znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 72/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo veci namietaného   porušenia   čl. 2   ods.   2,   čl.   46   ods.   1   a čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   Co   131/2010   a jeho   uznesením   zo 16. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 31. decembra 2010 doručená sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1, čl.   47 ods.   3   ústavy   a čl. 36   ods.   1 a čl. 37   ods.   3 listiny, ako aj práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 131/2010 a jeho uznesením zo   16.   novembra   2010,   ktorým „potvrdil   uznesenie   Okresného   súdu   Prešov (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 13 C 13/2010 zo dňa 23. 8. 2010, vo výroku o náhrade trov konania a ktorým rozsudkom (zrejme uznesením, pozn.) zaviazal žalobcu, (t. j. sťažovateľa, pozn.) nahradiť žalovaným trovy odvolacieho konania“.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa žalobou   podanou   okresnému   súdu   domáhal „vydania   bezdôvodného   obohatenia   za neopodstatnené užívanie nehnuteľností v jeho vlastníctve“ nachádzajúcich sa v katastrálnom území mesta Prešov, za čo požadoval „ako náhradu“ od žalovaných v 1. až 8. rade zaplatiť v žalobe uvedené sumy spolu s úrokom z omeškania.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Súd prvého stupňa... vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh... Vo výzvach bol sťažovateľ náležité poučený o tom, že ak nebude poplatok v určenej lehote zaplatený, súd konanie zastaví... Keďže sťažovateľ súdny poplatok za návrh nezaplatil, súd prvého stupňa podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. konanie zastavil. O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p., podľa ktorého, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. K zastaveniu konania došlo z dôvodu, že sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok za návrh, pričom žalovaní v 1. až 8. rade svojim správaním nezaplatenie súdneho poplatku zo strany sťažovateľa nezavinili... Voči tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, doručené súdu dňa 20. 9. 2010, a to len proti výrokom, ktorými súd prvého stupňa rozhodol tak, že zaviazal sťažovateľa uhradiť žalovaným trovy konania.

Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, okrem výroku o zastavení konania a zaviazal sťažovateľa zaplatiť každému zo žalovaných trovy odvolacieho konania...“

4.   S poukázaním   na   rozhodnutie   iného   senátu   krajského   súdu   v obdobnej   veci vedenej pod sp. zn. 4 Co 40/2010, v ktorej postupoval krajský súd pri aplikácii ustanovenia § 148 inak ako v jeho veci (sp. zn. 17 Co 131/2010) sťažovateľ uviedol:

„... porušovateľ sa v sťažnosťou napadnutom uznesení odklonil od platnej judikatúry a s uznesením na ktoré poukazoval porušovateľ, od ktorého očakával totožné rozhodnutie v napadnutej veci, sa nijako nevysporiadal, resp. si uznesenie KS v Prešove zo dňa 30. 4. 2010,   sp.   zn.   4   Co   40/2010,   ktoré   bolo   prílohou   odvolania,   ani   neprečítal...   Keďže porušovateľ   rozhodol   inak   ako   iný   -   spomínaný   senát   krajského   súdu   a   pritom   nijako neodôvodnil svoj názorový posun, v posudzovanej veci významne narušil princíp právnej istoty a legitímneho očakávania. Bolo namieste, aby porušovateľ podrobne odôvodnil, nie iba svoj právny názor, ale aj odchýlenie od postupu iného senátu... Takýmto postupom sa porušovateľ   dopusti ľubovôle,   odporujúcej   základnému   princípu   materiálneho právneho štátu, ktorým je predvídateľnosť rozhodnutí orgánov súdnej moci a s nimi súvisiaci princíp právnej   istoty,   majúci   v   konečnom   dôsledku   dopad   aj   na   rovnosť   účastníkov   súdneho konania...“

5. Podľa názoru sťažovateľa „Napadnutým rozhodnutím a postupom všeobecných súdov,   rozporným   s   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   2   ods.   2   Listiny základných práv a slobôd, boli porušené základné práva sťažovateľa, zakotvené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „na základe dôvodov uvedených v sťažnosti, po jej prerokovaní rozhodol Nálezom nasledovne:

1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Postupom porušujúcim čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a   slobôd   bolo   základné   právo   sťažovateľa,   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   47   ods.   3,   Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušené Krajským súdom v Prešove, uznesením zo dňa 16. 11. 2010, č. k.: 17 Co 131/2010.

3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. 11. 2010, č. k.: 17 Co 131/2010, sa zrušuje.

