znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 73/2012-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   februára   2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   K.,   trvale   bytom   B.,   prechodne   bytom   B.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 a práva podľa   čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 312/2011 a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2012   doručená   sťažnosť   P.   K.,   trvale   bytom   B.,   prechodne   bytom   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 a práva podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 312/2011 a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Z   obsahu sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že   Okresný   súd   Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v právnej veci sťažovateľa ako navrhovateľa proti Slovenskej republike – Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   ako   odporcovi   o   náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom rozsudkom č. k. 5 C 96/2010-39 z 31. januára 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol návrh sťažovateľa. Nezákonné rozhodnutie a nezákonný postup videl sťažovateľ v rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 1 C 10/1994-92 z 13. októbra 2005, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na náhradu škody z dôvodu premlčania v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co 399/2005 zo 17. januára 2007, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Brezno.

Na   odvolanie   sťažovateľa   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie ním označených práv rozsudkom krajského súdu z dôvodu, že podľa neho nie sú správne skutkové a právne závery, na základe ktorých rozhodol okresný súd a s ktorými sa v celom rozsahu krajský súd stotožnil. Podstatný obsah argumentácie sťažovateľa je založený na jeho právnych úvahách a názoroch, ktoré podľa neho preukazujú nesprávnosť záverov krajského súdu. Sťažovateľ okrem iného v sťažnosti uviedol:

„...   krajský   súd   v   napádanom   rozsudku…   nevenoval   žiadnu   pozornosť   záverom prvostupňového   súdu,   ktorý   v   zamietavom   rozsudku   č.   k.   5   C   96/2010-39   uvádza,   že nesprávny úradný postup Okresného súdu v Brezne a ani nezákonnosť rozhodnutia neboli preukázané… Toto tvrdenie súd ustálil len na základe názoru právneho zástupcu odporcu, ktorý tvrdil, že za nezákonné rozhodnutia a nesprávny úradný postup nemožno považovať výsledok rozhodovacej činnosti súdu ako taký.   Tento záver však sťažovateľ kategoricky odmieta… Naopak nezákonnosť a nesprávny úradný postup súdov, podľa sťažovateľa sa v zmysle čl. 142 ods. 1 ústavy vzťahuje na konanie súdu, ktorým je aj rozhodovacia činnosť. Sťažovateľ   tvrdí,   že   nezákonnosť   rozsudku   Okresného   súdu   v   Brezne   č.   k. 1 C 10/2004-92 a   nesprávny úradný postup Okresného   súdu   v Brezne   v konaní   sp.   zn. 1 C 10/2004   nie   je   potrebné   preukazovať/dokazovať.   Nezákonnosť   a   nesprávny   úradný postup vyplývajú objektívne priamo z hmotnopravných a procesných právnych noriem… Právomoc súdu nemožno ponímať len ako rozsah konania… Prekročením právomoci je ako konanie súdu nad rámec rozsahu procesné vymedzeného v zákone, tak i konanie nad rámec spôsobu vymedzeného v zákone hmotným právom…

bol odvolací súd v sťažovateľovej veci vedenej na Okresnom súde v Brezne povinný zrušiť nezákonné rozhodnutie Okresného súdu v Brezne č. k. 1 C 10/2004-92 a to pre prima facie   porušenie   hmotnoprávneho   ustanovenia   §   100   ods.   1   Občianskeho   zákonníka. Nerešpektovanie základnej zásady práva na spravodlivé súdne konanie odvolacím súdom, nemôže byť sťažovateľovi na ťarchu a postihovať ho na právach podľa čl. 46 ods. 3 ústavy v konaní sp. zn. 5C 96/2010, najmä na práve na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. tým, že rozhodnutie Okresného súde v Brezne č. k. 1 C 10/2004-92 nikdy nebolo zrušené, z čoho Okresný súd Bratislava I   vychádzal pri vydaní rozsudku č.   k.   5C   96/2010-39… Postup   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   v   konaní   17   Co   399/2005   je   jednoznačne nesprávnym   úradným   postupom,   rozsudok   1   C   10/2004-92   je   nezákonný   a potvrdzujúci rozsudok   krajského   súdu   je   taktiež   nezákonným.   Podľa   názoru   sťažovateľa   pochybil   aj Najvyšší súd SR, ktorý uznesením č. k. 4 Cdo 280/2007 odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 17 Co 399/05 a to i napriek tomu, že sťažovateľ v dovolaní okrem iného poukázal na nesprávny úradný postup a nezákonnosť rozhodnutí   súdov   nižších   stupňov   spočívajúcu   v   porušení   hmotnoprávnych   ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní…

Zamietnutím   nárokov   sťažovateľa   na   náhradu   škody   uplatnenom   v   konaní 1 C 10/2004   v   celom   rozsahu   voči   obom   žalovaným,   na   základe   námietky   premlčania vznesenej len žalovaným v 1/rade, je založená objektívna zodpovednosť Okresného súdu Brezno za škodu…“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „Krajský súd Bratislava v konaní vedenom pod spisovou značkou 9 Co 312/2011 porušil   základné   právo   P.   K.   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   slobôd,   základné   právo   na   rovnosť   v   právach a neodňateľnosť základných práv zaručené v čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na pokojné užívanie majetku a jeho ochranu podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru a základné   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného štátneho orgánu či organu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom zaručené v čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok   Krajského súdu Bratislava 9   Co 312/2011-56 zo dňa   6.   októbra   2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Bratislava na nové konanie a rozhodnutie.

Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky uk1adá povinnosť   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia P. K. na účet jeho právneho zástupcu.

Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   základných   práv   podľa   čl. 20   ods.   1 a čl. 46 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   (označené   ustanovenia   v   sťažnosti   cituje) postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 312/2011 a jeho napadnutým rozsudkom.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   ním   označených   práv   v   nesprávnych   skutkových a právnych záveroch vyslovených v napadnutom rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom práva na spravodlivý proces   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie   v   súdnom   konaní.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil, že by okresným   súdom   aplikovaný   postup   pri   hodnotení   dôkazov,   s   ktorým   sa   krajský   súd stotožnil, bol v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   v   súlade   s   jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods.   2 ústavy. Naopak, ide   o skutkové a právne závery,   ktoré   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   akceptovateľným   spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v   zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobený   v   zrejmom   omyle   a   v   nesúlade   s   platnou právnou   úpravou.   Krajský   súd   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočne   vysporiadal s odvolacími   dôvodmi   sťažovateľa   a   náležite   odôvodnil   svoje   závery,   keď   uviedol: «Uvedeným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 24.504,98 € s príslušenstvom a nemajetkovej ujmy 10.000   €   titulom   náhrady   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   Okresného   súdu v Brezne,   rozsudkom   zo   dňa   13.   10.   2005   č.   k.   1C   10/1994-92   v   spojení   s   rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17. 1. 2007 sp. zn. 17 Co 399/2005. Uvedeným rozhodnutím bol zamietnutý návrh navrhovateľa na náhradu škody vo výške 739.466,- Sk. Navrhovateľ tvrdil, že konajúce súdy prekročili svoju právomoc tým, že posúdili námietku premlčania vznesenú odporcom 1/ ako námietku premlčania vznesenú aj odporcom 2/, hoci tento námietku premlčania výslovne nevzniesol, ale pripojil sa k vyjadreniu odporcu 1/. Uvedené   malo   za   následok   vydanie   nezákonného   rozhodnutia   súdov,   v   dôsledku   čoho nedošlo k zväčšeniu majetku navrhovateľa. Z procesného hľadiska navrhovateľ považuje uvedené rozhodnutie za nesprávny úradný postup súdu a z hmotnoprávneho hľadiska za nezákonné rozhodnutie, čím mu vznikol nárok na náhradu škody, spôsobenej mu výkonom verejnej moci, za ktorú na základe zák. č. 514/2003 Z. z. zodpovedá štát.

V   odôvodnení   napadnutého   rozsudku,   ktorým   bol zamietnutý   návrh   navrhovateľa voči   odporcovi,   súd   prvého   stupňa   uviedol,   že   prvotným   a   základným   predpokladom úspechu účastníka v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je, že rozhodnutie, ktorým mala byť spôsobená účastníkovi konania škoda, bolo pre nezákonnosť zrušené odvolacím, resp. dovolacím súdom. Rozsudok Okresného súdu v Brezne zo dňa 13. 10.   2005 č.   k.   1   C 10/2004-92   však   nebol zrušený   pre   nezákonnosť   odvolacím   ani dovolacím   súdom;   odvolací   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   na   odvolanie   navrhovateľa rozsudok   Okresného   súdu   Brezno   svojím   rozsudkom   zo   dňa   17. 1.   2007   č.   k. 17 Co 399/2005-150   potvrdil   a   dovolací   súd   uznesením   zo   dňa   24.   1.   2008   č.   k. 4 Cdo 280/2007-116   dovolanie   navrhovateľa   odmietol.   Neboli   preto   splnené   zákonné podmienky pre priznanie náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

Pokiaľ   ide   o   nesprávny   úradný   postup,   ktorý   mal   podľa   navrhovateľa   spočívať v prekročení právomoci súdu, konkrétne v tom, že prihliadal v rozpore s ust. § 100 ods. 1 Obč. zák. aj na námietku premlčania, ktorú jeden z odporcov v konaní nevzniesol, ani táto zákonná podmienka nebola naplnená, keď za nesprávny úradný postup nemožno považovať výsledok rozhodovacej činnosti súdu. Predmetná vec, prejednávaná pred Okresným súdom v Brezne, bola zverená do právomoci súdu podľa § 7 O. s. p...

