znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 719/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť Š. K., a F. S., zastúpených advokátkou JUDr. Andreou Tkáčovou, Magurská 3, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Co 13/2012 z 26. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. K. a F. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2014 doručená sťažnosť Š. K. a F. S. (ďalej len „sťažovatelia, resp. v citovanom texte aj „žalobcovia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. 4 Co 13/2012 z 26. júna 2014.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojenej prílohy vyplýva, že sťažovatelia boli v procesnom postavení   žalobcov   v súdnom   spore   o náhradu   škody   (z   titulu   nekvalitne   poskytnutých advokátskych služieb) proti žalovanému (advokátovi...) vedenom na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 15 C 80/2010.

Okresný súd rozsudkom z 3. novembra 2011 žalobu sťažovateľov zamietol a zaviazal ich povinnosťou nahradiť žalovanému trovy konania. O odvolaní sťažovateľov rozhodol krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   zo   6.   júna   2014,   ktorým   potvrdil   prvostupňový rozsudok „vo   výroku,   ktorým   bola   žaloba   zamietnutá“ a zrušil „rozsudok   vo   výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie“.

3. Podľa názoru sťažovateľov „Napadnuté orgány (t. j. vo veci konajúce všeobecné súdu,   pozn.) teda   v   prerokovávanej   veci   nevenovali   náležitú   pozornosť   navrhovaným dôkazom   nasvedčujúcim   opaku   nimi   urobeného   skutkového   záveru   a   zodpovedajúcim spôsobom tieto dôkazy nevyhodnotili. Uvedená skutočnosť podľa názoru sťažovateľov vedie k pochybnostiam o rešpektovaní prvkov ústavnosti a zákonnosti pri vyhodnocovaní dôkazov napadnutými orgánmi. Zásada voľného hodnotenia dôkazov totiž neznamená, žeby orgány súdnej moci pri svojom rozhodovaní mali na výber, ktoré z vykonaných dôkazov vyhodnotia a ktoré nevyhodnotia, alebo o ktoré z vykonaných dôkazov oprú svoje skutkové závery, resp. ktoré opomenú.“.

4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Krajský súd... pod sp. zn. 4Co/13/2012 porušil základné právo Š. K... a F. S... na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   jej   právo   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 26.6.2014 zrušuje v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu... z 3.11.2011 a v časti v ktorej bola žaloba zamietnutá v rozsahu zrušenia vec vracia na ďalšie konanie.

3. Základné právo Š. K... a F. S... na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Krajského súdu... konaní pod sp. zn. 4Co/13/2012 porušené bolo.

4. Základné právo Š. K... a F. S.... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy... s podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru... postupom Krajského súdu... konaní pod sp. zn. 5Co/60/2014 porušené bolo.

5. Krajský súd... je povinný Š. K... a F. S... uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 434,16 €...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

7.   Predmetom   sťažnosti   sťažovateľov   je   namietané   porušenie   označených   práv zaručených   ústavou,   dohovorom   a   dodatkovým   protokolom   postupom   krajského   súdu v odvolacom konaní a jeho rozsudkom sp. zn. 4 Co 13/2012 z 26. júna 2014.

II.A K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

9. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 275/2010).

10. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovatelia vidia porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru najmä z dôvodov koncentrovane vyjadrených v bode 3.

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

12. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v   danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím č. k. 4 Co 13/2012-160 z 26. júna 2014 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.

13. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozhodnutia krajského súdu ústavný súd   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   odmietol   žalobu sťažovateľov na náhradu škody, v okolnostiach daného prípadu primerane odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd   po   oboznámení   podstaty   postupu   a rozsudku   okresného   súdu   uviedol   odvolaciu argumentáciu sťažovateľov:

„Proti   tomuto   rozsudku   podali   v   zákonnej   lehote   odvolanie   obidvaja   žalobcovia z dôvodu ust. § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p.. Uviedli, že rozhodnutie súdu prvého stupňa považujú za nesprávne a vytýkajú mu predovšetkým to, že neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a tiež, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd sa nezaoberal   rozporom   vo   výpovedi   žalovaného   zo   dňa   8.9.2011   a   jeho   písomným vyúčtovaním odmeny za právne zastúpenie. Keď tvrdil na pojednávaní, že zálohu zobral z hodnoty veci 1,800.000,- Sk a následne v písomnom vyúčtovaní uvádza hodnotu sporu 778.000.- Sk. Z rozporného tvrdenia žalovaného jednoznačne vyplýva, že si vypýtal zálohu od   oboch   žalobcov   a   neoboznámil   ich   o   spôsobe   výpočtu   advokátskej   odmeny,   ani o možnostiach   dohody   o   advokátskej   odmene.   Namietali   aj   spôsob   výpočtu   odmeny právnych   služieb,   ktoré   mal   žalobcom   žalovaný   poskytnúť.   Žalovaný   nepostupoval   pri zastupovaní žalobcov s odbornou starostlivosťou a nedbal ani a účelnosť a hospodárnosť právnych služieb. Nepostupoval podľa § 18 ods. 3 Zákona o advokácii, keď pri výkone advokácie nepostupoval tak, aby neznižoval dôstojnosť advokátskeho stavu. Ako vyplýva z dôkazov   nachádzajúcich   sa   v   spise   a   z   výpovede   žalovaného   doposiaľ   nevie   z   čoho vypočítal   odmenu   a   preto   ani   nemohol   nikdy   informovať   žalobcov   o   spôsobe   výpočtu. Porušil teda ust. § 18 ods. 4 Zákona o advokácii a preto mu nepatrí odmena za také úkony pri   ktorých   nepostupoval   s   odbornou   starostlivosťou   podľa   ust.   §   18   ods.   5   Zákona o advokácii. Pokiaľ súd rozhodol rozsudkom tak, že žalobu zamietol, toto konanie súdu považujú žalobcovia za odmietnutie spravodlivosti a majú za to, že citovaným rozhodnutím súd   odoprel   žalovanému   (zrejme   mali   na   mysli   žalobcovi)   jeho   zákonné   právo na spravodlivý   proces,   ktoré   je   garantované   zákonom,   ale   aj   Ústavou   a   Dohovorom o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Napokon   súd   prvého   stupňa   priznal žalovanému náhradu trov konania, pričom žalovaný splnomocnil sám seba na zastupovanie, resp.   svojho   koncipienta,   ktorý   nemá   právo   na   náhradu   trov   konania   podľa   vyhl. č. 655/2004 Z.z..   Pri trovách konania teda žalobcovia v odvolaní majú za to,   že sú tu dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   podľa   ust.   §   150   O.s.p..   Navrhli,   aby   odvolací   súd napadnutý   rozsudok   zrušil   a   vec   vrátil   späť   na   ďalšie   konanie   a   zároveň   zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi v 1. rade 581,67 eura s prísl. a žalobcovi v 2. rade 122,80 eura s prísl. a zaviazal ho tiež nahradiť všetky trovy konania.“

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:„Odvolací súd na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal   bez   nariadenia   pojednávania,   preskúmal   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   aj s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov proti výroku rozsudku vo veci samej nie je dôvodné.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 26. júna 2014, pričom miesto a čas tohto verejného vyhlásenia bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p.).

Žalobcovia v odvolaní proti rozsudku uplatnili odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c), d), f) O.s.p..

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov vykonaného, dokazovania, t. j. že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliadal na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov.   Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov so zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Nesprávnym posúdením veci v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. treba rozumieť omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému dochádza, ak súd   aplikoval   na   zistený   skutkový   stav   nesprávny   právny   predpis,   alebo   ak   síce   použil správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Dôvod odvolania uvedený v § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. zahŕňa neúplné zistenie skutkového stavu veci, pretože súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Účastníci konania sú povinní uvádzať rozhodujúce skutočnosti a majú dôkaznú povinnosť na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne o tom, ktoré z navrhnutých dôkazných prostriedkov sa vykonajú, nemá teda povinnosť vykonať všetky   navrhované   dôkazné   prostriedky,   ale   ak   ich   nevykoná   a   v   dôsledku   toho   dôjde k neúplnému zisteniu skutkového stavu, je tu dôvod na podanie odvolania.

Odvolací   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   v   intenciách   podaného odvolania dospel k záveru, že postupu prvostupňového súdu v konaní ani jeho rozhodnutiu nemožno   vytknúť   pochybenia   zakladajúce   záver   o   naplnení   niektorého   z uplatňovaných dôvodov odvolania. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa totiž nemožno vytknúť nedostatočné zistenie   skutkového   stavu   ani   to,   že   by   vzal   do   úvahy   skutočnosti,   ktoré   z   vykonaných dôkazov   alebo   z   prednesov   účastníkov   nevyplynuli   a   nevyšli   za   konania   najavo,   že   by opomenul   niektoré   rozhodujúce   skutočnosti,   ktoré   boli   vykonaným   dôkazmi   preukázané alebo   že   by   v jeho   hodnotení   dôkazov   bol   logický   rozpor,   prípadne   že   by   výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p. alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia   alebo   použité   zákonné   ustanovenia   nesprávne   interpretoval,   prípadne   že nevykonal navrhnuté dôkazné prostriedky a v dôsledku toho neúplne zistil skutkový stav. Námietka, že žalovaný nevie doposiaľ, z akej sumy účtoval žalobcom úkony právnej pomoci neobstojí, keďže v písomnom vyúčtovaní je jednoznačne uvedená sumy 778.000,- Sk a iné dôkazné prostriedky ani neboli navrhované.

