znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 72/2015-70

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. februára 2015predbežne prerokoval sťažnosť, vedenú pod sp. zn. Rvp 7341/2014 a sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,   vedenú   pod   sp.   zn.   Rvp   7342/2014,

, zastúpených advokátom JUDr. Tiborom Timárom,Timar & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, vo veci namietaného porušenia ich základnýchpráv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súduv Trnave sp. zn. 6 Tpo 27/2014 z 15. mája 2014 v spojení s uznesením Okresného súduTrnava sp. zn. Tp 52/2014 z 11. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 7341/2014 a sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 7342/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedenépod sp. zn. Rvp 7341/2014.

2. Sťažnosť a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola26. júna 2014 doručená sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 7341/2014 a sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   7342/2014   (ďalej   spolu   aj   „sťažovatelia“),ktorými namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ÚstavySlovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práv   podľa   čl.   5   ods.   1,   3   a   4   Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajskéhosúdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tpo 27/2014 z 15. mája 2014 (ďalejaj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Trnava(ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   Tp   52/2014   z 11.   mája   2014   (ďalej   aj   „napadnutérozhodnutie okresného súdu“).

2.1   Zo   sťažovateľmi   podaných   sťažností   vedených   pod   sp.   zn.   Rvp   7341/2014a sp. zn. Rvp 7342/2014, ich príloh a vyjadrenia sťažovateľov z 1. decembra 2014 vyplýva,že   uznesením   vyšetrovateľa   Národnej   kriminálnej   agentúry   Prezídia   Policajného   zboruČVS:   PPZ-109/NKA-PZ-BA-2013   z 10.   apríla   2013   bolo   podľa   § 206   ods.   1   zákonač. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestnýporiadok“) vznesené obvinenie (aj) sťažovateľom pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 2písm.   a),   ods.   4   písm.   a)   a   písm.   b) zákona   č. 300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v zneníneskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. i) Trestnéhozákona a u sťažovateľa aj s kvalifikačným predpokladom podľa § 212 ods. 4písm. e) Trestného zákona, a to pre skutok spočívajúci v odcudzení bankomatu na územíRakúskej   republiky.   Ďalším   uznesením   vyšetrovateľa   Národnej   kriminálnej   agentúryPrezídia Policajného zboru ČVS: PPZ-109/NKA-PZ-BA-2013 z 11. apríla 2013 bolo podľa§ 206 ods. 1 a 4 Trestného poriadku (aj) sťažovateľom rozšírené obvinenie pre zločinkrádeže   podľa   §   212   ods.   2   písm.   a),   ods.   4   písm.   a)   a   písm.   b)   Trestného   zákonas poukazom   na   §   138   písm.   i)   Trestného   zákona   a u sťažovateľa aj s kvalifikačným   predpokladom   podľa   §   212   ods.   4   písm.   e)   Trestného   zákona,a to pre ďalšie skutky spočívajúce v odcudzení bankomatov na území Rakúskej republikya Českej republiky. Okresný súd svojím uznesením sp. zn. Tp 52/2014 z 11. mája 2014v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 27/2014 z 15. mája 2014 rozhodolo vzatí obidvoch sťažovateľov do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestnéhoporiadku. V ostatnom podali sťažovatelia sťažnosť na ústavnom súde.

2.2   Z príloh   sťažnosti   a ďalších písomných podaní   ďalej vyplýva,   že v súčasnomobdobí sa v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 5 T 85/2012vedie   trestné   konanie   (aj)   proti   sťažovateľom   na   podklade   obžalôb   prokurátoraGenerálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)sp. zn. XIV Gv 13/2011 z 31. októbra 2012 a sp. zn. XIV Gv 31/2012 z 18. septembra 2013,a to   pre   skutky   spočívajúce   v odcudzení   bankomatov   na   území   len   Slovenskejrepubliky. V trestnej   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   Bratislava   I boli   (aj)   sťažovateliaprepustení   z väzby   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   3 Tos   51/2014zo 6. apríla 2014.

3.1   Obidvaja   sťažovatelia   v podaných   sťažnostiach   vo   všeobecnej   rovine   zhodne,odvolávajúc sa na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ako ajústavného   súdu,   voči   napadnutým   rozhodnutiam   okresného   súdu   a krajského   súdunamietajú, že „... bolo povinnosťou porušovateľov riadne odôvodniť rozhodnutie o väzbe, pričom mali nepochybne zaujať právne závery k právnej argumentácii obhajoby..., ktorá spočívali na niekoľkých skutočnostiach, pričom k nej... stanovisko nezaujali.... predmetné rozhodnutia   sú   nepreskúmateľné   a nedostatočné   ako   súdne   rozhodnutie   o väzbe“.Taktiež podľa   názoru   sťažovateľov „...   neobsahujú   primerané   a zákonom   vyžadované odôvodnenie“.

3.2   Prezentovaný   názor   sťažovatelia   v konkrétnej   rovine   svojej   argumentácienachádzajú v týchto svojich právnych záveroch a skutkových okolnostiach:

„Sťažovateľ   je   súbežne   trestne   stíhaný   vo   viacerých   trestných   veciach,   pričom v pôvodnej   trestnej   veci   bol   zároveň   stíhaný   väzobne   viac   ako   3   roky,   pričom na predchádzajúcu väzbu bezprostredne nadväzuje väzba v tomto prípade. Obvinení (aj sťažovateľ)   bol   z   predchádzajúcej   väzby   prepustený   Krajským   súdom   v   Bratislave rozhodnutím, ktorým tento súd ako sťažnostný súd vyhovel sťažnosti obhajcu obvinených a prepustil ich na slobodu... Po prepustení z väzby na slobodu boli po niekoľkých hodinách (necelých   48   hodín)   obvinení   (aj   sťažovateľ)   zadržaný   a   touto   ústavnou   sťažnosťou napadnutými rozhodnutiami vzatý do väzby za skutky, za ktoré sú obvinení (aj sťažovateľ) trestne stíhaní im bolo vznesené obvinenie ešte v apríli 2013 (pred viac ako rokom a troma mesiacmi), pričom samotné skutky sa mali stať ešte v roku 2010.

V   danom   prípade   tak   síce   možno   konštatovať   naplnenie   formálnych   podmienok väzby,   pretože   existuje   uznesenie   o   vznesení   obvinenia,   ale   materiálne   podmienky   už splnené nie sú, nakoľko spôsob a čas takejto väzby nie je zlučiteľný s ústavnými princípmi. Ustanovenie § 76 ods. 6, ods.7 Trestného poriadku upravujúce celkovú lehotu väzby (pre   príslušné   štádium)   nemožno   vykladať   tak,   že   orgány   činné   v   trestnom   konaní a následne   všeobecné   súdy   sú   oprávnené   držať   obvinených   (aj   sťažovateľa)   vo   väzbe pre každý z trestných činov, z ktorých sú obvinení (aj súbežne), samostatne či izolovane, a to po maximálnu dobu. Takýto prístup by mohol mať za následok (čo sa prejavuje aj u obvinených   vrátane   sťažovateľa).   že   obvinení   (aj   sťažovateľ)   by   mohli   (mohol)   byť v súvislosti s jedným trestným konaním vzatý do väzby až no maximálnu dobu určenú podľa §   76   ods.   6   Trestného   poriadku.   V   prípade   uplynutia   maximálnej   lehoty   väzby, resp. pokiaľ   by   došlo   z rôznych   dôvodov   k   ich   prepusteniu,   čo   sa   aj   stalo   tesne pred uplynutím uvedenej doby, mohli by byť vzatí do väzby pre iný trestný čin, kedy by začala plynúť nová maximálna lehota stanovená pre ďalšiu väzbu, čo sa stalo napadnutým rozhodnutím, v dôsledku čoho by obvinení (aj sťažovateľ) mohli (mohol) stráviť neprimerane dlhy čas vo väzbe bez toho, že by bolo vydané rozhodnutie súdu o ich vine; pričom takýto postup nelegitimizuje žiaden verejný záujem. Následná zákonná úprava o započítaní väzby nemôže   takýto   záujem   pre   opakované   následné   obmedzovanie   osobnej   slobody legitimizovať. Rozhodnutia porušovateľov nemôžu legitimizovať zbavenie osobnej slobody obvinených   (vrátane   sťažovateľa),   nakoľko   bezpochyby   nie   je   ho   možné   považovať   za nevyhnutné pre žiaden verejný záujem.

Rovnako   je   potrebné   vzhľadom   na   neprimeranú   lehotu   trvania   väzby   a   vzatie do väzby   v   súbežne   vedenom   trestnom   stíhaní   poukázať   na   ústavný   princíp,   že   väzba v trestnom   konaní   má   len   jeden   jediný   charakter   a   to   formu   predbežného   opatrenia pre realizáciu riadneho a spravodlivého procesu, ktorý musí byť účelný a rýchly a nikdy v sebe nemôže niesť známky povahy preventívnej a už vôbec nie povahy satisfakčnej. Väzba v prvom rade smeruje k účelu trestného stíhania, k trestu až následne, nakoľko ak by v sebe zahrňovala z hľadiska dôvodnosti len dôvod smerujúci k trestu a k jeho výkonu, prevažoval by pomer represie, satisfakcie, čo je neprípustné.

Všeobecné   súdy   sú   zákonom   povolané   ako   primárni   ochrancovia   ústavnosti povinnosti rešpektovať dohovor pri preskúmavaní zákonnosti obmedzenia osobnej slobody fyzickej osoby (väzby). Súdy nesmú zneužívať rozhodovanie o väzbe, resp. väzbu ako inštitút obmedzenia   osobnej   slobody   pre   účely   na   seba   bezprostredne   nadväzujúceho obmedzovania osobnej slobody väzbou v rôznych súbežne vedených trestných stíhaniach na nepretržité obmedzovanie osobnej slobody.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa potom javí tvrdenie, že väzba je nevyhnutná z pohľadu dosiahnutia účelu trestného konania, nakoľko bez nej, aby bolo toto konanie zmarené,   či   ohrozené   neprítomnosťou   obvinených   (aj   sťažovateľa)   na   úkonoch   daného trestného konania, ako nedostatočné, nakoľko je úplne zrejmé, že prítomnosť obvinených (aj sťažovateľa) na úkonoch trestného konania nie je potrebná, všetky úkony s obvinenými (aj   sťažovateľom)   boli   vykonané,   pričom   jediným   úkonom,   ktorý   sa   bude   realizovať v najbližších mesiacoch bude právna pomoc do zahraničia, pričom iné úkony sa vykonávať nebudú.

Táto väzba vykazuje znaky, že má slúžiť ako obmedzenie osobnej slobody pre inú trestnú   vec   obvinených   (aj   sťažovateľa),   a   to   trestnú   vec   vedenú   na   Okresnom   súde Bratislava I, z ktorej väzby bol sťažovateľ prepustený, resp. pre samotný trest a jeho výkon v tejto inej veci, čo je z hľadiska povahy väzby neprípustné. Skutočnosť, že súd v inej väzobnej   veci   konal   nezákonne,   nemôže   byť   na   ťarchu   sťažovateľovi,   ako   ani   jeho prepustenie z väzby Krajským súdom v Bratislave, pričom toto trestné stíhanie nemôže byť určitou domnienkou pre konštatovanie väzby v inom konaní.“

4. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia v obidvoch sťažnostiach súhlasne navrhli,aby ústavný súd „... prijal sťažnosť na ďalšie konanie, a následne rozhodol vo veci samej Nálezom tak, že:

1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 6Tpo/27/2014 uznesenímzo dňa 15. 05. 2014   a Okresný súd Trnava   v konaní   vedenom   pod sp.   zn.   Tp/52/2014uznesením zo dňa 11. 05. 2014 porušili základné právo sťažovateľa... na osobnú slobodupodľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy..., ako aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3 a 4Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 15. 05. 2014, sp. zn. 6Tpo/27/2014a uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 11. 05. 2014, sp. zn. Tp/52/2014 sa zrušujú.

