znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 728/2014-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. M. F., zastúpenej advokátom JUDr. Andrejom Garom, Prievozská 2/B, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 191/2014-454 z 30. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra 2014 doručená sťažnosť J. M. F. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Andrejom Garom, Prievozská 2/B, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 191/2014-454 z 30. júna 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) 22. júla 2011 domáhala zvýšenia výživného zo strany jej otca zo sumy 500 € mesačne na sumu 3 000 € mesačne. Okresný súd o veci rozhodol rozsudkom   č. k. 11 C 33/2011-392 z 23. januára 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že výživné zvýšil zo sumy 500 € na sumu 1 000 € mesačne s účinnosťou od 22. júla 2011. O odvolaní sťažovateľky a otca sťažovateľky (žalovaného) proti   rozsudku   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   tak,   že rozsudok okresného súdu v časti, ktorou bolo výživné zvýšené zo sumy 500 € na sumu 1 000 € mesačne počnúc 22. júla 2011 zmenil tak, že výživné na sťažovateľku sa zvyšuje na sumu 1 000 € od 1. januára 2014.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: „Sťažovateľka   nikdy   netvrdila,   že   by   mala   právny   nárok   na   konkrétne   finančné benefity, ktoré jej otec poskytoval v čase po uzatvorení zmieru, ktorým bolo upravené – dohodnuté výživné pre sťažovateľku od otca v sume 500,- € mesačne. Sťažovateľka si vždy bola a je vedomá, že tieto benefity jej otec poskytoval dobrovoľne, avšak zároveň si je vedomá aj svojich zákonných práv, medzi ktoré okrem iného patrí právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov... sťažovateľka... nemôže súhlasiť s názorom porušovateľa o tom,   že skutočnosť,   že otec sťažovateľke prestal tieto benefity poskytovať,   neznamená zmenu   pomerov...   V   čase   vyhlásenia   predošlého   rozhodnutia,   ktorým   bol   v   konaní o výživnom pre sťažovateľku schválený súdny zmier... otec sťažovateľke... benefity vo výške cca štvornásobku výživného poskytoval... je relevantné výlučne a len to, že jej tieto benefity otec   poskytovať   prestal,   čo   sa   výrazne   prejavilo   v   jej   pomeroch,   nakoľko   nemala   ako uhrádzať náklady na potreby, na ktoré bola do toho času zvyknutá a ktoré boli uhrádzané formou uvádzaných plnení od odporcu. Sťažovateľka bola na takú životnú úroveň zvyknutá, nakoľko do toho času jej ju otec umožňoval v zhode s jeho majetkovými pomermi, resp. s jeho   životnou   úrovňou,   na   ktorej   sa   tak   v   súlade   so   zákonom   podieľala...   došlo k zásadnému poklesu jej dovtedajšej životnej úrovne a zároveň k porušeniu jej zákonného práva podieľať sa na životnej úrovni svojho otca, ktorá je nadštandardne vysoká.

Príjem   matky   sťažovateľky   síce   možno   prevyšuje   priemerný   príjem   v   Slovenskej republike,   ale   rozhodne   jej   majetkové   pomery   nemožno   zrovnávať   s   pomermi   otca sťažovateľky...   kým   preukázaný   príjem   matky   sťažovateľky   bol   1.900,-   €   mesačne... preukázaný príjem otca sťažovateľky bol 27.000,- €, čo je enormný rozdiel, a to nehovoriac už o ďalších rozdieloch v majetkových pomeroch rodičov sťažovateľky. Preto sa nemožno stotožniť s názorom, že za daného stavuje primerané, ak má matka sťažovateľky na výživu prispievať sumou 500,-€ mesačne a otec pri jeho príjmoch a pomeroch len sumou 1.000,- € mesačne.   Náklady   otca   sťažovateľky   spojené   s   bytom,   ktorý   prenechal   sťažovateľke do užívania, sú s ohľadom na jeho príjmy zanedbateľné.

