znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 724/2014-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2015 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   P.   D.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Dankou Varhaníkovou, Súľov 47, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 34/2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. D. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Senica vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C 34/2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Senica p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 C 34/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

3. P. D. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Senica p o v i n n ý   zaplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Senica j e   p o v i n n ý   uhradiť P. D. trovy právneho zastúpenia spolu v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jeho advokátky JUDr. Dany Varhaníkovej, Súľov 47, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 724/2014-16 z 3. decembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť P. D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Dankou Varhaníkovou, Súľov 47, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 34/2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 18. marca 2010 na okresnom súde   žalobu   o   zaplatenie   náhrady   škody   v   sume   4   665   €   (predstavujúci   ušlý   zisk s príslušenstvom). Žalovanou v predmetnej veci je S. R., ktorá 22. marca 2000 spôsobila dopravnú nehodu, v dôsledku ktorej sťažovateľovi vznikla škoda.

Trestné konanie proti žalovanej bolo vedené pod sp. zn. NM-1T 217/00 a žalovaná v ňom neustále podávala námietky smerujúce proti znalcom. Všetci štyria znalci zúčastnení v predmetnom konaní vo svojich znaleckých posudkoch konštatovali, že dopravnú nehodu, ku   ktorej   došlo   22.   marca   2000,   spôsobila   výlučne žalovaná. Trestné konanie následne prebiehalo   pred   Okresným   súdom   Trenčín   a   Krajským   súdom   v   Trenčíne   a   skončilo rozsudkom, ktorým bola žalovaná odsúdená v roku 2010.

Sťažovateľ si svoj nárok na náhradu škody uplatnil už v trestnom konaní, ktoré trvalo desať rokov, avšak jeho nárok bol zamietnutý. Z tohto dôvodu sťažovateľ následne podal žalobu o náhradu škody v tejto veci.

Keďže sťažovateľ je držiteľom živnostenského oprávnenia a následkom dopravnej nehody bol práceneschopný, počas obdobia jeho práceneschopnosti nemal žiadny príjem. V predmetnom konaní sťažovateľ preukázal výšku ušlého zisku (minimálnu) a požaduje jeho   priznanie,   avšak   v   dôsledku   postupu   okresného   súdu   v   tejto   veci   je toto   konanie poznačené zbytočnými prieťahmi.

Sťažovateľ poukázal na to, že podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) sa malo uvedené konanie skončiť v lehote 90 dní. V predmetnej veci ale v marci 2014 uplynula lehota štyroch rokov a šiestich mesiacov a od samotného vzniku škody na zdraví (zlomené jabĺčko v kolene s doživotnými následkami).

S ohľadom na celkovú dobu, ktorá uplynula od vzniku škody na zdraví, t. j. od roku 2000 sťažovateľ nevyužil právne prostriedky na ochranu práva, ktoré mu poskytuje zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,   pretože   ich   využitím   podľa   neho v tejto veci   neumožňuje dosiahnuť účinnú ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Vo vzťahu k svojmu správaniu sťažovateľ poukázal na to, že raz požiadal okresný súd o preloženie termínu nariadeného pojednávania.

Predmetná vec podľa   sťažovateľa   zo   skutkového   ani z právneho hľadiska   nie je zložitá. Nariadenie pojednávania na okresnom súde s ohľadom na dlhé obdobia nečinnosti okresného   súdu   sťažovateľ   často   urguje.   V   dôsledku   prieťahov,   ktorými   je   predmetné konanie poznačené, sťažovateľ znáša nielen majetkovú škodu, ale aj psychickú traumu.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,   v   ktorom   vysloví,   že   jeho   základné právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 34/2010 porušené, prikáže okresnému súdu, aby v uvedenom konaní konal bez zbytočných prieťahov, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, ako aj náhradu trov konania.

