znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 73/08-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka   o sťažnosti   Ing.   J.   Z.,   L.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   J.   O.,   L.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 34/98 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Levice   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   34/98 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 34/98 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   J.   Z. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   80 000 Sk   (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Levice povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Levice j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. J. Z. trovy právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. J. O., L., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 73/08-12   zo   6.   marca   2008   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť   Ing.   J.   Z.,   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. J. O., doručenú ústavnému súdu 30. októbra 2007, ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 34/98.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 4. marca 1998 podal okresnému súdu žalobu o ochranu osobnosti proti Ing. I. K. (ďalej len „žalovaný v I. rade“) a proti S. (ďalej len „žalovaný v II. rade“). Sťažovateľ sa žalobou domáhal zaviazať žalovaného v I. rade strpieť uverejnenie   ospravedlnenia   konkrétneho   znenia   v denníkoch   Nový   čas,   SME,   Pravda a Slovenská republika, ako aj jeho odvysielanie rozhlasovými stanicami Rádio Twist a Fun Rádio,   uložiť   povinnosť   uhradiť   mu   náklady   uverejnenia   a odvysielania   uvedeného ospravedlnenia a zaviazať ho z titulu nemajetkovej ujmy zaplatiť mu sumu 100 000 Sk. Sťažovateľ   v priebehu   konania   svoj   návrh   zmenil   v časti   týkajúcej   sa   zaplatenia nemajetkovej ujmy tak, že túto sumu zvýšil na 3 000 000 Sk.

Vo vzťahu k žalovanému v II. rade sa sťažovateľ domáhal, aby mu okresný súd uložil povinnosť odvysielať v relácii Noviny   STV ospravedlnenie a zaviazal ho z titulu nemajetkovej   ujmy   zaplatiť   mu   sumu   100   000   Sk.   Svoj   návrh   v časti   požadovanej nemajetkovej ujmy sťažovateľ v priebehu konania zmenil na sumu 5 000 000 Sk.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   predmetné   konanie   dosiaľ   nebolo   právoplatne skončené.

V rámci odôvodnenia svojej sťažnosti sťažovateľ ďalej uviedol: „Poukazujem najmä na neprimerane dlhý časový odstup jednotlivých pojednávaní. Prvé pojednávanie sa konalo 4   mesiace   od   podania   návrhu   a bolo   odročené   až   na   október   1998   pre   neprítomnosť odporcu v I. rade, hoci súd mohol pojednávať a odporcu v I. rade vypočuť pred dožiadaným súdom...

Súdu   vytýkam,   že   bezdôvodne   odročoval   pojednávania,   pojednávania   sa   konali s odstupom neprimerane dlhých období, požadoval rôzne správy a vyjadrenia bez súvisu s vecou, nenáležite zisťoval pobyt účastníka konania zastúpeného advokátom, nerešpektoval procesnoprávne ustanovenia pri doručovaní rozhodnutia, po vznesení námietky zaujatosti, nesprávne vyznačil právoplatnosť rozhodnutia, ktorým nemeritórne skončil konanie a uložil spis do archívu, v neprimerane dlhej lehote predložil spis odvolaciemu súdu... atď... Sťažovateľ som bol k súdu maximálne ústretový,   pravidelne som sa zúčastňoval pojednávaní,   predkladal   listinné   dôkazy   pokiaľ   som   nenadobudol   pocit,   že   konajúca sudkyňa koná zaujato...

Súd   predovšetkým   nerešpektoval   dĺžku   konania   a rozhodnutia   v predmetnej   veci upravenú   ustanovením   §   200i   ods.   4   OSP   (účinným   v čase   podania   návrhu),   v zmysle ktorého bol povinný rozhodnúť vo veci ochrany osobnosti najneskôr do jedného roka od podania žaloby.“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom okresného súdu v predmetnom konaní porušené, prikáže okresnému súdu v tejto veci konať ďalej bez zbytočných prieťahov, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk a náhradu trov konania v sume 33 695 Sk.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 378/08 z 27. marca 2008, v ktorom okrem iného uviedol: „Oboznámila som sa obsahom spisu... a na základe podrobnej analýzy, chronológie priebehu konania som toho názoru, že vo veci zo strany tunajšieho súdu k prieťahom v predmetnej veci nedošlo.“

