znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 72/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 12. októbra 2005 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť H. O., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 2, čl. 3, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva   podľa   čl.   6   Medzinárodného   dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie a práv podľa čl. 1 a čl. 13 Dohovoru proti   mučeniu   a inému   krutému,   neľudskému   alebo   ponižujúcemu   zaobchádzaniu   alebo trestaniu postupom Obvodného oddelenia Policajného zboru v Bratislave IV – Karlova Ves a Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-342/KV-2002-IV a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo H. O. podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Obvodného oddelenia Policajného zboru v Bratislave IV – Karlova Ves a Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-342/KV-2002-IV   p o r u š e n é   b o l o.

2. Úradu   justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV   p r i k a z u j e   vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP-342/KV-2002-IV konať.

3. H. O.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré sú mu p o v i n n é   zaplatiť Obvodné oddelenie Policajného zboru v Bratislave IV – Karlova Ves v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských   korún)   a   Úrad   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva Policajného   zboru   Bratislava   IV   v sume   50   000   Sk   (slovom   päťdesiattisíc   slovenských korún) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru   v Bratislave   IV   –   Karlova   Ves j e   p o v i n n é   nahradiť   trovy   právneho   zastúpenia   H.   O.   v sume   8   796   Sk   (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet advokáta JUDr. M. M. B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5.   Úrad   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru Bratislava   IV   j e   p o v i n n ý   nahradiť   trovy   právneho   zastúpenia   H.   O.   v sume 17 602 Sk   (slovom   sedemnásťtisícšesťstodva   slovenských   korún)   na   účet   advokáta JUDr. S. J., B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Sťažnosti H. O. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 30. marca 2004   č.   k.   I.   ÚS   72/04-26   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť H. O., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., v časti namietajúcej porušenie jeho práv podľa čl. 2, čl. 3, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),   práva   podľa   čl.   6   Medzinárodného   dohovoru   o odstránení   všetkých   foriem rasovej diskriminácie (ďalej len „dohovor o odstránení rasovej diskriminácie“) a práv podľa čl. 1 a čl. 13 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (ďalej len „dohovor proti mučeniu“) postupom Obvodného oddelenia Policajného zboru v Bratislave IV – Karlova Ves (ďalej len „obvodné oddelenie“) a Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru Bratislava IV (ďalej len „úrad justičnej polície“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-342/KV-2002-IV. V časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 46   ods.   1,   čl.   47   ods.   2 a 3 a čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“)   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   17   dohovoru   obvodným   oddelením   a úradom justičnej polície, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Sťažnosť sťažovateľa bola doručená ústavnému súdu 27. októbra 2003.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie je predmetom konania sťažovateľom namietané porušenie   práva   na život   podľa   čl.   2   dohovoru,   práva   na   ochranu   pred   mučením a ponižujúcim zaobchádzaním podľa čl. 3 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa   čl.   13   dohovoru,   práva   na   zabezpečenie   užívania   práv   a slobôd   priznaných dohovorom bez diskriminácie založenej na dôvode iného postavenia podľa čl. 14 dohovoru, práva   na ochranu   pred   diskrimináciou   podľa   čl.   6   dohovoru   o odstránení   rasovej diskriminácie   a práva   na   ochranu   pred   mučením   podľa   čl.   1   a čl.   13   dohovoru   proti mučeniu.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 9. augusta 2002 Dr. C. I. ako právny zástupca sťažovateľa   oznámil   na   obvodnom   oddelení,   že   7.   júla   2002   bol   sťažovateľ   fyzicky napadnutý dvoma osobami, ktoré ho počas prechádzky napadli od chrbta silným kopnutím do chrbta, zrazili ho na zem a následne ho kopali do chrbta, hlavy, brucha. Počas útoku mu nadávali „špinavý   čierny   Cigán“,   a vyhrážali   sa   mu   že „skape“.   Aj   napriek   prosbám sťažovateľa,   aby prestali,   pretože   bol práve   prepustený   z nemocnice,   páchatelia   v útoku pokračovali a začali ho kopať ešte intenzívnejšie a agresívnejšie.

Následkom trestného činu u neho vnikli poruchy pohyblivosti horných a dolných končatín, zhoršená artikulácia, zhoršenie zraku, poruchy rovnováhy a nestabilná chôdza. Tieto zranenia si vyžiadali 7-týždňovú hospitalizáciu na neurologickej klinike.

Podľa tvrdenia sťažovateľa aj napriek tomu, že trestné oznámenie bolo na obvodnom oddelení   vo   veci   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu   ťažkého   ublíženia   na   zdraví v zmysle § 222 ods. 2 Trestného poriadku podané 9. augusta 2002 a poškodený uviedol meno jedného z útočníkov, ako aj to, že existujú očití svedkovia, ktorí sú ochotní svedčiť, vo veci   sa nekonalo.   Následne   8.   novembra   2002   podal   právny   zástupca   sťažovateľa Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) podnet na preskúmanie prieťahov v konaní.

Obvodné oddelenie na základe prešetrenia podnetu generálnou prokuratúrou vydalo 13. februára 2003 uznesenie o začatí trestného stíhania pre trestný čin výtržníctva formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 202 ods. 1 Trestného zákona v súbehu s trestným činom násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 Trestného zákona   v súbehu   s trestným   činom   hanobenia   národa,   rasy   a presvedčenia   podľa   § 198 ods. 1   písm.   a)   Trestného   zákona.   V odôvodnení   uznesenia   obvodné   oddelenie   uviedlo, že trestne   zodpovedné   osoby   spôsobili   sťažovateľovi   ľahké   zranenia   s dobou   liečenia do 7 dní.

V ďalšom priebehu konania obvodné oddelenie 11. marca 2003 vykonalo výsluch sťažovateľa, na ktorom bol tento vypočutý o okolnostiach predmetných trestných činov. Dňa 10. mája 2003 obvodné oddelenie upovedomilo sťažovateľa   o odstúpení spisového materiálu v danej veci úradu justičnej polície. V máji 2003 Dr. C. I. ako právny zástupca sťažovateľa oznámil Prezídiu Policajného zboru v Bratislave, že v predmetnom konaní sú prieťahy, a poukázal na nesprávnu právnu kvalifikáciu uvedeného trestného činu. Podľa tvrdení sťažovateľa sa touto sťažnosťou zaoberala komisia na riešenie rasovo motivovanej trestnej   činnosti   a generálna   prokuratúra.   Sťažovateľ   však   neuvádza   výsledky   šetrenia týchto orgánov.

