znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 724/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 80/2013 zo 16. júla 2013 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra 2013 doručená faxom a podaním doručeným 8. novembra 2013 doplnená sťažnosť J. H., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 80/2013 zo 16. júla 2013 (ďalej len „uznesenie zo 16. júla 2013“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 13/2009 z 10. januára 2011 bol sťažovateľ odsúdený pre zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 2 Trestného zákona a zároveň mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov a 6 mesiacov.

Pri   ukladaní   trestu   okresný   súd   postupoval   podľa   §   41   ods.   2   časti   vety za bodkočiarkou Trestného zákona a trest mu bol uložený v takto zvýšenej trestnej sadzbe odňatia slobody.

Nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011   z   28.   novembra   2012 „bola zrušená veta za bodkočiarkou v ustanovení § 41 ods. 2 Tr. zák., ktorou sa prikazovalo súdu ukladať trest odňatia slobody nad jednu polovicu trestnej sadzby určenej podľa prvej vety § 41 ods. 2 Tr. zák.“.

Podľa sťažovateľa strata účinnosti ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona, vety za bodkočiarkou v spojení s čl. 125 ústavy a s § 41b ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je skutočnosťou skôr súdu neznámou podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ktorá napĺňa   dôvod   obnovy   konania   v   predmetnej   veci.   Sťažovateľ   preto   podal   v   tejto   veci na okresnom súde návrh na obnovu konania v jeho veci vedenej pod sp. zn. 1 T 13/2009.

Okresný súd uznesením sp. zn. 1 Nt 44/2013 z 22. mája 2013 (ďalej len „uznesenie z 22. mája 2013“) sťažovateľov návrh zamietol. Krajský súd sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu z 22. mája 2013 zamietol uznesením sp. zn. 5 Tos 80/2013 zo 16. júla 2013.Uznesením krajského súdu zo 16. júla 2013 a jemu predchádzajúcim postupom došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy (čl. 8 ods. 2 listiny), práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   namietal,   že   krajský   súd „obišiel   obranu   sťažovateľa   vyjadrenú v sťažnosti   zo   dňa   18.   6.   2013   a   nevysporiadal   sa   s   ňou“ a   odôvodnenie   uznesenia krajského   súdu   zo   16.   júla   2013   podľa neho „budí   zdanie,   že   sťažovateľ   sťažnosť neodôvodnil“. V uznesení krajského súdu zo 16. júla 2013 podľa sťažovateľa absentuje zákonné   a   ústavne   konformné   odôvodnenie   rozhodnutia,   v   ktorom   by   sa   tento   súd vysporiadal   s obranou   sťažovateľa,   čím   došlo   k porušeniu „ústavného   princípu   zákazu ľubovôle   v   rozhodovaní,   preto   je   potrebné   takéto   rozhodnutie   považovať   za   stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny, ako i s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

V konaní pred krajským súdom sťažovateľ predložil takúto argumentáciu: «Neopodstatnenosť skúmania zrejmého nepomeru trestu Základnou otázkou v predmetnej veci je to, či možno pôvodný trest odňatia slobody, ktorý bol uložený na základe protiústavného, a teda nezákonného ustanovenia Tr. zák., skúmať z pohľadu, či je pre odsúdeného primeraný.

Ak by sme pripustili takýto záver, tak by sme akýkoľvek nezákonný stav, nezákonnú situáciu   alebo   nezákonný   dôkaz   v   trestnom   konaní   mohli   v   priebehu   trestného konania konvalidovať, čo však súdna prax nepripúšťa (poukazujem na rozhodnutia NS SR 2 Tdo 37/2011, 3 Toš 7/2008 a 2 Tdo 28/2012, z ktorých je celkom jednoznačné, že sa to urobiť nedá).

Keďže   súd   v   danej   veci   preskúmal   primeranosť   trestu   uloženého   podľa protiústavného   ustanovenia,   v   podstate   konvalidoval   nezákonný   stav   a   „prekryl   ho“ posudzovaním trestu v rámci obnovy konania, čo nie je možné (pozri napr. rozhodnutie NS SR č. k. 2 Tdo 28/2012 zo dňa 26. 6. 2012.