3. Sťažovateľovi... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume...“.

II.

5.   Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   obidvoch   sťažností   požiadalpredsedníčku   okresného   súdu,   predsedu   krajského   súdu   a generálneho   prokurátoraSlovenskej republiky o písomné vyjadrenie k obidvom podaným sťažnostiam.

5.1   Predsedníčka   okresného   súdu   poskytla   k veci   písomné   vyjadreniasp. zn. 1 SprV/680/2014 z 3. októbra 2014 a sp. zn. 1 SprV/679/2014 zo 7. októbra 2014,z ktorých z obsahovej zhody a totožnosti v použitej argumentácii považoval ústavný súdza dostačujúce odcitovať:

„Dňa   10.   04.   2013   bolo   vyšetrovateľom   PZ   obvineným ⬛⬛⬛⬛ a   spol. vznesené obvinenie podľa § 206 ods. 1 Tr. por. pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 4 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák., u aj s kvalifikačným predpokladom podľa ust. § 4 písm. e/ Tr. zák.

Dňa   11.   04.   2013   bolo   vyšetrovateľom   PZ   obvineným ⬛⬛⬛⬛ a   spol. rozšírené obvinenie podľa § 206 ods. 1, ods. 4 Trestného poriadku.

Uznesenie   o   vznesení   obvinenia   zo   dňa   10.   04.   2013   bolo   obvinenému doručené dňa 18. 04. 2013, obvinenému ⬛⬛⬛⬛ bolo doručené dňa 16. 04. 2013 a obvinenému ⬛⬛⬛⬛ bolo doručené dňa 16. 04. 2013. Uznesenie o rozšírení obvinenia zo dňa 11. 04. 2013 bolo obvinenému doručené   dňa   18.   04.   2013,   obvinenému ⬛⬛⬛⬛ bolo   doručené dňa 16. 04. 2013 a obvinenému ⬛⬛⬛⬛ bolo doručené dňa 16. 04. 2013... V čase obvinení boli obvinení vo výkone väzby v inej trestnej veci za skutky spáchané od presne nezisteného času roku 2009 až do konca roka 2010 na území Slovenskej republiky ako členovia organizovanej skupiny, ktorú založil a činnosť ktorej organizoval a riadil obvinený a ďalší obvinení: ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ vykonávali krádeže bankomatov, viď obžaloba prokurátora GPSR   XIV   Gv   13/2012-108   zo   dňa   31.   10.   2012   a   obžaloba   prokurátora   GPSR XIV Gv 31/2012-108 zo dňa 18. 09. 2013 podaná na, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,,   Tieto   dve   obžaloby   boli   spojené   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   na   spoločné konanie pod sp. zn. 5T/85/2012 a týkali sa spolu 25 skutkov krádeží bankomatov a jedného skutku nedovoleného ozbrojovania.

V trestnej veci vedenej na GP SR XIV 9/13/1000, (v ktorej boli obvinení uznesením tunajšieho   súdu   vzatí   do   väzby   sp.   zn.   0Tp52/2014)   sa   jedná   o   krádeže   bankomatov spáchané obvinenými v Rakúskej republike a v Českej republike, teda sú spáchané mimo územia SR.

Dôvody väzby : U obvineného boli splnené formálne podmienky, ako základné procesné predpoklady na rozhodnutie o väzbe, uvedené v § 72 ods. 2, 1. veta a 2. veta Tr. por., podľa ktorého konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie a taktiež materiálne podmienky, ako hmotnoprávne predpoklady väzby, uvedené v uvádzacej vete § 71 ods. 1, Tr. por., pretože pri rozhodovaní o väzbe obvineného bolo skonštatované, že uplatnenie inštitútu väzby sa javí ako nevyhnutné, najmä z pohľadu dosiahnutia účelu trestného konania, bez toho, aby bolo toto konanie zmarené, či ohrozené neprítomnosťou obvineného na úkonoch daného trestného konania. Zo zabezpečených dôkazov bolo zistené, že obvinený je trestne stíhaný za rozsiahlu trestnú činnosť krádeží bankomatov, nielen na území Slovenskej republiky, ale aj na území Rakúskej republiky a Českej republiky. Trestná činnosť obvineného sa vyznačuje vysokou mierou organizovanosti, presnou deľbou úloh   medzi   jednotlivými   členmi   skupiny   a   doposiaľ   pokračovacou   trestnou   činnosťou spôsobili krádežami aj v iných neukončených trestných veciach vysoko prevyšujúcu hranicu škody   veľkého   rozsahu   a   poškodením   vecí   vysoko   prekročili   hranicu   značnej   škody. V predmetnom návrhu sa vedie trestné stíhanie pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 4 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák., kde Trestný zákon ustanovuje trest odňatia slobody v trvaní 3-10 rokov a pre zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a/ ods. 3 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm.   i/   Tr.   zák.   ustanovuje   trest   odňatia   slobody   na   3   až   8   rokov.   Obvinený   je bez pracovného   pomeru   a rozsiahlu   a   závažnú   trestnú   činnosť   páchal   po   dlhšiu   dobu, obohacoval   sa   o   vysoké   sumy   peňazí   čím   si   zabezpečoval   pravidelný   zdroj   príjmov. Proti obvinenému   je   za   obdobnú   obzvlášť   závažnú   trestnú   činnosť   na   Okresnom   súde Bratislava I, pod sp. zn. 5T 85/2012 vedené trestné konanie pre pokračovací obzvlášť závažný zločin krádeže z časti dokonaný, z časti v štádiu pokusu podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák., ods. 5 písm. a/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu s pokračovacím zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. a/, písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák. a iné, pričom ide o závažnú trestnú činnosť 25 čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu krádeží bankomatov spáchaných na území SR.

Podľa ustanovenia § 122 ods. 10 Tr. zák. v prípade, keď čiastkový útok aj keby inak spĺňal objektívne a subjektívne súvislosti, nemôže byť súčasťou takéhoto pokračovacieho trestného činu, ak čiastkový útok bol spáchaný mimo územia SR. Trestná činnosť a skutky uvedené v návrhu prokurátora na vzatie do väzby, ktorú mali páchať obvinení krádežou bankomatov   v   Českej   republike   a   v   Rakúsku   bude   posudzovaná   a   aj   je   posudzovaná samostatne.

Uznesenie Okresného súdu Trnava o vzatí obvinených do väzby a jeho odôvodnenie je v súlade s ustanovenia Trestného poriadku. Obvinení sú trestne stíhaní pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 4 písm. a), písm. b) Tr. zák., § 138 písm. i), krádežou bankomatov sa obohacovali o vysoké sumy peňazí, závažnej trestnej činnosti sa dopúšťali po dlhšiu dobu a organizovaným spôsobom. Rozhodnutím Okresného súdu Trnava nedošlo k porušovaniu základných práv a slobôd u obvinených.“

5.2 Predseda krajského súdu poskytol ústavnému súdu k veci písomné vyjadreniasp. zn. Spr 519/14 z 8. októbra 2014 a sp. zn. Spr 520/2014 z 9. októbra 2014, z ktorýchz obsahovej   zhody   a totožnosti   v použitej   argumentácii   považoval   ústavný   súdza dostačujúce odcitovať:

„Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia krajského súdu po preskúmaní obvineným podanej sťažnosti proti uvedenému uzneseniu sudkyne pre prípravné konanie Krajský   súd   v   Trnave   túto   ako   nedôvodnú   zamietol.   Konštatoval   pritom,   že   samotná sudkyňa   pre   prípravné   konanie   rozhodujúc   o   väzbe postupovala   zákonne súladným spôsobom, keď ustálila v preskúmavanej veci u obvineného dôvody väzby útekové uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por., ako i dôvody väzby preventívne uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Pre existenciu zistených dôvodov väzby boli splnené materiálne aj formálne predpoklady.

Vzhľadom na závažnosť trestnej činnosti majúcej sa spáchať samotným obvineným v spolčení s inými osobami, ako i jej rozsiahlosť z hľadiska územného dosahu (jedná sa o objasňovanie trestnej činnosti páchanej sofistikovaným spôsobom prevažne na území Rakúskej republiky, ako i Českej republiky) podľa názoru krajského súdu dôvody väzby ustálené sudkyňou pre prípravné konanie uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.   boli   aktuálne   aj   v čase rozhodovania   tunajšieho odvolacieho súdu o   podanej sťažnosti obvineným proti uzneseniu sudkyne pre prípravné konanie. Rovnako tak aktuálne boli aj dôvody preventívne uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., o čom svedčí hlavne rozsah trestnej činnosti páchanej aj obvineným a spol. a súčasne skutočnosťou, že práve páchaním tejto (rozsiahlej majetkovej trestnej činnosti) páchatelia zjavne získavali zdroj prostriedkov k obžive.

Krajský   súd   nespochybňuje   právo   osoby   dočasne   pozbavenej   osobnej   slobody pobytom vo väzbe iniciovať konanie o prieskume pozbavenia osobnej slobody. Na strane druhej sleduje primárny cieľ stanovený trestným poriadkom v smere odhalenia páchania všetkých   trestných   činov   páchateľov   a   ich   spravodlivé   odsúdenie   za   súčasného rešpektovania práv osôb týchto obvinených, a to aj cestou pozbavenia osobnej slobody v prípadoch,   kde   sú   k   tomu   prítomné   zákonné   predpoklady.   Tieto   v   zmysle   dôvodov nachádzajúcich sa v rozhodnutí sudkyne pre prípravné konanie osvojenom si samotným odvolacím súdom existovali.

Rovnako tak zastávam názor, že bol v čase rozhodovania tunajšieho odvolacieho súdu   zachovaný   aj   princíp   primeranosti   z   hľadiska   dĺžky   ponechania   osoby   väzobne stíhanej v tejto samotnej (väzbe). Poznamenávam, že do času rozhodnutia odvolacieho súdu o podanej sťažnosti obvineným sa tento nachádzal vo väzbe 7 dní.

Zo samotných dôvodov uznesenia sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava pod sp. zn. Tp/52/2014 zo dňa 11. 05. 2014, resp. tunajšieho odvolacieho súdu pod sp. zn. 6Tpo/27/2014 zo dňa 15. 05. 2014 je zrejmé, že boli skúmané konkrétne dôvody väzby   k   trestnej   činnosti   majúcej   sa   spáchať   osobami   obvinenými   na   území   Rakúskej republiky,   resp.   Českej   republiky   a   nie   v   súvislosti   s   inými   trestnými   vecami   súbežne objasňovanými s osobou obvineného.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto nepovažujem sťažnosť obvineného namietajúceho porušenie základných práv a slobôd vyššie citovaných v samotnej podanej sťažnosti za dôvodný, a preto neodporúčam prijať ním podanú sťažnosť na ďalšie konanie,   resp.   pre   prípad   jej   prijatia   navrhujem   tejto   z   dôvodov   vyššie   naznačených nevyhovieť.“

5.3   Generálna   prokuratúra   poskytla   ústavnému   súdu   k veci   písomnévyjadrenia sp. zn.   2   GÚp   12/14/1000   z 10.   októbra   2014   a sp.   zn.   2 GÚp 13/14/1000z 10. októbra 2014, z ktorých súhlasne vyplýva:

«1) Zásada „ne bis in idem“ Pri   posudzovaní   otázky,   či   bráni   prekážka   právoplatne   skončenej   trestnej   veci ďalšiemu   trestnému   konaniu,   sa   prelína   hmotnoprávna   i   procesnoprávna   línia   skutku. Z hľadiska trestného práva hmotného je podstatné to, či popis skutkových okolností v oboch posudzovaných trestných veciach (vo veci právoplatne skončenej a v prebiehajúcej trestnej veci) zakladá vo svojom súhrne jeden alebo dva samostatné skutky spáchané vo viacčinnom súbehu. Ak pôjde o jeden skutok, z hľadiska procesného vzniká po právoplatnom skončení prvej trestnej veci prekážka veci rozhodnutej v druhej trestnej veci.