Na verejnom zasadnutí senátu ústavného súdu 16. augusta 2005 právny zástupca sťažovateľa uviedol, že pokiaľ ide o čl. 3 a čl. 13 dohovoru, je podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosťou signatárskych krajín, aby prijali opatrenia potrebné   na   zabezpečenie   toho,   že   jednotlivci   podliehajúci   ich   jurisdikcii   nebudú podrobovaní mučeniu alebo neľudskému zaobchádzaniu nielen zo strany orgánov verejnej moci, ale ani zo strany súkromných osôb. Povinnosťou štátnych orgánov preto nie je len pasívne   rešpektovať   všetky   povinnosti   vyplývajúce   z medzinárodných   dokumentov, ale prijať   aktívne   opatrenia   smerujúce   k tomu,   aby   nedošlo   k porušeniu   práv   občanov postupom   štátnych   orgánov,   ako   aj   súkromných   osôb.   Jedným   z takýchto   pozitívnych záväzkov   je   aj   dôkladné   a efektívne   vyšetrenie   trestnej   činnosti   vedúce   k identifikácii a potrestaniu   zodpovedných   osôb   a účinný   prístup   poškodeného   k tomuto   vyšetreniu. Aj v iných prípadoch Európsky súd pre ľudské práva uvádza, že štát je povinný zabezpečiť oficiálne a účinné vyšetrenie prípadu, ktoré identifikuje zodpovedné osoby a vyvodí voči nim príslušnú zodpovednosť najmä trestnoprávneho charakteru.

Právny   zástupca   sťažovateľa   uviedol,   že   sťažovateľ   bol   násilne   zbitý   pri   rasovo motivovanom útoku a utrpel závažné zranenia. Zranenia, ktoré mu páchatelia spôsobili, mali za   následok   8-týždňovú   hospitalizáciu   na   neurologickom   a ortopedickom   oddelení,   čím možno   konanie   páchateľov   spĺňa   znaky   mučenia,   ponižujúceho   a neľudského zaobchádzania podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Poukázal aj na iné rozhodnutie tohto súdu, kde sa konštatuje, že pre obeť môžu byť ponižujúce ako činy spáchané v súkromí, tak aj činy spáchané pred inými osobami. Pri stupni intenzity útoku na sťažovateľa je potrebné posúdiť nielen fyzické, ale aj psychické utrpenie, ktoré mu bolo   spôsobené.   Vyšetrovanie   týchto   prípadov   musí   byť   dôkladné,   verejné,   nezávislé a nestranné.   Postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   ktorým   boli   porušené   práva sťažovateľa, dlhú dobu neviedol k postaveniu páchateľov závažného rasovo motivovaného trestného činu pred súd. Z predložených dôkazov je zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní zanedbali povinnosť uskutočniť rýchle, nestranné a efektívne vyšetrovanie.

Toto   potvrdila   aj   generálna   prokuratúra,   keď   vyhovela   podnetu   sťažovateľa na doplnenie dokazovania.

Napriek tomu, že sťažovateľ už pri podaní trestného oznámenia 8. augusta 2002 presne   identifikoval   dvoch   útočníkov   (uviedol   ich   mená   a bydlisko),   policajné   orgány nekonali a nezabezpečili ich rýchle stíhanie, hoci sa útočníci pohybovali v blízkosti trvalého bydliska sťažovateľa.

Prvý výsluch poškodeného sa uskutočnil až po 8 mesiacoch od spáchania trestného činu, čo sťažovateľ chápe ako odopretie účinného prostriedku na úradné vyšetrenie.

Porušenie práva na život podľa čl. 2 dohovoru v spojení s porušením práva na účinný prostriedok   nápravy   vidí   sťažovateľ   v tom,   že   policajné orgány   nepostupovali dôkladne a účinne   pri   vyšetrovaní   prípadu   rasovo   motivovaného   ublíženia   na   zdraví.   Podľa   jeho názoru   majú   orgány   štátu   povinnosť   na   základe   princípu   oficiality   konať   z vlastného podnetu od okamihu, keď boli o tom upovedomené.

Porušenie práva na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie a porušenie práva na účinný prostriedok nápravy   podľa   čl.   2   dohovoru   vidí   sťažovateľ   v tom,   že   štátne   orgány   pri   odhaľovaní trestných činov a ich páchateľov konajú nedostatočne. Sťažovateľ vidí diskrimináciu nielen v zdĺhavosti konania, ale najmä v samom prístupe vyšetrujúcich orgánov, ktoré sa vôbec nezaoberali   sťažovateľovými   vyjadreniami   a návrhmi   na   doplnenie   dokazovania a bezdôvodne odkladali jeho výsluch, ktorý bez akýchkoľvek pochybností bolo nevyhnutné vykonať pri začatí vyšetrovania.

Slovenská republika je všeobecne kritizovaná za pretrvávajúce rasovo motivované násilie   a ak   sa   nechce   vystavovať   sťažnostiam   na   Európskom   súde   pre   ľudské   práva, mali by   orgány   činné   v trestnom   konaní   k prípadom   násilia,   pri   ktorých   je   podozrenie z rasovej motivácie, pristupovať s plnou dôkladnosťou, riadne a nestranne tieto okolnosti preverovať.

Sťažovateľ   vzhľadom   na   nedôkladné   a neúčinné   vyšetrovanie   nadobudol presvedčenie, že štátne orgány sú zmierené s rasovo motivovaným útokom voči jeho osobe. Štátne   orgány   svojím   postupom,   resp.   nečinnosťou   tolerovali   a konkludentne   podporili rasový útok na sťažovateľa, čo je v rozpore s čl. 14 v spojení s čl. 3 a čl. 13 dohovoru. Útočníci   pred   tým,   ako   napadli   sťažovateľa,   a   aj   počas   fyzického   napadnutia   použili rasistické   nadávky.   Z uvedeného   je   teda   zrejmá   rasová   pohnútka,   ktorou   bola   v danom prípade nenávisť voči rómskej národnosti.

Sťažovateľ tvrdí, že dôvodom ponižujúceho zaobchádzania počas útoku a následnej sekundárnej   viktimizácie   počas   neadekvátneho   vyšetrovania   a absencie   účinného prostriedku nápravy bola jeho rómska národnosť, a preto boli porušené jeho práva zaručené čl. 14 v spojení s čl. 3 a čl. 13 dohovoru.