Súd prvého stupňa dospel vo svojom rozhodnutí k záveru a tento záver prezentoval aj v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku,   že   žalovaný   prevzal   vec   žalobcov   ako   advokát, prevzatím veci a zastupovaním im však nemohol spôsobiť škodu tak, ako ju žalujú v tomto konaní. Tento záver súdu prvého stupňa považuje odvolací súd za správny a na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia i k jednotlivým odvolacím dôvodom žalobcov odvolací súd uvádza:

Zodpovednosť   advokáta   za   škodu   upravuje   ustanovenie   §   26   zák.   č.   586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších predpisov. Podľa neho advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie; zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú jeho koncipientom alebo jeho zamestnancom, ak advokát vykonáva advokáciu ako spoločník spoločnosti podľa tohto zákona, povinnosť podľa tohto ustanovenia sa vzťahuje iba na túto spoločnosť. Ak tento zákon neustanovuje inak, advokát sa zbaví zodpovednosti podľa odseku 1, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho žiadať.

Vo   vzťahu   k   ustanoveniu   §   420   Občianskeho   zákonníka   je   toto   ustanovenie špeciálnym.   Odvolací   súd   poukazuje   na   správne   odôvodnenie   rozsudku   prvostupňového súdu,   že   neboli   v   konaní   žalobcami,   ktorých   zaťažuje   dôkazné   bremeno,   preukázané predpoklady   vzniku   zodpovednosti   žalovaného   za   škodu   ale   ani   samotná   škoda   podľa všeobecných predpisov. Neprichádza do úvahy ani zodpovednosť žalovaného podľa vyššie uvedeného ustanovenia zákona o advokácii, lebo nebolo preukázané, že by žalovaný ako advokát pri výkone advokácie (a zastupovaní žalovaných) bol im spôsobil škodu. Žalobcovi uplatnili svoj nárok na náhradu škody, nie na vydanie bezdôvodného obohatenia, kedy by predmetom dokazovania bola dôvodnosť vyúčtovaných úkonov právnej služby poskytnutých žalovaným žalobcom.

Vzhľadom k tomu, že žalobcovia ani v odvolacom konaní právne relevantným spôsobom   svoj   nárok   nepreukázali   a   správnosť   napadnutého   rozsudku   nespochybnili uplatnenými odvolacími dôvodmi, odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil ako vecne správny.

Žalobcovia svojím odvolaním napadli celý rozsudok, t. j. aj výrok o trovách konania. Súd prvého stupňa zaviazal žalobcov v 1. a v 2. rade podľa zásady úspechu v konaní v zmysle   §   142   ods.   1   O.s.p.   zaplatiť   žalovanému   náhradu   trov   konania   spoločne a nerozdielne, avšak toto svoje rozhodnutie ničím právne neodôvodnil, teda ide o výrok nepreskúmateľný v odvolacom konaní. Nie sú teda predpoklady na potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa v tomto výroku, preto odvolací súd v zmysle ust. § 221 ods. 1, 2 O.s.p. v tejto   časti   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zrušil   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.“

14. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

15. Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne uviedol skutkový stav, z ktorého vychádzal, vykonal ústavne súladný výklad relevantných právnych noriem a jeho závery nie sú   arbitrárne.   Ústavný súd preto nezistil   pri   predbežnom prerokovaní žiadnu možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s posudzovaným rozsudkom.

16. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu

17. Sťažovatelia súčasne namietali aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu už uvedeným postupom a rozhodnutím krajského súdu.

18. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

19. Pretože sťažovatelia namietajúci tiež porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu tieto porušenia opreli o dôvody v podstate identické ako v súvislosti s namietanými porušeniami práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné odmietnuť sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

20. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ich ďalšími návrhmi nezaoberal (bod 4).

21. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania (koncentrovanom v jeho petite). Keďže sťažovatelia sa (v texte sťažnosti namietali aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy) nedožadovali vyslovenia porušenia tohto základného práva v petite sťažnosti, ústavný súd sa touto ich námietkou (v súvislosti s ich kvalifikovaným právnym zastúpením) nepovažoval za dôvodné zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2014