Prioritne je tak úlohou orgánov činných v trestnom konaní vyriešiť, či vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe pre niektorý z trestných   činov uvedených v osobitnej   časti Trestného   zákona   nebráni   prekážka   rozhodnutej   veci.   Zásada   ne   bis   in   idem   sa   totiž aktivuje   okamžikom   začatia   trestného   konania   voči   konkrétnej   osobe   v   prípade,   ak predchádzajúce rozhodnutie nadobudlo účinky „res iudicate“.

Skutočnosť,   že   nejde   o   jednoduchú   záležitosť,   dokumentujú   viaceré   súdne rozhodnutia, nevynímajúc rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a Európskeho súdneho dvora. Aj napriek ich niektorým rozporuplným právnym rezultátom je treba mať na pamäti to, že jednotu skutku treba posudzovať vždy vo svetle individuálnych okolností každej trestnej veci.

Slovenské   trestnoprávne   predpisy   explicitne   nedefinujú   pojem   skutok,   jeho vymedzenie ponechávajú právnej teórii a súdnej praxi. Podľa nich podstatu skutku tvorí jednak   konanie   páchateľa   (prejavy   páchateľovej   vôle   navonok)   a   jednak   následok relevantný pre trestné právo, ktorý ním bol spôsobený. Medzi konaním a následkom musí platiť, že konanie je pre daný následok kauzálny, t. j. bez neho by k následku nemohlo dôjsť tým spôsobom, akým k nemu došlo.

Ľudské   konanie   je   reťazcom   jednotlivých   telesných   pohybov,   či   ich   zdržania   sa. Ide o kontinuálny sled konaní a opomenutí, ktoré je potrebné rozčleniť na zmysluplné časti z hľadiska trestného práva. Kritériá by mohli byť rôzne - konanie, následok, motív, cieľ, počet pohybov, počet naplnených skutkových podstát trestných činov. Právna teória i prax dala prednosť konaniu smerujúcemu k následku, ak je pokryté zavinením.

Z hľadiska jednoty skutku možno potom rozlišovať:

a) konanie v prirodzenom zmysle - ide o najmenšie čiastky, t. j. jednotlivé telesné pohyby, akými sú napr. úder, rana, kopnutie. Ide teda o jeden akt - jedno konanie, ktorým je prejavená vôľa, pričom následok môže byť jeden alebo i viac (výstrelom usmrtenie jednej osoby, resp. položením bomby zomrie viac osôb),

b) prirodzená jednota konania - ide o viac telesných pohybov, ktoré bezprostredne úzko súvisia v čase a priestore a sú vedené zjednocujúcou vôľou, pričom nezúčastnenej osobe sa javia ako jeden celok - dve konania s jedným následkom (napr. spôsobenie smrti viacerými údermi),

c) právna jednota konania (skutok de iure, z hľadiska skutkovej podstaty trestného činu)

- ide o jednotu skutku pri čiastočnej identite viacerých konaní (napr. dve konania a dva následky, ak sa konania čiastočne prekrývajú - napr. hrozbou násilia donútenie ženy k súloži a k vydaniu peňaženky alebo ak sú inak samostatné skutky spojené, „zastrešené“ tretím trestným činom vyžadujúcim konanie po určitú dobu - opitý vodič úmyselne poškodí auto a pri úteku spôsobí smrť inej osobe),

- ide aj o jednotu skutku pri pokračovacom, hromadnom a trvácom trestnom čine,

- a o jednotu celého vývoja trestnej činnosti od prípravy, cez pokus, i neúspešný, až k dokonaniu trestného činu.

Z uvedeného vyplýva, že v prvom rade je nevyhnutné posúdenie, či ide o jeden skutok z hľadiska trestného práva hmotného. Odpoveď na túto otázku neovplyvňuje len aplikáciu zásady ne bis in idem, ale ustálenie jednoty konania páchateľa má ďalekosiahly význam aj pre   inštitút   premlčania   trestného   stíhania,   či   pre   ukladanie   trestu,   najmä   použitie asperačnej zásady (§ 41 ods. 2 Trestného zákona).

Pri   trestnom   čine,   ktorý   je   z   časového   hľadiska   vyhodnotený   ako   pokračovací, nemajú orgány činné v trestnom konaní inú možnosť, ako posúdiť konanie páchateľa ako jeden skutok. Ako bolo vyššie naznačené, ide o tzv. právnu jednotu skutku.

Pod pokračovacím trestným činom sa podľa ustanovenia § 122 ods. 10 Trestného zákona rozumie, ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho   istého   páchateľa   spája   objektívna   súvislosť   v   čase,   v   spôsobe   ich   spáchania a v predmete   útoku,   ako   aj   subjektívna   súvislosť,   najmä   jednotiaci   zámer   útoku. Ide o hmotnoprávny aspekt pokračovacieho trestného činu.

Po   účinnosti rekodifíkovaných trestných noriem bolo   prijaté výkladové   pravidlo, podľa   ktorého   sa   skutkom   podľa   Trestného   poriadku   rozumie   tiež   čiastkový   útok pokračovacieho trestného činu (§ 10 ods. 16). Vymedzenie okruhu zákonných prekážok trestného stíhania bolo doplnené tak, že za prekážku veci rozsúdenej (rei iudicatea) sa nepovažuje odsúdenie za iný čiastkový útok pokračovacieho trestného činu (§ 9 ods. 2). Zmena prijatá v slovenskej legislatíve umožňuje rýchlejšie prejednať konania, ktoré sa týkajú rozsiahlej trestnej činnosti, ktorá je páchaná formou množstva čiastkových útokov, ktoré však vo svojom súhrne tvoria jeden trestný čin.

Práve   táto   úprava   umožňuje   oddelené   prejednávanie   čiastkových   útokoch pokračovacieho trestného činu, kedy súd môže rozhodnúť o časti pokračovacej trestnej činnosti, ku ktorej vykonal potrebné dôkazy a zvyšok môže prejednať v ďalšom konaní. Touto úpravou došlo pri pokračovacom trestnom čine k inému vymedzeniu skutku v Trestnom poriadku oproti tomu, ako bol v teórii doposiaľ chápaný, najmä pokiaľ ide o totožnosť skutku. Zákonná definícia pokračovacieho trestného činu, ktorá je ustanovená v § 122 ods. 10 Trestného zákona pritom nebola nijako zmenená. Zatiaľ čo sa teda podľa trestného práva hmotného dôsledky pokračovacieho trestného činu nijako nezmenili, podľa trestného práva procesného dochádza k účelovému rozštiepeniu pokračovacieho trestného činu   na   čiastkové   útoky.   U   pokračovacieho   trestného   činu   slovenská   právna   úprava rozlišuje skutok v hmotnoprávnom zmysle a skutok v procesnoprávnom zmysle.

Rekodifikáciou Trestného poriadku sa po prvýkrát pripustila možnosť slovenským orgánom činným v trestnom konaní prejednať ktorýkoľvek čiastkový útok pokračovacieho trestného činu v samostatnom konaní.

Tento princíp bol uplatnený aj v prípade podania obžaloby na sťažovateľov. Ak by po podaní obžaloby vyšla najavo i ďalšia trestná činnosť sťažovateľov, ktorá by spĺňala znaky pokračovacieho trestného činu, z procesného hľadiska by orgánom činným v trestnom konaní nič nebránilo samostatne konať, t. j. vznesenie obvinenia, posúdenie dôvodov väzby a vydanie meritórneho rozhodnutia.

Odlišná   právna   situácia   nastáva   vtedy,   ak   ku   spáchaniu   čiastkových   útokov pokračovacieho   trestného   činu   dôjde   mimo   územia   Slovenskej   republiky.   Táto   právna skutočnosť sa posudzuje podľa ustanovenia § 122 ods. 10 Trestného zákona a orgány činné v   trestnom   konaní   sú   povinné   začať   ďalšie   trestné   konanie.   Výsledkom   aplikácie   tohto ustanovenia   je   skutočnosť,   že   čiastkové   útoky   pokračovacieho   trestného   činu   spáchané v cudzine   nemôžu   byť   súčasťou   pokračovania   v   trestnej   činnosti   ani   v   hmotnoprávnom zmysle. Z časového momentu ide v konaní páchateľov o opakovací trestný čin.

Oboznámiac   sa   dôsledne   aj   so   „zjednocujúcim“   rozsudkom   Veľkej   komory Európskeho súdu pre ľudské práva Zolotukchin v. Rusko zastáva generálna prokuratúra názor, že tento hmotnoprávny aspekt (absencia jednoty skutku) môže obstáť z pohľadu štrasburskej judikatúry i v prípade sťažovateľov.

2) Inštitút väzby Väzba predstavuje zabezpečovací procesný prostriedok, ktorým sa obvinený dočasne pozbavuje osobnej slobody s cieľom zabezpečenia jeho osoby na účely trestného konania. Pri tomto inštitúte vždy sa musí dôsledne rešpektovať zásada primeranosti a zdržanlivosti tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 2 Trestného poriadku. Zmyslom tejto zásady je obmedziť   zásahy   do   základných   práv   a   slobôd   na   najnevyhnutnejšiu   mieru,   ktorá   je potrebná   na   dosiahnutie   účelu   trestného   konania,   pričom   sa   vždy   zvýrazňuje   potreba rešpektovania dôstojnosti osôb a ich súkromia. Z týchto dôvodov zákon vymedzuje striktné podmienky - materiálne a formálne pre aplikáciu väzby v trestnom konaní.

K formálnym podmienkam väzby patrí

a) vydanie uznesenia o vznesení obvinenia a jeho oznámenie stíhanej osobe a

b) včasné a odôvodnené podanie návrhu na vzatie do väzby obvineného. K materiálnym podmienkam väzby patrí

a) dôvodnosť trestného stíhania a

b) existencia niektorého z dôvodov väzby. Keďže, ako bolo vyššie uvedené, väzba je len zabezpečovacím inštitútom, musí sa prejaviť aj v meritórnom súdnom rozhodnutí. Trestný poriadok v ustanovení § 45 výslovne upravuje postup súdu pri započítaní väzby.

V prípade uznania viny sťažovateľov pre trestnú činnosť, pre ktorú už bola podaná obžaloba, väzba by mala byť započítaná do uloženého trestu.

V konaní, ktoré je predmetom sťažnosti, by za predpokladu uznania viny sťažovateľov nebol   síce   ukladaný   spoločný   trest   podľa   zásad   uvedených   v   ustanovení   §   41   ods.   3 Trestného   zákona,   ale   došlo   by   k   započítaniu   väzby   do   prípadného   súhrnného   trestu ukladaného podľa § 42 Trestného zákona s poukazom na § 45 Trestného zákona.

Generálna prokuratúra považuje za potrebné opätovne zdôrazniť, že súčasná väzba sťažovateľov   je   zaisťovacím   úkonom   pre   účely   trestného   stíhania   pre   ďalší   trestný   čin sťažovateľov.

