znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 73/05-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júla 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť D. K. a V. K., obaja bytom K., zastúpených advokátkou JUDr. M.   Š.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 44/2000 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 44/2000   p o r u š i l právo D. K. a V. K., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. D. K. a V. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I p o v i n n ý   im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. D. K. a V. K.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 12 905 Sk (slovom   dvanásťtisícdeväťstopäť   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   ich   advokátky JUDr.   M.   Š.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 28. apríla 2005   č.   k.   I.   ÚS   73/05-11   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť D. K. a V. K., obaja bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“   a   „sťažovateľ“   alebo   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   aj   „okresný   súd“   alebo   „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 44/2000 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1. 1. Zo sťažnosti okrem iného vyplynulo, že «sťažovateľka v prvom rade sa žalobou podanou na Okresný súd Košice I v júni 2001 domáhala zvýšenia výživného z dôvodu zmeny pomerov jednak na strane detí, ako aj na strane otca. (...) Konanie je vedené Okresným súdom Košice I pod č. j. P 44/2000. Rozsudok vynesený dňa 7. 5. 2002 bol odvolacím súdom dňa 28. 2. 2003 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. V súčasnosti je konanie vedené pod č. 21 P/44/2000. Do dnešného dňa nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté, protiprávny stav teda naďalej pretrváva a to napriek skutočnosti, že od podania uplynulo bezmála 5 rokov, počas ktorých sa jeden zo synov sťažovateľky (teraz sám sťažovateľ) stal plnoletým.

Sťažovateľka podala predsedovi Okresného súdu Košice I dňa 1. 8. 2002 sťažnosť na prieťahy   v konaní.   V odpovedi   na   túto   sťažnosť   zo   dňa   21.   8.   2002   bola   sťažnosť deklarovaná   za   dôvodnú,   pričom   príčinou   týchto   prieťahov   bolo   „čerpanie   dovolenky vybavujúcej sudkyne“. (...)

Ani od roku 2002 podľa názoru sťažovateľov sa situácia v ničom nezmenila a súd vo veci riadne nekoná.»

Na základe uvedených podstatných skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 44/2000 porušil právo D. K. a V. K., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručených v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu Košice I, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 44/2000 konal bez zbytočných prieťahov.

D. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 000.- Sk, ktoré je Okresný súd Košice I povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu. V. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 000.- Sk, ktoré je Okresný súd Košice I povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu. D. K. a V. K. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť ich právnej zástupkyni do jedného mesiaca od   dňa doručenia tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný   súd,   zastúpený   jeho predsedom   JUDr.   A.   M.,   listom   z 30. mája   2005 sp. zn.   Spr   2364/02   a právna   zástupkyňa   sťažovateľov   listom,   ktorý   bol   doručený ústavnému súdu 20. júna 2005.

2. 1. Predseda okresného súdu popísal chronológiu úkonov súdu v danej veci a vo svojom vyjadrení uviedol nasledovné relevantné skutočnosti:

„(...) Sťažovateľka, ktorá v konaní vystupuje ako zákonná zástupkyňa maloletých detí V. a J. K., podala 8. 6. 2001 na súd návrh na zvýšenie výživného. (...) Vzhľadom na potrebu rozsiahlejšieho dokazovania vo veci mám za to, že zo strany súdu nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní.

Netrvám na tom, aby sa o sťažnosti konalo ústne pojednávanie“.

2. 2. Právna zástupkyňa sťažovateľov vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedla, že:

„(...) Účastníci konania majú napriek argumentácii Okresného súdu Košice I za to, že v ich prípade nie je možné hovoriť o účinnej ochrane ich práv, keďže o výživnom súd nedokázal právoplatne rozhodnúť ani po bezmála piatich rokoch konania.

V súčasnosti je stav taký, že sa voči rozsudku súdu prvého stupňa opäť odvolali obaja účastníci konania.

