znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 72/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2008 predbežne prerokoval návrh JUDr. E. P., B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/38/07-K zo 16. mája 2007, za účasti Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, a takto

r o z h o d o l :

Návrh JUDr. E. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 27. septembra 2007 doručený návrh JUDr. E. P., B. (ďalej len „navrhovateľ“), na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/38/07-K zo 16. mája 2007 (ďalej len „namietané rozhodnutie“), za účasti výboru.

Z návrhu vyplýva, že namietaným rozhodnutím uložil výbor navrhovateľovi pokutu, na tom základe, že ako verejný funkcionár, člen predstavenstva T. i., a. s., B. (ďalej len „spoločnosť“), porušil povinnosť podať v stanovenej lehote oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného   zákona   č. 357/2004   Z. z.   o ochrane   verejného   záujmu   pri výkone   funkcií verejných   funkcionárov   v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný zákon“).

Výbor stanovil pokutu podľa čl. 9 ods. 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v sume 18 761 Sk „vzhľadom na to, že odmena navrhovateľa za výkon funkcie člena   predstavenstva   TI,   a.   s. vo   výške   5   000,-   Sk   je   nižšia   ako   priemerná   mesačná nominálna mzda v hospodárstve SR“.

Výbor   v rámci   konania   neakceptoval   argumentáciu   navrhovateľa   uvedenú   v jeho vyjadrení   z 10.   apríla   2007,   v rámci   ktorej „vysvetlil   okolnosti,   za   ktorých   došlo k opomenutiu splnenia danej povinnosti s tým, že nešlo o vedomé konanie s cieľom zatajiť skutočnosti   súvisiace   s výkonom   funkcie   verejného   funkcionára,   alebo   získať   majetkový alebo iný prospech“.

Navrhovateľ v rámci odôvodnenia svojho návrhu uviedol: «aplikácia ustanovenia čl. 9   ods.   16   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z,   z.   pri   stanovení   výšky   pokuty   v   danom prípade (ale aj v iných podobných prípadoch) je diskriminujúca tým, že zakladá nerovné postavenie verejných funkcionárov. Z ustanovenia čl. 9 ods. 10 ústavného zákona vyplýva, že miera zodpovednosti je vyjadrená násobkom mesačného platu verejného funkcionára. Za nesplnenie povinnosti podať oznámenie prislúcha v zmysle písm. a) cit. článku sankcia vo výške   mesačného   platu verejného   funkcionára.   V   rozpore   s   týmito   zásadami   však ustanovenie čl. 9 ods. 16 umožňuje uplatniť sankciu vo výške viacnásobku mesačného platu. V danom prípade bola pokuta uložená vo výške takmer štvornásobku mesačnej odmeny navrhovateľa za výkon funkcie člena predstavenstva T. i., a. s., čím sa sankcia dostáva nad rámec zodpovednostného vzťahu v zmysle čl. 9 ods. 10 písm. a).

Okrem uvedeného navrhovateľ poukazuje na zjavný rozpor ustanovenia čl. 9 ods. 16 so zámerom zákonodarcu. Z dôvodovej správy k novele ústavného zákona k ČI. I bod 14 je jednoznačné, že cieľom úpravy bolo riešiť prípady, kedy verejní funkcionári nepoberajú za výkon funkcie ani plat, ani odmenu, kde sankcia vo výške násobkov nuly sa míňa účinkom. Z dikcie dôvodovej správy „V takomto prípade...“ je jednoznačné, že nejde o iné prípady, na ktoré by bolo možné ustanovenie čl. 9 ods. 16 aplikovať.

