znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 718/2014-59

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíkaprerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Molin   s.   r.   o.,   Cintorínska   9,   Bratislava,zastúpenej   advokátom   JUDr.   Antonom   Leontievom,   LL.M,   Advokátska   kanceláriaTaylorWessing   e/n/w/c   advokáti   s.   r.   o.,   Panenská   6,   Bratislava,   vo   veci   namietanéhoporušenia   jej   základných   práv   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Bratislave   z   28.   novembra   2013č. k. 2 CoKR   86/2013-412,   č.   k.   2 CoKR   87/2013-413,   č.   k.   2   CoKR   88/2013-414,č. k. 2 CoKR 89/2013-415 a č. k. 2 CoKR 90/2013-416 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Molin s. r. o., na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajskéhosúdu v Bratislave z 28. novembra 2013 č. k. 2 CoKR 86/2013-412, č. k. 2 CoKR 87/2013-413, č. k. 2 CoKR 88/2013-414, č. k. 2 CoKR 89/2013-415 a č. k. 2 CoKR 90/2013-416p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenia   Krajského   súdu   v   Bratislave   z   28.   novembra   2013   č.   k.2 CoKR 86/2013-412,   č.   k.   2   CoKR   87/2013-413,   č.   k.   2   CoKR   88/2013-414,   č.   k.2 CoKR 89/2013-415   a   č.   k.   2   CoKR   90/2013-416 z r u š u j e   a   veci   mu v r a c i ana ďalšie konanie.

3. Obchodnej   spoločnosti   Molin   s.   r.   o., p r i z n á v a   náhradu   trov   právnehozastúpenia v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov), ktoré j eKrajský   súd   v   Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   Advokátskej   kancelárieTaylorWessing   e/n/w/c   advokáti   s.   r.   o.,   Panenská   6,   Bratislava,   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k.I. ÚS 718/2014-36 z 19. novembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Molin s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľačl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na súdnu ochranu podľa čl.46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru oochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajskéhosúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 28. novembra 2013 č. k. 2 CoKR 86/2013-412,č. k. 2 CoKR 87/2013-413, č. k. 2 CoKR 88/2013-414, č. k. 2 CoKR 89/2013-415 a č. k. 2CoKR   90/2013-416   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenia   krajského   súdu“),   ktoré   súrozhodnutiami v zmysle zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene adoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“alebo   „ZoKR“).   Súčasne   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť   napadnutých   uzneseníkrajského súdu.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len„okresný súd“) uznesením sp. zn. 2 R 9/2012 z 12. marca 2013 zastavil reštrukturalizačnékonanie   na   majetok   úpadcu   obchodnej   spoločnosti   O.St.S.,   a.   s.   v   konkurze,Záhradnícka 51, Bratislava (ďalej len „úpadca“), a vyhlásil konkurz na jej majetok (ďalejlen „konkurz“). Súčasne ustanovil za konkurzného správcu úpadcu Prvý správcovský dom,k. s., Bratislava (ďalej len „správca“). Sťažovateľka si svoje pohľadávky voči úpadcoviv sume približne 2 mil. € s prísl. prihlásila do konkurzu riadne a včas.

3. Správca zistil, že jediným reálnym aktívom úpadcu je pohľadávka voči spoločnostiP1, s. r. o., Bratislava (ďalej len „P1“), v celkovej sume 2 098 888,62 € s prísl. z tituluneuhradenej ceny za dielo podľa zmluvy o dielo. Správca uplatnil pohľadávku úpadcu vočiP1   na   príslušnom   súde,   konanie   je   vedené   na   Okresnom   súde   Bratislava   IIpod sp. zn. 22 Cb 140/2013,   a   súčasne   na   návrh   správcu   krajský   súd   uznesením   č.   k.3 Cob 325/2013-179 zo 16. októbra 2013 nariadil predbežné opatrenie, ktorým zakázal P1disponovať s nehnuteľnosťami v jej vlastníctve z dôvodu, že výkon rozhodnutia súdu vo vecisamej by bez nariadenia predbežného opatrenia bol ohrozený.