4. Vec sa vracia na ďalšie konanie.“. Sťažovateľ si súčasne uplatnil nárok na náhradu trov konania.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

8.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

9. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie označených článkov ústavy a listiny, základných   práv   zaručených   ústavou   a listinou,   ako   aj   práva   zaručeného   dohovorom postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 131/2010 a jeho uznesením zo 16. novembra 2010, najmä z dôvodov uvedených v bode 4.

10. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa preskúmal opodstatnenosť   predloženej   sťažnosti   v   naznačenom   smere,   predovšetkým   možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom krajského súdu v odvolacom konaní (vrátane jeho rozhodnutia) a základným právom   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorého sťažovateľ v petite svojej sťažnosti namietal.

11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne v čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

12. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97,   IV.   ÚS   248/08).   Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

13. Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods.   1 dohovoru.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   k   porušeniu   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01), vrátane návrhu o námietke zaujatosti alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal   a   rozhodol   o   ňom   v   spojitosti   s   napadnutým   súdnym   rozhodnutím (IV. ÚS 279/05,   IV.   ÚS   337/04).   V   prípade   sťažovateľa   však   nešlo   o   odmietnutie spravodlivosti majúce za následok namietané porušenie označených práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľa. Nespokojnosť sťažovateľa s obsahom (odôvodnením) rozhodnutia krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecných súdov svojím vlastným.

14. Ústavný súd poznamenáva, že rozhodnutie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl.   51   ods.   1   ústavy),   porušiť   základné   právo   účastníka   konania   na   súdnu   ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

15. Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jeho priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy). Ustanovenie § 146 Občianskeho súdneho poriadku umožňuje súdu, aby vychádzajúc z konkrétnych okolností posudzovanej veci v medziach týchto zákonných ustanovení nepriznal náhradu trov konania (odsek 1) alebo priznal náhradu trov konania (odsek 2) jeho účastníkom.

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

17. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a tiež jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

18. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci   krajského   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   odvolaní   sťažovateľa uznesením   sp.   zn.   17   Co   131/2010   zo   16.   novembra   2010   sú   zlučiteľné   s označeným článkom ústavy, listiny a dohovoru.

19. Sťažnosťou napadnutým uznesením krajský súd „v právnej veci žalobcu: P. J... proti žalovaným: 1/... 8/... o náhradu za užívanie nehnuteľnosti, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č. k.   13 C 13/2010-100 zo dňa 12.   08.   2010“ potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   okrem   výroku   o zastavení   konania.   Súčasne   uložil sťažovateľovi   zaplatiť   žalovaným   trovy   odvolacieho   konania.   V odôvodnení   svojho rozhodnutia krajský súd v podstatnom uviedol:

„Proti tomuto uzneseniu (t. j. prvostupňovému, pozn.) v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie, a to proti všetkých výrokom o trovách konania, žalobca. Namietal, že prvostupňový súd postupoval neštandardne, ak konanie nezastavil s tým, že účastníkom konania   nepriznal   právo   na   náhradu   trov   konania.   Je   nesprávne   pokiaľ   sa   priznávajú žalovaným   trovy   konania,   ak   sa   konanie   zastavuje   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku a naviac,   ak   sa   žalovaní   vyzývajú   na   vyčíslenie   trov   konania.   Poukázal   pritom   na   iné konania,   v   ktorých   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   pri   zastavení   pre   nezaplatenie súdneho poplatku bolo rozhodované podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. Žiadal preto, aby odvolací súd napadnuté výroky uznesenia súdu prvého stupňa zrušil.

K odvolaniu sa písomne vyjadrili žalovaní.   Žiadali,   aby odvolací súd napadnuté výroky uznesenia súdu prvého stupňa potvrdil. Uplatnili si trovy odvolacieho konania. Súd prvého stupňa vo veci správne rozhodol v súlade so zákonom. Žalobca voči žalovaným vedie množstvo sporov, čím žalovaným vznikajú náklady predstavujúce trovy konania. Na výzvu súdu sa k veci vyjadrili a využili právo zastúpiť sa právnym zástupcom. Pokiaľ by sa neboli k veci vyjadrili, mohlo by byť ich správanie posudzované tak, že bez vážneho dôvodu nesplnili povinnosť uloženú súdom v uznesení a mohlo by dôjsť k vydaniu rozsudku pre zmeškanie. Náklady na zastúpenie vznikli zavinením žalobcu. Aj konanie bolo zastavené zavinením žalobcu. Práve žalobca je povinný znášať zodpovednosť za svoje konanie a za neodôvodnene uplatnený nárok vo veci samej. Preto prvostupňový súd správne rozhodol, keď   rozhodol   o   trovách   konania   podľa   §   146   ods.   2   veta   prvá   veta.   Poukázali   aj   na judikatúru odvolacieho súdu, kde v iných konaniach aplikoval práve namietané zákonné ustanovenie.   Uplatnili   si   trovy   odvolacieho   konania,   ktoré   aj   písomne   vyčíslili,   pričom u každého zo žalovaných tieto trovy odvolacieho konania predstavujú sumu 40,12 eur. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 10 ods. 1 O. s. p. preskúmal napadnuté výroky uznesenia súdu prvého stupňa spolu s konaniami, ktoré im predchádzali v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, pretože je to v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O. s. p. a zistil, že odvolanie žalobcu proti napadnutým výrokom o trovách konania nie je dôvodné.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vydal vyšší súdny úradník. V spise sa nachádza záznam, podľa ktorého zákonný sudca nemienil odvolaniu žalobcu vyhovieť a nariadil vec predložiť na ďalší procesný postup podľa § 374 ods. 4 O. s. p. odvolaciemu súdu.

