znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 725/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   TRADEUNION   spoločnosť s ručením   obmedzeným   Vranov   nad   Topľou,   Družstevná   1,   Nacina   Ves,   zastúpenej advokátkou   JUDr.   Monikou   Ilčišinovou,   Herľanská   547,   Vranov   nad   Topľou,   vo   veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   203/2002   a   jeho   rozsudkom   z   27.   mája   2011   a   postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co/382/2011   a   jeho rozsudkom z 26. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov nad Topľou o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd”)   bola 22. októbra 2014   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   TRADEUNION   spoločnosť s ručením   obmedzeným   Vranov   nad   Topľou,   Družstevná   1,   Nacina   Ves   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Monikou   Ilčišinovou,   Herľanská   547, Vranov   nad Topľou,   vo veci   namietaného porušenia   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 12 C 203/2002 a jeho rozsudkom z 27. mája 2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/382/2011 a jeho rozsudkom z 26. júna 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako navrhovateľka v konaní vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   12   C   203/2002   sa   domáhala   svojím   návrhom podaným 20. decembra 2012 proti odporcovi [Slovenskej republike – Ministerstvu financií Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)]   náhrady   škody   v sume   805   596,83   € s príslušenstvom   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), ktorá jej mala vzniknúť „ako akcionárovi spoločnosti   TRANSPETROL,   a. s.   nevyplatením   dividend   a   mimoriadnych   dividend v roku 2002“.

Sťažovateľka   návrh   na   začatie   konania   o   náhradu   škody   odôvodňovala   tým,   že „dôvodom nevyplatenia dividend spoločnosťou TRANSPETROL, a. s. bola skutočnosť, že navrhovateľ (sťažovateľka, pozn.) nebol zapísaný v zozname akcionárov TRANSPETROL, a. s.   Bratislava   v   dôsledku   realizácie   Rozhodnutia   Ministerstva   financií   SR   č. 043/1998/SAN   z   9.   októbra   1998   a   toto   nezákonné   rozhodnutie   v   súdnom   konaní   o preskúmanie   zákonnosti   správneho   rozhodnutia   bolo   Najvyšším   súdom   SR   zrušené   a Ministerstvo   financií   v   konaní   č.   043/1998/SAN   pochybilo   tým,   že   s   navrhovateľom nekonalo ako s riadnym účastníkom konania, ani nerozhodlo o jeho žiadosti o priznanie postavenia účastníka konania, ktorú navrhovateľ podal Ministerstvu financií SR dňa 10. decembra 1998“.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   12   C   203/2002-419   z   27.   mája   2011   (ďalej   len „rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľky v celom rozsahu zamietol a odporcovi trovy konania nepriznal.

Sťažovateľka podala odvolanie proti rozsudku okresného súdu, o ktorom rozhodol krajský   súd   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co/382/2011   rozsudkom č. k. 3 Co/382/2011-447   z 26.   júna 2014   (ďalej len   „rozsudok   krajského súdu“) tak,   že potvrdil rozsudok okresného súdu a odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Okresný súd a krajský súd sa nestotožnili s tvrdením sťažovateľky o nezákonnosti rozhodnutia   ministerstva   č. 043/1998/SAN   z   9.   októbra   1998   (ďalej   „rozhodnutie ministerstva“), od ktorého sťažovateľka odvíja svoje nároky na náhradu škody, a dospeli k záveru,   že   sťažovateľka   nebola   účastníčkou   konania,   v   ktorom   ministerstvo   rozhodlo označeným   rozhodnutím.   Dospeli   preto   k   záveru   o   nesplnení   základných   podmienok pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím správneho orgánu podľa zákona č. 58/1969 Zb., ktoré sťažovateľka vo svojej sťažnostnej argumentácii hodnotí ako arbitrárne a nezlučiteľné s ústavou a dohovorom.

