znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 725/2013-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 11. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť maloletého M. W. a maloletého P. W., zastúpených zákonným zástupcom otcom Ing. P. T., všetci bytom P., právne zastúpených advokátom JUDr. O. P., P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 191/2013 z 21. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   maloletého   M.   W.   a   maloletého   P.   W. o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra 2013 doručená sťažnosť maloletého M. W. a maloletého P. W. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených zákonným zástupcom otcom Ing. P. T., všetci bytom P., právne zastúpených advokátom JUDr. O. P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 191/2013 z 21. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Sťažovatelia   v   sťažnosti   uviedli,   že   ich   zákonný   zástupca   (ďalej   len   „otec sťažovateľov“)   podal   na   Okresnom   súde   Považská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“) žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia proti matke maloletých Marte Wolf (ďalej len „žalovaná“).   Uznesením   sp.   zn.   7   C   10/2013   z   12.   marca   2013   (ďalej   len   „uznesenie okresného súdu“) okresný súd konanie vo veci zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Za bezdôvodné obohatenie otec sťažovateľov považoval polovicu rodinných prídavkov vyplácaných žalovanej v Rakúskej republike v sume 168 € mesačne na každé dieťa z dôvodu, že sťažovatelia sú zverení do striedavej starostlivosti rodičov. Okresný súd v tomto konaní ustanovil sťažovateľom ako maloletým kolízneho opatrovníka, ktorý podľa otca sťažovateľov „na nepriame doporučenie súdu žalobu, ktorú podal otec detí, vzal späť. Proti vôli otca detí bolo konanie zastavené.“.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   otec   sťažovateľov   odvolanie.   Krajský   súd napadnutým rozhodnutím uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľov došlo postupom oboch všeobecných súdov konajúcich v tejto veci k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že okresný súd, ako aj krajský súd o návrhu otca sťažovateľov odmietli konať a rozhodnúť, pričom zaujali nesprávny právny názor, že otec sťažovateľov nie je oprávnený zastupovať maloletých sťažovateľov (svoje deti) pred súdom, čo odôvodnili takto: „Ustanovenie § 31 Zákona o rodine upravuje tzv. hmotno-právne zastupovanie maloletých detí pri právnych úkonoch, na ktoré dieťa nie je spôsobilé. Ide napr. o zmluvy ale aj o iné jednostranné právne úkony smerujúce ku vzniku, zmene alebo zániku ich práv a povinností, ktoré právne predpisy   s   takýmto   prejavom   spájajú.   V   danom   prípade   ide   o   procesné   zastúpenie maloletých   detí.   Podľa   §   22   OSP   fyzická   osoba,   ktorá   nemôže   pred   súdom   konať samostatne,   musí   byť   zastúpená   zákonným   zástupcom.   Ide   o   zastupovanie   na   základe zákona. Podľa § 9 Obč. zákonníka, maloletí majú spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré   sú svojou   povahou primerané   rozumovej a vôľovej   vyspelosti   zodpovedajúcej   ich veku.   Podľa   §   31   ods.   1   Zákona   o   rodine,   rodičia   zastupujú   mal.   dieťa   pri   právnych úkonoch, na ktoré nie je spôsobilé.

Považujem názor a výklad súdov v danej veci za chybný. Podľa tohto názoru by rodičia   nemohli   zastupovať   svoje   maloleté   deti   v   žiadnom   konaní,   ktoré   smeruje   proti druhému rodičovi, ak sa týka akýmkoľvek spôsobom maloletých detí, či už ide o zverenie do osobnej   starostlivosti,   určenie   alebo   zmenu   výživného,   o   úpravu   styku   s   mal.   deťmi a pod.“

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonanom dokazovaní vyniesol tento nález:

„Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 21. 8. 2013 č. k. 17Co 191/2013, ktorým   potvrdil   uznesenie   Okresného   súdu   v   Pov.   Bystrici   zo   dňa   12.   3.   2013, č. k. 7C 10/2013 bolo porušené ústavné právo sťažovateľov zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   článku   6   ods.   1.   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   podľa   ktorých   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a každý má právo nato, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z 21. 8. 2013 č. k. 17Co 191/2013 sa zrušuje. Sťažovateľom   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1.000   Eur,   ktoré   je povinný   zaplatiť   Krajský   súd   v   Trenčíne   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľom 275,94 Eur /dva úkony po 130,16 Eur, 2 režijný paušál po 7,81 Eur/ na účet právneho zástupcu, JUDr. O. P... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľov   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo   na to,   aby jeho záležitosť   bola spravodlivo   prejednaná nezávislým a   nestranným súdom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia, zastúpení svojím otcom, podali proti   žalovanej   (svojej   matke)   návrh   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   z   dôvodu, že rozsudkom   okresného   súdu   z   19.   augusta   2010   boli   zverení   do   striedavej   osobnej starostlivosti oboch rodičov bez určenia výživného, pričom žalovaná poberá v Rakúskej republike rodinné prídavky, ktoré by mali byť podľa ich názoru rozdelené medzi oboch rodičov   na polovicu. Okresný súd ustanovil maloletým v konaní kolízneho opatrovníka v súlade s § 31 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon   o   rodine“)   a   na   základe   jeho späťvzatia   návrhu   konanie   zastavil   poukazujúc   na   §   96   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku. Sťažovatelia vidia porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru v arbitrárnosti uznesenia krajského súdu,   ktorým   krajský   súd   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu,   pričom   totožne   ako prvostupňový súd nesprávne poukázal na § 31 zákona o rodine a povinnosť všeobecného súdu   ustanoviť   maloletým   kolízneho   opatrovníka   v   danom   konaní.   Podľa   názoru sťažovateľov v danom prípade nejde o tzv. hmotnoprávne zastupovanie maloletých, a teda nebolo potrebné ustanoviť sťažovateľom kolízneho opatrovníka.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   odvolaní   sťažovateľov   sú   zlučiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil   prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho argumentácia   vychádzajúca   z   v   konaní zistených   skutkových   záverov   a   na   tomto   základe   vyvodených   právnych   záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol:

„Preskúmaním   zistil   odvolací   súd,   že   súd   prvého   stupňa   otázku   prípustnosti a účinnosti späťvzatia návrhu na začatie konania posúdil správne.

