znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 729/2013-32

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 11.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. M., toho času vo výkone trestu, zastúpeného advokátkou JUDr. M. G., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Špecializovaného trestného   súdu   sp. zn. BB-4 Nt/1/2012   z 29.   novembra   2012   v spojení   s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tost 46/2012 z 31. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2013 doručená sťažnosť Ing. M. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Špecializovaného   trestného   súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. BB-4 Nt/1/2012 z 29. novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie špecializovaného súdu“) v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tost 46/2012 z 31. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom špecializovaného súdu sp. zn. BB-3 T 28/07 z 9. júna 2008 uznaný za vinného z trestného činu podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1 a 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „starý Trestný zákon“), za čo mu bol uložený trest   odňatia   slobody   vo výmere 8   rokov   a 6   mesiacov so   zaradením   do   prvej nápravnovýchovnej skupiny a peňažný trest. Najvyšší súd v odvolacom konaní rozhodol svojím   rozsudkom   sp.   zn.   1   Toš   7/2008   z 26.   marca   2009   o zrušení   výroku   o treste prvostupňového   súdu   a sťažovateľovi   uložil   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   6   rokov so zaradením   do   prvej   nápravnovýchovnej   skupiny   a peňažný   trest.   V ďalšom   podal sťažovateľ návrh na povolenie obnovy konania ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý špecializovaný súd svojím napadnutým rozhodnutím zamietol a najvyšší súd napadnutým rozhodnutím   sťažovateľom   podanú   sťažnosť   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c)   zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol. V ostanom sťažovateľ podal na ústavnom súde sťažnosť.

3. Nosnou argumentáciou sťažovateľa v podanej sťažnosti bol postup všeobecných súdov v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku – obnove konania; uvedený návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej pod sp. zn. BB-3 T 28/07 tak špecializovaný súd, ako i najvyšší súd zamietli. Sťažovateľ predostrel ústavnému súdu rozsiahlu právnu argumentáciu podporenú podrobným rozborom skutkových okolností jeho trestnej veci, ponúkol vlastné hodnotenie vykonaného dokazovania s ohľadom na závery, predovšetkým najvyššieho súdu formulované v uznesení sp. zn. 5 To 9/2011 zo 4. apríla 2012   (teda   v   inej   trestnej   veci,   pozn.),   na   základe   čoho   uviedol,   že „... jeho   návrh na povolenie   obnovy   konania   bol   dôvodný   a v jeho   prípade   sú   splnené   podmienky na povolenie obnovy konania v zmysle ust. § 394 ods. 1 Trestného poriadku.“. Sťažovateľ výslovne poukázal na to, že „I bez zmeny právnej kvalifikácie Najvyšším súdom Slovenskej republiky v prípade obžalovaných E. Č. a spol. z trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 Tr. zák. na trestný čin nepriamej korupcie podľa § 162 ods. 2 Tr. por. je vo svetle nových skutočností, ktorým je uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 4. 4. 2012, sp. zn.: 5 To 9/2011, nepochybné, že v prípade odsúdeného Ing. M. M. súd mal pri ukladaní trestu obligatórne znížiť trest odňatia slobody pod   dolnú   hranicu   trestnej   sadzby   ustanovenú   Trestným   zákonom,   nakoľko   odsúdený Ing. M.   M.   sa   preukázateľne   podieľal   významnou   mierou   na   objasnení   trestného   činu prijímania   úplatku   a   inej   nenáležitej   výhody   (§   160   TZ),   neskôr   prekvalifikovaného Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   na   trestný   čin   nepriamej   korupcie   (§   162   TZ) v trestnej   veci   E.   Č.   a spol.,   pričom   sám   nebol   organizátorom   ani   návodcom   takéhoto trestného činu a mimoriadnemu zníženiu trestu odňatiu slobody v jeho prípade nebránili ani okolnosti hodné osobitného zreteľa. Odsúdenému bol teda uložený rozsudkom Špeciálneho (dnes špecializovaného trestného) súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica z 9. júna 2008, sp. zn.: BB-3 T 28/07, trest, ktorý je v zrejmom nepomere k závažnosti činu, pomerom páchateľa a podľa mienky odsúdeného i v zrejmom rozpore s účelom trestu a v rozpore so zákonom.“. V dôsledku uvedených skutočností je sťažovateľ toho názoru, že „Sťažovateľ mal preto za to, že v jeho prípade boli splnené podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku a bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces.

