znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 73/03

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. mája 2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť Z. M., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 236/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 236/96 p o r u š i l právo Z. M., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   236/96 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Z. M.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume   70 000 Sk (slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Z. M. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 200 Sk (slovom trinásťtisícdvesto slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. J. Č., č. účtu 4001064805/3100, vedený v Ľudovej banke, a. s., pobočke Bratislava, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

  I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 2. apríla 2003   sp.   zn.   I.   ÚS   73/03   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Z. M., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 236/96.  

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala v apríli 1996 na Okresnom súde Bratislava IV (pôvodne na Obvodnom súde Bratislava IV) návrh proti odporcovi I. M. o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Konanie je vedené pod sp. zn. 6 C 236/96 a do dňa podania jej sťažnosti ústavnému súdu toto konanie nebolo právoplatne skončené.

Podľa   názoru   sťažovateľky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   dochádza v danej veci k prieťahom v konaní napriek tomu, že ohľadom predmetnej veci vyčerpala aj právne prostriedky nápravy tým, že na prieťahy v konaní podala sťažnosť podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Podaním z 5. marca 2003 sťažovateľka prostredníctvom svojho zvoleného právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom svoju sťažnosť doplnila a nasledovne upresnila:„V apríli   r.   1996   som   podala   na   Okresnom   súde   Bratislava   IV   návrh   na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov proti odporcovi I. M. Konanie sa vedie na Okresnom súde Bratislava IV pod čís. 6 C 236/96 a doteraz nie je skončené. Podľa mojich záznamov prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 24. 11. 1998. Nasledovali viaceré pojednávania, na ktorých súd uskutočňoval dokazovanie o skutkových okolnostiach návrhu. Po pojednávaniach, ktoré sa uskutočnili v roku 2000, nasledovala dlhšia prestávka. V októbri 2001 som podala sťažnosť na prieťahy v konaní k predsedkyni okresného súdu. Predsedkyňa   súdu   zasiahla,   pretože   27.   11.   2001   sa   uskutočnilo   ďalšie   pojednávanie. Predsedkyňa súdu v odpovedi na moju sťažnosť priznala prieťahy v konaní. Na pojednávaní dňa 27. 11. 2001 sudca nariadil znalecké dokazovanie z odboru stavebníctva na hodnotu garáže,   ktorá   patrí   do   BSM.   Odvtedy   okresný   súd   nekoná   a nedostala   som   ani   žiadne upovedomenie zo súdu o ustanovení znalca.

Po rozvode môjho manželstva som sa ocitla v sociálnej nepriaznivej situácii s dcérou Sandrou. Bývali sme v starom jednoizbovom byte približne šesť rokov. Dcérka bola neustále chorá, trpela na respiračné choroby, angínu a pod. Jej neuspokojivý zdravotný stav bol vo veľkej miere ovplyvnený práve nevyhovujúcimi bytovými podmienkami. (...) Nevyhovujúce sociálne pomery a zdravotný stav dcéry sa odrazili aj na mojom zdravotnom stave. Nervová záťaž,   vyplývajúca   z nedostatku   spánku,   neustálych   chorôb   dcéry,   nemožnosti   urýchliť riešenie našej sociálnej situácie aj s ohľadom na pomalý priebeh súdneho konania, priviedli aj mňa do zlého zdravotného stavu.   Momentálne sa liečim na psychiatrickom oddelení Železničnej polikliniky v Bratislave.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil, že: „nečinnosťou Okresného súdu Bratislava IV v konaní 6 C 236/96 bolo porušené ústavné právo sťažovateľky na súdnu ochranu bez prieťahov. Ústavný súd prikazuje Okresnému Bratislava IV, aby vo veci bez prieťahov konal a rozhodol. Ústavný súd priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 70.000,- Sk“.

V rámci   prípravy   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   Okresný   súd   Bratislava   IV,   zastúpený   predsedníčkou   JUDr.   M.   Č.,   listom z 28. apríla   2003   Spr.   3173/03   a sťažovateľka,   zastúpená   svojím   právnym   zástupcom, stanoviskom z 12. mája 2003.