Prílohou vyjadrenia okresného súdu bolo stanovisko zákonnej sudkyne obsahujúce podrobnú   chronológiu   priebehu   konania, v ktorom   sa   okrem   iného   uvádza:   „Jedná   sa o spor, kde nebolo možné rozhodnúť bez prítomnosti odporcu v I. rade. Pokiaľ sa odporca v I. rade, resp. iný účastník konania ospravedlnil a ospravedlnenie bolo opodstatnené bola som povinná ho rešpektovať... Sám navrhovateľ si začal od 27. 9. 2000 robiť prieťahy v konaní. Nereagoval na žiadnu výzvu zo súdu ani na poštu, ktorá mu bola adresovaná z Okresného súdu Levice... nepreberal poštu zo súdu od 22. 7. 2003...

uvádza ako adresu svojho trvalého bydliska... L. Zo skúsenosti súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej je zrejmé, že menovaný sa na uvedenej adrese nezdržiava, jeho prístupom k samotnému súdnemu konaniu si takto sám spôsobuje, že súd v primeranom čase nemá možnosť   ukončiť   konanie   meritórnym   rozhodnutím   o tej   časti   konania,   v ktorej   je   ešte potrebné rozhodnúť.“

Sťažovateľ   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   ústavného   súdu   17.   apríla 2008 k stanovisku okresného súdu uviedol: „súd sa snaží prieťahy v konaní preniesť výlučne na sťažovateľa.   Opisovanie   niektorých   skutočností   zákonnou   sudkyňou   vôbec   so   sporom  .. nesúvisí, hodnovernosť obsahu niektorých vyjadrení sudkyne nemožno verifikovať, lebo nie sú obsahom spisu v predmete sporu...

Pokiaľ ide o samotné vyjadrenie predsedu Okresného súdu v Leviciach, že je toho názoru,   že   k prieťahom   v predmetnej   veci   nedošlo   s odkazom   na   podrobnú   chronológiu priebehu konania podanú JUDr. E. K., považujem ho za nedôvodné a nepostačujúce, ale aj za nepreskúmateľné, nakoľko vlastný názor predseda súdu vo vyjadrení neprezentuje.“

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu zistil tento priebeh konania:

- 4. marca 1998 sťažovateľ podal okresnému súdu žalobu,

- 20. marca 1998 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku,

- 16. apríla 1998 okresný súd vyzval žalovaných na vyjadrenie k žalobe,

-   21.   júla   1998   sa   konalo   prvé   pojednávanie   vo   veci   (žalovaný   v I.   rade   bol neprítomný   a žalovanému   v II.   rade   nebolo   vykázané   doručenie,   pojednávanie   bolo odročené bez prerokovania veci),

-   9.   októbra   1998   sa   konalo   druhé   pojednávanie   (žalovaný   v I.   rade   nebol neprítomný,   právny   zástupca   sťažovateľa   predniesol   návrh   a jeho   zmenu   v   časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú okresný súd pripustil a pojednávanie bolo odročené),

- 18. decembra 1998 sa konalo tretie pojednávanie,

-   20.   mája   1999   Okresný   súd   Bratislava   II   ako   dožiadaný   súd   vykonal   výsluch žalovaného   v I.   rade   (žiadosť   o výsluch   okresného   súdu   z 29.   decembra   1998;   spis   sa nachádzal na Okresnom súde Bratislava II v období od 18. januára 1999 do 25. mája 1999),

- nariadené ďalšie pojednávania na 10. september 1999 (odročené bez prerokovania veci   z dôvodu   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne),   18.   január   2000   (odročené   bez prerokovania veci z dôvodu práceneschopnosti právneho zástupcu žalovaného v I. rade), 19. máj 2000, 19. jún 2000 (v spise sa nenachádza záznam o konaní tohto pojednávania), 29.   september   2000   (odročené   bez   prerokovania   veci   z dôvodu   vznesenia   námietky zaujatosti   sťažovateľom   voči   zákonnej   sudkyni).   Okresný   súd   priebežne   zisťoval   pobyt žalovaného v I. rade za účelom doručenia predvolaní na pojednávanie,

- 27. septembra 2000 sťažovateľ podal okresnému súdu námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni a z toho dôvodu bol spis predložený Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“), ktorý rozhodol, že sudkyňa nie je vylúčená z prerokovania veci (spis sa nachádzal na krajskom súde v období od 16. októbra 2000 do 14. decembra 2000),