Na základe výzvy ústavného súdu sa v predmetnej veci vyjadril predseda okresného súdu podaním sp. zn. Spr. 1674/14 z 9. decembra 2014, v ktorom podrobne popísal priebeh konania vo veci sp. zn. 5 C 34/2010:

„Predmetná   vec   napadla   na   tunajší   súd   dňa   18.   3.   2010,   súčasne   navrhovateľ vzniesol námietku zaujatosti. Vzhľadom k tomu, že v návrhu navrhovateľ všeobecne uviedol, že nemá dôveru k tunajšiemu súdu, lebo odporkyňa býva v obvode sídla súdu, súd ho dňa 14. 4. 2011 vyzval na doplnenie a upresnenie námietky zaujatosti. Zároveň bol vyzvaný na zaplatenie   súdneho   poplatku   za   vznesenú   námietku   zaujatosti.   Konštatujem,   že od nápadu   veci   na   súd   a   prvý   procesný   úkon   vznikol   značný   časový   odstup   a   došlo k prieťahom v konaní.

Dňa   28.   4.   2011   právna   zástupkyňa   navrhovateľa   zaslala   zdôvodnenie   námietky zaujatosti. Po vyjadrení všetkých sudcov k vznesenej námietke zaujatosti bol spis dňa 19. 5. 2011 zaslaný Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie. Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 31. 5. 2011 rozhodol, že zákonná sudkyňa Mgr. S. A. K. nie je vylúčená z prejednávania veci. Spis bol doručený OS Senica dňa 4. 7. 2011, úprava na doručenie tohto uznesenia je dňa 28. 12. 2011. Právna zástupkyňa navrhovateľa doručila doplnenie návrhu dňa 17. 1. 2012, ihneď bol vytýčený termín pojednávania na 30. 1. 2012. Súd uznesením podania navrhovateľa z 15. 3. 2010 a 9. 1. 2012 odmietol. Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne odvolanie dňa 26. 3. 2012. Odvolanie navrhovateľa bolo zaslané právnej zástupkyni odporkyne dňa 2. 5. 2012, ktorá podala dňa 14. 6. 2012 vyjadrenie. Spis bol dňa 27. 7. 2012 doručený Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o odvolaní. Spis bol vrátený tunajšiemu súdu dňa 15. 10. 2012 s uznesením, ktorým odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dňa 16. 11. 2012 bolo vytýčené   pojednávanie   na   3.   12.   2012,   ktoré   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom zadováženia listinných dôkazov. Dňa 17. 6. 2012 bola vyzvaná A., a. s..., aby oznámili, či vstupujú   do   konania   ako   vedľajší   účastník,   právnej   zástupkyni   odporkyne   boli   zaslané doklady doložené, navrhovateľom, aby sa k nim vyjadrila. Dňa 27. 6. 2013 bol doručený oznam A. a. s. že vstupujú do konania ako vedľajší účastník. Súd uznesením zo dňa 20. 2. 2014 pripustil vstup poisťovne do konania, zároveň bol vytýčený termín pojednávania na 24. 3. 2014. Pojednávanie, na ktoré sa navrhovateľ ani jeho právna zástupkyňa nedostavili, bolo odročené na neurčito za účelom vypracovania opravného uznesenia týkajúceho sa uznesenie   zo   dňa   20.   2.   2014   a   vyžiadania   ďalších   listinných   dôkazov   od   Sociálnej poisťovne, a. s. Dňa 20. 8. 2014 bolo vydané opravné uznesenie stým, že súd pripúšťa vstup S., so sídlom..., zastúpenej zo zákona A. a.s. do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporkyne. Zároveň bol vytýčený termín pojednávania na 24. 9. 2014. Dňa 2. 9. 2014 požiadala právna zástupkyňa navrhovateľa preloženie termínu pojednávania na neskorší termín. Dňa 11. 9. 2014 predložil navrhovateľ doklady. Keďže sa navrhovateľ ani právny zástupca nedostavili, pojednávanie bolo odročené na 3. 11. 2014. Po výsluchu účastníkov bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito.   Navrhovateľ   napriek   výzvam   súdu   doteraz jednoznačne   nešpecifikoval   uplatnenú   náhradu   škody,   a   až   na   ostatnom   pojednávaní požiadal   súd,   aby   doplnil   dokazovanie   nariadením   znaleckého   dokazovania   znalcom z odboru   pracovných   a   mzdových   predpisov   za   účelom   výpočtu   výšky   ušlého   zisku navrhovateľa. Vo veci bude ustanovený znalec.“