Nemôže platiť a neplatí, že z nezákonného možno urobiť zákonné, to je vylúčené. Okrem toho, trest takto neposudzuje zákonný sudca v trestnej veci odsúdeného, ale iný sudca (§ 397 ods. 2 Tr. por.), čo je výrazným zásahom do práva odsúdeného na zákonného sudcu,   jedine   ktorý   môže,   podľa   súhrnu   platných   právnych   noriem   bez   prihliadania na protiústavné   ustanovenie,   rozhodnúť   o   treste   pre   odsúdeného   (a   to   prípadne   aj rovnakom).

O takomto treste nemôže rozhodovať iný sudca alebo senát, ako sa to stalo v danej veci. Je porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ak niekto, okrem zákonného sudcu, posudzuje primeranosť   uloženia   trestu   v   trestnom   konaní,   ktorý   nebol   zákonným   sudcom   uložený v súlade so zákonnými ustanoveniami Tr. zák..

Jednoducho povedané, z nezákonného uloženia trestu nemožno dospieť k záveru, že je uložený zákonne, z nezákonného v zásade nemožno urobiť niečo zákonné, vymyká sa to akýmkoľvek   zásadám   logického   myslenia   a   uplatňovaným   zásadám   trestného   konania v súdnej praxi.

Zrejmý nepomer k závažnosti činu a pomerom páchateľa Podľa   odôvodnenia   rozhodnutia   súdu,   súd   nezistil   podmienky   obnovy   konania s poukazom   na   závažný   charakter   trestnej   činnosti,   pre   ktorú   odsúdený   trest   vykonáva a preto, že neexistujú skutočnosti, ktoré by naznačovali, že pôvodne uložený trest by bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo pomerom páchateľa.

Prvostupňový súd však vôbec neodôvodnil z tohto pohľadu svoje rozhodnutie, hoci uviedol,   že   nevyhovel   návrhu   odsúdeného   práve   z   vyššie   uvedeného   dôvodu,   ktorý   len skonštatoval, so stanoviskom obhajoby sa nezaoberal.

Takýto postup súdu, je možné považovať za postup,   v ktorom absentuje zákonné a ústavne konformné odôvodnenie rozhodnutia v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ak   odôvodnenie   rozhodnutia   neobsahuje   vysporiadanie   sa   s   obranou obvineného/odsúdeného,   sú   právne   závery   súdu   porušením   ústavného   princípu   zákazu ľubovôle   v   rozhodovaní,   preto   je   potrebné   takéto   rozhodnutie   považovať   za   stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny, ako i s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Sťažovateľ následne ústavný súd požiadal, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli uznesením krajského súdu zo 16. júla 2013 a jemu predchádzajúcim postupom porušené, zruší uvedené uznesenie a prizná mu náhradu trov konania v sume 331,12 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   zo   16.   júla   2013   a   jemu predchádzajúcim postupom. K porušeniu označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že mu jeho trest odňatia slobody bol uložený na základe právneho predpisu, resp. jeho časti, ktorá neskôr stratila v dôsledku nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2012 z 28. novembra 2012 účinnosť, pričom táto skutočnosť s poukazom na čl. 125 ústavy a § 41b zákona o ústavnom súde znamená naplnenie dôvodu povolenia obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Uvedená argumentácia bola sťažovateľom predložená krajskému súdu,   avšak   tento   sa   s   ňou   v   rámci   odôvodnenia   uznesenia   zo   16.   júla   2013   vôbec nevysporiadal.

Z   argumentácie   sťažovateľa   vyplýva,   že   strata   účinnosti   právneho   predpisu, resp. jeho časti v súlade s čl. 125 ústavy a v spojení s § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde, znamená pre príslušný súd podľa neho povinnosť rozhodnúť o povolení obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku.

Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu zo 16. júla 2013, v ktorom tento súd   v   odôvodnení   poukázal   na   správnosť   záverov   okresného   súdu   uvedených   v   jeho uznesení z 22. mája 2013, obsah sťažovateľovej sťažnosti a následne okrem iného uviedol: „Krajský súd podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia,   proti   ktorému   sťažovateľ   podal   sťažnosť,   a   konanie   predchádzajúce   tomuto výroku a zistil, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Prvostupňový   súd   postupoval   v   súlade   so   zákonom,   keď   návrh   odsúdeného na povolenie obnovy konania zamietol. Z ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. por. vyplýva, že obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu. Z   návrhu   odsúdeného   na   povolenie   obnovy   konania   vyplýva,   že   bola   napadnutá výmera uloženého   trestu,   pretože   bol uložený   podľa   vety za bodkočiarkou   § 41   ods.   2 Tr. zák., teda nad jednou polovicou sadzby určenej podľa tohto zákonného ustanovenia. Novou skutočnosťou, ktorá v čase rozhodovania nebola súdu známa, je nález Ústavného súdu SR z 28. 11. 2012 č. k. PL. ÚS 106/2011, ktorým bola zrušená veta za bodkočiarkou v ustanovení §   41   ods.   2   Tr.   zák.   Ďalej   bolo   v   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania poukázané na § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z., z ktorého vyplýva, že strata účinnosti vyššie citovanej časti § 41 ods. 2 Tr. zák. je dôvodom obnovy konania. V tomto smere však treba uviesť, že táto nová skutočnosť nie je automaticky dôvodom na povolenie obnovy konania. Táto skutočnosť súdu skôr neznáma musí byť hodnotená z hľadiska jej vplyvu na prípadný nepomer   uloženého   trestu   k   závažnosti   činu   alebo   k   pomerom   páchateľa,   čo   vyplýva z ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. por. V danom prípade síce bol trest uložený aj s použitím § 41 ods.   2 Tr. zák., veta za bodkočiarkou,   avšak treba tu uviesť,   že trest bol uložený vo výmere 4 rokov a 6 mesiacov odňatia slobody. Zákonná trestá sadzby § 323 ods. 2 Tr. zák.   je   od   troch   do   ôsmich   rokov   odňatia   slobody.   Teda   pri   skúmaní   nepomeru uloženého trestu k závažnosti činu a pomerom páchateľa, ktorý sa v minulosti 16-krát dostal do rozporu so zákonom krajský súd zistil, že ak by aj trest odňatia slobody, ktorý bol odsúdenému uložený, nebol ukladaný s použitím § 41 ods. 2 Tr. zák. aj tak by bol výmerou trestu v súlade so zásadami ukladania trestov uvedenými v § 34 Tr. zák.

Skutočnosť súdu skôr neznáma, na ktorú poukazuje návrh odsúdeného, teda spolu so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi, neodôvodňuje iné rozhodnutie o uloženom treste, a preto ani nespĺňa podmienky na povolenie obnovy konania.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   ako   aj   správne   dôvody   napadnutého uznesenia krajský súd sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú zamietol.“

Ústavný súd sa zaoberal, resp. preskúmal aj uznesenie okresného súdu z 22. mája 2013 v rozsahu, v ktorom na odôvodnenie tohto uznesenia odkázal krajský súd v uznesení zo 16. júla 2013. Okresný súd v rámci odôvodnenia uznesenia z 22. mája 2013 vo vzťahu k dôvodom zamietnutia návrhu sťažovateľa na obnovu konania uviedol:

«Súd   po   oboznámení   so   spisovým   materiálom   konštatoval,   že   pri   zločine   útoku na verejného činiteľa podľa § 323 odsek 2 Trestného zákona, pre ktorý bol J. H. odsúdený rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/13/2009 zo dňa 10. 1. 2011 zákon určuje trestnú sadzbu vo výške 3 roky až 8 rokov. U odsúdeného prevažuje pomer priťažujúcich okolností.

Podľa asperačnej zásady uvedenej v § 41 odsek 2 Trestného zákona bola sadzba v trestnom konaní upravená na 6 rokov a 10 mesiacov až 10 rokov a 8 mesiacov, ktorá bola podľa § 39 odsek 2 písmeno d), odsek 4 Trestného poriadku znížená v konaní o dohode o vine   a   treste,   a   v   ktorej   súd   v   zmysle   dohody   o   vine   a   treste   schválil   trest   odňatia slobody. Po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 106/2011 sa sadzba zmenila na 3 roky až 10 rokov a 8 mesiacov s tým, že súd nie je povinný trest uložiť nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby.

Rozhodnutie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   PL.   ÚS   106/2011   je   novou skutočnosťou podľa § 394 odsek 1 Trestného poriadku súdu skôr neznámou, avšak tieto musia mať v zmysle vyššie citovaných ustanovení Trestného poriadku aj náležitosť, že by mohli „samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi – navodiť situáciu, kedy by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu. Treba   zdôrazniť,   že   J.   H.   bol   odsúdený   za   závažný   násilný   zločin   útoku   na verejného činiteľa, spáchaný so zbraňou. Zároveň mu bol kladený za vinu trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia. Takto závažná protispoločenská činnosť si vyžaduje s ohľadom na generálnu a individuálnu prevenciu aj náležité potrestanie. Navyše je osobou doposiaľ 16 krát súdne trestanou, za rozmanitú, aj násilnú trestnú činnosť. Ani predchádzajúce a to aj nepodmienečné tresty odňatia slobody nemali na neho žiaden prevýchovný vplyv.