Na   otázku   člena   senátu,   z akých   skutkových   okolností   sťažovateľ   vyvodzuje, že postup   polície,   ktorý   jej   vyčíta   (pomalý   a nenáležitý),   nejakým   spôsobom   súvisel s národnosťou sťažovateľa, právny zástupca sťažovateľa uviedol, že táto otázka je veľmi ťažká. Páchatelia rasovo motivovaných trestných činov sa len vo výnimočných prípadoch priznajú k tomu, že útok je rasovo motivovaný. Ak ide o postup orgánov činných v trestnom konaní, rýchlosť konania v iných veciach a postup v danej veci sa vymyká bežnej štatistike pri iných vyšetrovacích úkonoch. Neštandardný prístup vyplýva aj z okolností prípadu, keď samotný sťažovateľ bol vypočutý len 11. marca 2003 a potom už s ním neboli robené žiadne úkony. Neštandardnosť postupu tiež vyplýva z toho, že až po 20 mesiacoch od doby, keď bol spáchaný trestný čin, boli vznesené obvinenia páchateľovi, pričom sťažovateľ už pri podaní oznámenia o trestnom čine uviedol konkrétne osoby a miesto ich pobytu. Z toho možno   vyvodiť,   že   orgány   štátu   postupovali   neštandardne.   Bolo   známe,   že   páchatelia sa dopúšťajú   ďalších   rasovo   motivovaných   trestných   činov,   no napriek   tomu   nikto neuvažoval o väzbe, aj keď ide o mladistvých, na ktorých sa vzťahujú osobitné predpisy. Sťažovateľ nemá priamy dôkaz o tom, že orgány činné v trestnom konaní tak postupovali z dôvodu rasovej motivácie, čo je problematické priamo dokázať a možno to usúdiť len z okolností prípadu.

Na ďalšiu otázku člena senátu, aby bližšie objasnil, na čom zakladá aplikovateľnosť čl. 2 dohovoru, právny zástupca sťažovateľa uviedol, že on nastúpil do konania neskôr a bol viazaný rozsahom, v akom ústavný súd prijal vec na ďalšie konanie. Je si vedomý slabosti argumentácie, no napriek tomu sa pripája k pôvodnej argumentácii uvedenej v sťažnosti.

Na   záver   verejného   ústneho   pojednávania   právny   zástupca   sťažovateľa   navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že práva sťažovateľa zaručené v čl. 2, čl. 3, čl. 13 a v čl. 14 dohovoru,   čl. 6   dohovoru   o odstránení   rasovej   diskriminácie   a v   čl.   13   dohovoru proti mučeniu   postupom   obvodného   oddelenia   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS: ORP 342/KV-2002-IV porušené boli,   prikázal úradu   justičnej   polície   v konaní vedenom pod sp. zn.   ČVS:   ORP-342/KV-2002-IV   konať   a zakázal   mu   pokračovať   v porušovaní základných práv. Ďalej žiadal, aby ústavný súd priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy za porušenie jeho práv. Táto čiastka pozostáva zo sumy 100 000 Sk za ujmu spôsobenú neodôvodnenými prieťahmi v konaní a nečinnosťou orgánov činných v trestnom konaní, ktorá je vynásobená koeficientom   x   3   pri   spôsobení   ťažkej   ujmy   na   zdraví   sťažovateľa   obzvlášť brutálnym spôsobom, pri spôsobení obzvlášť závažných fyzických zranení a psychických následkov, necitlivým postupom orgánov činných v trestnom konaní pri porušovaní základných práv a slobôd, najmä práva na konanie bez zbytočných prieťahov. Tiež žiadal o priznanie trov konania podľa vyčíslenia, ktoré predložil písomne ústavnému súdu.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   podľa   §   25   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde sa k sťažnosti vyjadrili oba subjekty označené ako porušovatelia práv sťažovateľa.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   11.   marca   2004   sa   k sťažnosti   vyjadrilo Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Bratislava IV – Oddelenie skráteného vyšetrovania Karlova Ves. Vo vyjadrení sa uvádza, že vzhľadom na to, že spisový materiál sa nachádza na úrade justičnej polície, nie je možné poskytnúť bližšie informácie k uvedenému prípadu. Spisový materiál bol 10. mája 2003 z dôvodu vecnej príslušnosti postúpený Okresnému úradu justičnej polície Bratislava IV, pretože ako páchateľ uvedeného skutku bola zistená osoba mladistvá. Z uvedeného dôvodu nebolo možné vykonať analýzu spisového materiálu a podať bližšie vyjadrenie k sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Z protokolu   trestných   spisov   vyplýva,   že   spisový   materiál   sťažovateľa   bol zaevidovaný 15. augusta 2002 pod sp. zn. ČVS: ORP-342/KV-2002-IV na základe jeho oznámenia   a zároveň   bol   pridelený   na   preverovanie   nstržm.   J.   Po   zavedení   inštitútu skráteného vyšetrovania bol v rámci reorganizácie práce spisový materiál 28. októbra 2002 pridelený pprap. U., ktorý 13. februára 2003 po doplnení spisového materiálu začal trestné stíhanie vo veci trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona. Koncom   mesiaca   február   2003   ppráp.   U.   odišiel   na   rodičovskú   dovolenku   a spis   bol 10. marca   2003   pridelený   nstržm.   J.   za   účelom   jeho   ukončenia.   Tento   podal   žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru, preto bol spisový materiál 24. apríla 2003 pridelený ppor.   B.,   ktorý   ho   10.   mája   2003   z dôvodu   vecnej   príslušnosti   odstúpil   vtedajšiemu Okresnému   úradu   justičnej   polície   Bratislava   IV   z dôvodu,   že   podozrivá   osoba   bola mladistvý páchateľ.

Okresné   riaditeľstvo   Policajného   zboru   Bratislava   IV   –   Oddelenie   skráteného vyšetrovania Karlova Ves sa 17. júna 2004 vyjadrilo, že súhlasí s upustením od ústneho prejednania veci.