Má   za   to,   že   vyššie   označenými   uzneseniami   Špecializovaného   trestného   súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica a uznesením Najvyššieho súdu SR bol porušený i čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, v súlade s ktorým sa trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný a čl. 7 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v súlade s ktorým nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné   právo   Ing.   M.   M.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... porušené bolo.

Základné právo Ing. M. M. podľa čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, v súlade s ktorým sa trestnosť   činu   posudzuje   a trest   sa   ukladá   podľa   zákona   účinného   v čase,   keď   bol   čin spáchaný, porušené bolo.

Základné právo Ing. M. M., aby jeho vec bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru... porušené bolo.

Základné právo Ing. M. M. podľa čl. 7 ods. 1 Európskeho dohovoru..., v súlade s ktorým nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu, porušené bolo.

Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. januára 2013, sp. zn.: 1 Tost 46/2012 a uznesenie   špecializovaného   trestného   súdu,   pracovisko   Banská   Bystrica,   zo   dňa 29. novembra 2012, sp. zn.: BB-47 Nt/1/2012 sa zrušujú a návrh sťažovateľa na obnovu konania zo dňa 14. 8. 2012 sa vracia Špecializovanému trestnému súdu, pracovisko Banská Bystrica, no nové prejednanie a rozhodnutie.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II. A

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím špecializovaného súdu

6.   V   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   zakotvený   princíp   subsidiarity,   ktorý   znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami   iba   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže   domôcť   využitím   jej   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,   II.   ÚS   90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

7.   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

8.   Pokiaľ   ide   o napadnuté   rozhodnutie   špecializovaného   súdu   v trestnej   veci sťažovateľa,   ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené   poukazuje   na   skutočnosť,   že   proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 46/2012 z 31. januára 2013

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na spravodlivé súdne konanie, porušenia ktorého sa sťažovateľ dovoláva (obdobne aj právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pozn.), zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ústavou zaručené základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne aj právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy,   pozn.)   neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   súdom a nemožno ho účelovo   chápať tak,   že   jeho naplnením   je len víťazstvo   v súdnom   spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

11. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 Tost 46/2012 z 31. januára 2013 v podstatnom uviedol:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   poukazuje   na   to,   že   v   konaní   o   návrhu   na povolenie obnovy konania súdu neprislúcha preskúmavať zákonnosť postupu v pôvodnom konaní   a   zákonnosť   rozhodnutia,   ktorým   bolo   toto   konanie   právoplatne   skončené. Rozhodovanie o návrhu na povolenie obnovy konania sa obmedzuje iba, na zistenie, či existujú   skutočnosti   alebo   dôkazy   súdu   skôr   neznáme odôvodňujúce   povolenie   obnovy konania podľa § 394 Tr. por.

Špecializovaný   trestný   súd,   pracovisko   Banská   Bystrica,   odôvodnil   zamietnutie návrhu na povolenie obnovy konania tým, že odsúdený Ing. M. M., nepredložil súdu dôkazy, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Podstatou návrhu na povolenie obnovy konania mala byť skutočnosť, že v pôvodnom rozhodnutí súdu prvého ako aj druhého stupňa, nebolo zohľadnené ustanovenie § 40 ods. 4 Trestného zákona v tom, že odsúdenému   nebol   uložený   pri   uznaní   viny,   trest   odňatia   slobody   pod   dolnú   hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby. Podľa názoru odsúdeného Ing. M. M. táto povinnosť je obligatórnou   povinnosťou   a   teda   súdy   mali   túto   skutočnosť   pri   ukladaní   trestu   aj zohľadňovať, keďže on výraznou mierou prispel k odhaleniu trestnej činnosti.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   z   predloženého   spisového   materiálu   zistil,   že odvolací   Špecializovaný   trestný   súd   rozhodol   správne   a   v   súlade   so   zákonom,   keď na verejnom   zasadnutí   po   vypočutí   odsúdeného   a oboznámení   s   podstatným   obsahom spisového materiálu, zamietol sťažovateľom podaný návrh na obnovu konania.

Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu, skutočnosť, že odsúdený mal výraznou mierou prispieť k odhaleniu korupčnej trestnej činnosti, nie je novou skutočnosťou, ktorá by súdu nebola skôr známa, ako na to správne poukázal i súd prvého stupňa. Rozhodne sa nejedná o skutočnosť, ktorá by vyšla najavo po vyhlásení právoplatného rozsudku, a ktorá by v spojení s dôkazmi skôr vykonanými mohla privodiť záver, že odsúdenému bol uložený neprimerane   vysoký   trest.   Ako   totiž   vyplýva   z   doslovného   znenia   písomných   dôvodov rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   26.   marca   2009   sp.   zn. 1 Toš 7/2008, ktorým došlo ku zmene vo výroku o treste u odsúdeného Ing. M. M., najvyšší súd   v závere   svojho   odôvodnenia   jasne   a   stručne   vyslovil,   že   k   zmierneniu   trestu u menovaného došlo aj z dôvodu, že: „... špeciálny súd pochybil pri, určení výmery trestov odňatia slobody, ktoré obžalovaným Ing. M. M. a Ing. L. L. uložil a v tejto časti považoval odvolací súd ich odvolania za dôvodné. Špeciálny súd v tomto smere v dostatočnej miere neprihliadol   ku všetkým   okolnostiam   prípadu   v   celom   ich   kontexte.   Ako   bolo   už   skôr naznačené na tomto konaní obžalovaných Ing. M. M. a Ing. L. L. participovali, aj ďalšie osoby,   či   už   z   radov   príslušného   okresného   úradu,   resp.   niektorí   poslanci   spomínanej mestskej   časti,   ktorých   eventuálne   trestná   zodpovednosť   však   zostala   nepovšimnutá. Rovnako bolo potrebné viac zohľadniť skutočnosť, že obžalovaný Ing. M. M. sa v dôsledku oznámenia inej trestnej činnosti v podstate sám vystavil riziku možného trestného postihu, ku   ktorému   nakoniec   aj   došlo.   Taktiež   nie   nezanedbateľnou   okolnosťou   je   fakt,   že obžalovaní spolupracovali s orgánmi činnými v trestnom konaní a v minulosti neboli súdne trestaní.   Najvyšší   súd   ešte   dodal,   že   uvedené   okolnosti   ho   viedli   k   tomu,   že   obom obžalovaným diferencovane podľa miery ako konanie každého z nich prispelo k spáchaniu trestnej činnosti, znížil tresty odňatia slobody.

Ako vyplýva z rozsudkov oboch súdov, je zrejmé, že sťažovateľovi Ing. M. bol trest odňatia slobody znížený v odvolacom konám z 8 rokov a 6 mesiacov nepodmienečne na 6 rokov nepodmienečne, práve z hore uvedených dôvodov.

Vzhľadom na uvedené, najvyšší súd ustálil, že skutočnosti, ktoré uvádza odsúdený vo svojom   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   ale   i   vo   svojej   sťažnosti,   nie   sú   takými skutočnosťami alebo dôkazmi, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi, odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne   uložený   trest   bol   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo   k   pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu. Práve naopak,   išlo o skutočnosti v minulosti známe,   na ktoré závažnou mierou prihliadol pri svojom rozhodovaní už odvolací súd vo výroku o treste.

Pokiaľ ide námietku odsúdeného vo vzťahu k sudkyni JUDr. Z. C., ktorá bola v pôvodnom   konaní   náhradnou   sudkyňou   a   bola   členkou   senátu   aj   v konám   o povolenie obnovy konania, najvyšší súd konštatuje, že ani v tomto smere nedošlo zo strany súdu prvého stupňa, k porušeniu zákona. Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu JUDr. Z. C. bola náhradnou sudkyňou v konaní, kedy sa rozhodovalo na Špeciálnom súde v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica dňa 9. júna 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 T 28/07, o vine a treste (vtedy obžalovaného) Ing. M. M., avšak ako vyplýva zo spisu, táto sudkyňa sa nezúčastnila. hlasovania. Postavenie náhradného sudcu upravuje ustanovenie §-u 246 Tr. por., kde v odseku 2 zákonodarca podrobne rieši postavenie náhradného sudcu. Hoci má náhradný sudca alebo prísediaci postavenie člena senátu, hlasovania sa zúčastní len v tom prípade, ak do konania nastúpil namiesto sudcu alebo prísediaceho, ktorému v ďalšej účasti na hlavnom pojednávaní zabránila nejaká prekážka.

JUDr.   Z.   C.   bola   určená   za   náhradnú   sudkyňu   spolu   s JUDr. O.   K.   opatrením predsedu Špeciálneho súdu dňa 12. marca 2008, sp. zn. Spr 385/2007, s tým, že obaja sa zúčastnia celého hlavného pojednávania.