Ak   Okresný   súd   Košice   I tvrdí,   že   v konaní   bolo   potrebné   vykonať   rozsiahle dokazovanie, sťažovatelia majú za to, že ani takéto rozsiahle dokazovanie nesmie trvať bezmála päť rokov, pretože ak sa im prizná výživné v čase, kedy obe deti budú plnoleté (prípade   si   už   aj   založia   vlastnú   rodinu),   takáto   súdna   ochrana   ich   práv   a právom chránených záujmov bude už úplne bezpredmetná.

Sťažovatelia   netrvajú   na   tom,   aby   sa   o sťažnosti   konalo   ústne   pojednávanie a uplatňujú si voči porušovateľovi náhradu trov konania, ktoré pre prípad, že im budú priznané, žiadajú títo zaslať na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (...)“.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 21 P 44/2000:

Dňa 8. júna 2001 bol v mene maloletých detí V. K. a J. K., zastúpených matkou D. K., podaný proti otcovi maloletých detí (ďalej len „odporca“) okresnému súdu návrh na zvýšenie výživného.

Dňa 6. februára 2002 uznesením č. k. P 44/00-9 bol maloletým deťom ustanovený kolízny opatrovník, bol vyzvaný zamestnávateľ matky – S. Ť., o zaslanie mzdových listov a D. ú., K. o zaslanie daňových priznaní rodičov detí.

Dňa 22. februára 2002 U., K., s. r. o., zaslala súdu odpis mzdového listu odporcu.Dňa 25. februára 2002 zaslal zamestnávateľ matky detí odpis mzdových listov.Dňa   26.   februára   2002   doručil   právny   zástupca   odporcu   návrh   na   doplnenie dokazovania.

Dňa 26. februára 2002 sa uskutočnilo prvé pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že odporca predloží súdu podnikateľský denník za roky 2000 a 2001.Dňa 28. februára 2002 sa uskutočnilo pojednávanie. Bolo odročené na 3. apríl 2002. Odporcovi   bolo   uložené doručiť   súdu   rovnopis návrhu   na dokazovanie a mala byť tiež predvolaná svedkyňa J. K.

Dňa 6. marca 2002 D. ú., K. zaslal odpoveď na dožiadanie súdu. Dňa 2. apríla 2002 právny zástupca odporcu detí doručil súdu „predloženie dôkazu“. Dňa 2. apríla 2002 podala matka maloletých detí vyjadrenie k podaniu odporcu.Dňa 3. apríla 2002 sa uskutočnilo pojednávanie. Bolo odročené na 7. máj 2002 s tým, že mal byť požiadaný zamestnávateľ svedkyne J. K. o zaslanie odpisu mzdových listov.Dňa 4. apríla 2002 požiadal súd U., K., s. r. o., o zaslanie odpisov mzdových listov odporcu za rok 2002.

Dňa 30. apríla 2002 matka maloletých detí navrhla vypočuť I. O.Dňa 2. mája 2002 právny zástupca odporcu podal vyjadrenie k podaniu matky. Dňa 7. mája 2002 sa uskutočnilo pojednávanie. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. P 44/00-115.

Dňa 15. augusta 2002 podala proti uvedenému rozsudku odvolanie matka maloletých detí. Dňa   3.   septembra   2002   bol   spis   predložený   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu v Košiciach.

Dňa   6.   mája   2003   bol   spis   po   rozhodnutí   o odvolaní   vrátený   okresnému   súdu. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 16 Co 344/02-125 z 28. februára 2003 zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie.

Dňa   20.   augusta   2003   súd   požiadal   odporcu   o predloženie   podnikových denníkov, odpisy úplných daňových priznaní, rodné listy detí a doklady o platbách pre deti nad rámec výživného.

Dňa 5. septembra 2003 právny zástupca odporcu doručil súdu žiadané doklady.Dňa   11.   septembra   2003   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na neurčito za účelom pripojenia spisu Okresného súdu Košice II sp. zn. 26 P 41/2002.Dňa 11. novembra 2003 súd uznesením č. k. P 44/00-241 vo veci nariadil znalecké dokazovanie.