4. Na základe zmlúv o postúpení pohľadávok uzatvorených v septembri 2012 ažfebruári 2013 malo dôjsť k prevodu pohľadávok z veriteľov SCP s. r. o., P13 Retail park s. r.o., KELAY ENTERPRISES LLC, ALFA PROPERTY DEVELOPMENT s. r. o., a ALFAFACILITY MANAGEMENT s. r. o. (spolu ďalej len „spriaznení veritelia“), na P1; celkovásuma postúpených pohľadávok by mala predstavovať viac ako 4 100 000 €. Zmluvy opostúpení   pohľadávky   podľa   sťažovateľky   vzbudzujú   dôvodné   pochybnosti,   že   bolipripravené a podpísané dodatočne a účelovo (dôvody sú popísané podrobne na s. 5 a 6sťažnosti, pozn.).

5. Návrhmi doručenými okresnému súdu 23. augusta 2013 sa P1 domáhala vstupudo konkurzu namiesto spriaznených veriteľov. P1, ako aj všetci spriaznení veritelia pritompatria do rovnakej korporátnej skupiny – skupiny Alfa Group. Okresný súd pri rozhodovanío návrhoch P1 na vstup do konkurzu vychádzal z procesnej úpravy vstupu do konaniaobsiahnutej v § 25 zákona o konkurze a návrhy P1 uzneseniami zo 4. októbra 2013 zamietolz dôvodu, že k prevodu pohľadávok (postúpením pohľadávok) na P1 došlo pred vyhlásenímkonkurzu. Proti týmto rozhodnutiam okresného súdu podala P1 odvolania.

6. Následne napadnutými uzneseniami z 28. novembra 2013 zmenil krajský súduznesenia   prvostupňového   súdu   tak,   že   povolil   vstup   P1   do   konkurzu   namiestospriaznených   veriteľov.   Všetky   napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   vychádzajúz rovnakých právnych záverov a sú totožné aj v časti odôvodnenia. Podľa sťažovateľkykrajský súd nesprávne aplikoval na zmenu účastníka v konkurze ustanovenie § 92 ods. 2Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   pretože   zákon   o   konkurze   obsahuje„komplexnú osobitnú procesnú úpravu zmeny účastníka konania po vyhlásení konkurzu (§ 25 -27... - procesný inštitút vstupu nového veriteľa do konania). Táto úprava je vo vzťahu k ustanoveniam OSP o zmene účastníka konania vo vzťahu špeciality a preto sa § 92 ods. 2 OSP v danom prípade neuplatní.“. Okrem toho nesprávne zmenil uznesenia okresnéhosúdu, ktorými povolil vstup P1 do konkurzu aj napriek tomu, že k postúpeniu pohľadávokprihlásených do konkurzu spriaznenými veriteľmi došlo pred začatím konkurzného konaniana   majetok   úpadcu.   Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   krajský   súd „arbitrárnym,   vnútorne nekonzistentným   a   nedostatočným   odôvodnením   uznesení   porušil   základné   právo...   na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie...“.

7.   Krajský   súd   ďalej „bez   primeraného   odôvodnenia   dospel   k   záveru,   že hmotnoprávna   dohoda   medzi   postupcom   (spriaznení   veritelia)   a   postupníkom   (P1) o časovom   obmedzenom   práve   postupcu   vymáhať   pohľadávku   predstavuje   právnu skutočnosť, s ktorou procesné právne predpisy (ZoKR) spájajú prevod práv a povinností, o ktorých   sa   koná.   P1   nie   je   možné   považovať   za   konkurzného   veriteľa,   pretože   svoju pohľadávku neprihlásila včas a spôsobom stanoveným ZoKR, a to ani na základe tvrdenia, že pôvodní konkurzní veritelia (Spriaznení Veritelia) prihlásili do konkurzu pohľadávky vo svojom mene ale na účet P1. Z jednotlivých prihlášok do konkurzu totiž vyplýva, že prihlášky podali vo svojom mene a na svoj účet spriaznení veritelia, ktorí však neboli oprávnení prihlásiť si pohľadávky ako svoje do konkurzu, pretože postúpením pohľadávok podľa príslušných zmlúv o postúpení pohľadávky ich stratili.