-   6.   apríla   2001   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   sťažovateľ   bez ospravedlnenia nebol prítomný, bol vypočutý žalovaný v I. rade a okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 8 C 34/98-99 tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol,

- 22. júna 2001 podal sťažovateľ proti rozsudku okresného súdu odvolanie, krajský súd svojím rozsudkom č. k. 7 Co 320/01-128 z 28. februára 2003 čiastočne zrušil rozsudok okresného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie (spis sa nachádzal na krajskom súde v období od 17. augusta 2001 do 15. mája 2003),

-   predmetom   ďalšieho   konania   okresného   súdu   zostal   len   nárok   sťažovateľa   na nemajetkovú ujmu proti žalovanému v II. rade,

-   14.   júla 2003 okresný   súd   vyzval sťažovateľa,   aby sa   v lehote 20 dní   vyjadril k dôvodom   zmeny   žaloby   týkajúcim   sa   požadovanej   výšky   nemajetkovej   ujmy a k podrobnejšiemu   zdôvodneniu   žaloby   v tejto   časti.   Ďalšie   úkony   okresného   súdu spočívali   v pokusoch   o doručenie   tejto   výzvy   sťažovateľovi   (výzva   bola   sťažovateľovi doručená na inú adresu ako adresu bydliska uvedenú v spise),

-   16.   marca   2004   sa   zákonná   sudkyňa   vyjadrila   k námietke   zaujatosti   vznesenej sťažovateľom   ešte   5.   apríla   2001   voči   celému   okresnému   súdu   a aj   krajskému   súdu (vznesená námietka zaujatosti bola zákonnej sudkyni predložená po pojednávaní 6. apríla 2001, pozn.). Následne sa k tejto námietke vyjadrili aj všetci sudcovia okresného súdu. Krajský   súd   posúdil   námietku   zaujatosti ako   nedôvodnú   svojím   uznesením   z 31.   marca 2004 (spis sa nachádzal na krajskom súde od 30. marca 2004 do 21. apríla 2004),

- 23. júna 2004 okresný súd vyzval sťažovateľa na splnenie výzvy zo 14. júla 2003, na   ktorú   sťažovateľ   nereagoval   a 13.   júla   2004   mu   bola   zaslaná   opätovná   výzva   pod hrozbou poriadkovej pokuty, zásielky boli sťažovateľovi doručené,

- 14. septembra 2004 sa konalo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd vec prerokoval,   pričom   doručenie   predvolania   na   toto   pojednávanie   sťažovateľovi   nebolo vykázané a sťažovateľ na pojednávaní nebol prítomný,

- uznesením zo 14. septembra 2004 okresný súd vyzval sťažovateľa na doplnenie podania (žaloby) s poukazom na rozsudok odvolacieho súdu s tým, že v prípade nesplnenia výzvy bude podanie sťažovateľa odmietnuté,

-   uznesením   z 8.   februára   2005   okresný   súd   „konanie   voči   odporcovi   v II.   rade o náhradu   nemajetkovej   ujmy“   odmietol,   sťažovateľ   už   zastúpený   právnou   zástupkyňou podal proti tomuto uzneseniu odvolanie 19. júla 2006, okresný súd naďalej zisťoval pobyt sťažovateľa,

-   krajský   súd   svojím   uznesením   z 31.   mája   2007   zrušil   odvolaním   sťažovateľa napadnuté uznesenie okresného súdu z 8. februára 2005 (spis sa nachádzal na krajskom súde od 28. decembra 2006 do 17. augusta 2007),

- 4. októbra 2007 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby v lehote 10 dní písomne zdôvodnila zmenu žaloby týkajúcu sa požadovanej výšky nemajetkovej ujmy. Právna zástupkyňa sťažovateľa 19. októbra 2007 doručila okresnému súdu odôvodnenie žaloby a jej čiastočné späťvzatie. Okresný súd na ostatnom pojednávaní 21. novembra 2007 svojím   uznesením   čiastočne   zastavil   konanie   vo   veci.   Ďalšie   pojednávanie   vo   veci   je nariadené na 30. máj 2008.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania vedeného okresným súdom je žaloba sťažovateľa o ochranu osobnosti   proti   žalovanému v I.   rade (strpenie zverejnenia ospravedlnenia   v označených médiách, uloženie povinnosti znášať náklady zverejnenia tohto ospravedlnenia a nárok na náhradu   nemajetkovej   ujmy)   a žalovanému   v   II.   rade   (uloženie   povinnosti   odvysielať ospravedlnenie a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy). Napadnuté konanie nie je možné považovať   po vecnej   stránke   ani   po   právnej   stránke   za   zložité   a ide   o vec,   ktorá   patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.

