znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 73/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N.,   B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava III č. k. 49 Er/1496/2008-20 z 9. februára   2009 a uznesením   Krajského   súdu v   Bratislave   sp.   zn.   18   CoE/273/2009 z 15. júla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 23. decembra   2009   doručená   sťažnosť   Z.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ústavný zákon“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 49 Er/1496/2008-20 z 9. februára 2009 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 18 CoE/273/2009 z 15. júla 2009.

2. Sťažovateľka uviedla, že na základe platobného výmeru č. 151/2005 z 29. apríla 2005 vydaného   správcom   konkurznej   podstaty   úpadcu   P.   v konkurze   (ďalej   len „oprávnený“) bolo proti povinnému M. P. (ďalej len „povinný“) vedené exekučné konanie, predmetom ktorého bola suma 503,49 € s príslušenstvom. Sťažovateľka ďalej uviedla, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo 7. júla 2005 jej bola oprávneným (postupcom) postúpená   predmetná   pohľadávka.   Okresný   súd   uznesením č.   k.   49   Er/1496/2008-20 z 9. februára   2009 žiadosť   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   zamietol.   Na odvolanie   sťažovateľky   krajský   súd   napadnutým rozhodnutím sp.   zn.   18 CoE/273/2009 z 15. júla 2009 potvrdil prvostupňové rozhodnutie.

3. Podľa názoru sťažovateľky „... OS BA... a následne KS BA... rozhodovali nad rámec kompetencií, ktoré im zveruje právny poriadok a Ústava..., čím došlo k porušeniu základného práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, práva na spravodlivý súdny proces,   ako   aj   jeho   vlastníckeho   práva...   OS   BA...   rozhodol   o   nevydaní   poverenia   na vykonanie   exekúcie   na   základe   skutočnosti,   ohľadne   ktorej   nemal   kompetenciu rozhodovať... OS BA a KS BA rozhodli vo veci, v ktorej im žiadne ustanovenie právneho predpisu nepriznalo rozhodovaciu právomoc. Právomoc rozhodovať o obsahu konkurznej podstaty prináležala výlučne príslušnému konkurznému súdu. Konali tak nad rámec svojej právomoci.   Zároveň...   rozhodli   ohľadne   skutočnosti,   o   ktorej   už   bolo   právoplatne rozhodnuté   v   rámci   konkurzného   konania   Opatrením,   odlišným   spôsobom...   Sťažovateľ považuje   Uznesenie...   za   arbitrárne.   O   arbitrárnosti   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam... Podľa názoru Sťažovateľa,   súdy   vyslovili   právne závery,   na ktoré   ich   právny poriadok neoprávňoval. Sťažovateľ má navyše za to, že súdy sa náležité nevysporiadali s príslušnými zákonnými ustanoveniami,   ani so skutočnosťami,   zohľadnenie   ktorých bolo nevyhnutné pre právne posúdenie veci (napriek tomu, že Sťažovateľ na tieto skutočnosti v súvislosti s aplikáciou nesprávnych   ustanovení   neplatného   zákona   počas   predmetného   exekučného   konania upozornil)   a   rozhodli   na   základe   nepodloženej   právnej   konštrukcie,   ktorú   navyše nedostatočne odôvodnili...“.

4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„... Uznesením Krajského súdu... sp. zn. 18 CoE/273/2009- zo dňa 15. 07. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu... sp. zn. 49 Er/1496/2008-20 zo dňa 09. 02. 2009 došlo   k   porušeniu   práva   Sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   ochranu,   k   porušeniu   práva Sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces,   ako   aj   k   porušeniu   vlastníckeho   práva Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy..., ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny... a ust. čl. 6 ods. 1... dohovoru...

...   Uznesenie   Krajského   súdu...   sp.   zn.   18   CoE/273/2009-   zo   dňa   15.   07.   2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu... sp./n. 49Er/1496/2008-20 zo dňa 09. 02. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

...Ústavný súd... priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia... Krajský súd... a Okresný súd... sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona   o ústavnom   súde   vrátane   okolností,   ktoré   by   mohli   byť   dôvodom   na   jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

6.   Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   ňou označených práv uznesením okresného súdu č. k. 49 Er/1496/2008-20 z 9. februára 2009, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

7. Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa sťažovateľka využila   ústavnú   a zákonnú   možnosť   a   obrátila   sa   na   krajský   súd,   ktorý   na   základe opravného   prostriedku   vo   veci   konal   a   rozhodol.   Právo   odvolacieho   súdu   preskúmať na základe   podaného   odvolania   uznesenie   okresného   súdu,   a   poskytnúť   tak   ochranu sťažovateľkiným právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľkinej veci. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).

8. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie ňou označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 18 CoE/273/2009 z 15. júla 2009. Podstatou námietok sťažovateľky v tejto časti sťažnosti bolo tvrdenie o porušení označených práv uznesením krajského súdu   z dôvodu,   že krajský   súd   ako súd odvolací (a   predtým aj okresný   súd) v rámci   exekučného   konania   konštatoval,   že   správca   konkurznej   podstaty   nemohol   od 1. januára 2003 vymáhať pohľadávky, ktoré vznikli zrušenej zdravotnej poisťovni, pretože netvorili   majetok   patriaci   do   konkurznej   podstaty   a žiadosť   o   udelenie   poverenia   na vykonanie   exekúcie   zamietol (okresný   súd),   resp.   prvostupňové   rozhodnutie   potvrdil (krajský   súd),   na čo podľa   jej   názoru   však   nemal   právomoc,   a to   vzhľadom   na   povahu a charakter konania, v ktorom tak učinil. Okrem toho sťažovateľka tvrdila, že krajský súd toto svoje rozhodnutie náležite nezdôvodnil.