Cieľom a účelom konkurzného konania je, aby boli všetci veritelia jedného dlžníka, ktorý je v úpadku, uspokojení relatívne rovnomerne a spravodlivo a veriteľom je súčasne daná možnosť významným spôsobom ovplyvňovať priebeh konkurzného konania. Teda je nevyhnutné a je v súlade s účelom konkurzného konania, aby boli v konkurznom konaní zistené nielen pohľadávky dlžníka ale aj všetci veritelia dlžníka práve za účelom právnej istoty. Krajský súd vôbec neskúmal pred ložené   zmluvy   o   prevode   pohľadávok   a   teda   či skutočne došlo k nadobudnutiu pohľadávok zo strany P1...“.

8. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhovala, aby ústavný súd poprijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo obchodnej spoločnosti MOLIN s.r.o... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., právo   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy...   uzneseniami   Krajského   súdu v Bratislave č.k. 2 CoKR/86/2013- 412, č.k. 2 CoKR/87/2013- 413, č.k. 2 CoKR/88/2013- 414, č.k. 2 CoKR/89/2013-415 a č.k. 2 CoKR/90/2013-416 z 28. novembra 2013 porušené boli......   Uznesenia   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.k.   2   CoKR/86/2013-412,   č.k. 2 CoKR/87/2013-413,   č.k.   2   CoKR/88/2013-414,   č.k.   2   CoKR/89/2013-416   a   č.k. 2 CoKR/90/2013-416   z   28.   novembra   2013   zrušuje   a   vec   vracia   Krajskému   súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

...   Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   uhradiť   obchodnej   spoločnosti   MOL1N s.r.o.,...   trovy   právneho   zastúpenia   na   účet   právneho   zástupcu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

9.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadrili   aj   účastnícikonania: za krajský súd jeho predseda listom sp. zn. Spr 3612/2014 z 10. decembra 2014a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom (doručeným ústavnému súdu 28. januára 2015)k predmetnému vyjadreniu krajského súdu.

9.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:«Prípisom zo dňa 02. 12. 2014 som požiadal JUDr. Blaženu Himerovú, predsedníčku senátu 2CoKR Krajského súdu... o vyjadrenie k sťažnosti...

Menovaná... uviedla, že napadnutými uzneseniami Krajský súd... zmenil uznesenia Okresného súdu Bratislava I..., ktorými tento zamietol návrhy navrhovateľa - spoločnosti PI, s. r. o., Bratislava zo dňa 23. 08. 2013 (ako postupníka) - na vstup do konkurzného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 2R/9/2012 na majetok úpadcu O.St.S, a. s. v konkurze, namiesto veriteľov (postupcov), ktorí boli uvedení v zozname pohľadávok ku dňu 05. 06. 2013, a to uzneseniami:

č.k. 2CoKR/86/2013-412 - spoločnosti SCP s.r.o. Bratislava, č.k. 2CoKR/87/20l3-413 - spoločnosti P13 Retail Park s.r.o., Bratislava č. k. 2CoKR/88/20l3-414 - spoločnosti KELAY ENTERPRISES LLC, USA č. k. 2CoKR/89/2013-415- spoločnosti ALFA PROPERTY DEVELOPMENT, s.r.o. Bratislava

č. k. 2CoKR/90/2013-416 - spoločnosti ALFA   KACILITY MANAGEMENT, s.r.o. Bratislava.

Označené   uznesenia   vychádzajú   z   rovnakého   skutkového   základu   a   sú   založené na rovnakej argumentácii Krajského súdu...

Ako vyplýva zo zoznamu pohľadávok ku dňu 05. 06. 2013 všetci vyššie uvedení veritelia   úpadcu   uplatnili   svoje   pohľadávky   v   konkurze,   vyhlásenom   uznesením právoplatným   dňa   15.   03.   2013   a   to   prihláškami   v   zmysle   ustanovenia   §   28   zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze... (ďalej len „ZKR“), ktoré správca úpadcu v zmysle ustanovenia § 32 ZKR preskúmal (dňa 29. 05. 2013).

