znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 73/06-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a   Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť K. R., K., zastúpenej advokátkou JUDr. D. K., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a porušenia   práva   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice   -   okolie   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 13 C 305/94 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Košice   –   okolie   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   305/94 p o r u š i l   základné právo K. R., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   K.   R. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   30 000 Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   jej   Okresný   súd   Košice   -   okolie p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Košice   –   okolie   je   povinný   nahradiť   K.   R.   trovy   jej   právneho zastúpenia v sume 8 682 Sk (slovom osemtisícšesťstoosemdesiatdva slovenských korún) na účet advokátky JUDr. D. K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára 2006   doručená   sťažnosť   K.   R.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou JUDr. D. K., K., ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a porušenie   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 305/94.

Sťažovateľka   žiadala   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie čl. 48 ods. 2   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   okresným   súdom   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 13 C 305/94, nariadil okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal jej finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk a náhradu trov konania vo výške 8 682 Sk.

2.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že „predmetom   prvoinštančného   konania   (...)   je   spor o vydanie   bezdôvodného   obohatenia,   ktorý   pôvodne   smeroval   proti   nebohému   otcovi sťažovateľky, a začal Žalobou zo dňa 6. 7. 1994 (...)“. Toto súdne konanie nebolo doteraz právoplatne skončené. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 10. novembra 2005, proti ktorému podala sťažovateľka 11. januára 2006 odvolanie.

Sťažovateľka uviedla, že „... vstúpila do konania ako právny nástupca po nebohom otcovi po ukončení dedičského konania. V čase vzniku sporu mala 8 rokov. Spor vznikol z nájomnej zmluvy uzavretej medzi pôvodnými účastníkmi konania, ktorá bola vyhlásená za neplatnú.

Spor bol od počiatku vedený o vydanie bezdôvodného obohatenia na istine 203.000,- Sk   s 12%   p.   a.   úrokom   do   zaplatenia.   Úrok   bol   v priebehu   sporu   zmenený   na   výšku 14,5% p. a.

Pôvodný žalovaný zomrel 27. 9. 1997, cca 3 roky od podania žaloby. Sťažovateľka sa domnieva, že tým, že ako maloletá univerzálna dedička musela vstúpiť do prebiehajúceho sporu   a súd   vec   nerozhodol   v čase   života   odporcu,   keď   bolo   jednoduchšie   aj   znalecké dokazovanie,   a nehrozil   taký   finančný   dopad   z titulu   zaplatenia   príslušenstva,   porušil základné   práva   účastníka   konania   na   spravodlivý   súdny   proces,   skončený   v primeranej lehote, najmä ak bol uzrozumený s tým, že príslušenstvo denne narastá.

Súd   neskúmal,   či   žalovaný   nárok   bol   prihlásený   do   dedičstva   ako   pasívum. V prípade, že by sa tak stalo, nárok mohol byť vysporiadaný likvidáciou dedičstva a nie zdĺhavým súdnym procesom. Nestalo sa tak, a žalovaná bola zaviazaná na úhradu istiny 185.539,- Sk a príslušenstva 14,5% p. a. do zaplatenia, ktoré len k 29. 12. 2005 činili spolu 501.743,21   Sk,   čo   vysoko   prevyšuje   hodnotu   zdedenej   nehnuteľnosti   (156.774,-   Sk), a približuje sa k hodnote celého dedičstva, spolu s trovami na právne zastúpenie žalobcu a trovami štátu ho prevyšuje.

Sťažovateľka   dosiahla   plnoletosť   až   30.   9.   2005,   teda   sama   podala   sťažnosť   na prieťahy v konaní zo dňa 4. 1. 2006, ako aj odvolanie proti rozsudku z dôvodu nesprávneho posúdenia predmetu sporu. Ak by odvolanie nebolo podané, Rozsudok 13 C 305/1994 by poškodil sťažovateľku len na úrokoch vo výške cca 250 tis. Sk a tiež na istine.

Sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa 4. 1. 2006, bola Okresnému súdu Košice - okolie   zaslaná   so   zdôraznením,   že   súd   vo   veci   nekonal   najmä   v období,   keď   pôvodný odporca žil a súd vedel, že nárok je žalovaný s príslušenstvom, ktoré každý deň narastá t. j. s úrokom z omeškania 12% p. a., a prieťahy môžu odporcovi spôsobiť finančné náklady v neprimeranej   výške.   Zároveň   sťažovateľka   zdôraznila,   že   postup   súdu   považuje   za porušenie jej základného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.“

3.   Ústavný   súd   8.   marca   2006   prijal   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   uznesením č. k. I. ÚS 73/06-10.

4. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   lebo   vzhľadom   na charakter veci nemožno od ústneho pojednávania očakávať jej ďalšie objasnenie.

5.   Ústavný súd konštatuje, že nálezom č.   k. II.   ÚS 201/02-27 z 13.   marca 2003 rozhodol   o sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   podanej   J.   H.   a A.   H.   z K.,   navrhovateľmi (žalobcami) v posudzovanom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 305/94.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomnosti,   vyjadrení účastníkov konania a spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 305/94 zistil nasledovný priebeh a stav konania. (Keďže na návrh žalobcu v predmetnom spore už o analogickej sťažnosti rozhodol   ústavný   súd   nálezom,   ústavný   súd   sa   zaoberal   podrobne   už   len   hodnotením postupu   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní   v období   po   vydaní   nálezu   ústavného súdu.)

A.

Právny   predchodca   sťažovateľky   J.   R.   bol   žalovaným   v spore „o   vydanie bezdôvodného obohatenia“, ktoré začalo na okresnom súde 6. júla 1994 na návrh žalobcov J. H., K. a A. H., K.

Okresný   súd   28.   októbra   1994   vyzval   žalobcov   na   zaplatenie   súdneho   poplatku (poplatok zaplatili 14. novembra 1994).

Okresný súd 25. novembra 1994 vyzval Obecný úrad B. (ďalej len „obecný úrad“) o oznámenie miesta pobytu žalovaného. Žalobca 24. novembra 1994 oznámil súdu adresu žalovaného v K. Obecný úrad 1. decembra 1994 dal súdu negatívnu odpoveď.

Okresný súd 11. januára 1995 zaslal žalovanému žalobu na adresu K. (zásielka bola okresnému súdu 2. februára 1995 vrátená) a súčasne vyzval Miestny úrad mestskej časti K. (ďalej len „miestny úrad“) o zistenie adresy pobytu žalovaného (miestny úrad 1. februára 1995 oznámil, že žalovaný nie je prihlásený k pobytu v mestskej časti K.)

Okresný   súd   15.   marca   1995   požiadal   Obvodné   oddelenie   PZ   SR K.   (ďalej   len „obvodné   oddelenie“)   o doručenie   žaloby   žalovanému na   adresu   K.,   a súčasne   požiadal miestny úrad o oznámenie, či sa žalovaný na tejto adrese zdržiava a obecný úrad o podanie informácie, či sa žalovaný zdržiava v B. (obecný úrad 23. marca 1995 oznámil, že žalovaný je   prihlásený   u nich   k trvalému   pobytu,   ale   v obci   sa   nezdržiava).   Obvodné   oddelenie 29. marca 1995 oznámilo súdu, že žalobu žalovanému doručilo 21. marca 1995.

Okresný súd 11. apríla 1995 stanovil termín pojednávania na 19. apríl 1995. Na tomto   pojednávaní   (prítomní   žalobca,   jeho   právny   zástupca   a žalovaný)   boli   vypočutí prítomní účastníci konania. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom doplnenia dôkazného materiálu (žalobcovia predložili súdu 26. apríla 1995 požadované písomnosti.)Okresný súd 10. februára 1998 stanovil termín pojednávania na 6. marec 1998. Toto pojednávanie (prítomní žalobcovia a ich právny zástupca) bolo odročené na neurčito s tým, že sa zistí okruh dedičov po zomrelom žalovanom (zomrel 27. septembra 1997) a výška majetku prihlásená do dedičského konania.