Uvedený   rozsudok   napadol   v   zákonnej   lehote   odvolaním   navrhovateľ   v   celom rozsahu,   domáhajúc   sa   jeho   zmeny   tak,   že   odvolací   súd   návrhu   navrhovateľa   vyhovie. Navrhovateľ vytýkal prvostupňovému súdu, že vec nesprávne právne posúdil.

Navrhovateľ trval na tom, že nezrušenie svojvoľného a tým aj nezákonného rozsudku Okresného   súdu   v   Brezne   odvolacím   a   ani   dovolacím   súdom,   je   nesprávnym   úradným postupom. Okresný súd v Brezne nedôvodné použil ust. § 100 ods. 1 Obč. zák. – vznesenie námietky premlčania – aj v prospech odporcu 2/, hoci tento účastník konania námietku premlčania nevzniesol. Svojvôľa a nesprávny úradný postup odvolacieho a dovolacieho súdu   spočívajú   v   tom,   že   svojvoľný   a   nezákonný   rozsudok   Okresného   súdu   v   Brezne nezrušili. Nesprávny úradný postup a zodpovednosť odvolacieho a dovolacieho súdu za daný stav je   objektívna,   vyplýva z právneho   poriadku a   netreba ju   dokazovať.   Toto   je prípad, na ktorý sa vzťahuje nie ust. § 6 ods. 1 ale ust. § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Prekročením právomoci súdu je v súdnom konaní aj úkon súdu alebo rozhodnutie súdu, na ktoré   súd   nemá   oprávnenie,   čiže   svojvoľné   rozhodnutie   v   súdnom   konaní.   Takým rozhodnutím je aj rozhodnutie, ktorým súd zamietne žalobný návrh z dôvodu premlčania bez toho, že by sa dlžník premlčania dovolal. Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu v Brezne č. k. 1 C 10/2004-92 vyplýva, že absolútne neuvažoval s prejavom odporcu 2/ uskutočnenom na   pojednávaní   dňa   13.   10.   2005   ako   s   prejavom,   ktorým   by   bola   vznesená   námietka premlčania.

Názor   súdu   prvého   stupňa,   že   za   nesprávny   úradný   postup   nemožno   považovať výsledok rozhodovacej činnosti súdu ako taký, je v tomto konkrétnom prípade, vzhľadom na všetky v odvolaní uvedené skutočnosti, názorom nesprávnym...

Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O. s. p. Prvostupňový súd vec tiež správne právne posúdil, keď dospel k záveru, že v konaní nebola preukázaná existencia základných predpokladov vzniku zodpovednosti za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   nesprávnym   úradným   postupom   a   ani nezákonným   rozhodnutím,   totiž   nebol   preukázaný   predpoklad   existencie   nezákonného rozhodnutia a ani nesprávny úradný postup...

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2, 3 O. s. p.), v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sa   vysporiadal   so   všetkými   podstatnými   tvrdeniami, ktorými navrhovateľ odôvodňoval opodstatnenosť ním uplatňovaných nárokov. Odvolací súd sa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. s odôvodnením napadnutého rozsudku v plnom rozsahu   stotožňuje   a   v   podrobnostiach   naň   odkazuje.   Odvolací   súd   len   pre   úplnosť poznamenáva, že navrhovateľ si mylne vykladá „prekročenie právomoci súdu“, keď pod ním chápe podľa neho nesprávnu aplikáciu ust. § 100 ods. 1 Obč. zák. v konaní vedenom na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 1 C 10/2004; k prekročeniu právomoci súdu by však došlo vtedy, ak by súd prejednával a rozhodol spor, ktorý nepatrí do kompetencie súdov, v zmysle ust. § 7 O. s. p...»

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti   sťažovateľa   s   napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   opätovne   zdôrazňuje,   že   obsahom   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a právom sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,   ktorá   by   signalizovala,   že   mohlo   dôjsť   k   jeho   porušeniu,   čo   zakladá   dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy z rovnakých dôvodov ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to pre nesprávne skutkové a právne závery napadnutého rozsudku krajského súdu. Ústavný súd preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom ústavy   a   konštatuje,   že   ak   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým rozsudkom krajského súdu a možným porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení sťažovateľovho základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy.   Z   týchto   dôvodov   bolo   preto   potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

K sťažovateľom namietanému porušeniu ním označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods.   1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základných a iných práv hmotnoprávneho charakteru by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd v nadväznosti na namietané porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy konštatuje, že jednotlivé zásady vymenované v čl. 12 ods. 1 ústavy vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv a zároveň majú univerzálny charakter. Treba ich chápať ako ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov.   Vzhľadom   na   tieto   znaky   nemôžu   plniť   poslanie   priamo   aplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach (I. ÚS 8/97, I. ÚS 59/97). Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2012