Pohľadávku   uplatnenú   spoločnosťou   KELAY   ENTERPRISES   LLC,   USA   správca poprel čo do právneho dôvodu, pohľadávky ostatných veriteľov boli správcom zistené, resp. čiastočne popreté čo do výšky, pričom všetky boli popreté čo do poradia uspokojenia zo všeobecnej podstaty s poukazom na ustanovenie § 95 ods. 3 ZKR.

Na základe uvedeného sa všetci postupcovia stali konkurznými veriteľmi, a teda účastníkmi konkurzného konania v rozsahu zistených pohľadávok.

Uvedené podľa názoru predsedníčky senátu platí i napriek tomu, že až správca v čase preskúmavania   prihlásených   pohľadávok   zrejme   nedisponoval   informáciou   o   existencii zmlúv o postúpení pohľadávok (čo bolo zrejme dôvodom, že prihlásené pohľadávky - okrem vyššie uvedenej - neboli popreté čo do právneho dôvodu).

Na základe takto správcom popretého poradia mal odvolací súd za to, že sa jedná o spriaznených   veriteľov   úpadcu,   ktorí   sú   v   zmysle   citovaného   ustanovenia   v   rozvrhu výťažku   uspokojovaní   až   po   úplnom   uspokojení   nezabezpečených   veriteľov,   v   zmysle ustanovenia § 35 ods. 4 ZKR nemajú hlasovacie práva a nemôžu byť volení do veriteľských orgánov, pričom status spriaznenej pohľadávky sa nemení ani v prípade jej postúpenia subjektu, ktorý nie je s úpadcom spriaznený.

Právnou   skutočnosťou,   ktorú   Krajský   súd...   považoval   za   relevantnú   pre   prevod práva účastníka konkurzného konania na iný subjekt, boli zmluvy o postúpení pohľadávky, v ktorých zmluvné strany okrem iného podľa ustanovenia § 530 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka dohodli, že postupca bude vo svojom mene a na účet postupníka vymáhať postúpenú pohľadávku až do jej vymoženia. Ak pohľadávka nebude takto vymožená do 20. 06. 2013, vymáhať ju bude ďalej postupník.

Uvedené zmluvy postupcovia (ALFA FACILITY MANAGEMENT, s.r.o. a KELAY ENTERPRISES   LLC,   USA)   podpísali   v   septembri   2012   a   ostatní   postupcovia   dňa 21. 02. 2013, teda pred vyhlásením konkurzu.

Skutočnosť, že pohľadávky do konkurzu prihlásili spriaznení veritelia, tunajší súd s poukazom na príslušnú judikatúru nepovažoval za nesúladné so zákonom (i keď žiadna z konkurzných prihlášok neobsahovala údaj o tom, že pohľadávka má byť vymáhaná v mene a na účet iného subjektu - postupníka), pričom musel vychádzať aj zo zoznamu pohľadávok vyhotoveného správcom, ako bolo uvedené vyššie; postupník totiž nadobúda pohľadávku v takom   stave,   aký   je   zrejmý   z   tohto   zoznamu,   prípadne   vyplýva   z   ďalšieho   postupu popretých veriteľov.

Podpisy   zmluvných   strán   boli   na   zmluvách   o   postúpení   pohľadávok   úradne osvedčené po vyhlásení konkurzu dňa 23. 07. 2013, čo Krajský súd... vyhodnotil, že bola naplnená požiadavka ustanovenia § 25 ods. 2 ZKR v spojení s ustanovením § 92 ods. 2 zákona č. 99/1963 Z. z. Občiansky súdny poriadok, Išlo však o nesprávne právne posúdenie, keďže hmotnoprávna dohoda medzi postupcom a postupníkom o časovo obmedzenom práve postupcu vymáhať pohľadávku nie je takou právnou skutočnosťou, s ktorou ustanovenia ZKR   spájajú   prevod   práv   a   povinností,   o   ktorých   sa   konalo,   a   preto   Krajský   súd... nerozhodol vecne správne.

