znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 73/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia O., P., zastúpeného A., s. r. o., K.,, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr P. R., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 397/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť občianskeho združenia O., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra 2012 doručená sťažnosť občianskeho združenia O., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného A., s. r. o., K.,, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. P. R., ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 397/2004.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva: «Sťažovateľ... Návrhom na odklad exekúcie, na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a na jej zastavenie oznámila vstup do konania ako vedľajší účastník na strane povinného – spotrebiteľa a žiadala o odklad exekúcie vedenej pod sp. zn. 16 Er/397/2004 a jej následné zastavenie. Listom zo dňa 12. 9. 2012 bolo združeniu... oznámené, že exekučný súd nebude ojej podaní rozhodovať „O Vašom návrhu na odklad exekúcie, na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú   a   návrhu   na   jej   zastavenie   súd   nebude   rozhodovať.   Vedľajší   účastník   je prípustný len v sporovom konaní. V exekučnom konaní sú účastníkmi konania len osoby uvedené v §37 Exekučného poriadku“...

S uvedeným postupom exekučného súdu sťažovateľ nesúhlasí a uvádza, že podľa § 25 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa... Združenie môže podať návrh na začatie konania na správnom orgáne alebo na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov alebo môže byť účastníkom konania

a) ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti alebo

b) je uvedené v zozname oprávnených osôb vedenom Komisiou (ďalej len „zoznam oprávnených osôb“), bez toho, aby bolo dotknuté právo súdu preskúmať, či je tento subjekt oprávnený v danom prípade podať návrh na začatie konania.

Gramatickým   aj   logickým   výkladom   predmetného   ustanovenia   možno   dospieť k záveru,   že   zákonodarca   vyslovene   priznáva   združeniam   (pôsobiacim   na   ochranu spotrebiteľa   v   zmysle   §   1   predmetného   zákona)   postavenie   účastníka   konania   nielen v prípade, ak je samotným navrhovateľom tzn. podá návrh na začatie konania vo veci samej ale aj v prípade, ak sa stane neskôr účastníkom už prebiehajúceho konania „byť účastníkom konania“.   Navyše   zákonom   o   ochrane   spotrebiteľa   došlo   k   transformácií   Smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/27/ES z 19. mája 1998 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov za účelom dosiahnuť maximálnu procesnú ochranu spotrebiteľa. Predmetné   ustanovenie   §   25   ods.   1   zákona   o   ochrane   spotrebiteľa   nerozlišuje   medzi konaním exekučným a občianskym, preto nie je s ohľadom na zmysel tohto ustanovenia, ktorým je ochrana spotrebiteľa možné a správne vykladať toto ustanovenie reštriktívne. Navyše   §   25   zákona   o   ochrane   spotrebiteľa   nepriznáva   súdu   právo   preskúmať,   či   je združenie oprávnené vstúpiť do konania nakoľko mu vyslovene priznáva toto právo len pri podávaní   návrhu   na   začatie   konania...   (...   bez   toho,   aby   bolo   dotknuté   právo   súdu preskúmať, či je tento subjekt oprávnený v danom prípade podať návrh na začatie konania). Postup titulného súdu je v danom prípade formalistický neberúc do úvahy prínos združenia O. do samotného konania pričom svojim postupom znemožnil vstup vedľajšieho účastníka do konania a odoprel mu tak právo na spravodlivé konanie.

Zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti... vyslovene vymedzuje „účastníkov konania“ (§ 37) avšak vyslovene neupravuje a hlavne nevylučuje vstup   vedľajšieho   účastníka   do   konania.   Aj   z   doslovného   výkladu   ust.   §   251   ods.   4... Občiansky súdny poriadok... vyplýva, že ustanovenia tohto zákona sa použijú ak osobitný predpis neustanovuje inak. Nakoľko zákon vstup vedľajšieho účastníka vyslovene explicitne nevylučuje osobitným ustanovením, nie je dôvod na nepripustenie vedľajšieho účastníka do konania.   Z   predmetného   konania   navyše   vyplýva,   že   dané   exekučné   konanie má charakter sporového konania, čím je naplnený ďalší predpoklad mienený príslušnými ustanoveniami o vstupe vedľajšieho účastníka do konania.»

N závere sťažovateľ poukázal na to, že jeho právo „... bolo porušené, a to tým, že mu nebola daná ani možnosť podať opravný prostriedok, nakoľko exekučný súd o jeho podaní ani   nerozhodol.   Nepripustenie   sťažovateľa   a   neprihliadnutie   na   podané   návrhy   len oznámil.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo sťažovateľa organizácie O., P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er/397/2004 porušené boli.