Ďalšie   pochybenie   pri   rozhodovaní   vidí   navrhovateľ   v   tom,   že   výbor   v   rozpore s dikciou čl. 9. ods. 10, ktorý hovorí o „mesačnom plate verejného funkcionára“, stanovil výšku   pokuty z   mesačnej   odmeny   navrhovateľa   za   výkon   funkcie   člena   predstavenstva. Z článku 9 ods. 15, ktorý definuje pojem mesačného platu verejného funkcionára pre účely zákona, možno odvodiť, že príjem za predchádzajúci kalendárny rok za výkon verejnej funkcie tvorí súhrn mesačných platov (nie odmien). Toto je zrejmé aj z dôvodovej správy k novele ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. (k ČI. I bod 14), kde sa uvádza:

„Väčšina verejných funkcionárov poberá za výkon svojej činnosti odmenu. Nie sú s inštitúciou, ktorú zastupujú, v štandardnom pracovnoprávnom vzťahu, kedy by sme mohli použiť termín „plat“.“ Toto je aj prípad navrhovateľa, ktorý nevykonáva funkciu verejného funkcionára - člena predstavenstva T. i., a. s. v štandardnom pracovnoprávnom vzťahu, a preto za výkon tejto funkcie nepoberá plat. Aj z tohto dôvodu nebolo možné pri rozhodovaní o pokute aplikovať ustanovenie čl. 9 ods. 16 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.»

V závere   svojho   podania   navrhovateľ   ústavnému   súdu   navrhol   „začať   konanie o preskúmanie rozhodnutia Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií č. VP/38/O7-K zo dňa 16. 05. 2007 v zmysle § 73 a zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov“.

Podaním doručeným 29. októbra 2007 sa k návrhu navrhovateľa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril výbor prostredníctvom svojho predsedu. Predseda výboru vo svojom vyjadrení uviedol, že tento návrh „nespĺňa náležitosti podľa § 73a ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Predovšetkým z návrhu nie je zrejmé, čo považuje navrhovateľ v konaní Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií za   sporné,   prípadne   odôvodnenie   takéhoto   návrhu,   ale   najmä   akého rozhodnutia   sa navrhovateľ domáha. Navrhovateľ   poukazuje   len   na   nesprávnu   aplikáciu   článku   9   ods.   16   ústavného zákona. V   prípade   uloženia   pokuty   verejnému   funkcionárovi   v   konaní   č.   VP/38/07-K a hodnotí rozpor medzi platnou právnou úpravou v čl. 9 ústavného zákona a pôvodným zámerom zákonodarcu. Návrh neobsahuje tiež splnomocnenie na zastúpenie advokátom, hoci ústavný zákon neustanovuje iný postup ako je uvedený v § 20 ods. 2 ústavného zákona. Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky predmetný návrh podľa § 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov uznesením odmietol“.

II.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým   bolo   rozhodnuté   o pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   začína   na   návrh verejného   funkcionára,   ktorého   sa   týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva   konanie o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí napadnuté uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa   § 73b   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   je   účastníkom   konania   navrhovateľ a výbor.

Podľa   § 73b   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného   funkcionára   je   v   rozpore   s   ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Z obsahu spisu výboru sp. zn. VP/38/07-K ústavný súd zistil, že 22. marca 2007 bolo navrhovateľovi zaslané oznámenie výboru o začatí konania vo veci ochrany verejného záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov,   a to   na   základe   uznesenia   výboru   č. 259 z 19. marca 2007.

Navrhovateľ k uzneseniu výboru č. 259 z 19. marca 2007 vo vyjadrení z 10. apríla 2007 uviedol, že do funkcie člena predstavenstva spoločnosti bol ustanovený 14. júla 2006. Vznik povinnosti podľa čl. 7 zavedenej novelou ústavného zákona o ochrane verejného záujmu „nezaregistroval“ a nebol   na   ňu   upozornený   ani   zriaďovateľom   spoločnosti. Poukázal taktiež na v tomto období „vysoké pracovné nasadenie celého manažmentu, ktorý bol   základom   neskoršie   vytvorených   orgánov   spoločnosti“ v dôsledku   prebiehajúcej transformácie spoločnosti, ktoré malo „značný vplyv na to, že neboli postrehnuté všetky aspekty týkajúce sa postavenia budúcich členov predstavenstva ako verejných funkcionárov v zmysle   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.“. Zámerom   navrhovateľa   bolo   poukázať v tomto   vyjadrení   uvedenými   skutočnosťami   na   to,   že   z jeho   strany „nešlo   o vedomé konanie   a vonkoncom   už   nie   o úmysel   zatajiť   skutočnosti,   ktoré   by   mi   mohli   brániť   vo výkone funkcie alebo o konanie, ktoré by smerovalo k získaniu akéhokoľvek neoprávneného majetkového,   finančného   a iného   prospechu“.   V závere   svojho   vyjadrenia   navrhovateľ uviedol, že za rok 2006 si uvedenú povinnosť splnil riadne a včas, a vyjadril poľutovanie nad   opomenutím   splnenia   tejto   povinnosti,   ktoré   spojil   s čestným   vyhlásením,   že v budúcnosti bude túto povinnosť dôsledne dodržiavať.