Vyznieva až paradoxne a absurdne, že odvolací súd sa na jednej strane nestotožnil s názorom prvostupňového súdu o dôvodoch, v ktorých spočíva zmena pomerov na strane sťažovateľky, avšak zároveň priznáva zmenu pomerov z iných dôvodov, a to s poukazom na zmenu cenovej hladiny. Táto zmena cenovej hladiny pritom podľa odvolacieho súdu odôvodňuje určenie výživného v raz takej sume ako bolo určené posledným rozhodnutím na základe schválenia súdneho zmieru. Svojvoľne pritom určil, že k tejto zmene došlo podľa jeho   názoru   od   01.01.2014,   čo   však   nijako   bližšie   nezdôvodnil.   V   tomto   smere   trpí napádané rozhodnutie aj vadou nedostatočného odôvodnenia, resp. vadou arbitrárnosti, čo samo osebe predstavuje okolnosť spôsobujúcu jeho nesprávnosť a nezákonnosť.

... odvolací súd... Nerozhodoval... o tom, aká výška výživného môže alebo nemôže ohroziť... otca sťažovateľky, ale o tom, aké výživné je primerané s ohľadom na jeho príjmy, majetkové   pomery   a   možnosti   v   spojení   s   odôvodnenými   potrebami   sťažovateľky. Za relevantné mal pritom vziať do úvahy najmä to, že sťažovateľka má ako dcéra zákonné právo podieľať sa na životnej úrovni svojho otca. To, že jeho životná úroveň je značne nadštandardná   pritom   nebolo   pochybné   a   túto   skutočnosť   mali   za   preukázanú a konštatovali oba konajúce súdy....

Poukazujeme pritom tiež na to, že v rovnakej sume, resp. takmer rovnakej sume platil otec výživné na sťažovateľku aj na základe prvotného rozhodnutia, ktorým mu bola určená vyživovacia povinnosť. Ide pritom o rozhodnutie spred viac ako siedmich rokov. Z toho je aj bez ďalšieho zrejmé, že náklady na život sťažovateľky od toho obdobia značne vzrástli. Aj keď je pre posúdenie zmeny pomerov relevantný stav od posledného rozhodnutia, sme toho názoru, že aj uvedenú okolnosť treba brať do úvahy.

...   súd   sa   nesprávne   vysporiadal   s   vyčíslenými   nákladmi   sťažovateľky,   ktorých posúdenie   a   dôvodnosť   poňal   a   zhodnotil   zjavne   všeobecne,   bez   zohľadnenia   okolností daného prípadu. Sťažovateľkou vyčíslené náklady na jej potreby totiž zodpovedali životnej úrovni jej otca, resp. životnej úrovni, na ktorú bola zvyknutá až kým nedošlo k zmene pomerov, teda až kým jej otec neprestal uhrádzať popri výživnom aj ostatné benefity, ktoré jej do toho času uhrádzal a poskytoval....

Tým, že napádaným rozhodnutím bolo sťažovateľke priznané výživné v značne nižšej sume ako by tomu malo byť... došlo... k poškodeniu sťažovateľky na jej legitímnych právach, a to jednak na jej práve na výživné od otca a podieľanie sa na jeho životnej úrovni, ale v tej spojitosti aj na jej práve na majetok, legitímne majetkové očakávania a ich ochranu.... V odôvodnení... rozhodnutia... sa z väčšej časti len konštatuje skutkový stav, pričom odôvodnenie výrokov rozhodnutia je obsiahnuté v jednom odseku, resp. v necelých dvoch odsekoch na prelome strán 4 a 5. Ide o veľmi stručné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré   ani   zďaleka   nespĺňa   zákonné   požiadavky   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia... Z toho dôvodu sa javí byť toto rozhodnutie zároveň aj značne arbitrárnym, pričom už len táto   skutočnosť   sama   osebe   spôsobuje   nesprávnosť   a   nezákonnosť   daného   súdneho rozhodnutia....