Okresný súd 19. marca 1998 zisťoval okruh dedičov.Okresný súd 22. apríla 1999 zaslal žalobu zákonnej zástupkyni maloletej dedičky K. R.   pani Š.   R.,   ktorá   22.   júna 1999   poverila   JUDr. E.   I.   zastupovaním žalovanej strany v spore.

Okresný súd 17. mája 1998 stanovil termín pojednávania na 23. jún 1999.Toto pojednávanie bolo na žiadosť právneho zástupcu žalovanej (žiadal lehotu na oboznámenie sa s predmetom sporu) odročené na 23. júl 1995. Právny zástupca žalovanej nahliadol do súdneho spisu 19. júla 1999.

Pojednávanie konané 23. júla 1999 bolo na návrh právneho zástupcu žalovanej (ktorá bola   t.   č.   v zahraničí)   odročené   na   17.   september   1999,   aby   mohol   žalobu   prerokovať so svojou klientkou.

Žalobcovia   26.   júla   1999   predložili   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia zakazujúceho žalovanej disponovať s nehnuteľným majetkom.

Žalovaná 2. septembra 1999 predložila súdu stanovisko k žalobe. Pojednávanie konané 17. septembra 1999 (prítomní účastníci konania a ich právni zástupcovia) bolo po vypočutí sporových strán odročené na neurčito „za účelom posúdenia navrhnutého dokazovania“.

Okresný   súd   uznesením   z 22.   septembra   1999   vyhovel   návrhu   žalobcov a predbežným   opatrením   zakázal   žalovanej   disponovať   s nehnuteľným   majetkom (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 13. októbra 1999.)

Okresný súd 26. januára 2000 stanovil termín pojednávania na 1. marec 2000. Toto pojednávanie na návrh účastníkov bolo odročené na neurčito za účelom vykonania pokusu o mimosúdne vysporiadanie.

Okresný súd 15. januára 2001 stanovil termín pojednávania na 16. február 2001. Toto pojednávanie (prítomní žalobca a zákona zástupkyňa žalovanej a ich právni zástupcovia) bolo odročené na neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania.

Okresný súd 13. júna 2001 a 19. októbra 2001 žiadal právneho zástupcu žalovanej o predloženie potvrdení o majetkových pomeroch jeho klientky (potvrdenie bolo predložené 22. februára 2002.)

Okresný   súd   uznesením   zo   12.   apríla   2002   ustanovil   znalca   Ing.   M.   V.   na vypracovanie   znaleckého   posudku   o výške   investícií   vložených   žalobcami   pri   výkone stavebných   prác   na   dome   žalovanej.   Uznesenie   bolo   doručené   súdnemu   znalcovi (po viacerých neúspešných pokusoch) 24. júna 2002 na jeho pracovisko. Súdny spis prevzal znalec 10. septembra 2002.

Okresný súd 22. novembra 2002, 16. decembra 2002 a 15. januára 2003 urgoval u znalca predloženie znaleckého posudku.

Znalec 11. februára 2003 predložil okresnému súdu znalecký posudok č. 015/2003.V čase od 14. februára 2003 do 14. apríla 2003 bol súdny spis predložený Ústavnému súdu Slovenskej republiky k č. k. II. ÚS 201/02 (sťažnosť žalobcov na prieťahy v konaní).Žalovaná   22.   apríla   2003   predložila   okresnému   súdu   stanovisko   ku   znaleckému posudku.

Okresný súd uznesením z 29. apríla 2003 určil znalecké.Okresný súd 6. mája 2003 stanovil termín pojednávania na 22. máj 2003.Žalobca   21.   mája   2003   oznámil   okresnému   súdu,   že   žalobkyňa   26.   marca   2003 zomrela a k prejednaniu dedičstva ešte nedošlo.