Odvolací   súd   zistil,   že   žalobca   podal   žalobu   na   zaplatenie   sumy   1.546,45   eur a 1.697,11 eur s prísl. Súdny poplatok nezaplatil, aj keď v súlade s § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch mu vznikla poplatková povinnosť podaním návrhu na začatie konania.

Na zaplatenie súdneho poplatku bol vyzvaný na základe pokynu sudcu a zároveň bol na základe pokynu sudcu doručený návrh na začatie konania (žaloba ) žalovaným, ktorí boli vyzvaní, aby sa k tejto žalobe vyjadrili. Žalovaní po doručení žaloby a poučení súdu prvého stupňa si zvolili pre svoje zastúpenie právneho zástupcu, ktorý v mene každého individuálne napísal vyjadrenie k podanej žalobe. Vo vyjadrení priamo si uplatnil trovy konania. Potom, čo   boli   výzvy   na   zaplatenie   súdnych   poplatkov   doručené   žalobcovi,   tento   na   výzvy nereagoval, súdny poplatok nezaplatil, a preto správne postupoval súd prvého stupňa, keď podľa § 151 ods. 4 O. s. p. vyzval žalovaných na vyčíslenie trov konania, pretože uznesenie vo veci, keď sa zastavuje konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku sa nevyhlasuje na nariadenom   pojednávaní.   Súd   môže   priznať   náhradu   trov   konania   účastníkovi   proti druhému účastníkovi len v prípade, pokiaľ o trovy konania požiada. Dôležitá je teda žiadosť o   zaplatenie   trov   konania,   ktorá   žiadosť   bola   podaná   samostatne   v   každom   jednom vyjadrení za žalovaných k návrhu na začatie konania. Bez takejto žiadosti by postup súdu prvého   stupňa   nebol   správny.   Žalovaní   riadne   vyčíslili   trovy   konania   pred   vydaním rozhodnutia o zastavení konania, preto prvostupňový súd postupoval správne, ak žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania, ktoré si vyčíslili. Správne prvostupňový súd na rozhodnutie o trovách konania použil ust. § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p., podľa ktorého ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. V prípade, ak dôjde k zastaveniu konania, nie je možné bez ďalšieho (automaticky) o trovách konania rozhodovať tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (§ 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).

Ustanovenie   §   146   ods.   1   písm.   c/   O.   s.   p.   s   §   146   ods.   2   O.   s.   p.   je   natoľko previazané, že oba citované zákonné ustanovenia sa použijú pri rozhodovaní o trovách konania v prípade pokiaľ sa zastavuje konanie. V prejednávanej veci došlo k zastaveniu konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, ktorý súdny poplatok nezaplatil žalobca. Preto správne sa zaoberal prvostupňový súd tým, či niektorý z účastníkov zavinil, že sa konanie muselo zastaviť. Zavinenie toho, že konanie muselo byť zastavené, môže spočívať aj napr. v tom,   že   žalobca   (účastník   konania)   nezaplatil   súdny   poplatok.   Zavinenie   zastavenia konania je potrebné posudzovať výslovne z procesného hľadiska a z procesného výsledku. Správne postupoval preto prvostupňový súd, keď zistil, že zastavenie konania zavinil žalobca.   Správne   prvostupňový   súd   priznal   ostatným   žalovaným   náhradu   trov   konania, ktoré v konaní účelne vynaložili na uplatňovanie alebo bránenie svojho práva.

Teda   jednoznačne   z   dôvodu   procesného   zastavenia   konania   za   trovy   konania zodpovedal pred prvostupňovým súdom žalobca.