V dôsledku nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia dochádza k porušeniu práva účastníkov konania podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 Dohovoru. Nakoľko takouto vadou trpí aj napádané rozhodnutie porušovateľa, došlo podľa nášho názoru aj k porušeniu práva sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, resp. práva na prístup k súdu – na konanie pred súdom.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.06.2014, č. k.: 6Co 191/2014- 454, bolo porušené ústavné právo sťažovateľky vlastniť majetok a právo na jeho ochranu v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ako   aj   právo   sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na   spravodlivé   súdne   konanie   v   zmysle   článku   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.06.2014, č. k.: 6Co 191/2014-454, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   uhradiť   sťažovateľke   trovy   konania   a   trovy právneho zastúpenia vo výške 340,90- €... a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd nie je opravnou   inštanciou   všeobecných   súdov   (napr. I.   ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti   postupujú   v   súlade   s   právami   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu. K namietanému porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že krajský súd sa nesprávne posúdil zmenu pomerov na strane sťažovateľky a neprihliadol na skutočnosť, že otec sťažovateľky (odporca) jej prestal poskytovať benefity nad rámec súdom určeného výživného, a nedostatočne odôvodnil, kedy došlo k zmene pomerov na strane sťažovateľky.

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva: „Pri rozhodovaní o zmene výživného podľa § 78 Zák. o rodine treba zistiť, či došlo, v akom rozsahu a odkedy k zmene pomerov na strane oprávneného dieťaťa i na strane oboch   povinných   rodičov.   Pre   zmenu   rozhodnutia   o   výživnom   je   rozhodujúca   závažná (podstatná) zmena pomerov ako čo do svojho rozsahu tak i časového trvania. K takejto zmene môže dôjsť najmä tým, že sa zmenili zárobkové a majetkové pomery účastníkov, prípadne sa od poslednej úpravy výživného zvýšili odôvodnené potreby dieťaťa a pod. V   prejednávanej   veci   poslednú   úpravu   výživného   vykonal   súd   prvého   stupňa uznesením z 22. 4. 2010 č. k. 45C 131/2009-138, právoplatným dňa 14. 5. 2010. Týmto uznesením súd prvého stupňa schválil zmier uzavretý účastníkmi konania, podľa ktorého sa žalovaný   zaviazal   platiť   výživné   na   žalobkyňu   vo   výške   500   eur   mesačne   od   jeho právoplatnosti. Vzhľadom na to bolo pre rozhodnutie predmetnej veci podstatné porovnanie pomerov účastníkov, ktoré tu boli ku dňu 14. 5. 2010, s ich súčasnými pomermi.

Súd   prvého   stupňa   zaujal   stanovisko,   že   zmenou   pomerov   je   tá   skutočnosť,   že žalovaný po poslednej úprave výživného prestal žalobkyni poskytovať finančné plnenia, ktoré   jej   predtým   poskytoval   nad   rámec   súdom   určeného,   resp.   v   zmieri   dojednaného výživného. S týmto záverom odvolací súd nesúhlasí a v tomto smere sa stotožňuje s názorom žalovaného, ktorý prezentoval v odvolaní. Aj podľa odvolacieho súdu nemôže predstavovať zmenu pomerov, ktorá by odôvodňovala zvýšenie výživného, to, že žalovaný prestal platiť žalobkyni finančné sumy, ktoré jej dobrovoľne platil nad rámec súdom určeného výživného, teda nad rámec sumy 500 eur mesačne. Na základe týchto dobrovoľných platieb žalovaného nevznikol medzi účastníkmi konania právny vzťah, na základe ktorého by žalobkyni vznikol nárok na platby prevyšujúce sumu 500 eur mesačne. Preto žalovanému nič nebránilo, aby jej tieto platby na základe svojho slobodného prestal poskytovať. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že nie je rozhodujúce, aké pohnútky viedli žalobkyňu v tomu, že uzavrela so žalovaným zmier, ktorým došlo k zníženiu výživného.