Podľa sťažovateľky nezákonnosť rozhodnutia ministerstva je daná tým, že Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   4   Sž   143/01 z 28. mája 2002 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) zrušil rozhodnutie ministerstva pre absenciu administratívneho spisu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa sťažovateľky absencia   administratívneho   spisu   zakladá   nepreskúmateľnosť   rozhodnutia   ministerstva, a tým jeho nezákonnosť. Sťažovateľka poukazuje na to, že v správnom súdnictve jedine záver   od   nezákonnosti   správneho   rozhodnutia   zakladá   dôvod   na   jeho   zrušenie,   a   preto nezákonnosť   rozhodnutia   ministerstva   je   preukázaná   samotným   výrokom   rozsudku najvyššieho   súdu,   ktorý   mal   byť pre   okresný   súd   a   krajský   súd   v   namietanom   konaní záväzný. Podľa sťažovateľky okresný súd a krajský súd dospeli aj k nesprávnemu záveru o absencii jej účastníctva v konaní, v ktorom bolo vydané rozhodnutie ministerstva, keď neustálil jej účastníctvo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ústavy   sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Krajský súd ani Okresný súd sa vôbec nevysporiadali s otázkou, či sťažovateľ bol zbavený   svojho   vlastníctva   110   akcií   spoločnosti   TRANSPETROL,   a.   s.   na   základe Rozhodnutia Ministerstva financií SR č. 043/1998/SAN ako správneho orgánu v súlade so zákonom a Ústavou. Nezaoberali sa otázkou, či Ministerstvo financií SR bolo vôbec oprávnené takéto rozhodnutie vydať....

Ministerstvo financií SR v správnom konaní v rámci výkonu kontroly dodržiavania zákona o cenných papieroch rozhodlo o tom, že sťažovateľ nie je vlastníkom 110 akcií spoločnosti TRANSPETROL, a. s., ale ich vlastníkom je Ministerstvo hospodárstva SR. Tak,   ako   to   vyplýva   z ustálenej   súdnej   praxe   a   vychádzajúc   z   judikatúry   súdov, prekročenie   právomoci   správneho   orgánu   má   za   následok,   že   jeho   rozhodnutie   je nezákonné, ide o ničotný alebo nulitný akt (neexistujúci akt, non negottium) alebo paakt.... Je nepochybné, že Ministerstvo financií SR svojím Rozhodnutím č. 043/1998/SAN prekročilo právomoci a kompetencie v zmysle zák. č. 600/1992 Zb....

Tak   Okresný   súd,   ako   aj   Krajský   súd   teda   z   úradnej   povinnosti   mali   prihliadať na nulitný akt Ministerstva financií. Namiesto toho však oba súdy použili tento nulitný akt na odôvodnenie svojich rozsudkov a vyslovili právny záver, že sťažovateľ sa nemohol stať účastníkom   správneho   konania,   hoci   vedeli,   že   vydané   rozhodnutie   na   základe   toho správneho konania je nulitným aktom...“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Krajský súd Bratislava v konaní vedeným pod č. k. 3 Co/382/2011 a Okresný súd Bratislava I v konaní vedeným pod č. k. 12 C 203/2002 porušili základné právo spoločnosti TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov nad Topľou... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Zrušuje   Rozsudok   Krajského   súdu   Bratislava   sp.   zn.   3   Co/382/2011 zo dňa 26.06.2014   a   Rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   1   sp.   zn.   12   C   203/2002 zo dňa 27.05.2011   a   vec   vracia   v   rozsahu   zrušenia   Krajskému   súdu   v   Bratislave a Okresnému súdu Bratislava 1 na ďalšie konanie.

3.   Spoločnosti   TRADEUNION   spoločnosť   s   ručením   obmedzeným   Vranov nad Topľou... priznáva náhradu trov konania v sume 284,08 Eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej   zástupkyne   JUDr.   Moniky   Ilčišinovej... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníctva   podľa   čl. 20 ods.   1 ústavy, základného práva na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 203/2002 a jeho rozsudkom (ktorým   bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľky   o   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím   správneho   orgánu)   a   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Co/382/2011 a jeho rozsudkom (ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu).

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   postupom a rozsudkom okresného súdu

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   nebolo   v   jeho   právomoci   preskúmanie   napadnutého   postupu   a   rozsudku okresného   súdu,   pretože   na   základe   podaného   odvolania   jeho   preskúmanie   patrilo do právomoci   krajského   súdu.   Z   uvedeného   dôvodu   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   postupom a rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods.   1   dohovoru)   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný postup a rozsudok krajského súdu.