Zo spisu vyplýva, že otec maloletých detí podal návrh na začatie konania o vydanie bezdôvodného obohatenia proti ich matke ako zástupca maloletých detí, t. j. nie vo vlastnom mene.

Súd prvého stupňa po zistení, že v konaní na strane navrhovateľa vystupujú maloleté deti, pričom jedná sa o situáciu, keď v tomto konaní ani jeden z rodičov nemôže zastupovať svoje deti, ustanovil im uznesením zo dňa 05. 02. 2013, č. k. 7C/10/2013-17 podľa § 31 ods. 2 Zákona o rodine opatrovníka, a to Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Považská Bystrica.

V   odôvodnení   tohto   uznesenia   citoval   ust.   §   31   ods.   2   Zákona   o   rodine,   podľa ktorého žiadny z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi maloletými, zastúpenými tým istým rodičom navzájom a v takom prípade súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorého bude v konaní alebo pri určitom právnom úkone zastupovať.

Názor odvolateľa o tom, že ust. § 31 Zákona o rodine upravuje tzv. hmotnoprávne zastupovanie maloletých detí pri právnych úkonoch a zastupovanie maloletých detí v konaní sa neriadi citovaným zákonným ustanovením, je nesprávny. Podľa jeho výkladu súdnou praxou rodičia nemôžu zastupovať svoje maloleté deti v žiadnom konaní, ktoré smeruje proti druhému rodičovi o úpravu pomerov k maloletým deťom a v týchto prípadoch je namieste ustanoviť mal. deťom kolízneho opatrovníka.

Súd   prvého   stupňa   tak   opodstatnene   ustanovil   pre   dané   konanie   kolízneho opatrovníka   v   zmysle   ust.   §   31   ods.   2   Zákona   o   rodine   a   ktorý   potom   následne   bol oprávnený aj disponovať návrhom na začatie konania, t. j. tento návrh aj vziať späť. Keď súd prvého stupňa akceptoval späťvzatie návrhu na začatie konania, pričom odporkyňa so späťvzatím návrhu súhlasila, postupoval správne, keď konanie vo veci zastavil podľa § 96 ods. 1 O. s. p.“

Predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v odôvodnení uznesenia zhrnul skutkové zistenia   a   právne   závery   okresného   súdu,   ktoré   boli   v   rozsahu   odvolacích   námietok sťažovateľov predmetom preskúmania v odvolacom konaní, uviedol, akými úvahami sa spravoval pri rozhodovaní, ako právne posúdil   námietky sťažovateľov týkajúce sa nimi tvrdeného nesprávneho procesného postupu okresného súdu, ktorý akceptoval späťvzatie návrhu na začatie konania kolíznym opatrovníkom, v dôsledku ktorého konanie zastavil bez toho, aby sa zaoberal meritom veci, ako aj sťažovateľmi namietanej nesprávnej aplikácie § 31 zákona o rodine.

Krajský súd stručne odôvodnil, ktoré skutočnosti považoval za právne relevantné vo vzťahu k zastupovaniu maloletých detí v konaní, ktoré v mene maloletých inicioval ich otec   proti   matke   sťažovateľov   (maloletých),   a   teda   z   pohľadu   krajského   súdu   (ako   aj okresného   súdu)   jednoznačne   v   tejto   veci   dochádzalo   k   rozporu   záujmov   medzi sťažovateľmi a ich matkou, čo bolo dôvodom ustanovenia kolízneho opatrovníka, ktorý sa tak v rozsahu, v akom je oprávnený za maloletých konať, stal ich zástupcom, čím nadobudol aj oprávnenie vziať návrh na začatie konania späť. K samotnému ustanoveniu kolízneho opatrovníka ústavný súd dodáva, že dôvodom jeho obligatórneho ustanovenia všeobecným súdom je už potencionalita existencie rozporu záujmov medzi maloletými a ich rodičmi, čo v danom prípade nebolo sporné.

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne   tie   rozhodnutia,   ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd sa   z obsahu napadnutého rozhodnutia   presvedčil,   že krajský súd sa námietkami   sťažovateľov   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že uznesením   krajského   súdu   nedošlo   k   „denegatio   iustitiae“.   Sťažovatelia,   ktorí   boli kvalifikovane zastúpení v konaní pred všeobecnými súdmi, vo svojej sťažnosti neuviedli žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že uznesenie krajského súdu (v spojení s uznesením okresného súdu) je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali   záver   o   jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   a   v   konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľov.

Ústavný súd tiež konštatuje, že dôvody uznesenia krajského súdu sú zrozumiteľné a dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I.   ÚS   21/98,   IV.   ÚS   110/03).   Ústavný   súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   S   prihliadnutím na odôvodnenosť   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013