Odvolací   súd   je   toho   názoru,   že   od   poslednej   úpravy   pomerov   došlo   k   zmene pomerov na strane žalobkyne. Táto zmena pomerov spočíva v tom, že v čase od poslednej úpravy   výživného   do   1.   1.   2014   sa   nepochybne   zvýšili   náklady   žalobkyne   potrebné   na pokrytie jej odôvodnených potrieb, čo súvisí so zmenou cenovej hladiny. Pokiaľ ide o výšku výživného, v konaní bolo preukázané, že žalovaný dosahuje výrazne nadštandardné príjmy, takže výživné vo výške 1 000 eur mesačne ho rozhodne nemôže existenčne ohroziť. Ako vyplynulo z výpovede matky žalobkyne pred odvolacím súdom, dosahuje príjem 1 900 eur mesačne, ktorý tiež treba považovať vzhľadom na úroveň platov v Slovenskej republike za nadštandardný, je vlastníčkou dvoch luxusných motorových vozidiel a z vyporiadania BSM získala sumu 50 000 eur. Z toho je podľa odvolacieho súdu zrejmé, že matka žalobkyne je schopná   prispievať   na   výživu   žalobkyne   sumou   minimálne   500   eur   mesačne.   Výživné na žalobkyňu   vo   výške   1   500   eur   mesačne   zo   strany   oboch   rodičov   je   podľa názoru odvolacieho   súdu   postačujúce   a   žalobkyňa   bude   schopná   pokryť   z   neho   svoje odôvodnené potreby aj s prihliadnutím na to, že žalovaný jej bezodplatne prenechal do užívania 2-izbový byt a platí všetky náklady s ním súvisiace.

Z týchto dôvodov odvolací súd zmenil podľa § 220 O. s. p. napadnutý rozsudok tak, že   výživné   na   žalobkyňu   zvýšil   na   sumu   1   000   eur   mesačne   počnúc   dňom   1.1.2014. Vzhľadom   na   to   odvolací   súd   potvrdil   podľa   §   219   ods.   1   O. s. p.   výrok   napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba vo zvyšku, t. j. v časti výživného presahujúceho 1 000 eur mesačne, zamietnutá.“

V citovanej časti odôvodenia rozsudku krajský súd uvádza podrobné dôvody, prečo nepovažuje za zmenu pomerov skutočnosť, že otec sťažovateľky (odporca) sťažovateľke prestal poskytovať benefity nad rámec súdom určeného výživného. Takisto krajský súd, aj keď   stručne   ale   predsa   len   ústavne   súladným   spôsobom   zdôvodňuje,   prečo   výživné na sťažovateľku zvýšil od 1. januára 2014.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa   ktorého   v   odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah   prednesov,   stručne a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a   akými úvahami sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   i   ďalšie navrhnuté   dôkazy,   a   posúdi   zistený   skutkový   stav   podľa   príslušných   ustanovení,   ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 ods. 2 OSP).

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu (prvostupňového,   ale aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a   právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05). Uvedenému právnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý napr. vo   veci   Ruiz   Torija   c.   Španielsko   (rozsudok   z 9.   decembra   1994,   Annuaire,   č.   303-B) uviedol: „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý   argument   prednesený   v   súdnom   konaní.   Stačí,   aby   reagoval   na   ten   argument (argumenty),   ktorý   je   z   hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia   považovaný za rozhodujúci.“ Ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkcie v zásade nemôže preskúmavať správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať, či súdy správne právne vyhodnotili zistený stav.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu   pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru krajského súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   v   zmysle   ustálenej   judikatúry   by   mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Vzhľadom   na uvedené   ústavný súd sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danej   veci   nie   je   dôvod,   aby   odlišne   posudzoval aplikovateľnosť čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   celok,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2014