znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 73/07-41

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   októbra   2007 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť T. K., P., vo veci namietaného porušenia práva na osobnú slobodu   v súvislosti   s urýchleným   rozhodovaním   o väzbe   podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 301/05 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd   Levice   nepredložením   spisu   sp.   zn.   2   T   301/05   Krajskému   súdu v Nitre na rozhodnutie o sťažnosti do 5. marca 2007   p o r u š i l   základné právo T. K. na osobnú slobodu v súvislosti s urýchleným rozhodovaním o väzbe podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   T.   K.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   80 000   Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Levice p o v i n n ý   mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia T. K. v sume 10 093 Sk (slovom desaťtisícdeväťdesiattri slovenských korún) advokátovi Mgr. R. T., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Levice j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 10 093 Sk (slovom desaťtisícdeväťdesiattri slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. I. ÚS 73/07-12 z 24. mája 2007 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť T. K. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorým   namietal   porušenie   svojho   práva   na   osobnú   slobodu   v súvislosti s urýchleným rozhodovaním o väzbe podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 301/05.

Podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákona   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný   súd   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   sťažovateľ   podaním z 10. septembra 2007, ako aj okresný súd vo vyjadrení z 13. augusta 2007 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v spise.

Zo   sťažnosti   a jej   doplnení   (v   rozsahu,   v akom   bola   sťažnosť   prijatá   na   ďalšie konanie)   vyplýva,   že proti   sťažovateľovi   je   vedené   trestné   konanie   pre   trestný   čin porušovania domovej slobody, pričom Okresná prokuratúra Levice podala okresnému súdu v tejto veci na neho obžalobu ešte 19. decembra 2005. Vec je vedená okresným súdom pod sp.   zn.   2   T   301/05.   V rámci   tohto   trestného   stíhania   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby s účinnosťou   od   10. júla   2005,   pričom   17.   septembra   2006   požiadal   okresný   súd o prepustenie z väzby. Uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 301/05 z 29. septembra 2006 bola jeho žiadosť zamietnutá s odôvodnením, že dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku naďalej trvajú. V zákonnej lehote dňa 11. októbra 2006 sťažovateľ podal   proti   uvedenému   uzneseniu   okresného   súdu   sťažnosť,   v ktorej   predovšetkým namietal,   že   mu   nebolo   umožnené   nahliadnuť   do   spisov.   Podaním   z 27.   októbra   2006 sťažnosť   doplnil   o ďalšie   argumenty   a adresoval   ju   už   priamo   Krajskému   súdu   v Nitre (ďalej len „krajský súd“), ktorý však podanie odstúpil okresnému súdu, lebo spisy boli ešte tam. Sťažovateľ sa 4. decembra 2006 obrátil na krajský súd, ktorý mu 15. decembra 2006 oznámil, že trestný spis okresného súdu sp. zn. 2 T 301/05 mu nebol ešte predložený na rozhodnutie   o sťažnosti.   Spis   sa   nachádzal   na   okresnom   súde   ešte   aj   v čase   spísania sťažnosti ústavnému súdu. Sťažovateľ predpokladá, že okresný súd zrejme nemá v úmysle predložiť spis krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti, čo ho núti obrátiť sa s vecou na ústavný súd.

Sťažovateľ   žiadal   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp.   zn.   2 T 301/05,   priznal   mu primerané finančné   zadosťučinenie   v   sume   250   000   Sk a náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 10 093 Sk.

