znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 726/2013-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. L., B., zastúpeného obchodnou spoločnosťou B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. J. B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV Pz 162/13-7 z 2. septembra 2013 a uznesením Krajskej prokuratúry v Bratislave č. k. 1 Kpt 331/13-5 z 29. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. L. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra 2013 doručená faxom a podaním doručeným 12. novembra 2013 doplnená sťažnosť I. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného obchodnou spoločnosťou B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom   advokáta   JUDr.   J. B.,   vo   veci   namietaného porušenia   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   č.   k.   IV   Pz   162/13-7   z   2. septembra   2013   (ďalej   aj   „rozhodnutie   z 2. septembra   2013“)   a   uznesením   Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. 1 Kpt 331/13-5 z 29. apríla 2013 (ďalej len „uznesenie z 29. apríla 2013“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV ČVS: ORP-106/OEK-B4-2013 zo 7. marca 2013 (ďalej aj „uznesenie vyšetrovateľa zo 7. marca 2013“)   bolo proti   sťažovateľovi vznesené obvinenie vo veci zločinu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1 a 3 Trestného zákona. Sťažovateľ proti uzneseniu vyšetrovateľa zo 7. marca 2013 podal sťažnosť, v ktorej podrobne odôvodnil, prečo   považuje   vznesenie   obvinenia   proti   jeho   osobe   za   predčasné   a   nemajúce   oporu vo vykonaných dôkazoch, poukázal na to, že samotná skutková veta v ňom uvedená je nepravdivá, a taktiež obšírne vysvetlil, že všetky jeho kroky boli urobené výlučne v úmysle „uspokojiť veriteľov spoločnosti H. s. r. o. v čo najvyššej miere“.

Krajská prokuratúra uvedenú sťažnosť sťažovateľa zamietla uznesením z 29. apríla 2013 ako nedôvodnú, pričom v odôvodnení uvedeného uznesenia popísala obsah uznesenia vyšetrovateľa   zo   7.   marca   2013   a   následne   len   všeobecne   uviedla,   že   po   preskúmaní spisového materiálu „... konfrontujúc ho s dôvodmi sťažnosti obvineného a jeho advokáta ako aj s uznesením o vznesení obvinenia sa s dôvodmi sťažnosti nestotožňujem. Na základe sťažnosti obvineného som opätovne preskúmala správnosť všetkých výrokov napadnutého rozhodnutia, ako aj konanie, ktoré týmto výrokom predchádzalo a dospela som k záveru, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo napriek sťažnosti obvineného a jeho advokáta vydané dôvodne a v súlade so zákonom.

Vyšetrovateľ   pri   vydaní   uznesenia   o   vznesení   obvinenia   postupoval   v   súlade so zákonom, jeho rozhodnutie spĺňa všetky formálne a obsahové náležitosti a je podložené zákonne vykonanými dôkazmi. Z uvedeného dôvodu som sťažnosť obvineného Ivan Líšku a jeho advokáta vyhodnotila ako nedôvodnú.

Zo   spisového   materiálu   nepochybne   vyplýva   dôvodné   podozrenie   zo   spáchania zločinu zvýhodňovania veriteľa...“. Sťažovateľ bol ďalej krajskou prokuratúrou ubezpečený, že uznesenie o vznesení obvinenia nie je meritórnym rozhodnutím, iba určuje procesné postavenie obvineného.

Sťažovateľ následne 4. júla 2013 podal návrh na zrušenie právoplatného uznesenia krajskej prokuratúry z 29. apríla 2013, ako aj uznesenie vyšetrovateľa zo 7. marca 2013 podľa   §   363   a   nasl.   Trestného   poriadku,   ktorý   odôvodnil   arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou   uvedených   uznesení,   ako   aj   tým,   že   vznesením   obvinenia   proti nemu za daného skutkového stavu bol porušený princíp „ultra ratio“.

Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“) sťažovateľovi   rozhodnutím   z 2.   septembra   2013   oznámil, že nezistil   existenciu   dôvodu na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému nedostatočnému odôvodneniu uznesenia krajskej prokuratúry z 29. apríla 2013 a uznesenia vyšetrovateľa zo 7. marca 2013 generálny prokurátor uviedol: „... v preskúmavanom konaní som nezistil žiadne podstatné pochybenie a vydané uznesenia... obsahujú všetky zákonom stanovené náležitosti... Súčasťou týchto uznesení sú odôvodnenia, ktoré obsahujú všetky náležitosti, ktoré vyplývajú zo základného práva občana na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Právna   kvalifikácia   konania obvineného zodpovedá jeho reálnemu konaniu. Nad rámec všetkých uvedených skutočností považujem za podstatné uviesť, že odôvodnenie koncipované orgánmi činnými v trestnom konaní dali vyčerpávajúcu odpoveď na skutkové a právne posúdenie veci.“

