znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 72/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   S.,   S.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   P.   Š.   K.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd rozhodnutiami Okresného súdu Žilina sp. zn. 6 C 237/03 z 12. februára 2009 a Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 110/2009 zo 17. júla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   S. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 21. decembra   2009   doručená   sťažnosť   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie   základného   práva   na súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozhodnutiami Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 237/03 z 12. februára 2009 a Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 110/2009 zo 17. júla 2009 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľka 23. augusta 1999 uzavrela s K. v Ž. zmluvu o poskytovaní finančného príspevku na úhradu nákladov   za   sociálne   služby.   K   zmluve   boli   následne   uzatvorené   dodatky   č.   1   a   č.   2. Žiadosťou   z   15.   januára   2002   sťažovateľka   písomne   požiadala   odporcu   o uzatvorenie ďalšieho dodatku o poskytnutí finančného príspevku vo výške žalovanej sumy na rok 2002. Odporca   dodatok   k   zmluve uzatvoriť   odmietol.   Na   základe   uvedeného   sa   sťažovateľka (navrhovateľka) návrhom na začatie konania podanom na okresnom súde 15. augusta 2003 pod sp. zn. 6 C 237/2003 domáhala, aby súd uložil odporcovi Ž. (ďalej len „Ž.“) povinnosť zaplatiť   jej   sumu   6   799   900   Sk   s príslušenstvom.   Okresný   súd   uznesením   č. k. 6 C/237/2003-167 z 12. februára 2009 zastavil konanie pre nedostatok svojej právomoci a postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie Ž. Na odvolanie sa sťažovateľky krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 110/2009 zo 7. júla 2009 potvrdil prvostupňové uznesenie, keď sa „v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa“.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľky „rozhodnutím   Okresného   súdu...   a   rozhodnutím Krajského súdu... došlo... k porušeniu... práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle č. 46 ods. (zrejme 1, pozn.) Ústavy... a v zmysle čl. 36 ods. 1“ listiny. Konkrétne namietala, že okresný súd i krajský súd: (i) nesprávne interpretovali § 112c ods. 4 zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci platného v rozhodnom čase, čím porušili čl. 2 ods. 2 ústavy, (ii)   nerešpektovali   skorší   rozsudok   (v   obdobnej   právnej   veci)   Krajského   súdu v Prešove sp. zn. 12 Co 2/2006 z 27. septembra 2007, v ktorom tento vyslovil názor, že „vec sa nemôže postúpiť na rozhodnutie samosprávnemu kraju, ktorý je žalovaný, ktorý by o takomto   návrhu   mal   rozhodnúť   sám   proti   sebe“,   čím   porušili   princíp   nestrannosti a nezávislosti orgánu verejnej moci a princíp právnej istoty, a

(iii) nerešpektovali zásadu zákazu odmietnutia spravodlivosti (denegatio isutitiae).

4. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Rozhodnutím Okresného súdu... zo dňa 12. 02. 2009 vydanom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/237/2003 a rozhodnutím Krajského súdu... zo dňa 17. 07. 2009 vydanom v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co/110/2009   Okresný   súd...   a   Krajský   súd...   porušili základné právo S. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD...

... Ústavný súd... zrušuje rozhodnutie Okresného súdu... zo dňa 12. 02. 2009 vydané v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/237/2003 a rozhodnutie Krajského súdu... zo dňa 17. 07. 2009 vydané v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/110/2009 a vec vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie.

...   S.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   30 000,-   €...,   ktoré   sú Okresný súd... a Krajský súd... spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

...   S.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   953,48,-   €...,   ktorú   sú Okresný súd... a Krajský súd... povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť na účet právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

7. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľky na súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a   podľa   čl.   36   ods.   1   listiny uzneseniami okresného súdu sp. zn. 6 C 237/03 z 12. februára 2009 a krajského súdu sp. zn. 5 Co 110/2009 zo 17. júla 2009.

8. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla uznesenie okresného súdu sp. zn. 6 C 237/03 z 12. februára 2009. Vzhľadom na princíp subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomoc preskúmavať   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   (a   postup   v konaní   mu predchádzajúci),   keďže   proti   nemu   bol   prípustný   riadny   opravný   prostriedok,   ktorý sťažovateľka   využila,   a o odvolaní   proti   nemu   rozhodol   krajský   súd   ako   súd   odvolací uznesením sp. zn. 5 Co 110/2009 zo 17. júla 2009. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 Co 110/2009 zo 17. júla 2009, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie v sťažnosti označených   práv   postupom   krajského   súdu   a jeho potvrdzujúcim   uznesením,   ktorým   sa stotožnil   so   skutkovými   a právnymi   závermi   okresného   súdu.   V podstatnom   namietala skutočnosti uvedené v bode 3 [(i), (ii) a (iii)].

10. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy (pozri bod 5) znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba   tými   sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani v budúcnosti   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

11. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd,   ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III.   ÚS   149/04,   IV. ÚS 135/05).   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

12. Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Co 110/2009 zo 17. júla 2009 (a jemu predchádzajúceho   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn. 6 C 237/03   z 12.   februára   2009) vyplýva,   že   napadnutými rozhodnutiami   sa   konanie   o nároku   sťažovateľky   (bod   2) neskončilo   (krajský   súd   potvrdil   uznesenie,   ktorým   okresný   súd   zastavil   konanie   a po právoplatnosti uznesenia postúpil vec Ž. na jej prejednanie a rozhodnutie). V danom prípade nejde   o   konečné   rozhodnutie,   ktorého   dôsledkom   by   bolo   právoplatné   skončenie   veci, prípadne zastavenie (bez ďalšieho) súdneho konania.

13. Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietanie   nesprávnosti   a   nezákonnosti rozhodnutia krajského (okresného) súdu ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny). Krajský (okresný) súd neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľka bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania pred Ž. či všeobecnými súdmi uplatniť svoj žalobný nárok, aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany týchto práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa konanie o nároku sťažovateľky, t. j. jeho prejednanie a rozhodovanie o ňom presúva na Ž., ktorý je povinný o ňom rozhodnúť. Na základe uvedeného nemôže platiť ani tvrdenie sťažovateľky   o odmietnutí spravodlivosti   zo   strany namietaných   súdov   (okresného   súdu a krajského súdu). K odmietnutiu spravodlivosti nemôže dôjsť, ak účinky podaného návrhu sťažovateľkou zostávajú zachované a iba o nich bude rozhodovať iný orgán ako súd.

14.   Ústavný   súd   rovnako   odmieta   poukazovanie   sťažovateľky   [(bod   3   (ii)]   na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 Co 2/2006 z 27. septembra 2007. Jeho závery (Krajského súdu v Prešove, pozn.) sú v okolnostiach danej veci nepoužiteľné, okrem iných tiež z dôvodu, že v označenej veci Krajského súdu v Prešove ako odporca nefiguroval O. v Ž., ale P. a tento súd nerozhodoval o finančnom nároku, ale o nahradení prejavu vôle P. pri uzatváraní dodatku k zmluve uzavretej podľa § 85 a § 86 zákona č. 195/1998 Z. z. Táto situácia je prima facie odlišná od tejto.

15. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Co 110/2009 zo 17. júla 2009 (a jemu predchádzajúceho uznesenia okresného súdu sp. zn. 6 C 237/03   z 12.   februára   2009   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a relevantných   procesných   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje znaky arbitrárnosti   alebo zjavnej neodôvodnenosti,   konštatuje predovšetkým správnosť skutkových a právnych zistení okresným súdom, ktorý vzhliadol v danej veci neodstrániteľný   nedostatok   podmienky   konania   (§   104   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien predpisov), t. j. nedostatok právomoci súdu, v dôsledku ktorého po právoplatnosti rozhodnutia postúpil vec príslušnému orgánu (Ž., pozn.). Ústavný súd uvedené právne závery nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

16. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny) nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nielen vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu (bod 8), ale tiež vo vzťahu k namietanému uzneseniu krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010