Trest je právnym následkom trestných činov, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionality trestu). Je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu trestného zákona. Tým je určená jeho funkcia v tom, ako má pôsobiť zákon jednak na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabránenie v páchaní trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchova k riadnemu životu), ako aj voči ďalším občanom - potenciálnym páchateľom, voči ktorým   sa   prejavuje   prvok   generálnej   prevencie.   Trest   ale   musí   obsahovať   aj   morálne odsúdenie páchateľa.

Na   základe   vykonaného   dokazovanie   dospel   súd   k   záveru,   že   trest   uložený   mu rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/13/2009, vzhľadom na závažný charakter trestnej   činnosti,   pre   ktorú   trest   vykonáva,   je   vymeraný   v   zákonom   stanovenej   trestnej sadzbe,   neexistujú   skutočnosti,   ktoré   by   naznačovali,   že   pôvodne   uložený   trest   bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu   by   bol   v   zrejmom   rozpore   s   účelom   trestu,   a   preto   súd   návrh   odsúdeného   na povolenie   obnovy konania   zamietol,   pretože   nezistil   podmienky   obnovy konania   (§   399 odsek 2 Trestného poriadku).»

Podľa   §   41b   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   ak   súd   v   trestnom   konaní   vydal na základe   právneho   predpisu,   ktorý   neskôr   stratil   účinnosť   v   zmysle   čl.   125   ústavy, rozsudok,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku.

Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie od uloženia   súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Z obsahu uznesenia krajského súdu zo 16. júla 2013 je zrejmé, že tento súd stratu účinnosti   časti   právneho   predpisu   na   základe   nálezu   ústavného   súdu   považoval za skutočnosť súdu skôr neznámu, na základe ktorej zvažoval možnosť povolenia obnovy konania   vo   veci   sťažovateľa   posudzovaním   splnenia   ďalších   podmienok   stanovených v Trestnom   poriadku   na   prijatie   takéhoto   rozhodnutia.   Na   základe   svojich   úvah   dospel k záveru,   že   hoci   je   splnená   podmienka   existencie   novej   skutočnosti   súdu   predtým neznámej, s ohľadom   na ďalšie okolnosti   predmetnej   veci,   ktoré   podrobne   krajský   súd v uznesení zo 16. júla 2013 špecifikoval (závažnosť trestného činu, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený, rozmanitú trestnú minulosť páchateľa a v pôvodnom konaní ustálené priťažujúce okolnosti, ako aj skutočnosť,   že na sťažovateľa nemali doteraz uložené nepodmienečné tresty odňatia slobody žiadny prevýchovný vplyv), nie je v jeho prípade naplnená druhá podmienka   povolenia   obnovy   konania,   a   síce,   že   konanie   prinesie   pre   neho   iné, priaznivejšie rozhodnutie o treste, a preto jeho sťažnosť zamietol.

Výklad ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 394 ods. 1 Trestného poriadku plne rešpektuje požiadavku jednosmerného pôsobenia právnych noriem a   nemožno   ho   označiť   za   arbitrárny   alebo   zjavne   neodôvodnený.   Naopak,   v   dôsledku opačného   výkladu,   ktorý   prezentuje   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti,   by   došlo k nadbytočnému,   formálnemu   a   neúčelnému   prehodnocovaniu   právoplatných   rozhodnutí v trestných   veciach,   ktoré   by   boli   na   základe   návrhov   odsúdených   bez   ďalšieho preskúmavané, napriek tomu, že už v konaní o obnove konania je zo všetkých okolností zrejmé,   že   obnovenie   konania   nemôže   pre   odsúdeného   privodiť   iný,   resp.   priaznivejší výsledok.

S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu vyvodené v uznesení   zo   16.   júla   2013   pri   aplikácii   relevantných   právnych   noriem   korešpondujú so skutkovými   zisteniami,   a   tieto   zistenia   nie   sú   výsledkom   svojvôle,   ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných na rozhodovanie o tejto otázke, ktorá   mala z hľadiska   posúdenia   dôvodu   zamietnutia   sťažnosti   sťažovateľa   rozhodujúci význam.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013