2. Z vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 668/07 z 13. augusta 2007, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 15. augusta 2007, vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Tp 24/05 zo 14. júla 2005. Po podaní obžaloby sa trestná   vec   sťažovateľa   vedie   pod   sp.   zn.   2   T   301/05.   Dňa   20.   septembra   2006   bola okresnému   súdu   doručená   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   datovaná 17. septembra 2006. Doplnená bola 27. septembra 2006. Okresný súd 27. septembra 2006 určil termín neverejného zasadnutia na rozhodnutie o žiadosti na 29. september 2006, kedy žiadosť zamietol. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 10.   októbra 2006. Sťažovateľ podal proti nemu sťažnosť, ktorá došla okresnému súdu 13. októbra 2006. Ešte predtým 10. júla 2006 bolo hlavné pojednávanie v trestnej veci sťažovateľa odročené na 16. október 2006,   z čoho   je   zjavné,   že   spis   nemohol   byť   ihneď   predložený   krajskému   súdu   na rozhodnutie.   Dňa   25.   októbra   2006   došlo   okresnému   súdu   odvolanie   sťažovateľa   proti rozsudku okresného súdu a 31. októbra 2006 doplnenie odvolania. Dňa 21. decembra 2006 bola okresnému súdu doručená požiadavka sťažovateľa o postúpenie jeho sťažnosti proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby. Spis bol za týmto účelom predložený krajskému   súdu   5.   marca   2007.   V súvislosti   s požiadavkou   sťažovateľa   na   primerané finančné zadosťučinenie treba uviesť, že sťažovateľ bol právoplatne odsúdený pre trestný čin   porušovania   domovej   slobody   a lúpeže,   pričom   je   nezamestnaný.   Okrem   toho sťažovateľ vo svojom prípise doručenom okresnému súdu 22. februára 2007 uviedol, že sa ospravedlňuje za svoje úsilie dosiahnuť na súde nepravdu a prosí o prepáčenie. Sťažovateľ bol 10. júla 2007 prepustený z výkonu trestu. Zákonná sudkyňa bola práceneschopná od 11. decembra do 31. decembra 2006, od 19. februára do 16. marca 2007 a od 11. júna do 6. júla 2007. Riadnu dovolenku čerpala od 17. mája do 25. mája 2007 a od 19. júla do 3. augusta 2007.

3.   Z repliky   právneho   zástupcu   sťažovateľa   z 10.   septembra   2007   doručenej ústavnému súdu 13. septembra 2007 vyplýva, že argumentáciu okresného súdu nepovažuje za relevantnú. V súvislosti s námietkou o nemožnosti ihneď predložiť spis krajskému súdu vzhľadom na už predtým určený termín hlavného pojednávania na 16. október 2006 je podstatné, že i keď originál spisu okresný súd nemohol vtedy vydať z rúk, bolo potrebné vyhotoviť   kópiu   súdneho   spisu,   čím   by   sa   dosiahlo   okamžité   preskúmanie   rozhodnutia o väzbe krajským súdom. Pokiaľ predseda okresného súdu poukazuje na práceneschopnosť zákonnej sudkyne, táto je s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania vedeného okresným súdom irelevantná, lebo nemôže byť dôvodom takého závažného prieťahu pri rozhodovaní o väzbe. Treba tiež v tejto súvislosti dodať, že práceneschopnosť zákonnej sudkyne začala až 11. decembra 2006, teda dva mesiace po podaní sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Požiadavku na primerané finančné zadosťučinenie v sume 250 000 Sk považuje za dôvodnú z viacerých príčin. Od podania žiadosti o prepustenie z väzby do predloženia spisu krajskému súdu uplynulo takmer šesť mesiacov, čo treba považovať za obzvlášť závažný prieťah pri rozhodovaní o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby. Porušenie práva bolo osobitne svojvoľné   a hrubé.   Porušenie   práva   na   osobnú   slobodu   je   jedným   z najzávažnejších porušení   ústavy   a dohovoru.   Okresný   súd   sťažovateľa   ignoroval   napriek   opakovaným urgenciám. K porušeniu práva došlo postupom súdu, ktorého úlohou je ochrana základných práv a slobôd, čo vyvolalo v sťažovateľovi pocity bezmocnosti, menejcennosti a negácie dôvery   v možnosť   poskytnutia   spravodlivosti.   Okresný   súd   postupoval   takto   napriek skutočnosti, že sťažovateľ ako osoba pozbavená osobnej slobody, ktorá sa nachádzala vo väzbe,   mohol   legitímne   očakávať   zvýšenú   a osobitnú   starostlivosť   o ochranu   svojich základných práv a slobôd. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je účinným vyvažovacím prostriedkom v boji proti nežiadúcim neoprávneným zásahom do základných práv a slobôd zo strany orgánov verejnej moci a má aj svoje nezanedbateľné prevenčné účinky. Priznanie tohto nároku je odôvodnené aj tým, že samotné vyslovenie porušenia základných práv nemôže v okolnostiach danej veci postačovať.