2. Okresnému súdu Michalovce prikazuje vo veci vedenej pod sp. zn. 16 Er/397/2004 pripustiť vstup organizácie O., P. ako vedľajšieho účastníka na strane povinného.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 500,- Eur (slovom päť sto eur),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Michalovce   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Michalovce je povinný uhradiť trovy konania vo výške 269,58 Eur na účet právneho zástupcu A., s. r. o... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 16   Er   397/2004,   ku   ktorému   malo   dôjsť   príliš   formalistickým postupom okresného súdu, ktorý v napadnutom konaní „neberúc do úvahy prínos združenia O. do samotného konania... znemožnil vstup vedľajšieho účastníka do konania“.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   exekučné   konanie vedené   pred   okresným súdom dosiaľ nie je právoplatne ukončené.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m.   II.   ÚS   21/96, II.   ÚS   134/09).   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu právomoci všeobecného   súdu   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by bolo možné   uvažovať len   v   prípade,   ak by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 363/09, II. ÚS 463/2011, III. ÚS 188/2012).

Z   citovanej   bohatej   a   ustálenej   judikatúry   vyplýva   pre   konanie   ústavného   súdu o predbežne prerokúvanej sťažnosti úloha posúdiť, či reakcia okresného súdu na oznámenie sťažovateľa o jeho vstupe do exekučného konania v pozícii vedľajšieho účastníka poprela účel   prípadného   vedľajšieho   účastníctva   právnickej   osoby   zameranej   na   ochranu   práv spotrebiteľov a či tak signalizuje možný záver o porušení označených práv sťažovateľa pri meritórnom rozhodovaní o jeho sťažnosti.

Podľa   §   93   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Podľa § 93 ods. 2 OSP ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

Podľa § 93 ods. 3 OSP do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého   z   účastníkov   urobenú   prostredníctvom   súdu.   O   prípustnosti   vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Podľa § 93 ods. 4 OSP v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

Podľa § 2 písm. a) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v platnom   znení   (ďalej   len   „zákon   o ochrane   spotrebiteľa“)   sa   na   účely   tohto   zákona spotrebiteľom rozumie fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre osobnú potrebu alebo pre potrebu príslušníkov svojej domácnosti.

Podľa   §   3   ods.   1   zákona   o   ochrane   spotrebiteľa   každý   spotrebiteľ   má   právo na výrobky a služby v bežnej kvalite, uplatnenie reklamácie, náhradu škody, vzdelávanie, informácie, ochranu svojho zdravia, bezpečnosti a ekonomických záujmov.

Podľa   §   3   ods.   4   zákona   o   ochrane   spotrebiteľa   každý   spotrebiteľ   má   právo združovať sa spolu s inými spotrebiteľmi v združeniach a prostredníctvom týchto združení v súlade   so   zákonom   chrániť   a   presadzovať   oprávnené   záujmy   spotrebiteľov,   ako   aj uplatňovať   práva   zo   zodpovednosti   voči   osobám,   ktoré   spôsobili   škodu   na   právach spotrebiteľov.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ochrane   spotrebiteľa   združenie   môže   podať   návrh na začatie konania na správnom orgáne alebo na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov alebo môže byť účastníkom konania

a) ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti alebo

b) je uvedené v zozname oprávnených osôb vedenom Komisiou (ďalej len „zoznam oprávnených osôb“), bez toho, aby bolo dotknuté právo súdu preskúmať, či je tento subjekt oprávnený v danom prípade podať návrh na začatie konania.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa združenie podľa odseku 1 môže na základe   plnomocenstva   zastupovať   spotrebiteľa   v   konaniach   pred   štátnymi   orgánmi o uplatňovaní jeho práv vrátane náhrady ujmy spôsobenej porušením práv spotrebiteľa.

Z citovaných ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa, no i zo samotného názvu tohto právneho predpisu vyplýva, že účelom tzv. spotrebiteľského práva je ochrana subjektu súkromno-právneho   vzťahu,   ktorý   je   spotrebiteľom.   Ide   o   ochranu   subjektu   právneho vzťahu „slabšieho“ oproti predajcovi (dodávateľovi) vo sfére vyjednávacej sily i znalosti dotknutej   oblasti   obchodu   [rozsudok   Súdneho   dvora   Európskej   únie   z   27.   júna   2000 v spojených   veciach   Océano   Group   Editorial   (C   –   240-244/98),   bod   25].   To   všetko v záujme   dosiahnutia   reálnej   spravodlivej   rovnováhy   v   predmetnom   právnom   vzťahu. Dokazuje to aj dôvodová správa k zákonu č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov, a ktorá doplnenie § 93 OSP o nový odsek 2 odôvodňuje tým,   že   „úprava   má   za   cieľ   umožniť   širšiu   ochranu   osobám,   na   ochranu   ktorých   sú zriaďované rôzne právnické osoby, najmä združenia, a súvisí aj s transpozíciou rôznych smerníc určených na ochranu spotrebiteľa, osôb, vo vzťahu ku ktorým bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a pod.“.