Dňa   21.   júla   2004   sa   k sťažnosti   vyjadril   úrad   justičnej   polície,   ktorý   uviedol, že vedie prípravné trestné konanie vo veci poškodeného sťažovateľa, ktoré je vedené proti obvinenému   mal. K.   Č.   a spol.   pre   trestný   čin   násilia   proti   skupine   obyvateľov   a proti jednotlivcom podľa § 196 ods. 2 Trestného zákona a trestný čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona. K spôsobu   a dĺžke   šetrenia   od   doby   podania   trestného   oznámenia   do   predloženia   veci na vyšetrovanie   uviedol,   že   vo   veci   konali policajné orgány   obvodných   oddelení,   ktoré v tom   čase   nespadali   pod   úrad   justičnej   polície,   ako   je   tomu   teraz   po   vytvorení   novej štruktúry Policajného zboru, a preto môže len konštatovať, že policajný orgán v počiatkoch šetrenia   vo   veci   nedostatočne   preveril,   o aké   zranenia   a akej   závažnosti   išlo   a súčasne i mieru   spoločenskej   nebezpečnosti   činu.   Situácia   v danom   prípade   bola   zhoršená   tým, že vo   vykonávaní   šetrenia   sa   vystriedalo   viacero   policajných   orgánov,   či   už   z dôvodu odchodu   do civilu,   čerpania   dovolenky   alebo   z   dôvodu,   že   mali   menej   skúseností s vyšetrovaním. Nezľahčujúc danú situáciu, ktorú sťažovateľ opisuje vo vzťahu k svojej osobe   ako   rasovo   motivované   konanie   páchateľov,   pričom   vyslovuje   nespokojnosť s právnou kvalifikáciou, ako aj s dĺžkou vyšetrovania, podotkol, že po tom, ako vo veci začal   konať   v roku   2003   vyšetrovateľ   v tom   čase   Okresného   úradu   justičnej   polície v Bratislave IV, trestné stíhanie bolo spojené a rozšírené na viacero skutkov s viacerými poškodenými a viacerými mladistvými páchateľmi.

K sťažovateľovej námietke kvalifikácie skutku uviedol, že vyšetrovateľ je procesne samostatný a predmetný skutok kvalifikoval podľa toho, aké dôkazy mal v čase vydania meritórneho   rozhodnutia   –   uznesenia   o stíhaní   obvinených.   Zo   strany   nadriadených vyšetrovateľov je možné vysloviť len odporúčanie úpravy alebo zmeny právnej kvalifikácie daného   skutku,   pričom   prokurátor   príslušnej   prokuratúry,   ktorý   vykonáva   dozor   nad zákonnosťou   vykonávaného   vyšetrovania,   má   právo   dať   pokyn   na   zmenu   právnej kvalifikácie alebo jej úpravu.

V konečnom dôsledku po ukončení vyšetrovania a zadovážení všetkých dostupných dôkazov v danom prípade môže dôjsť v závere k prekvalifikovaniu skutku.

K identifikácii trestne zodpovedných osôb   za čin   spáchaný na škodu   sťažovateľa vyšetrovateľ stíha dve osoby, a to mal. K. Č. a M. K.

Na zhodnotenie   rozsahu   zranení   a dĺžky   liečenia   zranení,   ktoré   mali   súvisieť s útokom na osobu sťažovateľa, bol vypracovaný znalecký posudok z odboru zdravotníctva – odvetvia chirurgie, ktorý sa nachádza v spise.

Poukázal   na   závery   znaleckého   posudku,   podľa   ktorého   nie   všetka   fyzická a psychická ujma, ktorú poškodený prezentoval, je v príčinnej súvislosti s útokom na jeho osobu.

Čo sa týka dĺžky dosiaľ trvajúceho vyšetrovania v prípravnom trestnom konaní, k tej uvádza, že táto je zapríčinená vyšetrovaním tohto prípadu v spojení s inými prípadmi pod jedným   číslom   vyšetrovacieho   spisu,   ako   aj   nadmernou   zaťaženosťou   vyšetrovateľov vo vyšetrovaní trestných činov, čo je spôsobené „podstavom“ vyšetrovateľov.

Na záver riaditeľ úradu justičnej polície uviedol, že u sťažovateľa sú neopodstatnené pochybnosti   o tom,   že   by   nebol   náležite   zisťovaný   skutkový   stav   veci,   čím   by   boli porušované   jeho   práva   ako   právo   na   právnu   pomoc   a   právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým dôkazom za podmienok ustanovených zákonom, že by dochádzalo k rasovej diskriminácii, neľudskému   alebo   ponižujúcemu   správaniu   voči   poškodenému,   zmareniu   spravodlivého súdneho   konania   zo   strany   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   teda   v tomto   prípade vyšetrovateľom.   Vyšetrovanie   predmetného   prípadu   je   vykonávané   v spoločnom   konaní s inými trestnými činmi a obvinenými.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   domnieva,   že   dĺžkou   trvania   vyšetrovania   nedošlo k porušeniu   označených   práv.   Nestotožnil   sa   ani   s otázkou   finančného   odškodnenia sťažovateľa   ako   zadosťučinenia   z dôvodu   porušovania   jeho   práv   vychádzajúc   pritom zo záveru   znaleckého   posudku,   kde   je   uvedené,   že u poškodeného   nedošlo   v priamej súvislosti   s konaním   obvinených   k závažným   fyzickým   zraneniam   a psychickým následkom.   Uviedol,   že   nevie   zhodnotiť   mieru   citlivosti   prístupu   orgánov   činných v trestnom konaní.

V závere vyjadrenia súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia oboch účastníkov konania označených   ako   porušovateľov   základných   práv,   vyjadrení   na   ústnom   verejnom pojednávaní, ale najmä zo spisu sp. zn. ČVS: ORP-342/KV-2002-IV zistil nasledovný stav konania vo veci:

Sťažovateľ podal trestné oznámenie datované 8. augusta 2002, ktoré je označené odtlačkom   pečiatky   obvodného   oddelenia   s ručne   dopísaným   dátumom   9.   august   2002 o 19.30 h a nečitateľným podpisom. V oznámení je podrobne opísaný celý priebeh skutku a sú v ňom uvedené aj mená útočníka a jeho spolupáchateľa.

Dňa 8. novembra 2002 Liga aktivistov pre ľudské práva Bratislava (ďalej len „liga aktivistov“) podala podnet generálnej prokuratúre, v ktorom namietala prieťahy v danej veci a žiadala o urýchlenie konania vo veci.

Dňa 13. februára 2003 policajný orgán začal trestné stíhanie vo veci trestného činu výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona v súbehu s trestným činom násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 Trestného zákona a trestným činom hanobenia rasy a presvedčenia podľa § 198 ods. 1 písm. a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona.