Právny   zástupca   sťažovateľa   napokon   špecifikoval   požadované   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľa. Ide o odmenu za prevzatie a prípravu zastúpenia 14. júna 2007 a za spísanie stanoviska z 10. septembra 2007 po 2 970 Sk. Ďalej si nárokuje režijný paušál dvakrát   po   178   Sk.   Z   dôvodu   náhrady   cestovných   výdavkov   za   použitie   vlastného motorového vozidla požaduje sumu 997,50 Sk. Ide pritom o cestu vykonanú autom 14. júna 2007   z B.   do   ústavu   pre   výkon   trestu   odňatia   slobody   a späť   v súvislosti   s prevzatím a prípravou zastúpenia vrátane prvej porady so sťažovateľom, ktorá pri 114 kilometroch a základnej náhrade 6,20 Sk za jeden kilometer a náhrade spotrebovaných pohonných látok v cene 2,55 Sk za jeden kilometer obnáša požadovanú sumu. Ďalej požaduje náhradu za stratu času za štyri a pol hodiny po 297 Sk za cestu vykonanú 14. júna 2007, teda celkom 1 188 Sk. Celková suma trov právneho zastúpenia je 8 481,50 Sk. Keďže právny zástupca je platiteľom   dane   z pridanej   hodnoty   (jeho   identifikačné   číslo   pre   túto   daň   je SK1020349165),   treba túto   sumu   zvýšiť   o 19   %   dane,   a   preto   celkové   trovy   právneho zastúpenia predstavujú 10 093 Sk.

II.

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T   301/05   vyplývajú   nasledovné   relevantné skutočnosti:

Sťažovateľ v žiadosti zo 17. septembra 2006 adresovanej okresnému súdu vo veci sp. zn. 2 T 301/05 žiadal o prepustenie z väzby. Žiadosť bola doručená okresnému súdu 20. septembra 2006.

Doplnená   žiadosť   z 24.   septembra   2006   bola   doručená   okresnému   súdu 27. septembra 2006.

Dňa   27.   septembra   2006   nariadil   sudca   vo   veci   sťažovateľa   termín   neverejného zasadnutia na 29. september 2006 o 12.30 h.

Na základe písomného vyhotovenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 T 301/05 z 29. septembra 2006 bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá ako nedôvodná.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ 4. októbra 2006 sťažnosť, ktorá bola doručená okresnému súdu 10. októbra 2006.

Z predkladacej správy okresného súdu č. k. 2 T 301/05-761 z 5. marca 2007 vyplýva, že okresný súd predkladá krajskému súdu okrem iného aj sťažnosť podanú sťažovateľom proti uzneseniu z 29. septembra 2006. Predkladacia správa spolu s trestným spisom bola krajskému súdu doručená 9. marca 2007.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že (...) iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.  

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Článok   5   ods.   4   dohovoru   sa   vzťahuje   na   všetky   prípady   pozbavenia   slobody vymenované v čl. 5 ods. 1, teda aj na súdnu kontrolu zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru. Počiatočné rozhodnutie súdu nemusí nutne ospravedlňovať väzbu počas celej   doby   jej   trvania.   Osoba   nachádzajúca   sa   vo   väzbe   musí   mať   možnosť   predložiť argumenty   a dôvody   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe   (rozhodnutie   Komisie z 13. decembra   1987   č.   8098/77).   Súd   musí   rozhodnúť   urýchlene   (à   bref   délai   resp. speedily).   Lehota   začína   podaním   návrhu   alebo   žiadosti   a končí   vydaním   konečného rozhodnutia súdu, prípadne doručením tohto rozhodnutia, ak sa rozhodlo v neprítomnosti obvineného (Koendjbiharie c. Holandsko z 25. októbra 1990, § 28). Neexistuje nijaká pevne ustanovená lehota, v ktorej by súd musel rozhodnúť. Či sa rozhodlo urýchlene, posudzuje sa podľa všetkých okolností prípadu (Sanchez-Reisse c. Švajčiarsko z 21. októbra 1986, § 55). Spravidla však lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru (Bezicheri c. Taliansko z 25. októbra 1989, I. ÚS 14/07)).