Najvyšší súd zistil, že súd prvého stupňa konal na troch hlavných pojednávaniach v nezmenenom zložení: predseda senátu JUDr. S. S. a sudcovia JUDr. J. G. a JUDr. V. M. Hlavných pojednávaní sa zúčastnili i hore menovaní náhradní sudcovia. Dňa 5. júna 2008 bolo hlavné pojednávanie odročené na 9. júna 2008 za účelom vyhlásenia rozsudku. Ako vyplýva zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 9. júna 2008, hlavného pojednávania sa už náhradní sudcovia nezúčastnili a senát v zložení JUDr. S. S., JUDr. J. G. a JUDr. V. M. vyhlásili rozsudok tak, ako bol procesným stranám doručený. Neobstojí preto v žiadnom prípade   námietka   obhajoby   o   existencii   dôvodného   podozrenia   o   zaujatosti   náhradnej sudkyni JUDr. Z. C. v teraz prejednávanej veci o návrhu na obnovu konania. Keďže zo strany obhajoby ide len o všeobecnú úvahu, ktorá nie je preukázaná žiadnou konkrétnou skutočnosťou, ktorá by odôvodňovala záver pre zaujatosť menovanej sudkyne, najvyšší súd považoval aj túto časť sťažnosti za nedôvodnú.»

12.   Špecializovaný súd   v uznesení   sp.   zn.   BB-4   Nt/1/2012   z 29.   novembra   2012 v podstatnom argumentoval takto:

„Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo, právoplatným   rozsudkom,   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdú najavo skutočnosti, alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine, alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie od uloženia   súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku. Po oboznámení sa s predmetným návrhom, výsluchu odsúdeného, oboznámení sa s rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, č. k. BB-3 T 28/07 zo dňa 9. júna 2008, rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Toš 7/2008 zo dňa 26. marca 2009, uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Tdo V 11/2009 zo dňa 17. decembra 2009, rozsudkom   Špecializovaného   trestného   súdu   v   Pezinku   č.   k.   PK-1   Tš/21/2005   zo   dňa

13. mája 2011, uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 5 To 9/2011 zo dňa 4. apríla 2012, senát dospel k záveru, že návrh odsúdeného nie je dôvodný. Podstatou návrhu na povolenie obnovy konania mala byť skutočnosť, že v pôvodnom rozhodnutí súdu prvého ako aj druhého stupňa nebolo zohľadnené ustanovenie § 40 ods. 4 Trestného zákona v tom, že odsúdenému nebol uložený pri uznaní viny trest odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby. Podľa názoru navrhovateľa táto povinnosť je obligatórnou povinnosťou a teda súdy túto skutočnosť pri ukladaní trestu mali aj zohľadňovať.

Skutočnosť,   že   odsúdený   mal   výraznou   mierou   prispieť   k   odhaleniu   korupčnej trestnej činnosti nie je novou skutočnosťou, ktorá by súdu nebola skôr známa. Nejedná sa o skutočnosť,   ktorá   by   vyšla   najavo   po   vyhlásení   právoplatného   rozsudku,   a   ktorá   by v spojení s dôkazmi skôr vykonanými mohla priniesť záver, že odsúdenému bol uložený neprimerane   vysoký   trest.   Naopak   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v rozsudku č. k. 1 Toš 7/2008 zo dňa 26. marca 2009 došlo ku zmene vo výroku o treste u odsúdeného Ing. M. M., kde konkrétne na strane 14 sú uvedené skutočnosti o tom, že obžalovaní nie zanedbateľnou mierou spolupracovali s orgánmi činnými v trestnom konaní. Na základe toho došlo zmene vo výroku o treste, pričom odsúdenému bol uložený trest odňatia   slobody   vo   výmere   šesť rokov   so   zaradením do   I.   nápravnovýchovnej   skupiny. Spoluprácu odsúdeného s orgánmi činnými v trestnom konaní teda bral do úvahy odvolací súd   pri   svojom   rozhodnutí   už   dňa   26.   3.   2009.   To, že   sa   táto   spolupráca   spomína   aj v rozhodnutí, ktorým bol zrušený rozsudok v inej trestnej veci, nie je novou skutočnosťou, ktorá by nebola súdu skôr známa. To, že nebolo aplikované ustanovenie § 40 Trestného zákona v čase rozhodovania o vine a treste u odsúdeného, nie je dôvodom na povolenie obnovy konania. Na rozdiel od návrhu odsúdeného je senát toho názoru, že ustanovenie § 40 ods. 4 Trestného zákona platného do 31. 12. 2005 nebolo obligatórnou povinnosťou; ktorú súdy musia aplikovať pri ukladaní trestov spolupracujúcim obvineným.