Sťažovateľ na vyjadrenie okresného súdu   z 9.   decembra 2014 reagoval podaním doručeným ústavnému súdu z 12. januára 2015, v ktorom uviedol:

„Okresný   súd   v   Senici,   nepodal   objektívne   údaje   v   predmetnej   veci   a   preto   v krátkosti oznamujem nasledovné: Zo spisu tohto súdu vyplýva, že konal vo veci náhrady škody, približne 1 x ročne. Dosiaľ súd navrhovateľa nepresvedčil o objektívnom postupe, lebo odporkyňa sa nedostavila na pojednávanie ani 1 x. Nie je navrhovateľovi známe, či vôbec bola predvolávaná, alebo len jej právny zástupca. Na pojednávaní v poradí zatiaľ poslednom, nový zástupca odporkyne oznámil, že odporkyňa ospravedlňuje svoju neúčasť, lebo končí pracovný pomer a pripravuje písomnosti k odovzdaniu. Pritom je navrhovateľovi známe, že odporkyňa nie je v pracovnom pomere, ale je konateľka spoločnosti s. r. o. Okresný   súd   v   Senici   nepodal   objektívnu   správu,   ani   o   neúčasti   navrhovateľa   na pojednávaní dňa 23. 04. 2014.

Krátko pred pojednávaním, totiž navrhovateľ obdržal na vedomie od A. a. s. žiadosť adresovanú Okr. súdu v Senici, o preloženie termínu pojednávania na iný deň, lebo má záujem   zúčastniť   sa   pojednávania   aj   na   Okresnom   súde   v Senici,   ale   už   skôr   obdržali pozvánku na iné pojednávanie. Navrhovateľ predpokladal, že Okr. súd v Senici vyhovie žiadosti A. a preto necestoval v ten deň na pojednávanie. Telefonicky sa mu nepodarilo oznámiť súdu túto skutočnosť, ale písomne obratom. V prílohe pripájam list adresovaný Okresnému súdu v Senici zo dňa 01. mája 2014.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   vo   veci   sťažnosti   sťažovateľa   upustil   od   ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov,   ich   zástupcov   a   verejnosti   len   na   základe   písomne   podaných   stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   má   každý   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadňuje   tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom posudzovaného konania je žaloba o plnenie z titulu náhrady škody spôsobenej   pri   dopravnej   nehode.   Z   obsahu   súdneho   spisu,   z   vyjadrení   sťažovateľa, okresného súdu a z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadne   skutočnosti   svedčiace   o   tom,   že   by   celková   dĺžka   tohto   konania   bola   výrazne ovplyvnená právnou alebo skutkovou zložitosťou tejto veci.

2. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria   –   správania   sťažovateľa   v   predmetnom konaní, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ v tomto konaní predložil okresnému súdu   neperfektné   podania   (návrh   na   začatie   konania,   námietka   zaujatosti),   ktorých nedostatky odstránil až následne po doručení výzvy zo strany okresného súdu, a taktiež na skutočnosť, že v súvislosti s jeho správaním by mu bolo možné vyčítať, že sa nezúčastnil bez ospravedlnenia pojednávania konaného 24. marca 2014. V tejto súvislosti ale ústavný súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   pri   odstraňovaní   nedostatkov   svojich   podaní   poskytol okresnému súdu dostatočnú súčinnosť a taktiež svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil dodatočne   logickým   odôvodnením,   a   preto   možno   konštatovať,   že   v   dôsledku   jeho správania k predĺženiu predmetného konania nedošlo.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v posudzovanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu na rozhodovaní v predmetnej veci.   Pri   skúmaní   uvedeného   postupu   okresného   súdu   ústavný   súd   vychádzal   jednak z priebehu predmetného konania popísaného vo vyjadrení okresného súdu z 9. decembra 2014, ale aj zo spisového materiálu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   zistil,   že   predmetné   konanie   bolo   poznačené   viacerými   dlhými obdobiami nečinnosti okresného súdu. Prvé z období nečinnosti okresného súdu trvajúce viac ako jeden rok od podania návrhu na začatie konania 18. marca 2010 až do 14. apríla 2011,   keď   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   upresnenie   dôvodov   námietky   zaujatosti podanej spoločne s návrhom na začatie konania. V desaťmesačnom období od 4. júla 2011, keď bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu z 31. mája 2012, ktorým rozhodol o nevylúčení sudkyne z predmetného konania, až do 28. decembra 2014, keď bola sťažovateľovi   zaslaná   okresným   súdom   výzva   na   doplnenie   konania,   okresný   súd v predmetnej veci opäť nevykonal žiadny procesný úkon. Okresný súd v predmetnej veci nevykonával   žiadne   procesné   úkony   aj   vo   viac   ako   šesťmesačnom   období   trvajúcom od 3. decembra 2012 (v tento deň okresný súd uskutočnil pojednávanie v predmetnej veci) až do 17. júna 2013 (úprava súdnej kancelárii zrealizovať doručenie výziev účastníkom konania) a následne nekonal ani vo viac ako sedemmesačnom období po doručení výziev od jednotlivých   účastníkov   konania   v   júni   2013   až   do   20.   februára   2014,   keď   uznesením rozhodol o pristúpení vedľajšieho účastníka do konania a následne nechal úpravou súdnej kancelárii zrealizovať úkony súvisiace s nariadením pojednávania. Nečinnosť okresného súdu v uvedených obdobiach v predmetnom konaní bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je preto potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako päť rokov. Z uvedenej doby podstatnú časť (dva roky a osem mesiacov) tvoria obdobia, v ktorých dochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

Okrem uvedeného obdobia nečinnosti ústavný súd zistil, že predmetné konanie bolo poznačené aj neefektívnou činnosťou okresného súdu. O tejto skutočnosti svedčí fakt, že krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 243/2012 z 27. septembra 2012 (doručeným okresnému súdu 15. októbra 2012) zrušil uznesenie okresného súdu z 30. januára 2012, ktoré krajský súd vyhodnotil ako nepreskúmateľné a zároveň odnímajúce sťažovateľovi možnosť konať pred súdom.

Uvedené skutočnosti nesvedčia o tom, že by najvyšší súd organizoval svoj procesný postup   v   posudzovanom   konaní   tak,   aby   sa   čo   najskôr   odstránil   stav   právnej   neistoty sťažovateľa   týkajúci   sa   práv,   ktoré   boli   predmetom   konania,   tak   ako   mu   to   ukladá ustanovenie   §   100   ods.   1   OSP,   ktoré   predstavuje   premietnutie   ústavnej   garancie   práva účastníkov   občianskeho   súdneho   konania   na   prerokovanie   ich   veci   bez   zbytočných prieťahov v zákonnej rovine.

S poukazom na uvedené nemožno dobu predmetného konania vedeného okresným súdom považovať vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené základné právo sťažovateľa bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 34/2010 porušené.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal tomuto súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 4 000 € od okresného súdu z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku preskúmavaného konania a berúc do úvahy konkrétne okolnosti   prípadu,   predovšetkým   postup   okresného   súdu   v   predmetnej   veci   a   predmet uvedeného konania, t. j. čo je pre účastníka konania v stávke – „at stake“, právnu a skutkovú zložitosť   predmetnej   veci,   správanie   sťažovateľa,   ktorým   nijako   neprispel   k   predĺženiu konania,   považoval   ústavný   súd   priznanie   sumy   2 000   €   sťažovateľovi   za   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu   trov   konania z dôvodu   jeho právneho   zastúpenia advokátkou,   ktorá   si   uplatnila nárok na ich úhradu v celkovej sume 494,80 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „vyhláška“).   Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2014 je 134 € a hodnota režijného paušálu je 8,04 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 284,08 € vrátane režijného paušálu.

Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom bola ústavným súdom priznaná v celkovej sume 284,08 € a vo zvyšku ním uplatnenej sumy nároku sťažovateľa nebolo vyhovené.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2015