Článok   17   ods.   2   ústavy   v sebe   inkorporuje   aj   právo   podať   návrh   na   konanie, v ktorom   by   súd   neodkladne   a urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   väzby,   a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná. Právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru je teda chránené aj čl. 17 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis III. ÚS 7/00).

Z tvrdení   účastníkov   konania   a z listinných   dôkazov,   ktoré   mal   ústavný   súd k dispozícii, je nepochybne preukázané, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zo 17. septembra 2006 bola okresnému súdu doručená 20. septembra 2006, doplnenie žiadosti bolo doručené 27. septembra 2006. Okresný súd rozhodol o žiadosti 29. septembra 2006 tak,   že   ju   zamietol.   Sťažnosť   podaná   sťažovateľom   proti   uzneseniu   bola   doručená okresnému súdu 13. októbra 2006. Spis bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti 5. marca 2007.

Možno   urobiť   predbežný   záver,   že   konanie   vedené   okresným   súdom   o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby trvalo od 20. septembra 2006 do 5. marca 2007, a to už vrátane doručenia uznesenia, podania opravného prostriedku a predloženia spisu krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti. Celková doba predstavuje päť a pol mesiaca.

Z citovanej   judikatúry   možno   jednoznačne   vyvodiť,   že   primerané   môžu   byť   iba lehoty počítané na týždne, v nijakom prípade však nie lehoty počítané na mesiace. Pritom sa má na mysli úplné ukončenie konania týkajúceho sa rozhodovania o väzbe, teda právoplatné rozhodnutie vrátane jeho doručenia.

V danom   prípade   za   päť   a pol   mesiaca   došlo   iba   k tomu,   že   okresný   súd neprávoplatne   rozhodol   o ďalšom   trvaní   väzby   a po   písomnom   vyhotovení   uznesenia a podaní sťažnosti predložil spis krajskému súdu. Znamená to, že ani po uplynutí doby päť a pol mesiaca nedošlo ešte ku právoplatnému rozhodnutiu o žiadosti sťažovateľa.

Podľa názoru ústavného súdu čas, ktorý „spotreboval“ okresný súd, nezodpovedá v nijakom   prípade základnému   právu   sťažovateľa   na osobnú slobodu   v súvislosti   s jeho právom   na   urýchlené   rozhodnutie   o väzbe.   Nemožno   pritom   zohľadniť   v prospech okresného   súdu,   že   na   16.   október   2006   bol   už   predtým   určený   termín   hlavného pojednávania,   pretože   táto   skutočnosť   sama   osebe   mohla   znamenať iba   niekoľkodňové oneskorenie. Rovnako nemožno vziať do úvahy ani práceneschopnosť zákonnej sudkyne, ktorá sa začala až 11. decembra 2006, teda dva mesiace po podaní sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   označené základné   práva   sťažovateľa   boli   dlhotrvajúcou   nečinnosťou   okresného   súdu   porušené obzvlášť hrubým spôsobom (bod 1 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   aj   k názoru,   že   len konštatovanie   porušenia   základného   práva   nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj primerané finančné zadosťučinenie podľa citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä na jeho neobyčajne dlhé trvanie, považuje ústavný súd za primerané v sume 80 000 Sk (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovateľ   požiadal   aj   o priznanie   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   advokátom v sume 10 093 Sk. Ústavný súd po preskúmaní uplatnených nárokov sťažovateľa dospel k záveru, že tieto sú oprávnené v celej výške.

Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom,   uložil Kancelárii ústavného súdu uhradiť ustanovenému právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia v sume 10 093 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Podľa ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde sa na konanie pred ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych   poplatkov.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   zároveň   uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2007