Sťažovateľ bol vypočutý 11. marca 2003 ako poškodený. Opätovne opísal skutok zo 7. júla 2002, uviedol mená a bydliská páchateľov, ako aj miesto svojho liečenia a opísal aj vzniknuté zranenia, ako aj ich následky.

Dňa 10. mája 2003 obvodné oddelenie oznámilo lige aktivistov, že spisový materiál vo veci sťažovateľa bol odstúpený Okresnému úradu justičnej polície v Bratislave IV. Sťažovateľ predložil záznamy o lekárskych vyšetreniach 7. júla 2002, prepúšťaciu správu   z II.   internej   kliniky   Fakultnej   nemocnice   B.   z 24.   júla   2002   a správu z I. neurologickej kliniky Fakultnej nemocnice B. z 5. februára 2003.

Z vyšetrovacieho spisu sp. zn. ČVS: ORP-342/KV-2002-IV bolo zistené, že 23. júna 2003   bolo   vznesené   obvinenie   voči   mal.   K.   Č.,   pričom   trestné   stíhanie   bolo   začaté 13. februára 2003.

Dňa   3.   augusta   2003   bolo   trestné   stíhanie   obvineného   rozšírené   o ďalší   skutok a 12. augusta 2003 došlo k spojeniu týchto trestných vecí.

Dňa   6.   novembra   2003   bolo   vznesené   obvinenie   voči   mal.   V.   D.,   mal.   J.   R., mal. M. V., mal. L. P. a mal. K. Č. pre ďalší trestný čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona.

Sťažnosť obvineného mal. K. Č. Okresná prokuratúra Bratislava IV zamietla.Dňa 4. decembra 2003 boli pripojené ďalšie trestné veci obvinených.Dňa 15.   apríla   2004 bolo vznesené obvinenie voči   M. K.   pre skutok   spôsobený sťažovateľovi a 27. apríla 2004 bola pripojená ďalšia trestná vec tohto obvineného.Dňa   20.   septembra   2003   boli   vo   veci   pribratí   znalci   z odboru   zdravotníctva a 30. septembra 2004 z odboru psychiatrie.

Dňa 24. marca 2004 bol vo veci pribratý znalec z odboru chirurgie na posúdenie zranení sťažovateľa.

Obvinený mal. K. Č. bol vypočutý 3. augusta 2003, 15. októbra 2003, 25. februára 2004 a 16. apríla 2003.

Poškodený sťažovateľ bol vypočutý 11. marca 2003. Dňa 15. decembra 2004 vyšetrovateľ vydal uznesenie podľa § 23 ods. 3 Trestného poriadku   a uznesenie   o pribratí   znalca   z odboru   psychiatrie   a v ten   istý   deň   aj   znalca z odboru psychológie dospelých.

Dňa   31.   januára   2005   vypracoval   vyšetrovateľ   žiadosť   o zrušenie   ustanoveného obhajcu obvineného M. K. a 15. februára 2005 obvineného J. R., ktorý bol aj toho istého dňa vypočutý.

Dňa 16. februára 2005 bol vypočutý obvinený M. K. a v ten istý deň bol pribratý znalec z odboru psychiatrie.

Dňa   28.   februára   2005   bola   vypočutá   svedkyňa   V.   L.,   2.   marca   2005   obvinený mal. V. D., 4. apríla 2005 svedok F. L a 7. apríla 2005 znalec doc. N.

Vyšetrovateľ zabezpečil posudky na obvinených a výpisy z registra trestov. Na 13. až 16. mája 2005 bol určený termín oboznámenia so spisom.Dňa 1. júna 2005 Okresná prokuratúra Bratislava IV listom sp. zn. 2 Pv 179/03 informovala   zástupkyňu   ligy   aktivistov   o vybavení   ich   sťažnosti,   ktorou   namietali procesné pochybenie   vo   veci   sťažovateľa   s tým,   že   pochybenia   v postupe   vyšetrovateľa nezistila.

Generálna prokuratúra listom sp. zn. IV/1 Gpt 162/03 z 1. augusta 2005 informovala zástupkyňu   ligy   aktivistov,   že   vyhovela   podnetu   sťažovateľa   a že   vydala   pokyn na doplnenie   vyšetrovania   za   účelom   náležitého   zistenia   následkov   trestného   činu u sťažovateľa,   a tým   aj   zabezpečenia   dostatočných   podkladov   pre   správne   právne kvalifikovanie skutku obvinených.

Oba   listy   reagujú   na   rozhodnutie   vyšetrovateľa   Policajného   zboru,   ktorý 18. mája 2005   zamietol   návrhy   ligy   aktivistov   (ako   oznamovateľa)   na   doplnenie vyšetrovania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 2 dohovoru právo každého na život je chránené zákonom.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa   čl.   6   dohovoru   o odstránení   rasovej   diskriminácie   (uverejneného   pod č. 95/1974 Zb. ako vyhláška Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky) zmluvné štáty   zabezpečia   prostredníctvom   príslušných   vnútroštátnych   súdov   a iných   štátnych orgánov všetkým osobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej   diskriminácie,   ktoré   v rozpore   s týmto   dohovorom   porušujú   ich   ľudské   práva a základné slobody, ako aj právo žiadať na týchto súdoch spravodlivú a primeranú náhradu za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.

Podľa čl. 1 dohovoru proti mučeniu (uverejneného pod č. 143/1988 Zb. ako vyhláška Ministerstva   zahraničných   vecí   Slovenskej   republiky)   na   účely   tohto   dohovoru   výraz mučenie   znamená   akékoľvek   konanie,   ktorým   je   človekovi   úmyselne   spôsobená   silná bolesť alebo telesné alebo duševné utrpenie s cieľom získať od neho alebo od tretej osoby informácie alebo priznanie, potrestať ho za konanie, ktorého sa dopustil on alebo tretia osoba alebo z ktorého sú podozriví, alebo s cieľom zastrašiť alebo prinútiť jeho alebo tretiu osobu alebo z akéhokoľvek iného dôvodu založeného na diskriminácii akéhokoľvek druhu, keď takú bolesť alebo utrpenie spôsobí verejný činiteľ alebo iná osoba konajúca z úradného poverenia   alebo   z ich   podnetu   alebo   s ich   výslovným   alebo   tichým   súhlasom.   Toto vymedzenie   nezahŕňa   bolesť   alebo   utrpenie,   ktoré   vznikajú   iba   v dôsledku   zákonných sankcií, sú od týchto sankcií neoddeliteľné alebo sú s nimi náhodou vyvolané (ods. 1). Tento   článok   je   bez   ujmy   akéhokoľvek   medzinárodného   dokumentu   alebo   národného zákonodarstva,   ktoré   obsahujú   alebo   môžu   obsahovať   ustanovenia   so   širším   použitím (ods. 2).