Krajský súd... sa však nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, že zmluvy o postúpení pohľadávok   už   na   prvý   pohľad   vzbudzovali   dôvodné   pochybnosti,   že   boli   pripravené a podpísané   dodatočne   a   účelovo.   Ani   ustálená   judikatúra   (napr.   JR   3/2006)   samotné personálne prepojenie obchodných spoločností nepovažuje za protiprávne. Ich správanie však musí byť obvyklé, poctivé a spravodlivé. Ide o zásady, ktoré spolu s ďalšími vymedzujú konanie   zodpovedajúce   dobrým   mravom.   ZKR   rovnako   nevylučuje,   aby   si   veritelia spriaznení s úpadcom v zmysle ustanovenia § 9 citovaného zákona, uplatnili v konkurze svoje pohľadávky. Krajský súd..je tiež toho názoru, že skutočnosť, že podpisy na zmluvách o postúpení pohľadávok boli úradne osvedčené s dátumom odlišným od dátumu vyhotovenia zmluvy,   sama   osebe   zákonu   neodporuje.   O   nekalom   úmysle   spriaznených   spoločnosti nemohol tunajší súd uvažovať aj z dôvodu, že v tomto konaní nemal a z obsahu spisu ani nevyplývala   informácia   o   tom,   že   jediným   aktívom   úpadcu   je   jeho   pohľadávka   voči spoločnosti PI, s. r. o., ktorú správca začal vymáhať a o započítanie ktorej sa spoločnosť PI, s. r. o. pokúsila.

Vzhľadom na uvedené považuje predsedníčka senátu za potrebné uviesť, že napriek tomu, že toto konanie je charakterizované ako nesporové, ide o náročnú problematiku, bez existujúcej judikatúry a najmä bez možnosti zistiť v krátkej zákonnej lehote všetky skutkové okolnosti, ktoré nemusia vždy byť obsiahnuté v súdnom (konkurznom) spise, ale sú obsahom iných písomností správcu.

Záverom svojho vyjadrenia predsedníčka senátu uviedla, že v prípade, ak Ústavný súd... v zmysle návrhov sťažovateľa zruší napadnuté uznesenia tunajšieho súdu, v ďalšom konaní bude Krajský súd... postupovať v súlade s jeho závermi.»

9.2   Právny   zástupca   sťažovateľky   vo   svojom   stanovisku   z   26.   januára   2015k vyjadreniu predsedu krajského súdu v podstatnom uviedol:

«... Krajský súd... vo svojom vyjadrení súhlasil s názorom sťažovateľa, že Krajský súd nerozhodol vo veciach 2CoKR/86-90/2013 vecne správne...

Krajský súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľa, že zmluvy o postúpení pohľadávky už   na   prvý   pohľad   vzbudzovali   dôvodné   pochybnosti,   že   boli   pripravené   a   podpísané dodatočne a účelovo. K uvedenému argumentu Krajského súdu... si dovolíme uviesť, že v zásade všetky skutočnosti uvedené v ústavnej sťažnosti (čl. IV: str. 5) je možné zistiť aj zo súdneho spisu.

Navyše, dôvodné pochybností o dátume a účele zmlúv o postúpení potvrdzuje aj začatie trestného stíhania pre zločin poškodzovanie veriteľa podľa § 239 odsek 2 písmeno b), odsek 5 písmeno a) Trestného zákona a začatie trestného stíhania pre zločin marenie spravodlivosti podľa § 344 odsek 1 písmeno a), odsek 2 písmeno a) Trestného zákona. Argument Krajského súdu, že je „bez možnosti zistiť v krátkej zákonnej lehote všetky skutkové okolnosti, ktoré nemusia vždy byť obsiahnuté v súdnom (konkurznom) spise, ale sú obsahom iných písomností správcu“, podľa názoru sťažovateľa v tomto prípade neobstojí. Podľa   názoru   sťažovateľa boli obsahom   súdneho   spisu   všetky   skutkové okolnosti relevantné pre posúdenie, či boli naplnené podmienky pre vstup do konania. Sám Krajský súd vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti skonštatoval, že tieto podmienky naplnené neboli.