V. Záver Generálna prokuratúra posudzujúc všetky vyššie uvedené kritériá a s prihliadnutím na skutkový stav dospela k nasledovným záverom:

a) vo vzťahu ku konaniu sťažovateľov:

-   skutky,   pre   ktoré   bolo   sťažovateľom   vznesené   obvinenie,   nie   sú   súčasťou pokračovacieho trestného činu, pre ktorý bola na sťažovateľov podaná obžaloba,

- konanie sťažovateľov predstavuje opakovanie trestnej činnosti,

-   vzhľadom   k   tomu,   že   nejde   o   právnu   jednotu   skutku,   obhajoba   sťažovateľov o porušení zásady ne bis in idem je neprijateľná, navyše prvé konanie sťažovateľov nebolo doposiaľ   právoplatne   skončené,   čo   je   nevyhnutným   predpokladom   skúmania   porušenia zásady ne bis in idem v konaní. Práve právoplatný odsudzujúci rozsudok je z pohľadu vyhodnotenia aplikácie zásady ne bis in idem rozhodujúcou právnou skutočnosťou.

b) vo vzťahu k väzbe sťažovateľov:

- väzba sťažovateľov spĺňa všetky zákonné predpoklady,

-   po   materiálnej   stránke   možno   konanie   sťažovateľov   považovať   za   protiprávne, odôvodňujúce záver, že ide o trestný čin a spáchali ho sťažovatelia,

- po formálnej stránke bolo sťažovateľom riadne vznesené obvinenie a boli dodržané všetky podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 71 a nasl. Trestného poriadku.

Vydané rozhodnutia o väzbe sťažovateľov obsahujú všetky náležitosti, ktoré vyžaduje ustanovenie § 176 Trestného poriadku.»

6.   Ústavný   súd   zaslal   prezentované   písomné   vyjadrenia   na   vedomie   právnemuzástupcovi   sťažovateľov,   ktorý   poskytol   ústavnému   súdu   svoje   písomné   vyjadreniez 1. decembra 2014, z ktorého vyplýva:

«Podstatou ústavnej sťažnosti je posúdenie ústavnej súladnosti rozhodnutí, ktorými sa   rozhodlo   o   vzatí   sťažovateľov   do   väzby   v   súbežne   vedených   trestných   stíhaniach, a jednotlivé využívanie týchto trestných stíhaní vedených pri sebe (bez využitia možnosti spoločného konania) na jednotlivé väzby tak, že z jednej väzby v jednom trestnom stíhaní je obvinený (sťažovateľ) prepustený a vzatý do väzby v súbežne vedenom trestnom stíhaní. Takýto   postup   je   podstatou   a   základom   pre   posúdenia   ústavnej   nesúladnosti   väzby sťažovateľov a je meritom samotnej ústavnej sťažnosti.

Naznačená   právna   skutočnosť   je   podstatná   pre   posúdenie   samotnej   podstaty a zákonnosti tejto väzby, a na tom základe aj napadnutých rozhodnutí v ich samotnom ústavnom rámci a ponímaní. Sťažovatelia majú za to, že súbežne vedené trestné stíhanie, ktoré   tvorí   základ   pre   samotnú   väzbu   u   sťažovateľov   je   v   rozsahu   väzby   v   rozpore so základnými zásadami a ústavnými princípmi, na ktorých je založené obmedzenie osobnej slobody a samotná väzba.

V   posudzovanom   prípade,   ako   som   už   vyššie   uviedol   sťažovatelia   za   ústavne nesúladné vzhliadajú vzatie do väzby na tej skutočnosti, že rozhodnutie o vzatí do väzby nezodpovedá   jednak   významu   zaručenej   osobnej   slobody   a   jednak   „dôvodom   a   času ustanovenému zákonom“. Z ustanovenia čl. 17 ods. 5 ústavy je evidentné, že „rozhodnutie“, „dôvody“   a   „čas,   na   ktorý   možno   vziať   do   väzby“,   tvoria   jeden   celok.   Predmetné rozhodnutia   porušovateľov   tieto   ústavné   a   zákonné   postuláty   jednoty   dôvody   a   času neobsahujú a priečia sa im, a sú v rozpore s ústavnou doktrínou.

Väzba   v   trestnom   konaní   má   vždy   formu   predbežného   opatrenia   pre   realizáciu riadneho a spravodlivého procesu, a nie prevažne povahu preventívnu a už vôbec nie povahu satisfakčnú, či dokonca represívnu ako trest. Sťažovatelia sú súbežne trestne stíhaní vo   viacerých   trestných   veciach,   pričom   v   pôvodnej   trestnej   veci   boli   zároveň   stíhaný väzobne viac ako 3 roky, pričom na predchádzajúcu väzbu bezprostredne nadväzuje väzba v tomto prípade. Sťažovatelia boli z predchádzajúcej väzby prepustení Krajským súdom v Bratislave   rozhodnutím,   ktorým   tento   súd   ako   sťažnostný   súd   vyhovel   sťažnosti   ich obhajcu a prepustil ich na slobodu, pričom bolo konštatované, že väzbe je nezákonná z dôvodu nezákonne vedeného súdneho konania. Po prepustení z väzby na slobodu boli po niekoľkých hodinách (necelých 48 hodín) obvinení (aj sťažovatelia) zadržaný a ústavnou sťažnosťou napadnutými rozhodnutiami vzatý do väzby za skutky, za ktoré im bolo vznesené obvinenie ešte v apríli 2013, pričom samotné skutky sa mali stať ešte v roku 2010.

V ústavnej sťažnosti je namietané, že materiálne podmienky väzby nie sú splnené, nakoľko spôsobu a čas takejto väzby a rozhodnutia o nej nie je zlučiteľný s ústavnými princípmi...

Ustanovenie § 76 ods. 6, ods. 7 Trestného poriadku upravujúce celkovú lehotu väzby (pre   príslušné   štádium)   nemožno   vykladať   tak,   že   orgány   činné   v   trestnom   konaní a následne všeobecné súdy sú oprávnené držať obvinených (aj sťažovateľa) vo väzbe pre každý z trestných činov, z ktorých sú obvinení (aj súbežne), samostatne či izolovane, a to po maximálnu   dobu.   Takýto   prístup   by   mohol   mať   za   následok   (čo   sa   prejavuje   aj u sťažovateľov), že sťažovatelia by mohli byť v súvislosti s jedným trestným konaním vzatý do väzby až no maximálnu dobu určenú podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku. V prípade uplynutia   maximálnej   lehoty   väzby,   resp.   pokiaľ   by   došlo   z   rôznych   dôvodov   k   ich prepusteniu (v danom prípade pre nezákonné konanie súdu prvého stupňa), čo sa aj stalo tesne pred uplynutím uvedenej doby, mohli by byť vzatí do väzby pre iný trestný čin, kedy by začala plynúť nová maximálna lehota stanovená pre ďalšiu väzbu pre ďalší trestný čin, čo sa   stalo   napadnutými   rozhodnutiami,   v   dôsledku   čoho   by   sťažovatelia   mohli   stráviť neprimerane dlhy čas vo väzbe bez toho, že by bolo vydané rozhodnutie súdu o ich vine; pričom   takýto   postup   nelegitimizuje   žiaden   verejný   záujem.   Následná   zákonná   úprava o započítaní väzby nemôže takýto záujem pre opakované následné obmedzovanie osobnej slobody legitimizovať. Rozhodnutia porušovateľov nemôžu legitimizovať zbavenie osobnej slobody obvinených (vrátane sťažovateľa), nakoľko bezpochyby nie je ho možné považovať za nevyhnutné pre žiaden verejný záujem.

Ak by sme prisvedčili tomu, že súbežne vedené trestné stíhania za „iné trestné činy“ je   možné   každé   osobitne   po   sebe   nadväzne   využiť   na   obmedzenie   osobnej   slobody obvineného väzbou (dôvod väzby by sa uvádzal ako je tomu v tomto prípade dôvodom uvedeným   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   a   založený   je   práve   na   existencii predmetných   súbežne   vedených   trestných   stíhaniach),   potom   by   nastala   ústavne nekonformná situácia (ako je tomu v tomto prípade). Vo vzťahu k uvedenému by bolo možné uviesť príklad troch skutkov kvalifikovaných ako trestný čin krádeže, pričom jeden z nich by bol spáchaný na území Slovenskej republiky a následné dva na území každý iného štátu. Vo všetkých troch prípadoch by bolo začaté trestné stíhanie voči páchateľovi uvedených skutkov súbežne, pričom za každý skutok by osobitne bol vzatý do väzby, v ktorej by strávil celú alebo podstatnú časť prípustnej doby väzby. Takýmto spôsobom by mohol byť vo väzbe aj   niekoľko   rokov,   napríklad   u   zločinov   (3+3+3),   čo   by   v   končenom   dôsledku   mohlo spôsobiť, že by bol vo väzbe dlhšie ako mu uložia trest odňatia slobody za všetky tri skutky. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mám za to, že porušovatelia ako ani GP SR sa vo svojich vyjadreniach nevenovali samotnej podstate posúdenia ústavnej súladnosti väzby v materiálnom ponímaní, ale iba formálnemu ponímaniu, ktoré hodnotili z pohľadu, že skutky, pre ktoré sú sťažovatelia trestne stíhaní sú iné trestné činy (netvoria súčasť pokračovacieho trestného činu), ako tie pre ktoré boli v pôvodnej väzbe, a preto mohli byť vzatý do väzby za tieto iné trestné činy.»

III. K spoločnému prerokovaniu vecí

7.   Podľa   § 31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákonneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdomprimerane   ustanovenia   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v zneníneskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“).   V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujmehospodárnosti   konania môže súd spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré   sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v súlade   s citovaným   § 31a   zákonao ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadnéspojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn.Rvp 7341/2014 a sp. zn. Rvp 7342/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovútotožnosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v napadnutýchrozhodnutiach   orgánov   súdnej   moci,   ktorými   sú   krajský   súd   a okresný   súd,   rozhodolústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohtouznesenia.

IV.

9.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcovustanoví zákon.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnomprerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhyvo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajúzákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

11. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavynikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorýustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvnýzáväzok.   Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   do   väzby   možno   vziať   iba   z   dôvodov   a   na   časustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

12.   Ústavný   súd   už   viackrát   vyslovil,   že   každé   pozbavenie   slobody   musí   byť„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okremtoho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľnés účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana   jednotlivca   proti   svojvôli   (I.   ÚS   165/02,II. ÚS 55/98,   I.   ÚS   177/03,   III.   ÚS   7/00,   I. ÚS   115/07,   I. ÚS 187/07).   Z judikatúryústavného súdu k čl. 17 ods. 2 ústavy ďalej vyplýva, že vo vzťahu k väzbe obsahuje taképráva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základerozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladnealebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná;právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byťprepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00,I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobnýmdôvodom   uvedeným   v   zákone   a   rozhodnutím   sudcu   alebo   súdu,   a   to   nielenpri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby jezároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratiodecidendi   (nosné   dôvody)   na   uplatnenie   vhodného   zákonného   ustanovenia.   S   toutokonštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktoréhovyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a protiväzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a niena   základe   abstraktnej   úvahy   (obdobne   III.   ÚS   271/07).   Inými   slovami,   je   výsostnýmprávom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiťalebo   potvrdiť   existenciu   skutočného   verejného   záujmu   odôvodňujúceho   so   zreteľomna prezumpciu   neviny   výnimku   z pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody   a uviesť   ichv rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991).