Podľa čl. 13 dohovoru proti mučeniu každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru, zabezpečí, aby každá osoba, ktorá tvrdí, že bola vystavená mučeniu na území pod jurisdikciou tohto štátu, mala právo podať sťažnosť príslušným orgánom tohto štátu a na to, aby   tieto   orgány   vec   bez   meškania   a   nestranne   prerokovali.   Budú   prijaté   opatrenia na zabezpečenie   ochrany   sťažovateľa   a svedkov   pred   akýmkoľvek   zlým   zaobchádzaním alebo zastrašovaním v súvislosti s touto sťažnosťou alebo urobenou svedeckou výpoveďou.

Podľa obsahu sťažnosti je jej predmetom tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho práv chránených   čl.   2,   čl.   3,   čl.   13   a čl.   14   dohovoru,   čl.   6   dohovoru   o odstránení   rasovej diskriminácie   a   čl.   1   a čl.   13   dohovoru   proti   mučeniu   postupom   obvodného   oddelenia a úradu justičnej polície v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-342/KV-2002-IV.

K   namietanému porušeniu práva na život podľa čl. 2 v   spojení s   čl. 13 dohovoru na účinný prostriedok nápravy

Sťažovateľ   v tejto   časti   sťažnosti   uviedol,   že   policajné   orgány   nepostupovali dôkladne a účinne pri vyšetrovaní rasovo motivovaného ublíženia mu na zdraví, a žiada, aby toto bolo posúdené ako ťažká ujma na zdraví,   ale ani táto kvalifikácia   sa   neviaže na pokus o zbavenie života.

Keďže namieta porušenie práv zaručených dohovorom, pre rozhodnutie ústavného súdu o tejto námietke sú rozhodujúce kritériá Európskeho súdu pre ľudské práva pri riešení takto   vznesenej   námietky.   Je   nesporné,   že   právo   na   život   je   najzákladnejším   právom, od ktorého   sa   odvádzajú   iné základné   práva   a slobody.   Európsky   súd   pre ľudské   práva vo svojej   judikatúre   vymedzil   hmotnoprávny   rozsah   práva   na   život   od   prijatia   účinnej zákonnej úpravy členských štátov dohovorom cez zákaz výkonu trestu smrti a stanovenie reštrikcie   pri   používaní   smrtiacej   sily   štátnymi   orgánmi   až   po   pozitívny   záväzok   štátu vykonať   príslušné   opatrenia   smerujúce   k ochrane   ľudského   života.   K tomuto hmotnoprávnemu   rozsahu   sa   viaže   aj   procesnoprávny   rozsah   vyšetrenia   smrti   človeka v súvislosti s možným porušením jeho základného práva.

V namietanom konaní nedošlo k takému konaniu, ktoré by malo za následok stratu života,   ani   k   pokusu   o takéto   konanie,   preto   nebolo   možné   posúdiť   ani   hmotnoprávne ani procesnoprávne   kritériá   práva   na   život   vo   vzťahu   k predmetnému   konaniu.   Preto ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 6 výroku nálezu).

K   námietke porušenia zákazu mučenia podľa čl. 3 dohovoru v   súvislosti s   porušením práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru

Sťažovateľ namietal, že bol terčom rasovo motivovaného útoku, v dôsledku ktorého utrpel závažné zranenia. O motíve útoku sa presvedčil z vyjadrení útočníkov, ktorí počas neho používali výrazy „špinavý čierny Cigán“ a „skap“. Počas tohto útoku ich prosil, aby upustili od takéhoto konania, ktorého sa dopúšťali v prítomnosti jeho vnučky, s ktorou bol na   prechádzke.   Zdôraznil   nielen   fyzické,   ale   aj   psychické   utrpenie,   ktoré   mu   bolo spôsobené, a poukázal aj na stupeň intenzity útokov. Naproti tomu, keď celú vec oznámil orgánom   činným   v trestnom   konaní,   nedošlo   k naplneniu   pozitívneho   záväzku, nebolo vykonané úradné vyšetrenie, čím došlo k ďalšiemu prehĺbeniu jeho psychických útrap.

Keďže i v tomto prípade sťažovateľ namietal porušenie dohovoru spôsobom útoku naňho, ktorý sa mohol stať, východiskom pre rozhodnutie vo veci samej bolo posúdenie daného problému v stabilnej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva.

Intenzita   útokov   na   sťažovateľa   charakterizuje   takéto   počínanie   útočníkov   ako neľudské zaobchádzanie, pretože mu bolo spôsobené závažné fyzické a psychické utrpenie, ktoré je hodné odsúdenia a v danom prípade neospravedlniteľné.

Povaha   zásahu   zo   základnej   fyzickej   a psychickej   integrity   sťažovateľa,   spôsob výkonu tohto zásahu, jeho dĺžka, miesto, fyzické a psychické následky na jeho zdravotný stav a značný stupeň poníženia v prítomnosti vnučky predbežne preukazujú, že sťažovateľ mohol   byť   podrobený   neľudskému   zaobchádzaniu   a že   tak   bolo   porušené   jeho   právo zaručené čl. 3 dohovoru.

Vo veci Írsko v. Spojené kráľovstvo z roku 1978, A-25 (zaobchádzanie) Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že za neľudské môže byť považované zaobchádzanie, ktoré bolo uplatňované úmyselne, po dlhšiu dobu a spôsobilo nielen fyzické poranenia, ale aj morálne a ponižujúce   utrpenie,   ktoré   vyvolalo   u dotknutých   osôb   pocit   strachu,   úzkosti a menejcennosti vedúci k ich poníženiu, zneucteniu a prípadnému zlomeniu ich fyzického a morálneho odporu.

Pojem „neľudské zaobchádzanie“ definovala aj Európska komisia pre ľudské práva ako také zaobchádzanie, ktoré svojvoľne spôsobuje ťažké útrapy, či už psychické alebo fyzické, ktoré sú za danej situácie neospravedlniteľné.