Po   preskúmaní rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľky nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu. Ústavný   súd   nezistil,   že   by   krajským   súdom   aplikovaný   postup   a   jeho   závery   mohli zakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jeho právomocami   ustanovenými   v   čl.   127   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky, na ktorých sťažovateľka zotrvala aj vo svojej sťažnostnej argumentácii, a náležite odôvodnil svoje závery, keď uviedol:

«V   súvislosti   s   odvolacou   námietkou   týkajúcou   sa   nezákonnosti   rozhodnutia ministerstva financií č. 043/1998/SAN zo dňa 9.12.1998 odvolací súd poukazuje na závery uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 97/2010 zo dňa 9.3.2010 (uverejnené pod č. 87/2010), podľa ktorého „zo znenia legálnej definície obsahovej náplne súdneho prieskumu správnych rozhodnutí uvedenej v § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je možné identifikovať primárny cieľ prieskumu, ktorým je zistenie zákonnosti (resp.   tvrdenej   nezákonnosti)   právoplatných   rozhodnutí   správnych   orgánov.   Občiansky súdny poriadok stanovuje povinnú súčinnosť žalovaného správneho orgánu. Pokiaľ súdu takáto súčinnosť poskytnutá nie je, je povinný napadnutie správneho orgánu zrušiť pre jeho nepreskúmateľnosť.   V   takomto   prípade   teda   nedochádza   ku   konštatovaniu   nezákonnosti správneho   rozhodnutia,   avšak   zrušenie   rozhodnutia   pre   nepreskúmateľnosť   v   žiadnom prípade   neprezumuje   ani   zákonnosť   napadnutého   správneho   rozhodnutia.   Nemožnosť objektívne   posúdiť   súlad   napadnutého   správneho   rozhodnutia   s   právnym   poriadkom   je dôvodom   uplatnenia   kasačného   princípu   v   správnom   súdnictve   bez   súčasného konštatovania   nezákonnosti   rozhodnutia.   Zrušenie   správneho   rozhodnutia   pre   jeho nepreskúmateľnosť   v   rámci   výkonu   správneho   súdnictva   je   prostriedkom   otvárajúcim možnosť účastníkom správneho konania uplatniť účinné právne prostriedky prislúchajúce konaniu pred správnym orgánom podľa Správneho, poriadku“. V súlade s uvedeným preto odvolací   súd   akceptoval   právny   názor   súdu   prvého   stupňa   vo   vzťahu   k   nesplneniu podmienky zrušenia rozhodnutia pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom, ktorá priamo vyplýva z § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.