Dosiahnutiu vymedzeného účelu zodpovedá teda aj existencia združení zameraných na účinnú ochranu oprávnených záujmov a práv spotrebiteľov a aj ich oprávnenie vstupovať do   súdnych   či   administratívnych   konaní,   ktorých   účastníkom   je   spotrebiteľ.   Združenia na ochranu spotrebiteľa (do tejto skupiny patrí aj sťažovateľ) sú teda prioritne zamerané na ochranu fyzických osôb v tých právnych vzťahoch, ktorých obsah udeľuje fyzickým osobám   právny   status   spotrebiteľa.   Vznik   spotrebiteľských   právnych   vzťahov,   na účel ochrany ktorých pôsobia i združenia na ochranu spotrebiteľa, sa teda viaže na právny úkon fyzickej osoby konajúcej so spotrebiteľským motívom podľa § 2 písm. a) zákona o ochrane spotrebiteľa.

V   exekučnom   konaní   dochádza   k   nútenému   vymoženiu   povinnosti   z   právneho vzťahu,   ktorého   obsah   už   je   právoplatne   a   vykonateľne   judikovaný.   Právoplatnosťou a vykonateľnosťou   súdneho   rozhodnutia   o   obsahu   spotrebiteľského   právneho   vzťahu nadobúda tento právny vzťah v perspektíve núteného výkonu novú kvalitu. Fyzická osoba, ktorej   bola   v   nachádzacom   konaní   uložená   hmotno-právna   povinnosť   nerozlučne   spätá s pozíciou spotrebiteľa, sa na základe právoplatnosti a vykonateľnosti súdneho rozhodnutia v   spojení   s   právnou   skutočnosťou   spočívajúcou   v   dobrovoľnom   nesplnení   uloženej povinnosti a s právnou skutočnosťou podania návrhu na začatie exekučného konania stáva povinným.   Žiadna   z   uvedených   determinujúcich   právnych   skutočností   však   už   nie   je motivovaná spotrebiteľsky, nie je bytostne spätá s pozíciou fyzickej osoby ako spotrebiteľa.

Fyzická   osoba   sa   v   konaní   o   nútenom   výkone   rozhodnutia   týkajúceho   sa spotrebiteľského právneho vzťahu nestáva povinným preto, lebo napĺňa legálno-definičné znaky spotrebiteľa, ale preto, že dobrovoľne nesplnila povinnosť právoplatne potvrdenú kompetentným orgánom verejnej moci. A tak hoci je účelom exekučného práva aj ochrana povinného pred nadmernými zásahmi prostriedkami núteného výkonu rozhodnutia, určite ním nie je ochrana fyzickej osoby z titulu jej spotrebiteľskej pozície. Jednoducho v takom exekučnom konaní, o aké ide aj v prerokovávanej veci, nezohráva fakt, že povinný bol v základnom   (nachádzacom)   konaní   charakterizovaný   ako   spotrebiteľ,   žiadnu   právne významnú úlohu. Z uvedeného dôvodu upretie vedľajšej intervencie združeniu zameranému na ochranu spotrebiteľov v exekučnom konaní nemožno považovať za postup, ktorým by exekučný   súd   popieral   účel   a   zmysel   zákonných   právnych   noriem   vymedzujúcich postavenie takýchto združení, a tým im neústavne obmedzoval, resp. odnímal ich základné právo   na   súdnu   ochranu.   Priestor   pre   účinnejšiu   ochranu   povinného,   ktorý   bol v nachádzacom konaní spotrebiteľom, otvára § 25 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa explicitne umožňujúci spotrebiteľovi dať sa v akomkoľvek konaní pre orgánmi verejnej moci (a teda aj v exekučnom konaní) zastúpiť spotrebiteľským združením.

Ústavný súd dospel k záveru, že interpretácia relevantných ustanovení Občianskeho súdneho   poriadku   a   zákona   o   ochrane   spotrebiteľa   okresným   súdom   rešpektovala požiadavku ústavnej konformity výkladu podústavných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). V súvislosti s prerokovávanou sťažnosťou pritom nie je rozhodujúce jednoznačné ustálenie   charakteru   exekučného   konania   z pohľadu   jeho   (ne)sporovosti.   To   už   je   totiž otázka   zákonnosti,   ktorej   „pánmi“   sú   podľa   už   citovanej   judikatúry   všeobecné   súdy, a ústavný súd, ako už bolo uvedené, do uplatňovania zákonnosti všeobecnými súdmi môže vstúpiť   len   vtedy,   ak   dochádza   k   popieraniu   zmyslu   a účelu   zákonnej   právnej   úpravy s následkom nedovoleného obmedzenia (alebo dokonca odňatia) základných práv a slobôd. Keďže však v posudzovanom prípade ústavný súd popretie účelu existencie a zákonom priznaných   oprávnení   združení   zameraných   na   ochranu   spotrebiteľov   v   kritizovanom exekučnom   konaní   už   pri   predbežnom   prerokovaní   vylúčil,   bolo   potrebné   odmietnuť predloženú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013