2. Ústavný   súd   posudzoval   priebeh   napadnutého   konania   aj   z hľadiska   správania sťažovateľa ako účastníka súdneho konania a nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľa pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Za takúto skutočnosť nie je možné považovať ani nereagovanie sťažovateľa na výzvy okresného súdu na doplnenie dôvodov jeho   žaloby   v časti   požadovanej   nemajetkovej   ujmy   proti   žalovanému   v II.   rade,   a to v období, keď už predmetom konania bol len tento nárok sťažovateľa. Uvedenie dôvodov žaloby je právom, a nie povinnosťou žalobcu a v prípade, ak okresný súd považoval dôvody žaloby za nedostatočné, mal možnosť z toho vyvodiť závery pri samotnom meritórnom rozhodnutí veci sťažovateľa alebo posúdení náležitosti jeho podania. Sťažovateľ podal dve námietky zaujatosti voči zákonnej sudkyni, resp. celému okresnému súdu, o týchto však bolo   v krátkom   čase   rozhodnuté,   a preto   nemohli   osobitne   prispieť   k celkovej   dĺžke konania.

3. Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ vykonaných úkonov okresného súdu vyplýva, že priebeh konania okresného súdu v období od podania žaloby 4. marca 1998 až do jeho rozhodnutia vo veci rozsudkom zo 6. apríla 2001 sa nevyznačuje zbytočnými prieťahmi v konaní. Nečinnosť okresného súdu spočívajúca v neefektívnej činnosti je však charakteristická pre ďalší priebeh konania po čiastočnom zrušení rozsudku okresného súdu zo 6. apríla 2001 a vrátení veci na ďalšie konanie odvolacím súdom. Jeho nečinnosť charakterizuje posudzované konanie v období od 15.   mája   2003   až   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   ako   celok   (obdobie   približne 4 rokov), a to osobitne vzhľadom na celkovú dĺžku konania v trvaní viac ako 10 rokov. Ústavný   súd   preto   nepovažuje   za   potrebné   hodnotiť   sporadické   úkony   okresného   súdu v tomto   období   konania   (opakované   výzvy   sťažovateľovi   na   doplnenie   dôvodov   jeho žaloby, nariadenie pojednávania po viac ako roku od vrátenia veci odvolacím súdom až po nedôvodné odmietnutie žaloby atď.).

Argumentáciu   okresného   súdu   spočívajúcu   v poukázaní   na   nutnosť   zisťovania pobytu žalovaného v I. rade, na nevyhnutnosť odročenia pojednávania v prípade dôvodného ospravedlnenia účastníkov, opakovane vznesené námietky zaujatosti zo strany sťažovateľa, nepreberanie   zásielok   sťažovateľom   a nesplnenie   výziev   okresného   súdu   na   doplnenie dôvodov   jeho   žaloby,   ktoré   mali   prispieť   k doterajšej   dĺžke   konania,   ústavný   súd neakceptoval. Okresným súdom uvedené skutočnosti jednotlivo ani vo vzájomnej spojitosti nemôžu odôvodňovať celkovú neprimeranú dĺžku posudzovaného súdneho konania, ktoré doteraz predstavuje viac ako 10 rokov.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 34/98 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil, že nečinnosťou okresného súdu došlo v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 34/98 k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez   zbytočných   prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 500 000 Sk z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 34/98, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že namietané konanie   nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd považoval   priznanie   sumy   80 000 Sk   za primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   JUDr.   J.   O. Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)   v spojení   s   §   13   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 2 970 Sk za jeden úkon právnej služby a 2 x 178 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 296 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Podanie právnej zástupkyne doručené ústavnému súdu 17. apríla 2008 nevyhodnotil ústavný   súd   vzhľadom   na jeho   obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu)   ako   podanie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008