znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 721/2013-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 11. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. Š., B., zastúpeného obchodnou spoločnosťou J., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. F. G., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 132/2012 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaniach vedených pod sp. zn. 14 Co 379/2012 a sp. zn. 2 S 86/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. S. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2013 doručená sťažnosť Ing. S. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného obchodnou spoločnosťou   J.,   s. r.   o.,   B.,   za   ktoré   koná konateľ   a   advokát JUDr.   J.   F.   G.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 17 C 132/2012   a   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 14 Co 379/2012 a sp. zn. 2 S 86/2013.

Z obsahu sťažnosti v spojení s uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 262/2013-11 z 18. júna 2013 vyplýva, že sťažovateľ 6. júla 2012 podal okresnému súdu návrh na vydanie predbežného   opatrenia,   ktorým   žiadal,   aby „odporca   Mestská   časť   B.   zastavil   ako predčasné konanie o odstránení stavby do času vyporiadania sa so sťažovateľom ohľadne jeho ohlásenej jednoduchej stavby“.

Okresný súd uznesením č. k. 17 C 132/2012-23 zo 16. júla 2012 rozhodol, že konanie o nariadení predbežného opatrenia zastavuje z dôvodu nedostatku svojej právomoci. Proti tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   27.   júla   2012   odvolanie.   Dňa 11. septembra 2012 krajský súd uvedené uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V priebehu ďalšieho konania okresný súd viackrát vyzval sťažovateľa na doplnenie návrhu, čo aj obratom urobil (24. novembra 2012, 11. januára 2013 a 21. februára 2013). Následne okresný súd uznesením č. k. 17 C 132/2012-70 z 11. marca 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 11. marca 2013“) rozhodol, že „postupuje právnu vec vecne a miestne príslušnému Krajskému súdu v Bratislave“; uvedené rozhodnutie bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa 26. marca 2013 a proti nemu nie je prípustné odvolanie.

Sťažnosť   sťažovateľa   na   zbytočné   prieťahy   v   konaní   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn. 17 C 132/2012 vyhodnotila predsedníčka okresného súdu (listom doručeným mu 4. februára 2013) ako neodôvodnenú.

Konanie o návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia pred postúpením veci krajskému súdu uznesením okresného súdu z 11. marca 2013 bolo vedené okresným súdom   pod   sp.   zn.   17   C   132/2012   a   krajským   súdom   ako   odvolacím   súdom pod sp. zn. 14 Co 379/2012.

Konanie o návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia po postúpení veci krajskému súdu uznesením okresného súdu z 11. marca 2013 bolo vedené krajským súdom pod sp. zn. 2 S 86/2013.

Krajský   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   S   86/2013   vyzval   sťažovateľa na vyjadrenie,   či   súhlasí   s prerokovaním   veci   bez nariadenia   pojednávania. Výzva   bola právnemu zástupcovi sťažovateľa doručená 22. mája 2013, ktorý na ňu reagoval podaniami z 23. mája 2013 a 27. júna 2013.

Sťažovateľ   10.   septembra   2013   zaslal   predsedovi   krajského   súdu   sťažnosť na prieťahy   v   konaní   a   odpoveď   na   ňu   mu   bola   doručená   3.   októbra   2013,   v   ktorej podpredsedníčka krajského súdu sťažnosť vyhodnotila ako nedôvodnú.

Podľa sťažovateľa v konaní o jeho návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktorým žiadal, aby „odporca Mestská časť B. zastavil ako predčasné konanie o odstránení stavby do času vyporiadania sa so sťažovateľom ohľadne jeho ohlásenej jednoduchej stavby“, vedenom okresným súdom pod sp. zn. 17 C 132/2012 a krajským súdom ako odvolacím súdom   pod   sp.   zn.   14   Co   379/2012   a   následne   v   konaní   po   postúpení   veci   vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 S 86/2013 došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože vyriešenie takej jednoduchej veci, akou je nariadenie predbežného opatrenia v zákonom ustanovenej 30-dňovej lehote, sa bezdôvodne predlžuje.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „l/ Základné právo Ing. S. Š., upravené v čl. 48, ods. 2 Ústavy SR v konaní, vedenom na   Okresnom   súde   Bratislava   II,   pod   spis.   zn.   17C/132/2012-70,   a na Krajskom   súde Bratislava, spis. zn. 14Co/379/2012-37 a 2S/86/2013-79 porušené bolo.