Článok   3   dohovoru   sa   vyznačuje   absolútnosťou,   to   znamená,   že   jeho   ochrana sa vzťahuje na všetkých ľudí, na každom mieste, v každom čase a nie je ničím limitovaná. To znamená, že z tohto práva nie sú prípustné žiadne výnimky.

Tak ako pri čl. 2 dohovoru aj pri čl. 3 dohovoru signatárske strany prevzali na seba procesné záruky, a to pri posudzovaní postupu vnútroštátnych orgánov signatárskeho štátu pri posudzovaní konkrétneho prípadu.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   vo   veci   Assenov   v.   Bulharsko   (rozhodnutie z 28. októbra 1998) zdôraznil, že signatársky štát je povinný zabezpečiť oficiálne a účinné vyšetrovanie   prípadu,   ktoré   identifikuje zodpovedné   osoby   a vyvodí   voči   nim   príslušnú zodpovednosť   najmä   trestnoprávneho   charakteru.   V opačnom   prípade   zákaz   mučenia a neľudského   či   ponižujúceho   zaobchádzania   alebo   trestu   by   bol,   bez   ohľadu   na   svoj zásadný význam, v praxi neúčinný a v niektorých prípadoch by bolo možné, aby príslušníci štátnych orgánov takmer beztrestne pošliapavali práva tých, ktorí podliehajú ich kontrole.

Rovnako aj v rozhodnutí zo 6. apríla 2000 (sťažnosť č. 26772/95) vo veci Labita v. Taliansko Európsky súd pre ľudské práva vyslovil porušenie procesného postupu vo veci zdĺhavého vyšetrovania.

Sťažovateľ   namietal,   že   vyšetrovanie   v jeho   veci   dlho   neviedlo   k postaveniu páchateľov pred nestranný súd, ktorý by vo veci rozhodol. Ako dôkaz porušenia dôkladnosti v postupe   vyšetrovania   sťažovateľ   doložil   stanovisko   generálnej   prokuratúry,   ktorým akceptovala jeho námietky voči priebehu a výsledkom vyšetrovania.

Pri skúmaní podmienok namietaného porušenia práva zaručeného čl. 3 dohovoru a najmä jeho procesných garancií ústavný súd zistil, že skutok, ktorý sa mal stať 7. júla 2002, by mohol napĺňať všetky znaky neľudského zaobchádzania so sťažovateľom, pričom ide o závažné podozrenie z trestného činu, ktorý nebol dosiaľ vyšetrený. Toto konanie má znaky   konania,   ktoré   požíva   ochranu   čl.   3   dohovoru,   teda   ochranu   pred   neľudským zaobchádzaním.

Sťažovateľ 9. augusta 2002 podal trestné oznámenie obvodnému oddeleniu. Napriek tomu,   že   identifikoval   páchateľov   a oznámil   ich   bydlisko,   vo   veci   bolo   začaté   trestné stíhanie až 13. februára 2003. Skutočnosť, že obvodné oddelenie malo presné informácie o sťažovateľom   označených   páchateľoch   a mohlo   si   zadovážiť   lekárske   posudky o zraneniach   sťažovateľa,   došlo   k začatiu   trestného   stíhania   až s odstupom   7   mesiacov, čo ústavný   súd   považuje   za ústavne   neakceptovateľné.   Skutočnosti   tvrdené   riaditeľom obvodného   oddelenia,   že   polícia   je   zle   personálne   obsadená,   že   jednotliví   policajti odchádzali   na rodičovskú   dovolenku,   prípadne   do   zamestnania   mimo   polície,   nemôžu brániť   realizácii   záväzku   štátu   urýchlene   vyšetriť   činy,   ktoré   požívajú   ochranu   čl.   3 dohovoru. Neospravedlniteľné prieťahy pri začatí trestného stíhania zo strany obvodného oddelenia ústavný súd považuje za porušenie procesných podmienok, a tým aj za porušenie práva podľa čl. 3 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Pokiaľ ide o posúdenie postupu úradu justičnej polície, tomuto bola vec postúpená 13. februára 2003 a k vzneseniu obvinenia voči mal. K. Č. došlo až 23. júna 2003 a voči sťažovateľom označenému spolupáchateľovi M. K. až 15. apríla 2004. Postup vyšetrovateľa v konaní z hľadiska včasnosti a úplnosti vyšetrovania je taktiež ústavne neakceptovateľný. Takýto postup znamená zlyhanie procesných záruk kladených na vyšetrovanie a ústavný súd si uvedomil aj iné závady v konaní. Sťažovateľ namietal kvalifikáciu trestného činu aj postup vo vyšetrovaní, ale napriek tomu bol vypočutý len raz 11. marca 2003, teda v čase, keď ešte nebolo vznesené obvinenie voči žiadnej z podozrivých osôb.

Podozrivé osoby boli od počiatku známe, ale u prvej došlo k vzneseniu obvinenia takmer po 1 roku od podania trestného oznámenia a u druhej až po vyše 20 mesiacoch. Postup   okresného   riaditeľstva   nepredstavuje   realizáciu   plnenia   záväzkov   na   zaručenie odstránenia následkov možného trestného činu, a tým realizáciu čl. 3 dohovoru. O tom, že námietky sťažovateľa majú reálny základ, svedčí aj prijatie a akceptovanie jeho sťažnosti generálnou prokuratúrou.

Ústavný   súd   zistil   v postupe   úradu   justičnej   polície   porušenie   procesných   zásad, a tým aj porušenie čl. 3 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa   čl.   127   ods.   2   druhej   vety   ústavy   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ sa takéhoto výroku dožadoval, a to aj v záverečnom návrhu na ústnom prejednaní veci.

Ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa (bod 1 výroku nálezu), a preto uložil úradu justičnej polície, aby vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP-342/KV-2002-IV konal (bod 2 výroku nálezu).

K   námietke porušenia práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru,   práva na   ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 14 dohovoru, čl. 6 dohovoru o   odstránení rasovej diskriminácie a   čl. 1 a   čl. 13 dohovoru proti mučeniu

Sťažovateľ v sťažnosti namietal najmä porušenie princípov základných práv a slobôd zaručených týmito článkami medzinárodných dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná ako signatárska krajina. Pri úvahe o ich porušení vychádzal zo samotného útoku, ktorý bol rasovo motivovaný, a tiež z toho, že je rómskej národnosti. Sťažovateľ vidí svoju diskrimináciu nielen v zdĺhavosti konania, ale najmä v samotnom prístupe vyšetrovacích orgánov, ktoré sa vôbec nezaoberali jeho vyjadreniami a návrhmi na doplnenie dokazovania a bezdôvodne   odkladali   jeho   výsluch.   Vyšetrovacie   orgány   oboch   namietaných porušovateľov   práv   sťažovateľa   prejavili   voči   nemu   svojím   postupom   v konaní a nereflektovaním na jeho dôkazy nedostatok úcty.