13.   Základné   právo   podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy   teda   vo   svojom   znení   odkazujena zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí braťústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípadezistenia závažného porušenia zákonnosti ide   aj o   porušenie   ústavnosti   (III.   ÚS 48/00).Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na časustanovený   zákonom.   Príslušná   zákonná   úprava   obsiahnutá   predovšetkým   v   Trestnomporiadku   je   tak   integrálnou   súčasťou   ústavného   rámca   zaručenej   osobnej   slobody(II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenieosobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamoodkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťouzáväzkov   zmluvných   štátov   (Lukanov   v. Bulharsko   z   20.   marca   1997,   §   43).   Každépozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým jeochrana   jednotlivca   pred   svojvôľou   (Herczegfalvy   c.   Rakúsko   z 24.   septembra   1992,Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

14. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby lenvtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začatétrestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tentoskutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývadôvodná obava, že

- ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmäak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysokýtrest,

- bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanieskutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

- bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebovykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

15. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbeosoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje ajuvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe konáa rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti protirozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadenýsúd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu savhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožníprísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúcesa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy,ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stavobvineného   neumožňuje   jeho   výsluch.   Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadkupri rozhodovaní   o sťažnosti   preskúma   nadriadený   orgán   správnosť   výrokov   napadnutéhouznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokomnapadnutého uznesenia...

16. Prípustnosť dĺžky trvania väzobného stíhania je upravená v § 76 a nasl. Trestnéhoporiadku. Podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku väzba v rámci základnej alebo predĺženejlehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutnýčas. Podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku základná lehota väzby v prípravnom konaníje sedem   mesiacov...   Podľa   §   76   ods.   6   Trestného   poriadku   celková   lehota   väzbyv prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť a) dvanásťmesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin, b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedenétrestné   stíhanie   pre   zločin,   c)   štyridsaťosem   mesiacov,   ak   je   vedené   trestné   stíhaniepre obzvlášť   závažný   zločin.   Podľa   § 76   ods.   7   Trestného   poriadku   z lehoty   uvedenejv odseku 6 pripadá na prípravné konanie najviac a) sedem mesiacov, ak je vedené trestnéstíhanie pre prečin, b) devätnásť mesiacov..., c) dvadsaťpäť mesiacov... Podľa § 78 Trestnéhoporiadku pre trvanie väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2 sa použije § 76 ods. 1 až 5 a ods. 8až 10. Doba trvania väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2 spolu s už vykonanou väzbou podľa§   71   ods.   1   môže   v prípravnom   konaní   presiahnuť   lehoty   uvedené   v   §   76   ods. 7   lenv rozsahu   novej   základnej   sedemmesačnej   lehoty   väzby   z dôvodov   podľa   §   71   ods.   2,celková doba trvania väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2 spolu s už vykonanou väzboupodľa § 71 ods. 1 nesmie presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 6, okrem predĺženia podľa §76a. Podľa § 79 ods. 1 Trestného poriadku ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšietrvanie alebo uplynie lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byť obvinenýihneď prepustený na slobodu...

17. Sťažovatelia tvrdia, že k porušeniu ich základných práv a slobôd podľa čl. 17ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru malo dôjsť uznesenímkrajského súdu sp. zn. 6 Tpo 27/2014 z 15. mája 2014 v spojení s uznesením okresnéhosúdu sp. zn. Tp 52/2014 z 11. mája 2014. Svoj názor podporujú nedostatočným naplnenímmateriálnych podmienok väzby, k čomu poukazujú predovšetkým na to, že „... obmedzeniu osobnej slobody predchádzala viac ako 38 mesačná väzba za v podstate obdobnú trestnú činnosť, ktorá sa odlišuje skutočne len v mieste spáchania, a preto po takto dlho trvajúcej väzbe   takýto   dôvod   nie   je   možné   ustáliť,   ani   v   charaktere   trestnej   činnosti,   a túto predchádzajúcu väzbu z tohto hľadiska nie je možné izolovane prehliadnuť a u sťažovateľa nezohľadniť. Okrem toho takáto väzba, niekoľko ročná izolovala sťažovateľa od spoločnosti a   bezpochyby   musela   mať   vplyv   na   sťažovateľa   ako   osobu.“.   Taktiež „...   je   potrebné vzhliadnuť samotné materiálne podmienky väzby a ich súlad s článkom 50 ods. 2 Ústavy z hľadiska   zásady   prezumpcii   neviny,   keď   ústavný   príkaz   a zladenie   trestno-právneho inštitútu väzby so zásadou prezumpcii neviny je viazaná a previazaná jedinou skutočnosťou a tou je, aby väzba trvala len nevyhnutnú dobu a kumulatívne vždy mala len preventívnu povahu,   keďže   väzba   zasahuje   do   najzákladnejších   práv   obvineného,   jeho   súkromia a ľudskej dôstojnosti ako jednotlivca.“.

V. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru

18. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stanev súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom...   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenieslobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozreniezo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebnézabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní [písm. c)]. Podľa čl. 5ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   zatknutý   alebo   inak   pozbavený   slobody   v súlades ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcualebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byťsúdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniťzárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

19. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý kto bol pozbavený slobody zatknutím aleboiným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodolo zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobodynezákonné.   Článok   5   ods.   4   dohovoru   zaručuje   osobám   pozbaveným   slobody   právoiniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmtoosobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnutéo zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné(Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z 28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenskárepublika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36).

20. Ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. c) a 3 dohovoru sa vzťahuje na rozhodovanieo vzatí do väzby. Naproti tomu procesné pravidlá týkajúce sa skúmania dôvodnosti ďalšiehotrvania väzby sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru. Inými slovami, keďžev danom   prípade   ústavný   súd   skúmal   rozhodnutie   o   vzatí   do   väzby,   a nie   rozhodnutievšeobecného   súdu,   ktorým   preskúmaval   podmienky   jej   ďalšieho   trvania   na   podkladerelevantnej skutočnosti (napr. podanej žiadosti o prepustenie z väzby, podanie obžalobyna súd   a pod.),   nebolo   možné   pristúpiť   ku skúmaniu   porušenia   práv   sťažovateľovv intenciách čl. 5 ods. 4 dohovoru z dôvodu, že sa na konanie všeobecného súdu, ktorým sarozhoduje   o vzatí   sťažovateľov   do   väzby/uvalení   väzby,   nevzťahuje.   S prihliadnutímna uvedené ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutísťažností sťažovateľov pre namietané porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.   Kontrolou   ústavnosti   podrobil   napadnuté   rozhodnutia   všeobecnýchsúdov len vo vzťahu k čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru.

VI. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru napadnutým rozhodnutím okresného súdu

21. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami ibavtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickejosoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkovnápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred inýmštátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci najej   prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarityprávomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

22. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na užuvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosťpodľa § 185 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateliaaj využili),   a preto   sťažnosti   v tejto   ich   časti   bolo   potrebné   odmietnuť   pre nedostatokprávomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

VII. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu

23.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom aleboslobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavneneopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorejústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutiaI. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

24. Krajský súd v uznesení sp. zn. 6 Tpo 27/2014 z 15. mája 2014 v podstatnomuviedol:

„Sudkyňa pre prípravné konanie Okresného súdu v Trnave rozhodla uznesením dňa 11. 5. 2014 tak, že obvinených, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ zobrala do väzby vo všetkých troch prípadoch podľa § 72 odsek 2 Trestného poriadku z dôvodov § 71 odsek 1 písmeno a/, c/ Trestného poriadku. Neprijala podľa § 80 odsek 1 písmeno c/ Trestného   poriadku   návrh   obvineného ⬛⬛⬛⬛ na   nahradenie   väzby   dohľadom probačného   a   mediačného   úradníka   nad   obvineným.   Takisto   sa   stalo   i   v   prípade obvineného ⬛⬛⬛⬛. Svoje rozhodnutie sudkyňa odôvodňovala pomerne rozsiahlo a obšírne. Obvineným bolo vznesené obvinenie neskôr u ⬛⬛⬛⬛ a spol. rozšírené. Uznesenia   boli   obvineným   doručené,   podali   v   zákonnej   lehote   sťažnosti,   ktoré   však prokurátor GP SR uznesením podľa § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku zamietol. Obvinení sú stíhaní

1. pre zločin krádeže podľa § 212 odsek 2 písmeno a/, odsek 4 písmeno a/, písmeno b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona, u aj s kvalifikačným predpokladom podľa odsek 4 písmeno e/ Trestného zákona,

2. pre zločin krádeže podľa § 212 odsek 2 písmeno a/, odsek 4 písmeno a/, písmeno b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona, u aj s kvalifikačným predpokladom podľa odseku 4 písmeno e/ Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 odsek 1, odsek 2 písmeno a/, odsek 3 písmeno c/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona,

3. pre zločin krádeže v štádiu pokusu podľa § 14 odsek 1 Trestného zákona k § 212 odsek 2 písmeno a/, odsek 4 písmeno a/, písmeno b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona, u aj s kvalifikačným predpokladom podľa odsek 4 písmeno e/ Trestného zákona,

4. pre zločin krádeže v štádiu pokusu podľa § 14 odsek 1 Trestného zákona k § 212 odsek 2 písmeno a/, odsek 4 písmeno b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného   zákona,   u ⬛⬛⬛⬛ aj   s   kvalifikačným   predpokladom   podľa   odsek   4 písmeno e/ Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 odsek 1, odsek 3 písmeno c/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona,

5. pre zločin krádeže podľa § 212 odsek 2 písmeno a/, odsek 4 písmeno b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona, u aj s kvalifikačným predpokladom   podľa   odsek   4   písmeno   e/   Trestného   zákona   v   jednočinnom   súbehu so zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 odsek 1, odsek 2 písmeno a/, odsek 3 písmeno c/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona,

6. pre zločin krádeže podľa § 212 odsek 2 písmeno a/, odsek 4 písmeno a/, písmeno b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona, u aj s kvalifikačným predpokladom podľa odseku 4 písmeno e/ Trestného zákona.

Sudkyňa   presne   popísala   jednotlivé   skutky,   ktorých   sa   obvinení   mali   dopustiť, vyjadrila sa i k osobám obvinených, tiež o pripravovanej právnej pomoci do zahraničia. Vysvetľovala okolnosti väzobných dôvodov, popísala vyjadrenia jednotlivých obvinených, resp. ich obhajcov. Citovala § 72 odsek 2 Trestného poriadku, § 71 odsek 1 písmeno a/ Trestného   poriadku,   §   71   odsek   1   písmeno   c/   Trestného   poriadku   a   skonštatovala,   že v danom prípade boli splnené formálne i materiálne podmienky väzby u všetkých troch obvinených. Doposiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné   stíhanie,   boli   spáchané,   majú   znaky   trestných   činov   a   je   dôvodná   obava,   že v prípade ponechania obvinených na slobode, títo by mohli ujsť, alebo sa mohli skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu, alebo trestu a tiež, že by mohli pokračovať v páchaní trestnej   činnosti,   o   čom   svedčia   aj   doteraz   zaznamenané   skutočnosti.   Obvinení   nemali žiaden   legálny   zdroj   príjmov   a   doposiaľ   bolo   preukázané,   že   finančné   prostriedky   si zabezpečovali trestnou činnosťou. Neboli splnené zákonné podmienky v zmysle ustanovenia § 80 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku, aby súd dôvody väzby nahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným, a to s poukazom na osoby obvinených a na povahu prejednávaného prípadu.

