znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 73/09-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. mája 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka o sťažnosti MVDr. Z. L., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. T., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 939/01 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo MVDr.   Z. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice   II   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   34   Cb   939/01 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 939/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. MVDr. Z. L. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e mu Okresný súd Košice II p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   MVDr.   Z.   L. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v sume   223,   46   €   (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov), ktoré j e   Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho advokátky JUDr. D. T., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2008 doručená sťažnosť MVDr. Z. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 939/01.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 8. júna 2001 na okresnom súde návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 60 000 Sk s prísl. Okresný súd vydal 31. júla 2001 platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný odpor.

Keďže   okresný   súd   od   tejto   doby   vo   veci   nekonal   takmer   päť   rokov,   podal sťažovateľ 11. apríla 2006 sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedovi okresného súdu.

Okresný súd 30. mája 2006 vo veci samej síce rozhodol, ale Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) na základe podaného odvolania uznesením sp. zn. 1 Cob/65/2006 zo 6.   februára   2008   jeho   rozsudok   zrušil   a   vec   mu   28.   februára   2008   vrátil   na   ďalšie konanie. Od tejto doby prvostupňový súd opätovne nekoná.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti vydal tento nález:

„1.   Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp.   zn. 34 Cb 939/01 porušil základné   právo   MVDr.   Z.   L.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 34 Cb 939/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. MVDr. Z. L. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 130 000,- Sk, ktoré mu je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   I.   ÚS   73/09-09 z 12. marca 2009 ju prijal na ďalšie konanie. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania.

Na základe výzvy ústavného súdu predložil 16. apríla 2009 predseda okresného súdu vyjadrenie   k sťažnosti   sp.   zn.   1   SprV/257/2009,   ktoré   obsahovalo   chronológiu   úkonov okresného súdu od podania návrhu (8. jún 2001), pričom okresný súd priznal, že v konaní došlo   k zbytočným   prieťahom   najmä „v   období   od   januára   2003   do   24.   apríla   2006 a čiastočne v období po doručení uznesenia Krajského súdu v Košiciach do 22. septembra 2008“.

K tejto situácii došlo „objektívnymi skutočnosťami, enormnou zaťaženosťou nášho súdu   a čiastočne   aj   zmenou   zákonného   sudcu,   u ktorého   sa   k   31.   3.   2009   nachádza 440 nevybavených vecí“.

Spis sa nachádzal tiež od 3. augusta 2006 do 28. februára 2008 na krajskom súde, ktorý rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu z 30. mája 2006.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s relevantnými   spisovými   podkladmi,   z obsahu sťažnosti   a jej   príloh,   ako   aj   vyjadrení   účastníkov   konania   zistil   tento   priebeh   a stav konania:

Sťažovateľ   podal   8.   júna   2001   na   okresnom   súde   návrh   na   vydanie   platobného rozkazu na zaplatenie sumy 60 000 Sk s prísl. proti žalovanému Mestu K. Súdny poplatok bol zaplatený na základe výzvy okresného súdu 10. júla 2001. Okresný súd vydal 31. júla 2001 platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný odpor 9. augusta 2001. Okresný súd dal v septembri a následne v októbri 2001 odpor na vyjadrenie sťažovateľovi, ktorý doručil stanovisko 5. decembra 2001.

Od   28.   januára   2003   bola   vec   pridelená   inému   zákonnému   sudcovi,   ktorý až 24. apríla 2006 nariadil pojednávanie na 30. máj 2006. Na tomto pojednávaní okresný súd rozhodol rozsudkom. Sťažovateľ podal proti rozsudku odvolanie 17. júla 2006 a spis bol doručený krajskému súdu 3. augusta 2006, ktorý rozsudok okresného súdu z 30. mája 2006 zrušil rozhodnutím zo 6. februára 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie 28. februára 2008.

Dňa 22. septembra 2008 okresný súd určil termín pojednávania na 9. január 2009, ktoré bolo odročené z dôvodu doplnenia dokazovania na 10. marec 2009 a z rovnakého dôvodu bolo odročené aj toto pojednávanie na 12. jún 2009.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 939/01.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS   10/98).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu odstraňujúce   právnu   neistotu   účastníka   konania   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu   (3).   V súlade s judikatúrou   Európskeho súdu   pre ľudské   práva v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom sporu je nárok na zaplatenie peňažnej sumy s prísl. za poskytovanie služieb v zmysle   uzavretej   mandátnej   zmluvy.   Doterajší   zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania ústavný   súd   nemôže   pripísať   na   vrub   faktickej   náročnosti   alebo   právnej   zložitosti prerokovávanej veci a okresný súd ani nevykonával také dokazovanie, ktoré by poukázalo na   komplikované   zisťovanie   skutkového   stavu   a   právnu   zložitosť   veci. K   samotnému dokazovaniu pristúpil okresný súd prvýkrát až na pojednávaní v januári 2009 (po 7 a pol roku   od   podania   žaloby).   Takáto   dĺžka   konania   je   neprimeraná   a z ústavného   hľadiska neakceptovateľná. Napokon ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nenamietal zložitosť napadnutej veci.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný súd zo   sťažnosti   a vyjadrení účastníkov   konania nezistil   žiadnu   právne   relevantnú   okolnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne   zohľadnená na ťarchu sťažovateľa.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného   základného   práva,   ústavný   súd   zistil,   že   to   tak   je,   a to   napriek   skutočnosti, že plynulému   postupu   nebránila   žiadna   zákonná   prekážka   v   konaní   (II.   ÚS   3/00, III. ÚS 46/04).

Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore, v ktorom bol sťažovateľ   v postavení   navrhovateľa,   v podstate   úplne   nečinný   od   30.   októbra   2001, keď vyzval   sťažovateľa,   aby   sa   vyjadril   k odporu,   až do   30.   mája   2006,   keď   rozhodol rozsudkom   (nečinnosť   55   mesiacov),   a tiež   od   doručenia   rozhodnutia   odvolacieho   súdu (február 2008) až do podania jeho sťažnosti ústavnému súdu (september 2008), keď nariadil pojednávanie   na   január   2009   (nečinnosť   ďalších   7   mesiacov).   Okrem   tejto   nečinnosti v trvaní spolu 62 mesiacov bol postup okresného súdu tiež neefektívny, o čom svedčí najmä to, že jeho rozhodnutie z 30. mája 2006 bolo neskôr zrušené odvolacím súdom z dôvodu neúplne zisteného skutkového stavu veci.

Aj   keď po podaní sťažnosti ústavnému súdu sa už uskutočnili dve pojednávania v januári a marci 2009, stav právnej neistoty účastníkov konania, a teda aj sťažovateľa, však nebol do dnešného dňa odstránený.

Ústavný súd konštatuje, že prebiehajúce konanie je stále na súde prvého stupňa bez rozhodnutia vo veci samej napriek tomu, že začalo v roku 2001. Táto zdĺhavosť konania nemôže byť ničím ospravedlnená.

Okresný súd tiež vo svojom vyjadrení k sťažnosti priznal, že k prieťahom v konaní došlo a sťažnosť sťažovateľa je dôvodná.

Ústavný   súd   nemohol   akceptovať   ani   obranu   okresného   súdu   spočívajúcu v poukazovaní   na   enormnú   zaťaženosť   súdu,   ako   aj   vysoký   nápad   vecí   a čiastočne v dôsledku zmien zákonných sudcov prerokúvajúcich daný spor. Podľa ustálenej judikatúry ústavného   súdu   (napr.   I. ÚS 127/04)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní, čo platí o to viac, ak to má za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd (obdobne napr. II. ÚS 131/06).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   34 Cb 939/2001   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil, aby vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil, že nečinnosťou a neefektívnym postupom okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia okresného súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 130 000 Sk (4315,20 €), ktoré okrem iného odôvodnil tým, že „ako malý podnikateľ – živnostník sa so žalovaným súdil o vyššiu sumu, ktorú mu je žalovaný dlžný, a z dôvodu nečinnosti súdu bol nútený v roku 2003 svoje podnikane ukončiť,   čo malo za následok i zhoršenie jeho majetkových pomerov“, a tiež dlhotrvajúcim stavom právnej neistoty, ktorý vplýva   na   jeho „psychické   rozpoloženie   a tým   aj   na   jeho   celkový   zdravotný   stav“, ako aj skutočnosťou, že ide o „spor o zaplatenie peňažnej sumy 60 000 Sk s prísl.“.

Argumentáciu   okresného súdu   spočívajúcu   v tom, že požadované zadosťučinenie je neprimerané, pretože sťažovateľ až na pojednávaní 10. marca 2009 predložil doplňujúci listinný   dôkaz   a   požiadal   o   odročenie   pojednávania,   vzhľadom   na   úplnú   nečinnosť okresného   súdu   a   jeho   neefektívny   postup   ústavný   súd   nepovažoval   za   podstatnú pri určovaní   výšky   finančného   zadosťučinenia,   pretože   uvedená   skutočnosť   nemôže odôvodňovať celkovú neprimeranú dĺžku posudzovaného súdneho konania, ktoré doteraz, t. j. od podania návrhu na začatie konania 8. jún 2001 až dosiaľ (máj 2009), predstavuje takmer 8 rokov.

Ústavný súd preto považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku predmetného konania s prihliadnutím na predmet konania, povahu veci a jeho význam pre sťažovateľa, ako   aj   dĺžku   zbytočných   prieťahov   a to,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené.

Pri   určení   výšky   finančného   zadosťučinenia   preto   vychádzal   ústavný   súd   okrem už uvedeného   aj   zo   zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské práva,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. D. T. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti   a   jej   podanie)   v   súlade   s   vyhláškou   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   neskorších   predpisov   v sume 105,42   € (za   jeden   úkon   právnej   služby) a 2 x 6,30 € režijný paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 223,46 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2009