Predsedníčka   Okresného   súdu   Bratislava   IV   vo   svojom   vyjadrení   uviedla chronológiu úkonov vykonaných v predmetnej veci a na záver dodala, že:

„S poukazom na vyššie uvedené musím s poľutovaním konštatovať, že vo veci sú prieťahy.   Nečinnosť   súdu   a prieťahy   vo   veci   sú   ako   subjektívneho   charakteru,   tak objektívneho   charakteru.   Objektívna   príčina   prieťahu   v konaní   spočíva   najmä   v štádiu prípravy pojednávania, keď od podania návrhu na súd (11. 4. 1996) bol vo veci prvý úkon až dňa 10. 4. 1997. Túto nečinnosť súdu odôvodňujem vysokým nápadom vecí na súd, nedostatočným personálnym obsadením sudcov na tunajšom súde, ako aj z dôvodov, že sudca vybavuje veci podľa   poradia,   ako napadli   na súd,   resp.   oddelenia.   (...) Zároveň oznamujem, že netrváme na ústnom pojednávaní v predmetnej veci.“

K   vyjadreniu   predsedníčky   okresného   súdu   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu sťažovateľka zaujala nasledovné stanovisko:

„Okresný súd Bratislava IV   vo   svojom vyjadrení   zo   dňa 28.   4.   2003   potvrdzuje prieťahy v súdnom   konaní   6   C 236/96,   ktorého   som účastníčkou.   Vyjadrenie   zachytáva správne   priebeh   uvedeného   súdneho   konania   s jednou   výnimkou.   Vo   vyjadrení   súdu   sa uvádza,   že   pojednávanie   určené   na   deň   6.   2.   2001   bolo   odročené   pre   neprítomnosť navrhovateľky na neurčito, za účelom zisťovania jej pobytu. To je síce fakticky správne, ale moju neprítomnosť na pojednávaní dňa 6. 2. 2001 zapríčinil súd. Od februára 1997 do septembra 2002 som bývala, aj som bola prihlásená na adrese trvalého pobytu v Bratislave, Závacká ul. 18. Na túto adresu som nedostala predvolanie na pojednávanie dňa 6. 2. 2001 pravdepodobne   preto,   že   kancelária   Okresného   súdu   Bratislava   IV   napísala   nesprávne moju   adresu   na   predvolanie   na   pojednávanie.   Z toho   dôvodu   som   sa   nezúčastnila   na pojednávaní.

Navrhujem,   aby   Ústavný   súd   mojej   sťažnosti   vyhovel.   Netrvám   na   ústnom pojednávaní vo veci. Navrhujem, aby mi súd priznal aj náhradu trov právneho zastúpenia“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vo veci návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedeného na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 6 C 236/96:

Dňa 11. apríla 1996 podala sťažovateľka na bývalý Obvodný súd Bratislava IV, v súčasnosti   Okresný   súd   Bratislava   IV   návrh   na   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov a o vydanie vecí.

Dňa 9. mája 1996 sťažovateľka oznámila okresnému súdu svoju adresu v Českej republike.

Dňa 25. februára 1997 sťažovateľka oznámila okresnému súdu svoju novú adresu v Bratislave a novú adresu odporcu.

Dňa 7. apríla 1997 vyzval okresný súd sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku v sume 500 Sk, ktorú sťažovateľka uhradila 13. mája 1997.

Dňa 5. júla 1997 okresný súd vyzval sťažovateľku, aby oznámila súdu hodnotu vecí, vydania ktorých sa domáha, za účelom zaplatenia súdneho poplatku z týchto hodnôt. Dňa 9. septembra 1997 bola okresnému súdu vrátená zásielka s uvedenou výzvou súdu, pretože bola adresovaná na nesprávnu adresu (na Závadskú ul. 8 v Bratislave, a nie na Závadskú 18 v Bratislave). Ani ďalšie dve tieto opakované prípisy neboli adresované na správnu adresu sťažovateľky.

Dňa 12. februára 1998 bola výzva sťažovateľke, aby oznámila súdu hodnotu vecí, vydania ktorých sa domáha, doručená na správnu adresu. Sťažovateľka odpovedala na tento prípis 17. februára 1998.