Žalobca   21.   mája   2003   vzal   čiastočne   návrh   späť   (žalovaná   suma   znížená o 17 461 Sk.)

Pojednávanie konané 22. mája 2003 bolo pre neprítomnosť účastníkov odročené na neurčito. Okresný súd prerušil konanie do právoplatného ukončenia dedičského konania vedeného na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 40 D 439/03.

Podľa úradných záznamov z 29. októbra 2003 a z 13. novembra 2003 v dedičskej veci ešte nebolo rozhodnuté.

Na   požiadanie   okresného   súdu   z 9.   decembra   2003   notárka   22.   decembra   2003 oznámila mená možných dedičov po nebohej žalobkyni (S. S., rod. H. a J. H., súrodenci nebohej).

Okresný   súd   9.   marca   2004   požiadal   právneho   zástupcu   žalobcov   o informáciu o stave dedičského konania (odpoveď doručená súdu 19. marca 2004 totožného obsahu ako informácia notárky.) O informáciu o stave konania bol právny zástupca žalobcov požiadaný podaním okresného súdu zo 6. júla 2004 (negatívne informácie boli dané okresnému súdu 21. júla 2004 a 21. októbra 2004.)

Okresnému   súdu   bolo   22.   decembra   2004   doručené   osvedčenie   o dedičstve   po nebohej žalobkyni. Dedičom zo závetu sa stal pozostalý brat J. H.

Okresný   súd   25.   januára   2005   stanovil   termín   pojednávania   na   3.   február   2005. Právny   zástupca   žalovanej   3.   februára   2005   žiadal   o „preročenie   pojednávania“, lebo žalovaná je v 8. mesiaci tehotenstva a trvá na osobnej účasti na pojednávaní.

Okresný súd 3. februára 2005 pre neprítomnosť účastníkov konania pojednávanie odročil na 31. marec 2005.

Pojednávanie   konané   31.   marca   2005   (prítomní   žalobca   a právni   zástupcovia účastníkov   konania)   bolo   odročené   na   5.   máj   2005   za   účelom   predvolania   a vypočutia svedkov M. M. z N. H. a znalca Ing. M. V.

Pojednávanie konané 5. mája 2005 (za účasti žalobcu, zákonnej zástupkyne žalovanej a ich právnych zástupcov) bolo z dôvodu neprítomnosti svedka a znalca odročené na 2. jún 2005 (znalec svoju neúčasť ospravedlnil listom z 1. júna 2005 a Obecný úrad v N. oznámil, že svedok M. M. sa v obci už dlhšiu dobu nezdržiava).

Pre neprítomnosť účastníkov konania bolo pojednávanie nariadené na 2. jún 2005 odročené na neurčito za účelom zistenia pobytu svedka.

Okresný súd 20. júna 2005 zisťoval miesto pobytu svedka dotazom u jeho otca L. M. (adresa oznámená telefonicky matkou svedka 23. augusta 2005 – K.).

Okresný súd 13. septembra 2005 stanovil termín pojednávania na 12. október 2005. Právny zástupca žalobcu a znalec písomne ospravedlnili svoju neúčasť. Pojednávanie bolo odročené na 9. november 2005.

Na   pojednávaní   konanom   9.   novembra   2005   (prítomní   účastníci,   ich   právni zástupcovia, svedok a znalec) boli vypočutí znalec a svedok. Pojednávanie bolo odročené na 10. november 2005, keď bol vyhlásený rozsudok č. k. 13 C 305/1994-199, ktorým bolo žalovanej uložené zaplatiť žalobcovi 185 539 Sk s úrokom 14,5% z omeškania. Vo zvyšnej časti súd konanie zastavil.

Proti rozsudku podala žalovaná 13. januára 2006 odvolanie.Súdny   spis   bol   10.   februára   2006   predložený   Krajskému   súdu   v Košiciach   na odvolacie konanie (sp. zn. 6 Co 69/2006).