V súvislosti s odvolacou námietkou týkajúcou sa otázky účastníctva navrhovateľa v správnom konaní odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní správne vychádzal   i   z   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Sž   20/99, zo dňa 28.9.1999   (publikované   pod   č.   59/2000).   V   citovanom   rozhodnutí   Najvyšší   súd Slovenskej republiky v konaní o totožnom rozhodnutí ministerstva financií ako v prípade navrhovateľa posudzoval účastníctvo v správnom konaní u osoby, ktorá bola v obdobnom právnom   postavení   ako   navrhovateľ.   Skonštatoval,   že   „kto   je   účastníkom   konkrétneho konania, určuje zákon, predovšetkým špecifický, upravujúci dotknutú oblasť vzťahov alebo všeobecný, ak osobitný na jeho použitie odkazuje, resp. ak takáto úprava v špecifickom zákone chýba. Zákonom č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 600/1992 Zb.“), v piatej časti - Ochrana finančného trhu, v ustanovení §   82   a   nasl.   bol   ustanovený   výkon   štátneho   dozoru   nad   jeho   dodržiavaním,   rozsah a predmet. Súčasne boli aj vymedzené subjekty dozoru, a tým vlastne aj okruh subjektov tohto administratívneho vzťahu. Medzi tieto subjekty (štandardne, tak ako je to aj pri iných dozoroch   a   kontrolách   vykonávaných   či   už   univerzálnymi   alebo   špeciálnymi   štátnymi kontrolnými   orgánmi,   napr.   Najvyšším   kontrolným   úradom,   Slovenskou   obchodnou inšpekciou,   Slovenskou   energetickou   inšpekciou   a   ďalšími)   zákonodarca   nezaradil   tzv. tretie   osoby,   teda   osoby,   s   ktorými   je   kontrolovaný   subjekt   v   právnych   vzťahoch (obchodných, občianskoprávnych), hoci tieto vznikajú v rámci činnosti, ktorá je predmetom kontroly. Zásadne výkonom kontroly, ktorej súčasťou sú aj oprávnenia ukladať opatrenia, sa totiž nemenia práva a povinnosti kontrolovaného subjektu, ktoré mu vyplývajú zo zákona alebo zmluvy voči osobám, s ktorými je v právnom vzťahu. Opatrenia kontrolných orgánov nemajú povahu rozhodnutí o právach a povinnostiach vyplývajúcich z obchodných alebo občianskoprávnych   vzťahov,   ani   povahu   rozhodnutia   o   spore   z   týchto   vzťahov   medzi účastníkmi   vzniknutými.   Takáto   právomoc   kontrolným   ani   dozorným   orgánom   nie   je zverovaná a nebola na dotknutom úseku zákona č. 600/1992 Zb. zverená ani žalovanému. Opatrenie kontrolného orgánu, ktorým ukladá kontrolovanému subjektu na zverenom úseku, tak   je   len   priamym   zásahom   do   právneho   postavenia   kontrolovaného   subjektu,   ale bez priameho dopadu na iné subjekty. Pri tejto sfére vplyvu opatrenia, ktoré je obsahom napadnutého   rozhodnutia   žalovaného,   žalobca   nespĺňa   kritériá   účastníka   vymedzené v ustanovení § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb., keďže napadnutým rozhodnutím nebolo rozhodované   o   jeho   právach   (žalovaný   nemá   tú   kompetenciu,   tá   v   prípade   sporu s kontrolným orgánom patrí súdu) a toto rozhodnutie sa ho ani priamo nedotklo - stav evidencie sa zmenil až úkonom kontrolovaného subjektu.“ V právnej vete tohto uznesenia teda Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že „výkonom kontroly, ktorej súčasťou sú aj oprávnenia   ukladať   opatrenia,   sa nemenia   práva   a   povinnosti kontrolovaného subjektu vyplývajúce   zo   zákona   alebo   zmluvy   voči   osobám,   s   ktorými   je   v   právnom   vzťahu“. Posúdenie   účastníctva   v   správnom   konaní   u   osoby,   ktorá   bola   v   obdobnom   právnom postavení   ako   navrhovateľ,   na   základe   záverov   uvedeného   uznesenia   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky,   považoval   za   dostatočne   a   vyčerpávajúco   vyargumentované   aj Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   uznesení   sp.   zn.   III.   ÚS   97/2010   zo   dňa   9.3.2010 (uverejnené   pod   č.   87/2010).   Vzhľadom   na   uvedené   sa   preto   odvolací   súd   stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ nebol účastníkom označeného správneho konania.   Pre   úplnosť   odvolací   súd   uvádza,   že   so   žiadosťou   navrhovateľa   o   priznanie postavenia účastníka správneho konania sa vysporiadala ministerka financií v rozhodnutí č. 17630/1999-62, zo dňa 24.11.1999, ktorým zamietla jeho podanie označené ako rozklad proti   rozhodnutiu   č.   043/1998/SAN   zo   dňa   9.12.1998   ako   neprípustné,   pretože   nebolo podané účastníkom konania...»

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS   204/2010)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   20   ústavy ústavný   súd   poznamenáva,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II.   ÚS   71/07, III. ÚS 26/08).

Ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako ani práva čl. 6 ods. 1 dohovoru) rozsudkom krajského súdu a sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ústavy, je len nevyhnutným dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho charakteru a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia (rovnako III. ÚS 316/2011).

Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými nárokmi sťažovateľky uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2014