Výbor   prípisom   sp. zn.   VP/38/07-K   z 23. mája 2007   požiadal   Ministerstvo   práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny“) o oznámenie výšky mesačného platu navrhovateľa, ktorý poberal za výkon verejnej   funkcie   v roku   2006. Z oznámenia ministerstva   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny z 8. júna 2007 vyplýva, že „... mesačný plat verejného funkcionára E. P. za výkon verejnej funkcie člena predstavenstva T. i., a. s. B. v roku 2006 činil 5.000,- Sk. Reálne vyplatená odmena menovaného za rok 2006 (od 14. 7. 2006) bola 27. 857,- Sk“.

Po zistení relevantných skutočností vydal výbor 16. mája 2007 rozhodnutie sp. zn. VP/38/07-K,   ktorým   navrhovateľovi   v súlade   s čl. 9   ods. 10   písm. a)   ústavného   zákona uložil pokutu v sume 18 761 Sk. V odôvodnení rozhodnutia výbor uviedol, že navrhovateľ si nesplnil povinnosť, ktorá pre neho ako verejného funkcionára vyplývala z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, pretože oznámenie v súvislosti s ujatím sa funkcie verejného funkcionára nepodal ani v lehote uvedenej v ústavnom zákone (v danom prípade   do   13.   augusta   2006),   ale   ani   do   dňa   vydania   tohto   rozhodnutia.   Rozhodnutie výboru zo 16. mája 2007 bolo navrhovateľovi doručené 5. septembra 2007.

Vychádzajúc   z obsahu   návrhu   možno   konštatovať,   že   navrhovateľove   argumenty smerujú   k spochybneniu   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   v dôsledku   nesprávnej aplikácie ustanovenia čl. 9 ods. 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v danom prípade, pretože

- jeho použitím sa zakladá nerovné postavenie verejných funkcionárov v dôsledku toho, že výška im uloženej pokuty je „nad rámec zodpovednostného vzťahu v zmysle čl. 9 ods. 10 písm. a)“, t. j. presahuje výšku jeho mesačnej odmeny za výkon funkcie verejného funkcionára,

- jeho použitie je „v zjavnom rozpore“ so zámerom zákonodarcu vyjadreným v čl. I bod 14 dôvodovej správy k tomuto ústavnému zákonu,

- jeho použitie nie je možné aj vzhľadom na to, že navrhovateľ nepoberá plat, ale len odmenu za výkon svojej činnosti, kým čl. 9 ods. 10 a čl. 9 ods. 15 tohto ústavného zákona používajú pojem „plat verejného funkcionára“.

Ako vyplýva z § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde, predmet tohto konania, v rámci ktorého   ústavný   súd   plní   funkciu   orgánu   rozhodujúceho   o   opravnom   prostriedku   proti rozhodnutiu   výboru,   je   obmedzený   výlučne   na   posúdenie   konania   navrhovateľa   ako verejného funkcionára z hľadiska jeho konformnosti s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Primárnym impulzom vzniku tohto konania je konanie verejného funkcionára, ktorý je povinný plniť povinnosti vyplývajúce pre neho z ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Ďalším krokom determinujúcim konanie ústavného súdu o opravnom prostriedku je konkrétne rozhodnutie výboru a v neposlednom rade je ním návrh navrhovateľa, ktorým žiada, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutie preskúmal.