Sťažovateľ   následne   v   rámci   argumentácie   k   námietke   nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu   týkajúcu sa   práva   na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako aj právny názor ústavného súdu vyslovený v náleze sp. zn. III. ÚS 2/09 zo 14. januára 2009, podľa ktorého „pokiaľ orgán verejnej moci (v danom prípade ide o... prokuratúru) nedá žiadnu odpoveď   na   viacero   podstatných   námietok   trestne   stíhanej   osoby   a   jeho   rozhodnutie neobsahuje   preskúmateľné   dôvody,   na   ktorých   je   založené,   potom   je   potrebné   toto arbitrárne rozhodnutie považovať nielen za nezlučiteľné so základnými zásadami vzťahu medzi orgánom verejnej moci a občanom vyplývajúcim z druhej vety ustanovenia § 1 ods. 1 Trestného poriadku a z čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ale i za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.

Uznesenie   vyšetrovateľa   zo   7.   marca   2013   neobsahuje podľa   sťažovateľa   žiadne právne   úvahy   a   vyšetrovateľ   v   ňom   k   opísanému   skutkovému   stavu   len   uviedol, že „analýzou   horeuvedených   skutočností   som   dospel   k   záveru,   že   obvinený   Ivan   Líška svojim konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty vyššie uvedeného trestného činu“, avšak spomínanú analýzu do odôvodnenia svojho rozhodnutia nezahrnul. Podľa sťažovateľa ani   časť   odôvodnenia   uznesenia   vyšetrovateľa   zo   7.   marca   2013,   v   ktorej   iba „demonštratívnym výpočtom vymenúva, aké dôkazy sú predmetom trestného spisu a aké skutkové zistenia by z nich mali vyplývať“, nemožno označiť za právne úvahy. Podľa názoru sťažovateľa je preto uznesenie vyšetrovateľa zo 7. marca 2013 vydané v rozpore s § 176 ods. 2 Trestného poriadku.

Krajská   prokuratúra   v uznesení z 29.   apríla 2013 podľa   sťažovateľa nereagovala na žiadnu časť jeho argumentácie uvedenej v jeho sťažnosti zo 4. apríla 2013 a obmedzila sa len na konštatovanie, že sa z dôvodmi tejto sťažnosti nestotožňuje, bez toho, aby uviedla, akými právnymi úvahami sa   pri   svojom   rozhodovaní   riadila, resp.   prečo   sťažovateľove argumenty   vyhodnotila   ako   nepodstatné.   S   ohľadom   na   uvedené   možno   podľa   názoru sťažovateľa konštatovať, že aj uznesenie krajskej prokuratúry z 29. apríla 2013 nespĺňa náležitosti podľa § 176 ods. 2 Trestného poriadku.

Samotné odôvodnenie rozhodnutia generálnej prokuratúry z 2. septembra 2013 podľa sťažovateľa začína na až strane 6 citáciou znenia ustanovení § 176 ods. 2, § 363 ods. 1 a § 206   ods.   1   Trestného   poriadku,   po   ktorých   generálna   prokuratúra   poukázala na teoretickú   definíciu   uznesenia   o   vznesení   obvinenia   a   mimoriadneho   opravného prostriedku podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku. Na strane 7 sa generálna prokuratúra vyjadruje priamo k sťažnosti sťažovateľa strohými konštatovaniami, podľa ktorých nezistila žiadne   podstatné   pochybenia,   odôvodnenie   uznesenia   vyšetrovateľa   zo   7.   marca   2013 a uznesenia   krajskej   prokuratúry   z   29.   apríla   2013 „obsahujú   všetky   náležitosti,   ktoré vyplývajú zo základného práva občana na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle článku 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky“ a „odôvodnenie   koncipované   orgánmi   činnými v trestnom   konaní   dali   vyčerpávajúcu   odpoveď   na   skutkové   a   právne   posúdenie   veci“. V ďalšom texte sa generálna prokuratúra už venuje iba sťažovateľovej námietke porušenia princípu   „ultima   ratio“.   Generálna   prokurátora   sa   v   rozhodnutí   z   2.   septembra   2013 konkrétne   a vecne   vôbec   nezaoberala   sťažovateľovou   námietkou   nedostatočnosti odôvodnenia uznesenia vyšetrovateľa zo 7. marca 2013 a uznesenia krajskej prokuratúry z 29. apríla 2013 a nepokúsila sa ani príkladmo uviesť, v ktorej časti krajská prokuratúra reagovala na jeho sťažnosť zo 4. apríla 2013.