9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Podľa   odseku   4   tohto   ustanovenia   podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Okresný súd uznesením č. k. 49 Er/1496/2008-20 z 9. februára 2009 žiadosť o udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie   zamietol,   keď   v podstatnom   po   odcitovaní príslušnej na vec sa vzťahujúcej právnej úpravy uviedol, že „konkurzný správca nemohol od 1. januára 2003 vymáhať pohľadávky, ktoré vznikli zrušenej zdravotnej poisťovni P..., nakoľko netvorili majetok patriaci do konkurznej podstaty. Vymáhanie pohľadávok malo byť v kompetencii VŠZP, ktorej táto činnosť vyplývala už z predmetu činnosti.“. Uvedený právny   záver   v celosti   prevzal   tiež   krajský   súd   v napadnutom   uznesení sp.   zn. 18 CoE/273/2009 z 15. júla 2009, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie.

11. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

12.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

13. Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj v rámci ústavnej kontroly, ktorej bolo podrobené   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   (z   hľadiska   dôvodov   aj   uznesenie okresného   súdu,   keďže   bolo   potvrdené),   a to   z hľadiska   námietok   nastolených sťažovateľkou.   Ústavný   súd   teda   považoval   za   významné   vyriešiť   zásadný   problém sťažovateľky, a teda či krajský súd (a predtým aj okresný súd) v rámci daného exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu.   Inými   slovami,   či   krajský   súd   v rámci   svojho   rozhodovania   neprekročil   svoju právomoc patriacu síce všeobecným súdom, ale danú im v rámci odlišného konania, na ktoré   sa   vzťahujú   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   pojednávajúce o správnom súdnictve. V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje svoju pozornosť na § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   z ktorého   vyplýva,   že   exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Pri druhej zákonnej možnosti sa nepochybne natíska otázka, za akých okolností a kedy môže všeobecný súd exekúciu zastaviť. Zatiaľ čo dôvody,   na základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne   zastaví   exekúciu   (§   57   ods.   1 Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi   k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne popisuje zákon, teda Exekučný poriadok,   stanovenie   okamihu, kedy   tak má alebo môže   učiniť,   nie   je explicitne   daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania   pohľadávky.   To   znamená,   že   všeobecný   súd   je   povinný   v priebehu   celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nie je možné   exekúciu   vykonať.   Ak   teda   krajský   súd   dospel   k záveru,   že   neexistuje relevantné   rozhodnutie   v zmysle   §   41   Exekučného   poriadku,   ktoré   by   bolo   spôsobilé byť exekučným   titulom,   správne   rozhodol,   ak   sa   stotožnil   so   závermi   okresného   súdu o neprípustnosti exekúcie.

14.   Sťažovateľka   namietala   aj   arbitrárnosť   a neudržateľnosť   odôvodnenia napadnutého   uznesenia   krajského   súdu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   krajský   súd (a v rozsahu   potvrdzujúcich   dôvodov   aj   okresný   súd)   dostatočne   sťažovateľke   ozrejmil okolnosti, ktoré boli podkladom na záver o tom, že exekúciu nie je možné ďalej vykonať a že exekúcia sa vôbec nemala začať. Odvolací (okresný) súd konštatoval, že zo žiadnych ustanovení relevantnej zákonnej úpravy (predovšetkým zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní účinného do 31. decembra 2005) nevyplývalo pre správcu konkurznej podstaty oprávnenie vydávať individuálne právne akty orgánu verejnej správy. Na základe toho oba súdy uzavreli, že platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty úpadcu nemohol byť exekučným titulom, na základe ktorého by bolo možné vykonať exekúciu. Ústavný súd k uvedenému   už   iba   dodáva,   že   k podobným   záverom   dospel   v uznesení   sp.   zn. 3 M Cdo 20/2008 z 22. apríla 2009 aj Najvyšší súd Slovenskej republiky a v tomto ohľade nepovažoval tento názor ústavný súd za arbitrárny, resp. zjavne neodôvodnený v celom rade svojich rozhodnutí (III. ÚS 35/2010, III. ÚS 37/2010, III. ÚS 384/09, IV. ÚS 31/2010 a pod.).

15.   V nadväznosti   na   uvedené,   a to   pokiaľ   ide   o námietky   sťažovateľky,   že v obdobných   veciach   iných   účastníkov   konania   rozhodol   ten-ktorý   všeobecný   súd spôsobom,   s ktorým   sa sťažovateľka   stotožnila,   a   že   naopak,   v jej   veci   rozhodli   súdy odlišne, ústavný súd konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax   všeobecných   súdov,   lebo   zjednocovanie   rozhodovacej   praxe   je   vecou   odvolacích súdov, resp. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).

16. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v konaní   (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III.   ÚS   198/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

17. Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   zásad   spravodlivého   procesu uznesením   krajského   súdu,   totožný   záver   prijal   aj vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to vychádzajúc z toho, že absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (obdobne napr. III. ÚS 27/08).

18.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   čl.   2   ods.   2   (ktorý   v petite   sťažovateľka   ani nenamietala, pozn.) a čl. 46 ods. 4 ústavy, ako aj § 1 ods. 1 ústavného zákona neobsahujú konkrétnu garanciu základného práva alebo slobody, a preto vzhľadom na prijaté závery o absencii príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením   základných   práv   a slobôd   sťažovateľky   (hlavne   z hľadiska   dodržania   zásad spravodlivého   procesu)   ústavný   súd   odmietol   aj   túto   časť   sťažnosti   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

19. Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010