znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 728/2013

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Z. V., D., zastúpeného advokátom JUDr. M. M., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave č. k. 21 CoKR 6/2012-30 z 30. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. V. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra 2013 doručená sťažnosť Z. V., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. M., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 21 CoKR 6/2012-30 z 30. júla 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   krajský   súd   napadnutým   uznesením   potvrdil   uznesenie Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 25 NcKR 5/2011 z 5. júna 2012, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na povolenie jeho oddlženia ako dlžníka.

Sťažovateľ   poukázal na   to,   že   návrh   na   povolenie   svojho   oddlženia   podal   spolu s návrhom na vyhlásenie konkurzu na svoju osobu, pričom konkurz na majetok sťažovateľa bol vyhlásený, vykonaný a ukončený uznesením   okresného súdu   sp. zn. 31 K 21/2010 z 12. augusta 2011 o zrušení konkurzu po splnení konečného rozvrhu výťažku.

Sťažovateľ namieta podľa neho nesprávne a ústavne nekonformné závery krajského súdu v napadnutom uznesení, keď nepovolil oddlženie sťažovateľa potom, ako bol konkurz vedený na jeho majetok ukončený. Podľa sťažovateľa v dôsledku uvedeného uznesenia krajského súdu môžu byť a sú proti nemu úspešne vedené súdne konania, v ktorých si jeho dlžníci,   ktorí   si   neprihlásili   svoje   pohľadávky   do   konkurzu   proti   sťažovateľovi,   tieto uplatňujú v samostatných súdnych konaniach.

Sťažovateľ   na   dôkaz   svojich   tvrdení   uvedených   v   sťažnosti   označil   a   pripojil k sťažnosti rozsudok krajského súdu č. k. 21 CoB 204/2012-96 zo 6. augusta 2013, ktorým bol zaviazaný na splnenie záväzku voči jednému zo svojich dlžníkov, ktorý si neprihlásil svoju pohľadávku voči nemu do konkurzu.

Sťažovateľ   ďalšie   listiny   neoznačil   ani   nepripojil   k   sťažnosti   ako   dôkazy   alebo prílohy (okrem plnej moci pre advokáta a potvrdenia advokáta o tom, že je platcom dane z pridanej hodnoty).

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia a vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo Z. V. na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušené boli.

Ústavný súd rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 21CoKR/6/2012-30 zo dňa 30. 7. 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   SR   priznáva   Zoltánovi   Veselému   úhradu   trov   konania   328,39   Eur vrátane DPH, ktoré je Krajský súd Trnava povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. M. M. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konanie osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom   kvalifikovaného zástupcu, ktorý koncipoval samotný návrh, ústavnému súdu s návrhom nedoručil uznesenie krajského súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje.

V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí podaní účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08,   I.   ÚS   368/2010,   III.   ÚS   357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene a   doplnení   zákona č.   455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom“. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Vzhľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   vykazuje   také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len procesných   podmienok konania pred   ústavným súdom,   a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013