Podľa   čl. 2   ods. 1   písm. zb)   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   tento ústavný zákon sa vzťahuje na funkcie štatutárneho orgánu alebo členov štatutárneho orgánu obchodných spoločností so stopercentnou majetkovou účasťou štátu.

Podľa   čl. 3   ods. 1   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   je   verejným funkcionárom   na   účely   tohto   ústavného   zákona   každý,   kto   vykonáva   funkciu   uvedenú v čl. 2 ods. 1. Na účely čl. 7 a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie

a) či   spĺňa   podmienky   nezlučiteľnosti   výkonu   funkcie   verejného   funkcionára s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. 1 a 2,

b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone funkcie verejného funkcionára,

c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky,

d) svoje   príjmy   dosiahnuté   v   uplynulom   kalendárnom   roku   z   výkonu   funkcie verejného   funkcionára   a   z   výkonu   iných   funkcií,   zamestnaní   alebo   činností,   v   ktorých vykonávaní   verejný   funkcionár   pokračuje   aj   po   ujatí   sa   výkonu   funkcie   verejného funkcionára,

e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí, ktorí s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu.

Podľa čl. 7 ods. 5 písm. e) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu oznámenie podľa odseku 1 podáva iný verejný funkcionár určenému výboru Národnej rady Slovenskej republiky.

Navrhovateľ   bol   do   funkcie   člena   predstavenstva   spoločnosti   ustanovený ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny s účinnosťou od 14. júla 2006. Ústavný súd konštatuje,   že   navrhovateľ   ako   verejný   funkcionár   bol   v zmysle   citovaných   ustanovení ústavného   zákona   o ochrane verejného   záujmu povinný   predložiť   výboru   oznámenie   za predchádzajúci kalendárny rok do 31. marca 2006. Pretože tak neurobil, začal výbor proti nemu konanie, výsledkom ktorého bolo prijatie namietaného rozhodnutia.

Následne   navrhovateľ podaním   návrhu   ústavnému súdu   inicioval   začatie   konania o preskúmaní rozhodnutia výboru zo 16. mája 2006 vo veciach rozporu osobného záujmu s verejným.   V rámci   tohto   konania   ústavný   súd   zistil,   že   rozhodnutie   výboru,   ktorým konštatoval   porušenie   povinnosti   navrhovateľom   a v ktorom   mu   za   porušenie   tejto povinnosti uložil pokutu, bolo vydané v súlade s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu.

Z citovaných   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   v konaní o preskúmanie   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu záujmov musí navrhovateľ preukázať, že jeho konanie ako verejného funkcionára nebolo v rozpore   s   ustanoveniami   ústavného   zákona o ochrane   verejného   záujmu,   teda   že povinnosti verejného funkcionára vyplývajúce z citovaného ústavného zákona neporušil.

Z podaného   návrhu,   ale   aj   z pripojených   listinných   dôkazov   je   zrejmé,   že navrhovateľ   nijako   nespochybňuje   porušenie   povinnosti   vyplývajúcej   z čl. 7   ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a nepopiera, že písomné oznámenie nepodal v stanovenej lehote, t. j. do 31. marca 2006.

Preskúmaním návrhu navrhovateľa, spisu výboru sp. zn. VP/38/07-K, namietaného rozhodnutia, ako aj s prihliadnutím na ďalšie s vecou súvisiace skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že návrh navrhovateľa je zjavne neopodstatnený.

Zjavná neopodstatnenosť predloženého návrhu spočíva v podstate navrhovateľových tvrdení,   ktoré   nesmerujú   k obhajobe   vlastného   konania   a jeho   súladu   s právami a povinnosťami uloženými mu ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu, ktoré by ústavný súd mohol ako relevantné v rámci konania podľa § 73a tohto ústavného zákona skúmať. Toto zistenie zároveň signalizuje nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi jeho   tvrdeniami   postavenými   do   pozície   predmetu   konania   o preskúmaní   rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov a následkami, aké by mohli tieto tvrdenia obsiahnuté v návrhu vyvolať.