B.

Na základe sťažnosti J. H. a A. H. z K. ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 201/02-27 z 13. marca 2003 rozhodol, že:

„1. Základné právo J. H. a A. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice – okolie vo veci vedenej pod sp. zn. 13 C 305/94 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   –   okolie p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 13 C 305/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. H. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk.

4. A. H. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk.

5. Okresný súd Košice – okolie je povinný nahradiť J. H. a A. H. trovy konania vo výške 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet advokáta R. B., K.“

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   305/94   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má právo na to,   aby jeho záležitosť   bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. V 156/2006 zo 6. júna 2006 vykonal chronologický prehľad úkonov súdu v posudzovanom konaní a k predmetu sťažnosti   uviedol: „...je   potrebné   poznamenať,   že   aj   správanie   zákonnej   zástupkyne odporkyne prispelo k doterajšej dĺžke súdneho konania (neúčasť na pojednávaniach, ako aj jej žiadosti o nevytyčovanie pojednávaní z dôvodu mimosúdneho vysporiadania).“

3.   Sťažovateľka   v stanovisku   zo 14.   júna   2006   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyne k vyjadreniu okresného súdu okrem iného uviedla: „...že sťažnosť bola podaná z toho dôvodu, že úkony súdu neboli vykonávané v tejto veci dostatočne intenzívne (časovo), prípadne neboli také efektívne, aby viedli k rýchlemu rozhodnutiu vo veci tak, aby účastníci sporu nadobudli právnu istotu.

Počas celého sporu k žalovanej pohľadávke narastá príslušenstvo,   ktoré od roku 1994   narástlo   do   takej   výšky,   že   existenčne   ohrozuje   sťažovateľku,   ktorá   ako   maloletá vstúpila do sporu.“

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

V súvislosti   s hodnotením   podľa   uvedených   kritérií   ústavný   súd   konštatuje,   že v prípade sťažovateľky došlo k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii),   teda k zmene pôvodného účastníka konania na strane žalovaného, a to na základe univerzálnej sukcesie (dedenie).   Keďže   univerzálna   sukcesia   (na   rozdiel   od   singulárnej   sukcesie)   vyvoláva automaticky aj procesnoprávne nástupníctvo (sukcesiu), konajúci súd nemusel o pripustení tejto   zmeny   rozhodnúť   svojím   uznesením.   Keďže   pri   zmene   účastníkov   nedochádza k vzniku nového procesnoprávneho vzťahu, ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu (mutatis mutandis I. ÚS 52/01), ústavný súd nemal pochybnosť o tom, že sťažovateľka môže uplatňovať právo   na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré tejto zmene predchádzalo (t. j. pred 22. aprílom 1999).

4.1   Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   jeho   posúdenia   je   konanie   o žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia (z neplatnej zmluvy o nájme), ktoré sa začalo 6. júna 1994 a na súde prvého stupňa bolo meritórne rozhodnuté až 10. novembra 2005 (po vyše 11 rokoch), pričom konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené.

4.2   Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy   aj v posudzovanom   prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95, I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú pre rozhodnutie. Na základe týchto skutočností ústavný súd konštatuje,   že   doterajšia   dĺžka   konania   v predmetnej   veci   nebola   zásadne   (výlučne) ovplyvnená, resp. závislá od zložitosti veci.

4.3 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, správania sťažovateľky v preskúmavanej veci,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   podstatnú   okolnosť,   ktorá   by   mohla   byť   osobitne zohľadnená v jej neprospech pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

4.4 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti   prípadu   vrátane   významu   predmetného   konania   pre   jeho   účastníkov,   pričom prihliadol pri hodnotení postupu okresného súdu v období po 13. marci 2003 aj na svoje už vopred uvedené rozhodnutie nálezom č. k. II. ÚS 201/02-27.