Dňa 2. decembra 2003 podala matka odvolanie proti výroku o povinnosti zaplatiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania.

Dňa 29. decembra 2003 súd požiadal matku maloletých detí o zaslanie vyplneného tlačiva - potvrdenia o osobných a majetkových pomeroch pre účely oslobodenia od súdnych poplatkov.

Dňa 7. januára 2004 bol spis zaslaný znalcovi Ing. Ľ. G. Dňa   13.   februára   2004   znalec požiadal   súd   o predĺženie   lehoty   na   vypracovanie znaleckého posudku pre značnú pracovnú zaťaženosť.

Dňa 3. mája 2004 súd urgoval znalca o vypracovanie znaleckého posudku.Dňa 15. júna 2004 znalec doručil súdu znalecký posudok a vyúčtovanie znalečného.Dňa   28.   júna   2004   súd   uznesením   priznal   znalcovi   odmenu   za   vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa 12. augusta 2004 súd uznesením priznal sťažovateľke oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Dňa 14. októbra 2004 sa uskutočnilo pojednávanie. Toto bolo odročené na neurčito s tým, že bude požiadaná O., a. s., pobočka K. (ďalej len „banka“), o zaslanie správy ako odporca preukázal svoju platobnú schopnosť pri poskytovaní hypotekárneho úveru. Dňa   18.   októbra   2004   odporca   doručil   súdu   zmluvu   o hypotekárnom   úvere z 13. septembra 2004 a oznámenie o ukončení živnostenského podnikania.

Dňa 18. novembra 2004 matka zaslala potvrdenie o svojom príjme.

Dňa 22. novembra 2004 banka zaslala správu na výzvu súdu. Dňa 24. januára 2005 doručila súdu podanie matka maloletých detí, požiadala súd, aby od banky vyžiadal konkrétne listiny.

Dňa 16. marca 2005 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 25. apríl 2005 z dôvodu práceneschopnosti konajúcej sudkyne.

Dňa 22. marca 2005 súd požiadal banku o zaslanie konkrétnych listín.Dňa 8. apríla 2005 banka doručila odpoveď na dopyt súdu.Dňa 25. apríla 2005 sa neuskutočnilo nariadené pojednávanie v dôsledku technických porúch na nahrávacom zariadení.

Dňa 9. mája 2005 súd vo veci opätovne rozhodol rozsudkom č. k. P 44/00-336.Dňa 30. mája 2005 podal odporca odvolanie proti uvedenému rozsudku. Dňa 31. mája 2005 podala proti uvedenému rozsudku okresného súdu odvolanie aj matka detí.

Dňa 3. júna 2005 súd vyzval účastníkov, aby sa vyjadrili k odvolaniam.Dňa 10. júna 2005 sa k odvolaniu matky vyjadril odporca. Dňa 17. júna 2005 sa k odvolaniu odporcu vyjadrila matka.Dňa 22. júna 2005 súd vyhotovil predkladaciu správu pre Krajský súd v Košiciach.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 146/03).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 44/2000 dochádza k porušovaniu základného práva D. K. a V. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy   a ich   práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Judikatúra   ústavného   súdu   a ESĽP   sa   ustálila   v tom,   že   otázka,   či   v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy (a obdobne aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru), sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS   41/02).   Ústavný   súd   pritom   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

2. 1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o zvýšenie   výživného   v danom   prípade,   aj   keď   vyžadovalo „potrebu   rozsiahlejšieho dokazovania“, nemožno považovať za zložité. Napokon to vo svojom vyjadrení netvrdil ani predseda okresného súdu. Z hľadiska povahy veci pritom ide o konanie mimoriadne citlivé, pretože   dĺžka   napadnutého   konania   závažne   ovplyvňuje   zabezpečovanie   základných životných potrieb maloletých účastníkov konania.  