Preto odvolacie námietky žalobcu odvolací súd považoval za nedôvodné. Odvolací   súd   pripúšťa,   že   v   niektorých   veciach   by   mohol   prvostupňový   súd rozhodnúť o trovách konania pri zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku aj podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p., avšak len za tých okolností, že žalovaní by si trovy konania neuplatnili, a že aj pokiaľ si uplatnili trovy konania, ich nevyčíslili, a teda že konanie   bolo   zastavené   ešte   pred   doručením   žaloby   na   vyjadrenie   žalovaným. V prejednávanej veci proces súdu prvého stupňa bol vo vyššom štádiu konania, kedy boli poskytnuté účastníkom konania procesné poučenia, zároveň bol doručený návrh s výzvou na vyjadrenie   a   preto   je   riziko   žalobcu,   ktorý   nesie   zodpovednosť   za   prípadne   trovy žalovaných, pokiaľ si nesplní svoje procesné povinnosti, akou je okrem iného aj zaplatenie súdneho poplatku, za vzniknuté trovy.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

V prejednávanej veci žalovaní si trovy odvolacieho konania uplatnili a zároveň aj vyčíslili   vo   vyjadrení   k odvolaniu,   na   ktoré   boli   vyzvaní   prvostupňovým   súdom.   Keďže v konaní pred odvolacím súdom boli žalovaní úspešní účastníci konania, majú právo na náhradu   uplatnených   a   riadne   vyčíslených   trov   konania.   Tieto   trovy   pozostávajú z písomného vyjadrenia vo veci samej k odvolaniu zo dňa 27. 09. 2010 podľa § 10 ods. 10, § 13 ods. 2 a 3, § 14 ods. 3 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vo výške 26,28 eur, 1x režijný paušál vo výške 7,21 eur a k tomu 19 % DPH, čo predstavuje 6,63 eur zo základu dane 33,49   eur.   Teda   spolu   náhrada   trov   odvolacieho   konania   u   každého   zo   žalovaných predstavuje 40,12 eur. Hodnota veci podľa uplatneného nároku predstavuje 1.697,11 eur, 1.546,45 eur (81,33 eur) plus 71,37 eur delené 3 (§ 13 ods. 3 ) čo predstavuje 81,33 eur plus 23,79 eur, spolu 105,12 eur delené 2 (§ 13 ods. 2 )=52,56 eur delené 2 (§ 14 ods. 3 písm. b/) 26,28 eur.

Podľa § 161 O. s. p. je povinný žalobca uhradiť uvedené trovy konania žalovaným do 3 dní od právoplatnosti uznesenia na účet zástupcu žalovaných (§ 149 O. s. p.).“

20.   Ústavný   súd   ešte   poznamenáva,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

21.   Požiadavka   ústavne   konformného   odôvodnenia   sa   vzťahuje   na   každý   výrok rozhodnutia,   teda   aj   na   rozhodnutie   o nepriznaní   náhrady   trov   konania.   Predmetné (sťažnosťou   napadnuté)   rozhodnutie   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené,   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS   3/97,   I.   ÚS   346/09)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu ochranu   (resp.   spravodlivé   súdne   konanie)   stotožňovať   s   procesným   úspechom,   z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

22. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

23.   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   krajský   súd sa námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05, I. ÚS 117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali   závery   napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené   a   majú   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Pretože   namietané   rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

24. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a namietaným   porušením   základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

25. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny tiež v spojitosti s porušením základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny (pozri body 5 a 6) predmetným rozhodnutím krajského súdu. Vychádzajúc z už citovaných právnych názorov a konštatácií (body 8 až 17) vrátane skutočnosti, že z obsahu sťažnosti možno   vyvodiť,   že   porušenie   uvedených   článkov   ústavy   a listiny   sťažovateľ   zakladá výlučne   na   tvrdenej   „svojvoľnosti“   záverov   namietaného   rozhodnutia   krajského   súdu týkajúcich   sa   odôvodnenia   priznania   náhrady   trov   konania   žalovaným   (pozri   bod   4), ústavný súd už nepovažoval za potrebné zaoberať sa týmito ďalšími článkami ústavy, resp. listiny,   ktoré   mali   byť   podľa   sťažovateľa   porušené,   a to   z dôvodu,   že   nezistil   príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu a základným právom na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (čl.   36   ods.   1   listiny),   resp.   právom   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže v postupe krajského súdu nebolo zistené porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k namietanému porušeniu už označených článkov ústavy a listiny. Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

26. Pokiaľ sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 40/2010 rozhodol krajský súd odlišne ako v jeho veci, ústavný súd poznamenáva, že mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov   a suplovať   tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov   zveruje   súdnym   orgánom   na   to   týmto   zákonom   určeným (zmocneným).

27. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, vrátenie   veci   krajskému   súdu   a priznanie   náhrady   trov   právneho   zastúpenia)   stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 23. februára 2011