4.4.A Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že konanie v posudzovanej veci od jej nápadu 6. júna 1994 trvalo do rozhodnutia na súde prvého stupňa 10. novembra 2005 vyše 11 rokov a dosiaľ nie je právoplatne skončené. Túto dobu vzhľadom na predmet konania pred okresným súdom (konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia) a jeho význam pre sťažovateľku považuje ústavný súd v danom prípade za neprimerane dlhú.

4.4.B   Pri   hodnotení   postupu   okresného   súdu   v posudzovanej   veci   ústavný   súd poukazuje na svoje predchádzajúce zistenia v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 201/02, v ktorom   boli   konštatované   prieťahy   v konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 13 C 305/94 v trvaní takmer štyroch rokov. „Ústavný súd vyhodnotil vyššie uvedený postup okresného súdu a dospel k záveru, že v konaní sp. zn. 13 C 305/94 došlo k zbytočným prieťahom v období od apríla 1995 do februára 1998, ako aj v období od februára 2001 do februára 2002 (t. j. v celkovej dĺžke takmer 4 rokov), a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.“

V období   po   vynesení   nálezu   ústavného   súdu   (13.   marca   2003)   okresný   súd konanie 22.   mája   2003   prerušil   do   právoplatného   ukončenia   dedičského   konania (sp. zn. 40 D 439/03) po nebohej žalobkyni, ktorá zomrela 26. marca 2003. Okresný súd viackrát (29. októbra 2003, 13. novembra 2003, 9. decembra 2003, 9. marca 2004 a 6. júla 2004) zisťoval stav dedičského konania a po doručení mu 22. decembra 2004 osvedčenia o dedičstve   po   nebohej   žalobkyni   pokračoval   v konaní   25.   januára   2005,   keď   stanovil termín   pojednávania   na   3.   február   2005.   Po   doplnení   dokazovania   (pozri   vyššie   časť II. A odôvodnenia) okresný súd 10. novembra 2005 rozsudkom č. k. 13 C 305/1994-199 vo veci meritórne rozhodol.

Ústavný   súd   súčasne   zdôrazňuje,   že   občianske   súdne   konanie,   ktoré   v dôsledku postupu okresného súdu trvalo (a ešte aj trvá) tak dlho, ako je tomu v danom prípade, možno už len na základe jeho posúdenia v globále považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (I. ÚS 66/03).

4.5 Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

5. Keďže okresný súd vo veci 10. novembra 2005 meritórne rozhodol, ústavný súd nepovažoval za dôvodné, t. č. zaoberať sa návrhom sťažovateľky na uloženie povinnosti súdu, aby vo veci konal.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1   Sťažovateľka   žiadala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 200 000 Sk z dôvodu, že „je presvedčená o tom, že súd nekonal v súlade s ustanoveniami viacerých právnych predpisov, a to najmä s Občianskym súdnym poriadkom, Ústavou SR a Dohovorom   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd.   Postupom   súdu   bola poškodená   na   svojich   základných   právach   a od   svojich   desiatich   rokov   žije   v právnej neistote a hrozby budúceho narastajúceho dlhu. Smrť otca ju ťažko zasiahla, aj keď bola zastúpená v dedičskom a súdnom konaní zákonnou zástupkyňou, nedoriešený súdny spor aj v dospelosti považuje za dlhodobý stres. V tejto súvislosti požaduje, aby jej súd, v prípade ak vyhovie sťažnosti, priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk ako nemajetkovú   ujmu,   ktorá   sťažovateľke   vznikla   zbytočnými   prieťahmi   v konaní   pred Okresným súdom Košice – okolie.“

6.2   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky (pozri body 4.1 až 4.4 tejto časti) považuje za primerané vo výške 30 000 Sk.

6.3 Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou. Advokátka vykonala tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 18. januára 2006 a vyjadrenie zo 14. júna 2006. Odmena za jeden úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. 1/6 z výpočtového základu 16 381 Sk) je 2 730 Sk a spolu s režijným paušálom 164 Sk činí sumu 2 894 Sk. Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu sumu 8 682 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2006