Dňa   11.   marca   1998   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho poplatku v sume 6 400 Sk. Výzvu prevzala sťažovateľka 2. júna 1998 a uvedenú sumu uhradila 10. júna 1998.

Dňa 7. septembra 1998 zaslal okresný súd predmetný návrh na vyjadrenie odporcovi, ktorý podal svoje vyjadrenie 23. septembra 1998 a súčasne oznámil okresnému súdu aj svoju novú adresu na doručovanie pošty (M. Marečka č. 7, Bratislava).

Dňa   24.   novembra   1998   sa   uskutočnilo   vo   veci   prvé   pojednávanie,   ktoré   bolo odročené   na   12.   január   1999   pre   neprítomnosť   odporcu,   ktorému   okresný   súd   doručil predvolanie na nesprávnu adresu.

Dňa   12.   januára   1999   sa   uskutočnilo   vo   veci   druhé   pojednávanie,   ktoré   bolo odročené na 16. február 1999 pre neprítomnosť odporcu, ktorému bola uznesením č. k. 6 C 236/96-33 uložená poriadková pokuta v sume 1 000 Sk.

Dňa 22. januára 1999 podal odporca odvolanie proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty.

Dňa 11. februára 1999 vydal okresný súd vo veci uznesenie sp. zn. 6 C 261/97, ktorým konanie v časti vydania veci zastavil.

Dňa 16. februára 1999 sa vo veci uskutočnilo v poradí tretie pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa 1. júla 1999 sa uskutočnilo vo veci v poradí štvrté pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom výsluchu svedkyne v Českej republike.

Dňa 2. mája 2000 sa uskutočnilo vo veci v poradí piate pojednávanie, ktoré bolo odročené s tým, že   po   skončení práceneschopnosti   zákonného sudcu   bude určený   nový termín pojednávania.

Dňa 6. júla 2000 sa uskutočnilo vo veci v poradí šieste pojednávanie, ktoré bolo odročené na 10. október 2000 s tým, že rodičia sťažovateľky budú vypočutí dožiadaným súdom v Českej republike.

Dňa 28. septembra 2000   sa vrátila návratka z Okresného súdu Svitavy, ktorý mal ako dožiadaný súd vypočuť rodičov sťažovateľky.

Dňa   10.   októbra   2000   bolo   vo   veci   v poradí   siedme   pojednávanie,   ktoré   bolo odročené na neurčito s tým, že pokračujúce pojednávanie bude vytýčené po dôjdení spisu z Českej republiky.

Dňa 21. septembra 2000 Okresný súd Svitavy prevzal dožiadanie o výsluch svedkov. Dňa 16. októbra 2000 sa spis vrátil z Okresného súdu Svitavy.Dňa 6. februára 2001 sa uskutočnilo vo veci v poradí ôsme pojednávanie, ktoré bolo odročené   na   neurčito   pre   neprítomnosť   sťažovateľky,   u ktorej   bola   závada   v doručení predvolania.

Dňa 27. novembra 2001 sa uskutočnilo vo veci v poradí deviate pojednávanie, ktoré bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   nariadenia   znaleckého   dokazovania   na   zistenie hodnoty garáže a hnuteľných vecí.

Dňa 8. októbra 2002 sťažovateľka oznámila okresnému súdu zmenu svojej adresy.Dňa 16. apríla 2003 bolo vyhotovené uznesenie č. k. 6 C 236/96-92 o ustanovení znalcov   na   vypracovanie   znaleckých   posudkov   na   určenie   hodnoty   nehnuteľnosti,   ako i hnuteľností konkretizovaných v tomto uznesení.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   zásadne   naplní   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 3/00). Podľa týchto kritérií posudzoval ústavný súd aj predmetnú vec.

Predmetom   konania   na   okresnom   súde   je   rozhodovanie   o   vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Ústavný   súd   uznáva,   že   ide   o konanie,   ktoré   je   svojou   povahou   náročné   na dokazovanie - zistenie skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie o merite veci, avšak vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho priebehu a doteraz dosiahnutých výsledkov ústavný súd konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by zdôvodňovali existujúci viac ako sedemročný priebeh konania jeho zložitosťou.