Vzhľadom   k   tomu,   že   odsúdený   nepredložil   na   verejnom   zasadnutí   žiadne   nové skutočnosti   ani   dôkazy,   ktoré   by   súdu   neboli   skôr   známe,   senát   návrh   odsúdeného,   na povolenie obnovy konania zamietol.“

13.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

14. Z argumentácie sťažovateľa v podanej sťažnosti teda vyplýva, že „... jeho návrh na povolenie obnovy konania je dôvodný a sú splnené podmienky na jej povolenie v zmysle ust. § 394 Trestného poriadku, tento návrh je podaný oprávnenou osobou a nesmeruje proti rozhodnutiu ani jeho výroku ohľadne ktorého obnova konania nie je prípustná. Na tomto základe odsúdený Ing. M. M. žiadal, aby súd predmetnému návrhu na povolenie obnovy konania vyhovel a zrušil výrok rozsudku Špeciálneho (teraz ako špecializovaného trestného) súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica z 9. júna 2008, sp. zn.: BB-3 T 28/07 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. marca 2009, sp. zn.: 1 Toš 7/2008 o treste v zmysle ust. § 400 ods. 1 Trestného poriadku.

Zároveň sťažovateľ ako odsúdený apeloval na ust. § 398 ods. 3 Trestného poriadku, v súlade   s   ktorým   ak   bol   podaný   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   v   prospech obvineného, môže súd vzhľadom na povahu skutočností a dôkazov, ktoré novo vyšli najavo, odložiť alebo prerušiť výkon trestu právoplatne uloženého v pôvodnom konaní, nakoľko pri správnej a obligatórnej aplikácii mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody v zmysle ust. § 40 Trestného zákona platného a účinného do 1. 1. 2006 by odsúdenému mohol byť uložený trest odňatia slobody s podmienečným odkladom a príslušnou skúšobnou dobou alebo, v horšom prípade, nepodmienečný trest odňatia slobody v takom trvaní, že počnúc dnešným dňom by už tento trest vykonal, nakoľko bol právoplatne odsúdený dňa 26. marca 2009   a na   výkon trestu   odňatia slobody nastúpil   dňa 14.   04.   2009.   Naviac   z pôvodne uloženého trestu 6 rokov vykonal 3,5 roka, správal sa primerane, takže prerušenie výkonu trestu   by   nebolo   ani   v   rozpore   s   účelom   trestu   odňatia   slobody,   ktorého   účel   už   bol naplnený.“.

15. V prvom rade musí ústavný súd poznamenať, že kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1   dohovoru   je   materiálna   povaha   predmetu   konania.   Aplikácia   uvedeného   článku dohovoru   prichádza   do   úvahy   iba   v prípade,   že   ide   o konanie,   v ktorom   sa   rozhoduje o občianskych právach alebo záväzkoch, prípadne o oprávnenosti trestného obvinenia. Nie je pritom   rozhodujúce, či   v okolnostiach   konkrétneho prípadu   rozhoduje všeobecný súd alebo   iný   orgán   verejnej   moci,   a taktiež   nie je   rozhodujúca   ani   povaha   zákona,   ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.

16. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (IV. ÚS 382/09, m. m. I. ÚS 5/02 A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože   rozhodnutia   o   povolení   obnovy   konania   alebo   zamietnutí   návrhu   na   povolenie obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru   alebo   o   oprávnenosti   trestného   obvinenia   proti   adresátom   práv   podľa   tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania   [pozri   aj   Svák,   J.:   Ochrana   ľudských   práv   z   pohľadu   judikatúry   a   doktríny štrasburských orgánov ochrany práva, Žilina 2003, s. 370 – s. 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje   na rozhodnutie   vo   veci   Callaghon   c.   Spojené   kráľovstvo   z 9. mája   1985, Décisions et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09)].

17. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou ústavného súdu (m. m. I. ÚS 5/02, IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 287/2010, IV. ÚS 117/2011) preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup najvyššieho súdu a špecializovaného súdu   v napadnutých   rozhodnutiach   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   mohol kvalifikovať ako porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými slovami, v prípade rozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovy konania podľa § 398 a nasl. Trestného poriadku vrátane zohľadnenia zákonných podmienok tento postup umožňujúcich podľa   § 393   a nasl.   Trestného   poriadku   nejde   o typ   súdneho   konania   spadajúceho   pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje absenciu vecnej príslušnosti medzi právom sťažovateľa na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru,   ktorého   porušenie   namieta, a napadnutými   rozhodnutiami   tak   špecializovaného   súdu,   ako   aj   najvyššieho   súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti spočívajúcej v namietaní porušenia   čl.   6   ods.   1   dohovoru   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18.   Po   oboznámení   sa   s   obsahom   napadnutých   rozhodnutí   najvyššieho   súdu a špecializovaného súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd a špecializovaný súd konali v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   podstatné   pre   posúdenie   veci interpretovali a aplikovali, a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   zákonných ustanovení   sú   obidva   napadnuté   rozhodnutia   aj   náležite   odôvodnené.   Obidva   súdy vo svojich   napadnutých   rozhodnutiach   právne   vyčerpávajúcim   a ústavne   súladným spôsobom zdôvodnili, prečo nepovažovali sťažovateľom predostretý dôvod obnovy konania za   spôsobilý   na   povolenie   obnovy   konania   jeho   právoplatne   skončenej   trestnej   veci. V súvislosti   s procesnou   aktivitou   sťažovateľa,   ktorý   v konaní   pred   každou   súdnou inštanciou   ponúka   vlastné   zhodnotenie   vykonaných   dôkazov   a dožaduje   sa   iného,   preň priaznivejšieho   posúdenia   celej   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   nie   je v poradí   ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa.

19.   V   súvislosti   so   sťažovateľom   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a   rozhodnutím   špecializovaného   súdu   ústavný   súd konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež   podľa   už   mnohonásobne   judikovaného   názoru   ústavného   súdu   právo   na   súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy nemôže   byť porušené   iba tou   skutočnosťou,   že sa všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s   požiadavkami   účastníka   konania. Po analýze napadnutých rozhodnutí špecializovaného súdu aj najvyššieho súdu ústavný súd hodnotí nimi predostreté právne závery odôvodňujúce nesplnenie podmienok potrebných na povolenie obnovy konania ako zákonné a ústavne súladné. Inými slovami, z pohľadu ústavného   súdu   nie   je   možné   považovať   právne   závery   ani   najvyššieho   súdu   a   ani špecializovaného súdu za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný súd   konštatuje,   že   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutými   rozhodnutiami   ani najvyššieho súdu, ani špecializovaného súdu a namietaným porušením označeného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti taktiež   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

20. Sťažovateľ v podanej sťažnosti atakoval aj porušenie čl. 50 ods. 6 ústavy a čl. 7 ods. 1 dohovoru z dôvodu, podľa jeho názoru neprimeranosti trestu, ktorý mu bol uložený za spáchaný trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 starého Trestného zákona. Ako dôvodí, „... súd mu mal znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby a pokiaľ mu Najvyšší súd SR uložil trest odňatia slobody vo výmere 6,5 roka, neuložil mu trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby, aj keď ustanovenie § 40 ods. 4 trestného zákona hovorí, že v takomto prípade súd trest zníži“, teda sa domáha toho, aby súd v obnovenom trestnom konaní aplikáciou zákonného ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody podľa § 40 ods. 4 starého Trestného zákona dospel k uloženiu miernejšieho trestu, než aký mu bol uložený v jeho právoplatne skončenej trestnej veci. K uvedenému ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na to, že po ústavnom prieskume napadnutých rozhodnutí špecializovaného   súdu   a najvyššieho   súdu   nezistil   sťažovateľom   namietané   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie predmetných práv videl sťažovateľ v príčinnej súvislosti s právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je aj ním podaná sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že nič nenasvedčuje tomu, že by sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody mimo rámca zákonnom ustanovenej trestnej sadzby alebo že by mu bol uložený iný, než zákonom predpokladaný možný trest.

21.   K požiadavke   sťažovateľa „Z   hľadiska   právnej   istoty   si   sťažovateľ   dovoľuje požiadať Ústavný súd Slovenskej republiky, aby vyjadril svoj právny názor k obligatórnosti ust. § 40 ods. 4 Trestného zákona, pretože podľa mienky sťažovateľa zákonodarca znením ustanovenia § 40 ods. 4 Trestného zákona jednoznačne uložil povinnosť súdu znížiť trest odňatia   slobody,   ak   tomu   nebránia   okolnosti   hodné   osobitného   zreteľa“,   ústavný   súd dodáva, že ak mal sťažovateľ tým na mysli skutočnosť, aby ústavný súd podal záväzný výklad označeného § 40 ods. 4 Trestného zákona, tak k takémuto postupu dochádza len v právnym poriadkom poznaných situáciách podľa čl. 128 ústavy, k čomu v okolnostiach danej veci nedošlo.

III.

22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013