Na otázku člena senátu, v čom konkrétne vidí namietané porušenie práv zaručených označenými článkami medzinárodných zmlúv zo strany vyšetrovacích orgánov, sťažovateľ neuviedol konkrétne   namietané   postupy   okrem   všeobecnej   pripomienky   na   pomalosť konania   vo   veci   a neakceptovanie   návrhov   sťažovateľa   s tým,   že   priamo   v postupe policajtov nemôže preukázať takéto konanie. Sťažovateľ tak nepreukázal, že by mu neboli poskytnuté účinné prostriedky nápravy (čl. 14 dohovoru) alebo že by vo svojom konaní bol postupom orgánov polície diskriminovaný z dôvodu svojej rasy.

Takýto   postup   nezistil   ani   ústavný   súd.   Sťažovateľ   vo   svojej   veci   má   dostupné zákonom   priznané   prostriedky   nápravy,   ktoré   aj   využil   tým,   že   generálna   prokuratúra akceptovala jeho podnet a záväzným pokynom usmernila postup vyšetrovateľa.

V namietanom postupe orgánov polície boli zistené závažné nedostatky, ktoré majú charakter porušenia základného práva, avšak nie v spojení s čl. 14 dohovoru.

Pokiaľ   ide   o aplikovateľnosť   čl.   6   dohovoru   o odstránení   rasovej   diskriminácie a čl. 1 a čl.   13   dohovoru   proti   mučeniu,   ústavný   súd   nezistil   porušenie   týchto   článkov oboma subjektmi – obvodným oddelením ani úradom justičnej polície. Aplikovateľnosť týchto   medzinárodných   záväzkov   nevedel   bližšie   charakterizovať   ani   sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 6 výroku nálezu).

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení práva sťažovateľa (bod 1 výroku nálezu), zaoberal sa jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Ústavný   súd   pri   stanovení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia prihliadol na stav   konania   vo   veci,   v ktorej   došlo   k porušovaniu   základných   práv sťažovateľa.

Sťažovateľ   žiadal   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   300   000   Sk ako náhradu   nemajetkovej   ujmy   za   porušenie   jeho práv.   Túto   čiastku   rozdelil   na sumu 100 000   Sk   za   ujmu   spôsobenú   neodôvodnenými   prieťahmi   v konaní   a nečinnosťou orgánov činných v trestnom konaní, ktorú vynásobil koeficientom x 3, pri spôsobení ťažkej ujmy   na zdraví   sťažovateľovi   obzvlášť   brutálnym   spôsobom,   pri   spôsobení   obzvlášť závažných   fyzických   zranení   a psychických   následkov,   necitlivým   postupom   orgánov činných   v trestnom   konaní   pri   porušovaní   základných   práv   a slobôd,   najmä   práva na konanie bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   neakceptoval   výpočet   stanovený   sťažovateľom,   ktorý   jeho   právny zástupca ani nedal do súladu s uznesením ústavného súdu o prijatí veci na ďalšie konanie, pretože neboli prijaté námietky porušenia základného práva podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v namietanom vyšetrovaní policajných orgánov.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   ústavný   súd   riadil   úvahou,   že cieľom primeraného   finančného   zadosťučinenia   nie   je   náhrada   škody,   hoci   sa   jej   sťažovateľ domáha.

Ústavný súd rozdelil primerané finančné zadosťučinenie medzi oba subjekty, ktoré spôsobili   porušenie   základných   práv   sťažovateľa.   V okolnostiach   prípadu   ústavný   súd považuje za primerané zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, pričom každý z porušovateľov práv bude povinný zaplatiť sumu 50 000 Sk v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu). Vo zvyšnej časti návrhu na primerané finančné zadosťučinenie nevyhovel (bod 6 výroku nálezu).

Sťažovateľ žiadal aj priznanie trov konania.

Podľa ustanovenia § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa   ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný. Pri uplatnení náhrady trov konania bolo potrebné vziať do úvahy, že sťažovateľ mal dvoch právnych zástupcov, z ktorých prvý sa podieľal na spísaní a podaní sťažnosti a druhý na podaní vyjadrenia a účasti na pojednávaní.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa   ktorého   ak predmet   sporu   nie   je   oceniteľný   peniazmi,   odmena   za   jeden   úkon je jedna šestina výpočtového základu.

Predmetom   konania pred   ústavným   súdom   je   ochrana   základných   práv   a slobôd, ktorý nie je oceniteľný peniazmi.

Vzhľadom na to, že dva úkony právnej služby boli vykonané v roku 2003 (advokát JUDr. M. M.) a tri úkony v roku 2005 (advokát JUDr. S. J.), v prvom prípade boli trovy konania   uplatnené   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb za dva úkony spolu vo výške 8 796 Sk.

Pokiaľ ide o advokáta JUDr. S. J., tento si uplatnil trovy konania za tri úkony, a to prevzatie a prípravu zastúpenia, písomné podanie ústavnému súdu a účasť na pojednávaní, ktoré vyčíslil sumou 7 503 Sk plus tri režijné paušály po 150 Sk, čo spolu predstavuje sumu vo výške 7 953 Sk. Zároveň si uplatnil aj náhradu za stratu času vo výške 5 500 Sk za 22 polhodín   po 250 Sk.   Predložil   taktiež   kópiu   osvedčenia   o registrácii   pre daň   z pridanej hodnoty a cestovné lístky na vlak z B. do K. a späť. Spolu si uplatnil trovy konania vo výške 17 613 Sk.

Ústavný súd zistil, že správny výpočet trov konania je 17 602 Sk, ktoré zaviazal uhradiť   úrad   justičnej   polície   do   pätnástich   dní   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia (bod 5 výroku nálezu).

Čiastku 8 796 Sk za trovy právneho zastúpenia sťažovateľa advokátom JUDr. M. M. ústavný súd zaviazal uhradiť obvodné oddelenie tiež do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. októbra 2005