S   ohľadom   na   uvedené   rozhodnutie   generálnej   prokuratúry   z   2.   septembra   2009 podľa   sťažovateľa   nemožno   nazvať   inak   ako   arbitrárne,   obsahujúce   nepreskúmateľné a ústavne neudržateľné právne závery.

Podľa názoru sťažovateľa «Obe napadnuté rozhodnutia nespĺňajú ani len minimálne kvalitatívne   požiadavky   na   riadne   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   (táto   povinnosť   sa v zmysle uvedeného v bode 10 tejto sťažnosti vzťahuje aj na prokuratúru). Pokiaľ by totiž napadnuté   rozhodnutia   bolo   možné   považovať   za   riadne   odôvodnené,   tak   by   boli   plne využiteľné ako „formulár“ pre všetky ďalšie zamietavé uznesenia prokurátorov týkajúce sa skutku zvýhodňovania veriteľa (jediná nutná úprava by spočívala v úprave spisovej značky dotknutých trestných konaní).».

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že rozhodnutím generálnej prokuratúry z 2. septembra 2013 a uznesením krajskej prokuratúry z 29. apríla 2013 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, zruší uvedené rozhodnutie aj uznesenie, vráti vec na ďalšie konanie   a   zároveň   zaviaže   generálnu   prokuratúru   zaplatiť   mu   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   v   predmetnej   veci   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny   rozhodnutím   generálnej   prokuratúry z 2. septembra   2013   a   uznesením   krajskej   prokuratúry   z   29.   apríla   2013.   K   porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že

- orgány   činné   v   trestnom   konaní   sa   nevysporiadali   s   jeho   argumentáciou predloženou v konaní v jeho veci,

- odôvodnenia   rozhodnutí   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   v   jeho   veci   sú arbitrárne a nepreskúmateľné.

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného   princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov   a   realizácie   garancií   ochrany   práv   a   slobôd   môžu   zo   strany   orgánov   činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v   rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený sa môže od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku sú všetky orgány činné v trestnom konaní a súd   povinné   vždy   obvineného   o   jeho   právach   poučiť   vrátane   významu   priznania   a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa § 238 ods. 1 Trestného poriadku podanú obžalobu, ako aj návrh na dohodu o vine   a   treste   predseda   senátu   najskôr   prezrie   z   toho   hľadiska,   či   pre   ďalšie   konanie poskytujú spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré im predchádzalo, bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či ju treba preskúmať alebo predbežne prejednať.

Podľa   §   243   ods.   2   Trestného   poriadku   pri   predbežnom   prejednaní   obžaloby preskúma   súd   obžalobu   a   zákonnosť   dôkazného   materiálu.   Predseda   senátu   alebo   ním poverený   člen   senátu   podá   správu,   či   obžaloba   bola   doručená   oprávneným   osobám, a zameria sa na otázky, ktoré treba riešiť.

Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku po predbežnom prejednaní obžaloby súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.

Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa §   316   ods.   1   alebo   nezruší   rozsudok   podľa   §   316   ods.   3,   preskúma   zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo.

Podľa § 321 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok   aj   pre   podstatné   chyby   konania,   ktoré   napadnutým   výrokom   rozsudku predchádzali,   najmä   preto,   že   boli   porušené   ustanovenia,   ktorými   sa   má   zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, a ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy.

Podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Z uvedených ustanovení Trestného poriadku je zrejmé, že sťažovateľ má možnosť v ďalšom priebehu konania v jeho veci predložiť svoje argumenty, ako aj dôkazy v rámci realizácie   svojho   práva   na   obhajobu   prostredníctvom   zákonom   poskytnutých   účinných prostriedkov   nápravy   nielen   pred   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní   v   rámci prebiehajúceho prípravného konania, ale aj v prípadnom neskoršom štádiu konania pred príslušnými   súdmi.   Posúdenie   relevancie   ním   predloženej   argumentácie,   príp.   dôkazov v rámci   realizácie   jeho   práva   na   obhajobu   patrí   do   právomoci   súdov   zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci. Inak povedané, preskúmanie prípadných procesných pochybení orgánov činných v trestnom konaní, ako aj všetkých relevantných skutkových a právnych okolností daného prípadu je plne v právomoci všeobecných súdov, do rozhodovania ktorých ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity nemôže zasahovať. Vzhľadom na uvedené ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie.

Vo vzťahu k rozhodnutiu ústavného súdu č. k. III. ÚS 2/09-23 zo 17. marca 2009 ústavný   súd   uvádza,   že   ide   o   ojedinelé   rozhodnutie.   Ústavný   súd   podľa   konštantnej judikatúry dodržiava líniu svojej rozhodovacej činnosti tak, ako to je aj v tomto prípade.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013