Pokiaľ   ide   o druhé   kritérium,   teda   správanie   sťažovateľky,   ústavný   súd   nezistil žiadnu   skutočnosť,   na   základe   ktorej   by   ho   bolo   možné   považovať   za   také,   ktoré   by zapríčiňovalo zbytočné   prieťahy   v konaní.   Sťažovateľka   postupovala   vždy   v intenciách pokynov okresného súdu a v podstate riadne a včas plnila výzvy uvedeného súdu.

Pokiaľ ide o tretie kritérium (postup súdu), ústavný súd zameral svoju pozornosť predovšetkým na obdobie od 11. apríla 1996 do 12. januára 1999, keď okresný súd po dobu 33   mesiacov   okrem   výziev   na   zaplatenie   trov   konania,   doručenia   návrhu   odporcovi   na vyjadrenie (aj to po jednom roku) a nariadenia jedného pojednávania (24. novembra 1998), na ktoré nebolo doručené predvolanie odporcovi na správnu adresu, nevykonal vo veci žiadne úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania. Zo zistenia ústavného súdu ďalej vyplýva, že nečinnosť okresného súdu pretrvala aj od 16. októbra 2000 do 27. novembra 2001 po dobu 13 mesiacov a od 27. novembra 2001 do 16. apríla 2003 bol okresný súd nečinný ďalších 16 mesiacov.

Podľa názoru ústavného súdu práve uvedené obdobie celkove 5 rokov a 2 mesiacov nečinnosti Okresného súdu Bratislava IV, a to bez akýchkoľvek zákonných dôvodov, malo rozhodujúci vplyv na zdĺhavosť namietaného konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že uvedená nečinnosť okresného súdu je   porušením   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.  

Uvedený   postup   okresného   súdu   nemôže   odôvodniť   ani   tvrdenie   predsedníčky okresného súdu, že na prieťahy v tejto veci mal vplyv aj celkový počet nevybavených vecí na okresnom súde.  

Podľa názoru ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne   ospravedlniť   vzniknuté   prieťahy,   a to   len   v tom prípade, že sa za tým účelom prijali včas a adekvátne opatrenia (mutatis mutandis I. ÚS 39/00,   I.   ÚS   55/02).   Okresný   súd   vo   svojom   stanovisku   neuviedol   žiadne   konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Ústavný súd už tiež vyslovil, že je vecou štátu a organizácie práce súdov, aby za situácie, ak tomu nebráni žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní. Uplatnenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže byť zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov súdu na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty (II. ÚS 52/99).

Povahu   objektívnych   príčin   možno   priznať   právnym   udalostiam,   ale   uplatnenie ústavou zaručeného práva sa nemôže zmariť nenáležitým správaním štátnych orgánov, ktoré v mene štátu zabezpečujú uplatnenie práv zaručených ústavou (II. ÚS 64/97).

V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré   sú   predmetom   jej   úpravy.   Povinnosťou   všetkých   štátnych   orgánov   je   zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (I. ÚS 10/98).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 6 C 236/96 konštatoval porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako jej ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

V dôsledku   konštatovania   zbytočných   prieťahov   v predmetnej   veci   ústavný   súd považoval za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázať   okresnému   súdu   konať   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) upravujúcimi priebeh konania, tak aby nedochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľky. Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo,   postupuje   v ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Podľa § 6 OSP v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uplatnila   a   odôvodnila   aj   nárok   na   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   ako   náhrady   nemajetkovej   ujmy   vo   výške 70 000 Sk.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s prihliadnutím na všetky okolnosti   zakladajúce   namietané   porušenie   označeného   základného   práva,   a tiež   podľa zásad   spravodlivosti   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľke   primerané   finančné zadosťučinenie v požadovanej výške 70 000 Sk.

Sťažovateľka si napokon uplatnila aj náhradu trov právneho zastúpenia.Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   odôvodnená   aplikácia ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, preto priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslenú tarifnou odmenou podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb,   ktoré   si   vyžiadalo   tri   úkony   (prevzatie   a príprava zastúpenia, doplnenie a spresnenie sťažnosti a zaujatie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu) po 4 270 Sk a tri paušálne náhrady po 130 Sk, t. j. celkom v sume 13 200 Sk, ktoré je okresný súd povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. mája 2003