2/ Okresnému súdu   Bratislava II   a Krajskému súdu   Bratislava sa prikazuje   aby konali bez zbytočných prieťahov

3/ Ing. S. Š., sa priznáva finančné zadosťučinenie takto: vo výške 2 500,- Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava II a 2 500,- Eur, ktoré je Krajský súd Bratislava povinní zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Ústavný súd priznáva Ing. S. Š. úhradu trov konania sumou 338,62 eur ktoré je povinná kancelária Ústavného súdu SR zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. F. G., advokáta, B... do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   132/2012   a   krajským   súdom   ako   odvolacím   súdom pod sp. zn. 14 Co   379/2012   a   následne   v   konaní   po   postúpení   veci   vedenom   krajským súdom pod sp. zn. 2 S 86/2013.

K   namietanému   porušeniu   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 132/2012 a postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 379/2012

Sťažovateľ porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 17 C 132/2012 už namietal svojou skoršou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 3. mája 2013, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením č. k. III. ÚS 262/2013-11 z 18. júna 2013 tak, že ju ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľa ústavný súd v celom rozsahu odkazuje na svoje   závery   vyslovené v   uznesení č.   k.   III.   ÚS   262/2013-11   z 18.   júna 2013,   kde uviedol:

«Pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   označeného   práva vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu... K stavu právnej istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07). Ústavný súd taktiež   vyslovil,   že   ochrana   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie týchto práv označeným orgánom verejnej moci ešte mohlo trvať. To znamená, že ústavný súd pri skúmaní porušenia označeného práva zohľadňuje aj to, či u sťažovateľa objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v jeho veci, pretože len v takom prípade možno uvažovať o jeho porušení (IV. ÚS 226/04, IV.   ÚS   202/2010).   Ak   v   čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   nedochádza k porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02, IV. ÚS 103/07).»

Ústavný súd konštatuje, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu 29. októbra 2013 konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 17 C 132/2012 a odvolacie konanie vedené   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   14   Co   379/2012   (o   odvolaní   sťažovateľa   proti uzneseniu okresnému súdu vydanému v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 132/2012) už bolo ukončené a vec bola (po postúpení veci okresným súdom) vedená v inom konaní krajského súdu pod sp. zn. 2 S 86/2013. Keďže okresný súd a krajský súd v sťažovateľom označenom   konaní   už   v   čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   nekonali,   objektívne nemohlo dochádzať k porušeniu základného práva sťažovateľa postupom okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K   namietanému   porušeniu   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S 86/2013

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00) alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   konanie   vedené   krajským   súdom pod sp. zn. 2 S 86/2013 sa začalo po postúpení veci uznesením okresného súdu z 11. marca 2013   (predtým   bolo   konanie   o   návrhu   sťažovateľa   na   vydanie   predbežného   opatrenia doručenom   okresnému   súdu   6.   júla   2012   vedené   okresným   súdom pod sp. zn. 17 C 132/2012).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   pri   posudzovaní   konania   vedeného   krajským   súdom po postúpení   veci   (s   prihliadnutím   na   priebeh   a   dĺžku   konania   pred   postúpením   veci vedeným okresným súdom) nie je možné ustáliť takú nečinnosť či neefektívnu činnosť krajského súdu, ktorá by mohla dosahovať ústavnoprávny rozmer. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že splnenie náležitostí návrhu na vydanie predbežného opatrenia ako podmienky záväznosti lehoty ustanovenej v § 75 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku je výlučne v právomoci všeobecného súdu a ústavnému súdu neprináleží tieto vyhodnocovať ani pri posudzovaní dôvodnosti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto odmieta sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013