Proti tomuto rozhodnutiu podali v zákonne lehote sťažnosti všetci traja obvinení, sťažnosti,   či   už   osobne   alebo   prostredníctvom   obhajcov   písomne   zdôvodnili.   Väzbu považujú   za   účelovú   a   nezákonnú,   žiadajú   o   okamžité   prepustenie   na   slobodu.   Podľa obhajoby súd riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie napadnuté uznesenie má síce 14 strán, ale iba na strane 13 a na strane 14 je uznesenie odôvodnené, pokiaľ ide o väzbu, ostatné už nie je odôvodnením vzatia obvinených do väzby a odôvodnenia dôvodov väzby. Rozhodnutie je nedostatočné a nepreskúmateľné. Obhajoba poukazovala na rozhodnutia Ústavného súdu SR a ESĽP, vysvetľovala nedôvodné vzatia do väzby, poukazoval na absenciu formálnych i materiálnych podmienok. Väzbu nemožno považovať povahou za preventívnu, vôbec nie za satisfakčnú, alebo dokonca represívnu ako trest. Konkrétna väzba vykazuje znaky, že má slúžiť ako obmedzenie osobnej slobody pre inú trestnú vec obvinených, a to trestnú vec vedenú na Okresnom súde Bratislava I., z ktorej väzby boli obvinení prepustení.

Na základe sťažností obvinených preskúmal krajský súd v zmysle ustanovenia § 192 odsek   1   Trestného   poriadku   správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým sťažovatelia   podali   sťažnosti   a   konanie   predchádzajúce   týmto   výrokom   napadnutého uznesenia, a tak zistil, že súd I. stupňa rozhodol v predmetnej veci správne a v súlade so zákonom.

Berúc   v   úvahu   argumentáciu   obhajobných   dôvodov   je   nesporné,   že   obvinení   sú stíhaní za trestnú činnosť vyššie uvedenú, ktorá je kvalifikovaná podľa príslušnej právnej úpravy.   Sudkyňa   pre   prípravné   konanie   musela   rozhodnúť   o   návrhu   prokurátora Generálnej prokuratúry SR, ktorý podal návrh na vzatie do väzby obvinených, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛. Sudkyňa svoje rozhodnutie riadne zdôvodnila a vysvetlila prečo po materiálnej stránke a formálnej stránke rozhodla, že existujú väzobné dôvody   v prípade   všetkých   troch   obvinených.   Rozhodnutie   riadne   odôvodnila,   pričom odvolací súd si odôvodnenie osvojuje a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. V prípade všetkých   troch   obvinených   skutočne   reálne   existujú   dôvody   väzby   podľa   §   71   odsek   1 písmeno a/, písmeno c/ Trestného poriadku a niet dôvodu polemizovať o tom, že by sa jednalo o arbitrárne rozhodnutie, účelové a svojvoľné.

Pretože krajský súd ako odvolací súd nezistil žiadny dôvod na zmenu, alebo zrušenie ktorejkoľvek časti napadnutého uznesenia, sťažnosti obvinených ako nedôvodné zamietol.“

25.   Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   uznesenia   krajského   súdusp. zn. 6 Tpo 27/2014 z 15. mája 2014 s uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 52/2014z 11. mája 2014 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť z napadnutéhorozhodnutia okresného súdu:

„1. Dôvody väzby u obvinených podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku: U obvinených, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ odôvodňujú opodstatnenosť väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku tie skutočnosti, že sú v tomto konaní stíhaní za závažnú trestnú činnosť, za ktorú im hrozí vysoký trest.

Taktiež   je   potrebné   poukázať   na   závažnosť   trestnej   činnosti,   pre   ktorú   bolo obvineným vznesené obvinenie. Ide o vysoko organizovanú formu sofistikovanej trestnej činnosti   majetkového   charakteru   a   konanie   každého   jedného   z   obvinených   je   dôležité z hľadiska   dosiahnutia   účelu   trestnej   činnosti.   Týmto   účelom   bolo   prostredníctvom frekventovaných   a   vopred   naplánovaných   a   pripravených   krádeží   bankomatov   si zadovažovať   značné   finančné   prostriedky   tak,   aby   bola   vylúčená   možnosť   odhalenia páchateľov.

Uvedené   skutočnosti   vedú   k   záveru,   že   obvinení   sa   budú   chcieť   zbaviť   trestnej zodpovednosti za spáchanú trestnú činnosť a preto v prípade ich ponechania na slobode hrozí obava, že ujdú alebo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu za skutky, pre ktoré im bolo vznesené obvinenie, prípadne aj pre ďalšie skutky obdobnej povahy, z ktorých sú dôvodne podozriví.

Proti obvineným je za obdobnú obzvlášť závažnú trestnú činnosť na Okresnom súde v Bratislave 1 pod sp. zn. 5T/85/2012 vedené trestné konanie pre pokračovací obzvlášť závažný zločin krádeže z časti dokonaný, z časti v štádiu pokusu podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. b) Trestného zákona (s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona), ods. 5   písm.   a)   Trestného   zákona   v   jednočinnom   súbehu   s   pokračovacím   zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona) a iné, pričom ide o závažnú trestnú činnosť 25 čiastkových   útokov   pokračovacieho   trestného   činu   krádeží   bankomatov   spáchaných na území Slovenskej republiky. Ustanovenie § 122 ods. 10 Trestného zákona bráni tomu, by skutky   krádeží,   stíhané   v   tejto   trestnej   veci   boli   posudzované   ako   čiastkové   skutky pokračovacej trestnej činnosti vo vzťahu k veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I, pod sp. zn. 5T/85/2012, nakoľko ide o skutky spáchané v zahraničí. Je však zrejmé, že v prípade uznania viny bude obvineným uložený súhrnný trest, keď spodná hranica trestu odňatia slobody je v takomto prípade 10 rokov.

2. Dôvody väzby u obvinených podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku: Obvinení sú stíhaní pre rozsiahlu a závažnú trestnú činnosť, ktorú páchali po dlhšiu dobu   minimálne   počas   celého   roka   2010   (šesť   skutkov   krádeží   bankomatov   v   ČR a Rakúsku), ktorou sa obohacovali o vysoké sumy peňazí a zadovažovali si tak pravidelný zdroj príjmov. Aj v tomto smere je potrebné poukázať na súvislosť s trestnou vecou vedenom na Okresnom súde Bratislava I, pod sp. zn. 5T/85/2012, de boli na spoločné konanie spojené dve obžaloby, týkajúce sa spolu 25 skutkov krádeží bankomatov a jedného skutku nedovoleného   ozbrojovania.   Je   dôvodné   podozrenie,   že   v   predmetnej   alebo   obdobnej majetkovej trestnej činnosti budú pokračovať, nakoľko tvorila pred ich vzatím do väzby podstatný zdroj ich príjmov.

Vzhľadom   k   vyššie   uvedeným   skutočnostiam   prokurátor   navrhol,   aby   sudkyňa pre prípravné   konanie   rozhodla   o   vzatí   obvinených ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛ do väzby a to u všetkých obvinených z dôvodov väzby uvedených v § 71 ods.   1   písm.   a),   písm.   c)   Trestného   poriadku.   Prepustením   obvinených   zo   zadržania na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania...

Obvinený ⬛⬛⬛⬛ pri výsluchu uviedol, že skutky, ktoré sú uvedené v návrhu na vzatie do väzby, tieto skutky nespáchal a vyjadrí sa k nim až v priebehu vyšetrovania. Čo sa týka dôvodov väzby, tak z väzby v inej trestnej veci bol prepustený dňa 06. 05. 2014, bol dva dni doma, nerobil žiadne skrývanie, žiadny útek, nepáchal žiadnu trestnú činnosť, žil riadny život. Pred vzatím do väzby v inej trestnej veci nebol v riadnom pracovnom pomere.

Obvinený pri výsluchu uviedol, že nie je pravdou, že by od roku 2009 do roku 2010 inicioval stretnutia s ostatnými obvinenými. Koncom roku 2009 a začiatkom roku 2010 sa schovával pred ⬛⬛⬛⬛, ktorý ho oslovil, či mu nebude robiť šoféra pri vražde ⬛⬛⬛⬛ a preto od 26. 12. 2009 do 05. 01. 2010 bol na Kube s priateľkou ⬛⬛⬛⬛. Od 31. 01. 2010 do 25. 03. 2010 sa zdržoval v Anglicku. Za skutky ktoré sú uvedené v návrhu prokurátora mu vyšetrovateľ povedal, že rakúske a české trestné veci budú zastavené pre neúčelnosť, lebo je stíhaný za obzvlášť závažnú trestnú činnosť a teda nevidí dôvod na to, aby bol vzatý do väzby...

Obhajca   JUDr.   Tibor   Timár   uviedol,   že   sa   nestotožňuje   s   návrhom   a   dôvodmi prokurátora   u   oboch   obvinených,   teda ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛.   Za   úplne najpodstatnejšiu skutočnosť považujem za potrebné uviesť problematiku súbežne vedeného trestného stíhania a následne prípadnej väzby takto súbežne vedenom trestnom stíhaní ako je   v   tejto   veci.   Je   nesporné   zo   spisového   materiálu   zrejmé,   že   uvedené   skutky   boli vyšetrované v štádiu začatia trestného stíhania súbežne s pôvodnými skutkami pre ktoré už je podaná obžaloba, resp. obžaloby a sú vedené v spoločnom konaní na OS Bratislava I, pod   sp.   zn.   5T/85/2012.   Tieto   skutky,   ktoré   mali   byť   spáchané   mimo   územia   SR, t. j. bez miestnej   jurisdikcie   nášho   štátu   nie   sú   podľa   hmotného   ustanovenia   spôsobilé byť pokračujúcim   čiastkovým   útokom   k   týmto   skutkom,   ktoré   sú   vedené na OS Bratislava I a preto mohli byť vedené po vznesení obvinenia iba v spoločnom konaní. Ak táto skutočnosť z hľadiska problematiky, ktorú som načrtol je veľmi podstatná, nakoľko nejde o nový skutok, ale známy skutok, kde bolo vznesené obvinenie pred viac ako rokom. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že obmedzenie osobnej slobody v tejto trestnej veci nadväzovalo s prerušením niekoľkých dní na obmedzovanie osobnej slobody vo väzbe, ktorá trvala   38   mesiacov   u   obvineného.   Ústavný   konformný   výklad   ustanovenia   Trestného poriadku   je   nutné   rešpektovať   aj   v   konaní   všeobecnými   súdmi   a   preto   je   nutné,   aby rozhodnutie súdu o väzbe zodpovedalo významu zaručenej osobnej slobody v súvislosti z dôvodom   a   časom   ustanoveným   zákonom,   pričom   nie   je   možné   neprihliadnuť na skutočnosť,   že   k   tomuto   obmedzeniu   osobnej   slobody   aj   jej   ďalšiemu   trvaniu navrhovanou väzbou predchádzala niekoľko ročná väzba v obdobnej trestnej veci tak, ako ju   označuje   aj   prokuratúra.   Väzba   v   trestnom   konaní   má   len   jeden   jediný   charakter a to formu predbežného opatrenia pre realizáciu riadneho a spravodlivého procesu, ktorý musí   byť   účelný   a   rýchly   a   nikdy   v   sebe   nemôže   niesť   známky   povahy   preventívnej a už vôbec nie povahy satisfakčnej. Väzba v prvom rade smeruje k účelu trestného stíhania a nie k trestu, nakoľko ak by v sebe zahrňovala z hľadiska dôvodnosti len dôvod smerujúci k trestu   a k jeho   výkonu,   prevažoval   by   pomer   represie,   satisfakcie,   čo   je   neprípustné. Z návrhu prokurátora GP SR vyplýva, že vzhliada dôvody väzby u obvineného ktoré uvádza, pričom súčasne uvádza, ak by neboli tieto dôvody vzhliadnuté a boli by prepustení obvinení na prepustenie zo zadržania na slobodu, hrozilo by, že bude zmarené, alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. V danej trestnej veci, ktorú má súd pred sebou si obhajoba uplatnila právo podľa § 213 Tr. por. a od vznesenia obvinenia obvinenému nebol   realizovaný   okrem   výsluchu   obvineného   žiadny   relevantný   procesný   úkon na vykonanie dôkazu v trestnom konaní, čomu nasvedčuje aj skutočnosť, že v samotnom návrhu   je   zo   strany   prokuratúry   dôvodené   vo   vzťahu   k   stavu   konania   vo   veci   tak, že v súčasnosti prokurátor spracováva žiadosť o právnu pomoc zo zahraničia. Poukázal na to, kedy bolo zo strany vyšetrovateľa pristúpené k tejto žiadosti a v akom stave sa trestná vec nachádza, keď je úplne zrejmé, že v tejto trestnej veci nie je potrebné vykonávať dôkazy s obvinenými, ich ingerencia osobnej účasti dôkazov je minimálna a dôkazný stav vyplýva zo spisového materiálu. V prípade realizácie medzinárodnej právnej pomoci je na mieste bezpochyby niekoľkomesačná doba a nie je ojedinelé v takýchto prípadoch keď to trvá aj viac ako rok, že odpoveď z príslušných štátov prichádza v takejto dlhej dobe. Z dôkazného stavu je zrejmé, že iné úkony, keďže neboli robené od apríla 2013, nebudú vykonávané ani v nasledujúcom období a aj táto okolnosť musí byť súdom vzhliadnutá, keďže väzba ako preventívne opatrenie má v prvom rade smerovať k účelu trestného stíhania a až potom k trestu. V tejto veci je podľa mojej mienky táto väzba má byť zo strany prokuratúry využitá na väzbu pre inú vec a to vec iného konania, iného trestného stíhania, resp. pre samotný trest a jeho výkon, čo je z hľadiska povahy väzby neprípustné. Skutočnosť, že súd v inej väzobnej veci konal nezákonne, nemôže byť na ťarchu obvinenému, ako ani jeho prepustenie z väzby Krajským súdom v Bratislave, pričom toto trestné stíhanie nemôže byť určitou domnienkou pre konštatovanie väzby v inom konaní. V prípade, ak by súd vzhliadol dôvod väzby   žiada, aby väzba bola nahradená dohľadom probačného a mediačného   úradníka u oboch obvinených, teda aj u ⬛⬛⬛⬛, aj u.