2. 2. Sťažovatelia podľa názoru ústavného súdu v napadnutom konaní pred okresným súdom vôbec neprispeli k doterajšej viac ako trojročnej dĺžke súdneho konania.

2. 3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým   poukazuje   na   to,   že   napadnuté   konanie   sa   začalo   8.   júna   2001   a bez právoplatného rozhodnutia trvá už viac ako štyri roky, pričom sťažovateľ 15. marca 2005 dosiahol   už aj   plnoletosť.   Na   túto   skutočnosť   nebolo možné   neprihliadnuť,   najmä keď okresný súd bol v napadnutej veci od 8. júna 2001 do 6. februára 2002 (deväť mesiacov) bez akýchkoľvek zákonných alebo iných dôvodov nečinný. Okresný súd teda   najmenej počas deviatich mesiacov vo veci nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v napadnutej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr. I.   ÚS   41/02).   Samá   osebe   by   však   táto   nečinnosť   nemusela   znamenať   aj   porušenie označených   základných práv sťažovateľa, pretože okresný   súd vykonal vo veci   viacero pojednávaní   a dvakrát   rozhodol   vo   veci   samej,   teda   ústavný   súd   neprehliadol   snahu okresného súdu o odstránenie právnej neistoty sťažovateľa v napadnutom konaní. Uvedená nečinnosť okresného súdu však nadobudla charakter zbytočných prieťahov najmä podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   v kontexte   neprimerane   dlhého,   viac   ako   trojročného   konania okresného súdu v danej citlivej veci. K prieťahom pritom v podstate nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale v dôsledku postupu súdu. Uvedené obdobie nečinnosti nie je možné ospravedlniť skutočnosťami uvádzanými vo vyjadrení predsedu okresného   súdu,   pričom   vec   bolo   potrebné   posúdiť   aj   s ohľadom   na   jej   povahu (rozhodovanie   o   úprave   práv   a povinností   k maloletému   dieťaťu)   a význam   pre sťažovateľov. V tejto súvislosti ESĽP už zdôraznil, že ak sú predmetom konania vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi, konaniu o týchto vzťahoch príslušné súdy majú venovať „mimoriadnu   starostlivosť,   pretože   procesné   omeškanie   v takejto   veci   môže   mať   za následok de facto rozhodnutie o otázke predloženej súdu“ (pozri H. v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 8. júla 1987, § 85). Vo svetle tejto požiadavky sa potom podstatne mení aj pohľad   na   posúdenie   prieťahov   v predmetnej   veci   vo   vzťahu   k právu   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručenému v čl. 6 ods. 1 dohovoru, účelom ktorého je, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli čomu prebieha súdne konanie (mutatis mutandis II. ÚS 66/02).

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

3. Vzhľadom na to, že okresný súd 9. mája 2005 vyhlásil vo veci rozsudok č. k. P 44/00-336, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

4. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovatelia   požadovali   priznať   primerané   finančného   zadosťučinenie   vo   výške každému sťažovateľovi po 400 000 Sk.  

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   im   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov, najmä jednorázovú nečinnosť okresného súdu, ale aj na povahu konania a jeho význam pre sťažovateľov považuje za primerané vo výške každému po 20 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

5. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 12 905 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.

Náhrada sa priznala za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie   sťažnosti   z   5.   apríla   2005   a písomné   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu z 20. júna 2005). Za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2005, patrí odmena pre jedného sťažovateľa v sume 2 501 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 2 000,80 Sk. Spolu s režijným paušálom k tomuto úkonu (150 Sk v roku 2005) tvorí táto náhrada trov za jeden úkon vykonaný v roku 2005 sumu 2 150,80 Sk v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb.   V prípade   dvoch   sťažovateľov   tvorí   táto náhrada trov právneho zastúpenia celkove zaokrúhlene sumu 12 905 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľov rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

6. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2005