znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 72/03-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. P., CSc., bytom N. Z., ktorou namietal porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 26 Cob 70/2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M, P., CSc., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním   zo   17.   marca   2003,   doručeným   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“) 19. marca 2003, požaduje Ing. M. P., CSc., bytom N. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), vydanie nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na prejednanie záležitosti v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v Nitre   (ďalej   len „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   26   Cob   70/2002.   Ďalej   požaduje,   aby ústavný súd   prikázal krajskému súdu neodkladne rozhodnúť o jeho odvolaní z 23. októbra 2002 proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 Cb 80/02-49 z 2. októbra 2002 a priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk.

Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd uznesením č. k. 15 Cb 80/02-49 z 2. októbra 2002 zastavil konanie o návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by sa   Slovenskému   plynárenskému   priemyslu,   a.   s.,   prikázalo   obnoviť   dodávky   zemného plynu.   Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   okresného   súdu   23.   októbra   2002   odvolanie, o ktorom do podania sťažnosti na ústavný súd krajský súd nerozhodol, a to ani napriek sťažnosti podanej predsedovi krajského súdu.

Podľa názoru sťažovateľa bolo povinnosťou krajského súdu v zmysle § 75 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) rozhodnúť o jeho odvolaní v 30-dňovej lehote a keďže sa tak nestalo, bol tým porušený čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z dokladov predložených sťažovateľom, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplývajú nasledovné podstatné skutočnosti.

Z odvolania sťažovateľa doručeného okresnému súdu 23. októbra 2002 vyplýva, že sťažovateľ   namietol   nezákonnosť   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   15   Cb   80/02-49 z 2. októbra 2002 a žiadal, aby bolo toto uznesenie zrušené.

Z prípisu podpredsedu krajského súdu JUDr. R. G. č. Spr. 3230/02 z 21. januára 2003 vyplýva,   že   predmetná   vec   bola   krajskému   súdu   predložená   na   rozhodnutie   okresným súdom 15. novembra 2002 a že bude o nej rozhodnuté v priebehu mesiaca január 2003.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 26 Cob 70/2002-57 z 31. januára 2003 vyplýva, že krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 15 Cb 80/02-49 z 2. októbra 2002 a vec vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie,   lebo   nepovažoval   za   správny   právny   názor okresného súdu, podľa ktorého bolo treba konanie zastaviť pre prekážku veci už rozsúdenej, teda   preto,   že   o   totožnom   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   bolo   už   predtým právoplatne rozhodnuté.

Spis spolu s písomným vyhotovením uznesenia krajského súdu bol okresnému súdu vrátený   10. marca   2003   a okresný   súd   uznesenie   krajského   súdu   expedoval   účastníkom konania 17. marca 2003.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Predovšetkým treba uviesť, že sťažovateľ sa mýli, keď s poukazom na ustanovenie § 75   ods.   2   OSP   vyslovuje   názor,   že   bolo   povinnosťou   krajského   súdu   rozhodnúť o odvolaní v lehote 30 dní, lebo lehoty na rozhodnutie o predbežnom opatrení, ktoré sú uvedené v tomto zákonnom ustanovení, sa vzťahujú na rozhodovanie súdu prvého stupňa, teda v danom prípade okresného súdu. Z ustanovenia § 217 OSP vyplýva, že odvolací súd rozhodne o odvolaní proti rozhodnutiu o návrhu na vydanie predbežného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. g) OSP bez zbytočného odkladu, najneskôr do 30 dní od jeho podania alebo   od   odstránenia   jeho   nedostatkov.   V predmetnej   veci   ide   o návrh   na   vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa má nariadiť obnovenie dodávky zemného plynu. Nejde teda o návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by súd mal prikázať nevstupovať dočasne do domu alebo bytu, lebo iba na tieto prípady je stanovená lehota pre odvolací súd.

Ďalej je treba uviesť, že podľa názoru ústavného súdu doba od 15. novembra 2002, kedy   bol   spis   predložený   krajskému   súdu,   do   10.   marca   2003,   kedy   po   rozhodnutí o odvolaní   bol   spis   vrátený   okresnému   súdu,   teda   celkom   4   mesiace   bez   5   dní,   bola primeraná a nemožno v nej vidieť zbytočné prieťahy. Krajský súd konal vo veci plynulo a primerane okolnostiam danej veci.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   treba   sťažnosť   považovať   za   zjavne neopodstatnenú.

Vychádzajúc   z uvedeného   záveru   ústavný   súd   považoval   za   zbytočné   vyzývať sťažovateľa, aby v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde predložil splnomocnenie na jeho zastupovanie advokátom, resp. komerčným právnikom.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní v senáte odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2003