Sudkyňa   pre   prípravné   konanie   sa   oboznámila   s   pripojeným   vyšetrovacím spisom Prezídia   policajného   zboru,   národnej   kriminálnej   agentúr,   národná protizločinecká jednotka   expozitúra   Bratislava   ČVS: PPZ-109/NKA-PZ-BA-2013, uznesením Okresného súdu Bratislava zo dňa 26. 03. 2014, uznesením Okresného súdu Bratislava   I,   sp. zn. 1T/56/2013   s   tým,   že   sa   spájajú   na   spoločné   konanie,   trestná   vec obžalovaných ⬛⬛⬛⬛ a spol. s trestnou vecou, sp. zn. 5T 85/2012 a bude sa viesť spoločné konanie pod sp. zn. 5T 85/2012, obžalobou prokurátora Generálnej prokuratúry SR, sp. zn. XIV Gv 13/2011 – 437 zo dňa 31. 10. 2012, obžalobou Generálnej prokuratúry SR, odbor osobitného určenia, sp. zn. XIV Gv 31/2012, vypočula obvinených, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ a   po   preskúmaní   predloženého   spisového materiálu   a vyhodnotení   všetkých   zabezpečených   dôkazov   sa   stotožnila   s   predmetným návrhom prokurátora na vzatie obvinených do väzby nakoľko sú splnené všetky zákonné predpoklady   k   takémuto   postupu,   lebo   uplatnenie   daného   inštitútu   väzby   sa   javí   ako nevyhnutné, najmä z pohľadu dosiahnutia účelu trestného konania, bez toho, aby bolo toto konanie zmarené, či ohrozené neprítomnosťou obvinených na úkonoch daného trestného konania. Zo zabezpečených dôkazov súd zistil, že obvinení sú trestne stíhaní za rozsiahlu trestnú činnosť krádeží bankomatov, nielen na území Slovenskej republiky, ale aj na území Rakúskej republiky a Českej republiky. Trestná činnosť obvinených sa vyznačuje vysokou mierou organizovanosti, presnou deľbou úloh medzi jednotlivými členmi skupiny a doposiaľ pokračovacou trestnou činnosťou spôsobilí krádežami aj v iných neukončených trestných veciach   vysoko   prevyšujúcu   hranicu   škody   veľkého   rozsahu   a   poškodením   vecí   vysoko prekročili hranicu značnej škody. V predmetnom návrhu sa vedie trestné stíhanie pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 4 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák., kde Trestný zákon ustanovuje trest odňatia slobody v trvaní 3-10 rokov a pre zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a/ ods. 3 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i / Tr. zák. ustanovuje trest odňatia slobody na 3 až 8 rokov. Všetci traja obvinení sú bez pracovného pomeru a rozsiahlu a závažnú trestnú činnosť páchali po dlhšiu dobu, obohacovali sa o vysoké sumy peňazí čím si zabezpečovali pravidelný zdroj príjmov. Proti obvineným je za obdobnú obzvlášť závažnú trestnú činnosť na   Okresnom   súde   Bratislava   I,   pod   sp.   zn.   5T   85/2012   vedené   trestné   konanie pre pokračovací obzvlášť závažný zločin krádeže z časti dokonaný, z časti v štádiu pokusu podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák., ods. 5 písm. a/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu s pokračovacím zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. a/, písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/   Tr.   zák.   a iné,   pričom   ide   o   závažnú   trestnú   činnosť   25   čiastkových   útokov pokračovacieho   trestného   činu   krádeží   bankomatov   spáchaných   na   území   SR. Podľa ustanovenia § 122 ods. 10 Tr. zák. v prípade, keď čiastkový útok aj keby inak spĺňal objektívne a subjektívne súvislosti, nemôže byť súčasťou takéhoto pokračovacieho trestného činu, ak čiastkový útok bol spáchaný mimo územia SR. Trestná činnosť a skutky uvedené v návrhu prokurátora na vzatie do väzby, ktorú mali páchať obvinení krádežou bankomatov v Českej republike a v Rakúsku bude posudzovaná a aj je posudzovaná samostatne. Po   výsluchu   obvinených   sudkyňa   pre   prípravné   konanie   zároveň   zistila,   že   boli dodržané ustanovenia o vznesení obvinenia a tiež bola dodržaná lehota, v ktorej treba podať návrh na vzatie zadržanej osoby do väzby.

Podľa § 72 ods. 2 Tr. por. vziať do väzby možno len obvinenú fyzickú osobu. Pred rozhodnutím o vzatí do väzby musí byť obvinený vypočutý.

Podľa § 71 ods. 1 písm. a/ obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest. Podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz   zistené   skutočnosti   nasvedčujú   tomu,   že   skutok,   pre   ktorý   bolo   začaté   trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval a ktorým hrozil.

Sudkyňa   pre   prípravné   konanie   mala   jednoznačne   za   preukázané   s   poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj citované zákonné ustanovenia, že v danom prípade boli splnené formálne a materiálne podmienky väzby u všetkých troch obvinených. Doposiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie boli spáchané,   majú   znaky   trestných   činov   a   je   dôvodná   obava,   že   v   prípade   ponechania obvinených na slobode, títo by mohli ujsť, alebo sa mohli skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu, alebo trestu a tiež, že by mohli pokračovať v páchaní trestnej činnosti, o čom svedčia aj doteraz zaznamenané skutočnosti, že nič im nezabránilo pokračovať v krádeži bankomatov aj v Rakúskej republike a v Českej republike. Obvinení nemali žiaden legálny zdroj príjmov a doposiaľ bolo preukázané, že finančné prostriedky si zabezpečovali trestnou činnosťou. Taktiež neboli splnené zákonné podmienky v zmysle ust. § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por., aby súd dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por. nahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným a to s poukazom na osobu obvinených a na povahu prejednávaného prípadu.“

26. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že právomoc ústavného súduvo vzťahu   k   rozhodovaniu   všeobecných   súdov   vo   väzobných   veciach   je   danálen na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe,ktorá   sa   berie   do   väzby,   bolo   vznesené   obvinenie,   rozhodnutie   o väzbe   sa   odôvodniloaj skutkovými   okolnosťami,   o   väzbe   rozhodoval   súd,   obvinený   bol   vzatý   do   väzbypre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolenýzákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahuprávomoci   ústavného   súdu   nepatrí   preskúmať   postup,   ako   aj   správnosť   skutkovýcha právnych   záverov   všeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k   záveru   o   existencii   zákonnéhodôvodu   na   vzatie   do väzby.   Tento   postup   skúma   opravný   súd   v   riadnom   inštančnompostupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacichlistín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhotozabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).

27. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohouje preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavoualebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

28. Z judikatúry ústavného súdu teda vyplýva, že z práva nebyť vo väzbe z inéhoako zo zákonného   dôvodu   a na   základe   rozhodnutia   sudcu   alebo   súdu   vyplýva   priamaspojitosť   zákonného   väzobného   dôvodu   s rozhodnutím   sudcu   alebo   súdu   tak   pri   vzatído väzby, ako aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možnýmporušením základného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdukonajúceho   o zákonnosti   väzby,   konštatoval,   že   otázka,   či   je   väzba   zákonná,   má   byťvyriešená   nielen   s poukazom   na   vnútroštátny   zákon,   ale   aj   na   znenie   dohovoru(III. ÚS 79/02, III. ÚS 77/05), s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípovobsiahnutých   v ňom   výslovne   alebo   implikovane   (pozri   obdobne   napr.   rozsudky   ESĽPvo veciach Winterwerp v. Holandsko z 24. októbra 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, § 45a Baranowski v. Poľsko z 28. marca 2000, č. 28358/95, § 51). Inými slovami, povinnosťsúdov   vyplývajúca   zo   základného   práva   zaručeného   v čl.   17   ods.   2   ústavy   postupovaťv prípade   trestného   stíhania   obvinenej   osoby   a pozbavenia   jej   osobnej   slobody   väzbou„spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo vecirešpektoval nielen ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silouzákona (v danom prípade predovšetkým Trestného poriadku), ale taktiež aj ustanoveniapríslušných   medzinárodných   zmlúv,   ktoré   sú   súčasťou   právneho   poriadku   Slovenskejrepubliky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú pred zákonom prednosť,ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.