Vo   vzťahu   k argumentácii   navrhovateľa   týkajúcej   sa   nemožnosti   aplikácie   čl.   9 ods. 16   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   ústavný   súd   konštatuje,   že z citovaných ustanovení § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde jednoznačne vyplýva, že takýto návrh navrhovateľa je nad rámec právomoci ústavného súdu, keďže navrhovateľ sa domáha,   aby   ústavný   súd   prijal   v konaní   o preskúmaní   rozhodnutia   Národnej   rady Slovenskej   republiky   vo   veciach   rozporu   osobného   záujmu   s verejným   záujmom rozhodnutie, na ktoré v tomto type konania ústavný súd nie je v zásade oprávnený. Zákon o ústavnom   súde   totiž   nepriznáva   ústavnému   súdu   vo vzťahu   k pokutám   uloženým verejným funkcionárom podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu moderačné oprávnenie ani možnosť zamietnuť napadnuté rozhodnutie v časti pokuty uloženej v súlade s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu, o ktorý prípad išlo v prerokúvanej veci.

Ústavný   súd   pripomína,   že   je štátny   orgán   (nezávislý   súdny   orgán   ochrany ústavnosti), a jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.   Ústavný   súd   sa   preto   musí   dôsledne   riadiť   vymedzením   svojich   právomocí vyplývajúcich z čl. 125 a nasl. ústavy a ďalej konkretizovaných v zákone o ústavnom súde a nemôže sa zaoberať podaniami, ktorými sa fyzické osoby domáhajú niečoho, čo podľa ústavy a zákona o ústavnom súde nemôže prerokúvať a rozhodnúť.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že predmetný návrh možno odmietnuť aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jeho prerokovanie.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   o   návrhu   navrhovateľa   po   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd poznamenáva, že v konaní o preskúmaní   rozhodnutia   výboru   vo   veciach   rozporu   osobného   záujmu   s verejným záujmom rozhoduje ústavný súd v súlade s § 73b ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci samej   buď   uznesením,   ktorým   potvrdí   napadnuté   rozhodnutie   výboru,   alebo   nálezom, ktorým napadnuté rozhodnutie výboru zruší. Pretože osobitná úprava konania o preskúmaní rozhodnutia výboru vo veciach rozporu osobného záujmu s verejným záujmom obsiahnutá v ustanoveniach § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde neustanovuje, pokiaľ ide povinnosť predbežného prerokovania každého návrhu na neverejnom zasadnutí,   inak (§ 25 ods.   1 zákona o ústavnom súde), je podľa názoru ústavného súdu aj v týchto konaniach potrebné uplatniť postup podľa § 25 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde. Z uvedeného vyplýva, že senát ústavného súdu   môže   odmietnuť návrh   už po   jeho predbežnom   prerokovaní,   a to v prípade,   že   zistí   existenciu   niektorého   z dôvodov   uvedených   v   §   25   ods.   2   zákona o ústavom súde. Takýmto dôvodom je aj zistenie, že podaný návrh je celkom nedôvodný a evidentne   bez   nutnosti   ďalšieho   skúmania   ho   možno   kvalifikovať   ako   návrh   zjavne neopodstatnený. V takomto prípade nepovažuje ústavný súd za nevyhnutné ani za účelné rozhodovať najskôr o prijatí návrhu na ďalšie konanie a následne v konaní vo veci samej napadnuté uznesenie výboru uznesením potvrdiť.

V závere ústavný súd dodáva, že návrh navrhovateľa mal aj nedostatky spočívajúce v nesplnení zákonom predpísaných náležitostí podľa § 20 a § 73a a nasl. zákona o ústavnom súde; týmito sa však vzhľadom na odmietnutie návrhu nepovažoval za potrebné osobitne zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008