochranu   práv,   ktoré   v   ústave   priznal   občanovi, ale súčasťou pozitívneho záväzku nie je povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorý občan žiada od štátu (m. m. II. ÚS 8/96, I. ÚS 4/02). Zároveň však existujú aj pozitívne záväzky štátu, ktoré   vyplývajú   zo   záujmu   na   efektívnej   ochrane   práv.   Takúto   zvláštnu   kategóriu pozitívnych záväzkov štátu predstavujú povinnosti štátu spočívajúce v zabezpečení účinnej ochrany medzinárodnými zmluvami zaručených práv prostredníctvom existencie určitého (právom upraveného) procesu.

Cieľom pozitívneho záväzku štátu vyplývajúceho z čl. 8 Aarhuského dohovoru je prostredníctvom právneho poriadku príslušného štátu zabezpečiť ochranu účasti verejnosti pri príprave všeobecne záväzných právnych predpisov majúcich významný vplyv na životné prostredie, t. j. počiatočnej fáze celého legislatívneho procesu – pri príprave a prerokovaní návrhu   zákona   pred   jeho   predložením   do   národnej   rady.   Samotný   legislatívny   proces prebieha   ďalej   v národnej   rade,   prerokovaním   návrhu   zákona   vo   výboroch   a   pléne, uskutočnení   hlasovania   o návrhu   zákona,   signáciou   zákona   a končí   až   uverejnením schváleného   zákona   v zbierke   zákonov.   Výsledkom   legislatívneho   procesu   je   zákon upravujúci nielen práva a povinností subjektov, ktorým je adresovaný, ale aj zabezpečujúci ich práva, resp. ochranu ich práv a právom chránených záujmov.

Z uvedeného   je   zrejmé,   že   nedostatočné   zabezpečenie   tohto   pozitívneho   záväzku štátu automaticky samo osebe neznamená aj porušenie práva, v záujme ochrany ktorého sa má   príslušná   povinnosť   realizovať,   t.   j.   práva   na   priaznivé   životné   prostredie,   pretože uvedenému   právu   verejnosti   zodpovedá   obsahovo   rovnaká   povinnosť   štátu,   resp. príslušných orgánov verejnej moci chrániť práva priznané jednotlivým osobám, a taktiež preto, že až konečný výsledok legislatívneho procesu, t. j. uverejnený zákon je pre dotknuté subjekty záväzný. K porušeniu alebo obmedzeniu základného práva na priaznivé životné prostredie by mohlo dôjsť až na základe v zbierke zákonov zverejneného zákona, a to buď samotným   ustanovením   príslušného   zákona   alebo   pri   aplikácii   uvedeného   zákona príslušnými orgánmi verejnej moci.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi dôvodmi, na ktorých zakladajú   sťažovatelia   namietané   porušenie   základného   práva   na   priaznivé   životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, a nimi namietaným postupom predkladateľa a vlády pri zabezpečení účasti verejnosti pri príprave návrhu zákona o lesoch neexistuje priama príčinná súvislosť.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   pri   jej   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   sťažovatelia označení v prílohe k tomuto uzneseniu k sťažnosti nepredložili splnomocnenie na svoje zastupovanie advokátom, a z tohto dôvodu bolo možné ich sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014

Príloha Zoznam sťažovateľov:

1. R. O...