29. Po prieskume uznesenia krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 27/2014 z 15. mája 2014(a príslušnej   časti   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   Tp   52/2014z 11. mája 2014, na ktorého dôvody poukazuje a stotožňuje sa s nimi aj krajský súd, pozn.)ústavný súd vo všeobecnej rovine svojej argumentácie konštatuje, že z ich odôvodneniavo vzťahu k zákonom predpokladaným dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c)Trestného poriadku, pre ktoré aj boli sťažovatelia obmedzení na osobnej slobode, nevyplývanič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnejúpravy   vo   veci   konajúcimi   súdmi   s dôsledkom   porušenia   práva   na osobnú   slobodupodľa čl. 17   ústavy.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v medziach   svojejprávomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veciinterpretoval   a aplikoval,   jeho   úvahy   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právneakceptovateľné. Zo záverov,   ku ktorým dospel krajský   súd   pri posudzovaní podmienokväzby sťažovateľov v ich trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikáciapríslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.Naopak,   krajský   súd   vo   svetle   záverov   vyplývajúcich   aj   z odôvodnenia   napadnutéhorozhodnutia   okresného   súdu   adresne   a   primerane   určito   (opierajúc   sa   o záveryprvostupňového rozhodnutia, pozn.) predostiera svoje skutkové závery odôvodňujúce takútekovú, ako aj preventívnu väzbu, jeho argumenty vyznievajú presvedčivo a podľa názoruústavného   súdu   sú   postačujúcim   zdôvodnením   potreby   väzobného   stíhania   obidvochsťažovateľov   vrátane   zohľadnenia   hrozby   závažnosti   obvinenia   a s tým   súvisiacehopotencionálneho   predpokladu   uloženia   vysokého   trestu   ako   relevantného   faktoruodôvodňujúceho nebezpečenstvo úteku alebo pokračovanie v trestnej činnosti, aj keď lenna určité   obdobie,   po   uplynutí   ktorého   je   významnou   podpornou   skutočnosťoupri zdôvodnení   pretrvávajúcej   väzby.   Súčasne   však   závažnosť   obvinenia   sama   osebenemôže ospravedlňovať dlhú dobu väzby (Ilijkov v. Bulharsko, rozsudok z 26. 7. 2011,body 80 a 81). Samotná judikatúra ESĽP v zásade identifikovala štyri potencionálne dôvodyväzby sťažovateľa ako prostriedku jeho obmedzenia osobnej slobody v trestnom konaní(Khodorkovskiy c. Rusko z 31. mája 2011), medzi ktoré zaradila aj nebezpečenstvo úteku(Stägmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969) a riziko páchania ďalších trestných činov(Matznetter c. Rakúsko z 10. novembra 1969). Tieto dôvody boli uplatnené aj v prípadeobidvoch   sťažovateľov.   Zároveň   ústavný   súd   pri   svojich   záveroch   prihliadolaj na požiadavku   dôvodného   podozrenia   („reasonable   suspicion“)   ako   materiálnupodmienku uvalenia väzby, ktorá nachádza svoje zvýraznenie v prípade závažnej trestnejčinnosti   osobitne   s organizovaným/zločineckým   prvkom,   keďže   v takýchto   prípadochzväčša   vystupuje   množstvo   obvinených   a potreba   zadováženia   rozsiahlych   dôkazovz množstva   zdrojov   a posúdenia   skutkových   okolností   a miery   predpokladanejzodpovednosti každého z nich môže predstavovať relevantný a dostatočný dôvod na držaniesťažovateľov   vo   väzbe   počas   obdobia   nevyhnutného   na   ukončenie   vyšetrovaniaa vypracovanie obžaloby alebo iného rozhodnutia v prípravnom konaní.

V prípadoch týkajúcich sa organizovaných zločineckých skupín je navyše riziko,že zadržiavaná osoba by mohla vyvíjať nátlak na svedkov alebo ostatných spoluobvinenýchalebo iným spôsobom mariť konanie, veľmi vysoké (pozri napr. rozsudok ESĽP vo veciCelejewski v. Poľsko zo 4. mája 2006).

30. Aj podľa názoru ústavného súdu „... zbavení svobody stěžovatele nemůže býtvnímano   jako svévolné,   jestliže   vnitrostátní soud   uvedl   určité   důvody pro   pokračovánívazby,   ledaže   by   uváděné   důvody   byly   mimořádně   lakonické   a bez   jakéhokoli   odkazuna ustanovení zákona, které by zbavení stěžovatele svobody dovolovalo [viz Khudoyorovproti Rusku, rozsudek, 8. 11. 2005, č. 6847/02, § 131 a 157, srov. Též Miminoshvili protiRusku, rozsudek, 28. 6. 2011, č. 20197/03, § 69]. (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J.,Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie: Praha: C. H. Beck2012.)“.   Inými   slovami,   krajský   súd   vo   svojom   napadnutom   rozhodnutí   (v kontexteaj dôvodov vyplývajúcich z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.)dal   primeranú   súdnu   odpoveď   („adequate   judicial   response“;   rozsudok   ESĽPz 10. októbra 2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97) na dôvody tak preventívnej,ako aj útekovej väzby sťažovateľov.

31. V konkrétnej odpovedi na sťažovateľmi nastolenú polemiku vyjadrenú v názore,podľa ktorého „... obmedzeniu osobnej slobody predchádzala viac ako 38 mesačná väzba za v podstate obdobnú trestnú činnosť, ktorá sa odlišuje skutočne len v mieste spáchania...“,ústavný súd konštatuje, že mnohosť trestnej činnosti toho istého páchateľa má významnéprocesnoprávne   a hmotnoprávne   dôsledky.   Z procesnoprávnych   dôsledkov   je   topredovšetkým zásada vyjadrená v ustanovení § 18 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktoréhoo všetkých trestných činoch toho istého obvineného a proti všetkým obvineným, ktorýchtrestné činy spolu súvisia, sa môže vykonať spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániťukončeniu veci v primeranej lehote. Táto procesná zásada však nie je absolútna, pretožepodľa ustanovenia § 21 ods. 1 Trestného poriadku na urýchlenie konania alebo z inýchdôležitých dôvodov možno konanie o niektorom z trestných činov alebo proti niektorémuz obvinených vylúčiť zo spoločného konania. Hmotnoprávnym dôsledkom mnohosti trestnejčinnosti   toho   istého   páchateľa   je   predovšetkým   jej   postih   uložením   úhrnnéhoalebo súhrnného   trestu,   ktorý   prichádza   do   úvahy   za   podmienok   uvedenýchv hmotnoprávnom predpise, a to Trestnom zákone, v závislosti od toho, či sa o zbiehajúcichtrestných činoch rozhoduje v jednom trestnom konaní (úhrnný trest) alebo postupne v dvochsamostatných trestných konaniach (súhrnný trest). Ak sa viedlo proti páchateľovi trestnékonanie vo väzbe a dôjde v tomto konaní k jeho odsúdeniu, započíta sa mu doba strávenávo väzbe   do   uloženého   trestu,   prípadne   do   trestu   úhrnného   alebo   súhrnného,   pokiaľ   jevzhľadom na druh uloženého trestu započítanie možné.

32. Podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona za pokračovací trestný čin sa považuje,ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkovýchútokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľaspája   objektívna   súvislosť   v čase,   spôsobe   ich   páchania   a v predmete   útoku,   ako   ajsubjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin, toneplatí vo vzťahu k čiastkovým útokom spáchaným mimo územia Slovenskej republiky.

33.   Z citovaného   ustanovenia   §   122   ods.   10   Trestného   poriadku   okrem   inéhovyplýva, že posudzovať jednotlivé čiastkové útoky, ktorých sa sťažovatelia dopustili, a ktoréspája objektívna súvislosť (spojitosť čiastkových útokov v čase, spôsobe ich spáchania a tomistom predmete útoku, ktorým boli v danom prípade bankomaty peňažných ústavov), ako ajsubjektívna súvislosť (jednotiaci zámer páchateľov spáchať práve tento trestný čin, tedakrádeže bankomatov peňažných ústavov), je možné z pohľadu de lege lata vtedy, ak sa ichdopustili na území Slovenskej republiky. Pokiaľ páchatelia páchali rovnakú trestnú činnosťaj v zahraničí (na území Rakúskej republiky a Českej republiky), tak potom názor, podľaktorého v takomto prípade nie je možné posudzovať páchanie trestnej činnosti sťažovateľovako jeden pokračujúci trestný čin krádeže, ale ako samostatný skutok, ktorý je trestnýmčinom   a ktorý   bol   spáchaný   viacerými   čiastkovými   útokmi,   ktoré   spája   objektívnaa subjektívna   súvislosť,   nie   je   bez   ďalšieho   ani   arbitrárny,   ani   zjavne   neodôvodnený.Tomuto výkladu § 122 ods. 10 Trestného poriadku zodpovedal aj postup orgánov činných vtrestnom   konaní,   ktoré   samostatnými   rozhodnutiami   vydanými   podľa   §   206   Trestnéhoporiadku   v prípravnom   konaní   vzniesli   obvinenie   sťažovateľom,   resp.   aj   sťažovateľom,pričom k tomu tak došlo aj v rôznom časovom období, teda s odstupom necelých dvochrokov   (pozri   body   34   a 35).   Obidve   trestné   veci   sťažovateľov   boli   od   svojho   počiatkuvedené ako samostatné a v súčasnom období sa nachádzajú aj v rôznom štádiu trestnéhokonania.   Kým   trestná   činnosť   sťažovateľov   kvalifikovaná   ako   pokračovací   trestný   činkrádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. a) a b) Trestného zákona spáchanéhoviacerými   čiastkovými   útokmi   na   území   Slovenskej   republiky   je v súčasnom   obdobíprerokúvaná v konaní pred Okresným súdom Bratislava I, teda sa nachádza v štádiu konaniapred súdom, tak trestná činnosť sťažovateľov kvalifikovaná taktiež ako pokračujúci trestnýčin (resp. obzvlášť závažný zločin) krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. b) a 5písm. a) Trestného zákona spáchaného viacerými čiastkovými útokmi na území Rakúskejrepubliky a Českej republiky sa v súčasnom období nachádza v štádiu prípravného konania,čo zainteresované orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili tak, že túto vec nespojili naspoločné konanie. Navyše, samotná zákonná dikcia § 18 Trestného zákona výslovne kladieako   podmienku   spoločného   konania   skutočnosť,   že vedenie   spoločného   konania   nebudebrániť ukončeniu veci v primeranej lehote, resp. podmienkou vylúčenia veci na samostatnékonanie podľa § 21 Trestného poriadku je rýchlosť konania.

34. Ústavný súd si je vedomý zložitosti sťažovateľmi nastoleného problému, ktorý jepotrebné   vnímať   aj   v kontexte   stavu   a výsledku   trestných   konaní,   na   dosiahnutie   účeluktorých boli sťažovatelia vzatí do väzby. V prípade sťažovateľov nejde o situáciu, keď byúčelovo ad hoc alebo iným podobným spôsobom boli sťažovatelia trestne stíhaní v rôznychsamostatne   vedených   trestných   konaniach,   teda   že   by   boli   opätovne   brávaní   do   väzbys cieľom úmyselného predlžovania ich obmedzenia na osobnej slobode plynutím väzbypre každé trestné konanie samostatne. Inými slovami, sťažovateľmi nastolené požiadavkyvedeného spoločného konania o ich trestnej činnosti (s poukazom na dostatočne dlhú dobuich väzobného stíhania, počas ktorej mali orgány činné v trestnom konaní, ako aj súdydostatočne   dlhý   čas   na   prejednanie   a rozhodnutie   ich   vecí)   považuje   ústavný   súdza nenáležité okolnostiam ich trestného stíhania, vychádzajúc pritom z platného právnehostavu – najmä § 122 ods. 10 Trestného zákona, v zmysle ktorého nie je možné posudzovaťtrestnú   činnosť   páchanú   sťažovateľmi   mimo   územia   Slovenskej   republiky   ako   jedenpokračujúci trestný čin spáchaný viacerými skutkami mnohonásobne sa opakujúcimi.

35. Na základe všetkých uvedených skutočností a dôvodov vo vzťahu k uzneseniukrajského súdu sp. zn. 6 Tpo 27/2014 z 15. mája 2014 ústavný súd sťažnosť sťažovateľovpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať ďalšíminávrhmi   sťažovateľov   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   rozhodnutí   okresného   súdua krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia právaalebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2015