Formalistický, svojvoľný a neobjektívny postup Krajského súdu v týchto konaniach nemôže byť opodstatnený ani s ohľadom na v tomto prípade pomerne krátku 30-dňovú lehotu na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 25 ods. 4 ZoKR. V tejto súvislosti Ústavný súd ČR judikoval (II. ÚS 179/2001), že „Požiadavka rozhodovania v primeranej lehote nemôže vylúčiť   aplikáciu   predpisov,   ktoré   majú   byť   aplikované.   Na   také   obmedzenie   jedného ústavne zaručeného práva na úkor iného súd nie je oprávnený“ (bližšie čl. VI.1. str. 9 ústavnej sťažnosti).

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   trváme   na   tom,   že   predmetnými   rozhodnutiami Krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy...»

10. Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákonao ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ichvyjadreniami, ako aj obsahom napadnutých rozhodnutí a súdneho spisu dospel k názoru, žeod tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12.   Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   tvrdené   porušenie   predovšetkým   jejzákladného práva na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami krajského súdu,pričom jej dôvody sú podrobne uvedené v bodoch 6 a 7 a spočívajú najmä v tom, že záveryich   odôvodnení   sú   arbitrárne,   nedostatočné   a   nepresvedčivé.   Krajský   súd „ústavne súladným spôsobom neodôvodnil“, prečo na prerokúvanú vec aplikoval § 92 ods. 2 OSPa «uznesenia odôvodnil tým, že § 25 ZoKR a/alebo § 92 OSP¹ obsahuje „medzeru v právnej úprave,“ ktorá má mať za následok „porušenie základného práva garantovaného v ústave“ (čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR). Súčasne krajský súd bez primeraného odôvodnenia dospel k záveru, že hmotnoprávna dohoda medzi postupcom (spriaznení veritelia) a postupníkom (P1)   o   časovo   obmedzenom   práve   postupcu   vymáhať   pohľadávku   predstavuje   právnu skutočnosť,   s   ktorou   procesné   právne   predpisy   (ZoKR)   spájajú   prevod   práv   alebo povinností, o ktorých sa koná... (pozn¹: z odôvodnenia uznesení žiaľ nie je zrejmé, či tu má byť medzera v ZoKR a/alebo OSP.».

13.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právona   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednanánezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskychprávach alebo záväzkoch...

14. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecnésúdy,   ktoré   sú   primárne   zodpovedné   nielen   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   ajza dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavnýsúd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy nezávislýmsúdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods.1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba zhľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlades ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Z tohto postavenia ústavného súduvyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoréim predchádzali, alebo samotným rozhodovaním mohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, alebo ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,a tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   13/00,   mutatismutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

15.   Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   77/02,IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právokaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môžemať   základ   v   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých   medzinárodnýchzmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorýpredpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavnesúladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiusúdnej   ochrany   dôjde   len   vtedy,   ak   sa   na   zistený   stav   veci   použije   ústavne   súladneinterpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

16. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   takéodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetkyprávne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany   (napr.III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06). Reálne uplatnenie základného práva na súdnuochranu   tiež   predpokladá,   že   účastníkovi   súdneho   konania   sa   táto   ochrana   dostanev zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom   výklad   a   používanie   ustanovení   príslušnýchprávnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

17. Právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru obsahuje dve zložky,a to jednak „právo na prístup k súdu“, t. j. právo obrátiť sa na súd na vymoženie či ochranusubjektívneho práva, a jednak právo na určitú kvalitu procesu, ktorá je zabezpečená celouradou inštitucionálnych a procesných záruk. Právo na spravodlivý proces je tak samostatnésubjektívne verejné právo voči štátu na poskytnutie právnej ochrany v takom procese, ktorýmaximálne garantuje spravodlivý výsledok.

18. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06)každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalopodľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadkuSlovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republikaratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo nato, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorýpredpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistenýstav veci. Z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávnaaplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základnýchpráv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorýchnesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohtopráva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odrážakolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnejaplikácie jednoduchého práva.

19. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd urobí takývýklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivostialebo   ho   urobí   v inom   než   zákonom   stanovenom   a právnom   myslení   konsenzuálneakceptovanom význame, či bez bližších nerozpoznateľných kritérií.

20. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcichzákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikácioua výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobomzasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že súdy majúposkytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečenáspravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02,II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikáciipríslušných   právnych   predpisov   prihliadať   na   spravodlivú   rovnováhu   pri   poskytovaníochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr.III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany právsú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej)v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu (III. ÚS 72/2010). Označené porušenieniektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie,ktorá je v extenzívnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuťdo označených práv sťažovateľky.

21. Ústavný súd zistil, že okresný súd uznesením sp. zn. 2 R 9/2012 z 12. marca 2013zastavil reštrukturalizačné konanie na majetok úpadcu a vyhlásil konkurz na jeho majetok,v ktorom si sťažovateľka svoje pohľadávky voči úpadcovi prihlásila riadne a včas, a takistospriaznení   veritelia   úpadcu   si   k   5.   júnu   2013   uplatnili   svoje   pohľadávky   v   konkurze(vyhlásenom uznesením z 12. marca 2013, právoplatným   15. marca 2013) prihláškamiv zmysle § 28 zákona o konkurze, ktoré správca úpadcu preskúmal 29. mája 2013, čím sastali účastníkmi konkurzného konania.

22. Dňa 23. augusta 2013 sa P1 domáhala vstupu do konkurzu namiesto spriaznenýchveriteľov, pričom okresný súd pri rozhodovaní o jej návrhoch vychádzal z procesnej úpravyvstupu do konania obsiahnutej v § 24 ods. 1 a § 25 ods. 1 až 4 zákona o konkurze a návrhyP1 piatimi uzneseniami sp. zn. 2 R 9/2012 zo 4. októbra 2013 zamietol z dôvodu, žek prevodu   pohľadávok   (postúpením   pohľadávok)   na   P1   došlo   ešte   pred   vyhlásenímkonkurzu (v troch prípadoch 21. februára 2013 a v ďalších dvoch prípadoch dokonca už13. a 19. septembra 2012), teda podľa okresného súdu ani v jednom prípade nebola splnenázákonná podmienka podľa § 25 ods. 1 zákona o konkurze (povoliť vstup do konkurznéhokonania je možné iba v tom prípade, ak dôjde k prevodu alebo prechodu pohľadávky počaskonkurzného konania). Proti týmto rozhodnutiam okresného súdu podala P1 odvolania.

23. Krajský súd napadnutými uzneseniami (odôvodnenia sú takmer rovnaké) zmeniluznesenia okresného súdu zo 4. októbra 2013, pričom svoje skutkové a právne záveryodôvodnil takto: „P1 sa síce domnieval, že konkurzné konanie sa začalo 13.11.2012 avšak svoj návrh neopieral o ustanovenie § 25 ods. 1 ZKR, ale poukazoval na dohodu medzi ním ako   postupníkom...   (spriaznenými   veriteľmi)   ako   postupcami,   zakotvenú   v   čl.   I   ods.   4, v zmysle ktorej mal postupca bezodplatne vo svojom mene a na účet postupníka vymáhať postúpenú pohľadávku voči dlžníkovi, a to až do jej vymoženia. V prípade ak do 20.06.2013 nedôjde k vymoženiu postúpenej pohľadávky, vymáhať ju bude postupník.

Z obsahu spisu vyplýva, že pohľadávku v konkurze uplatnil v zmysle uvedenej dohody postupca...

Podľa   §   24   ods.   1   ZKR   účastníkmi   konkurzného   konania   sú   dlžník   (úpadca), navrhovateľ   a   veritelia,   ktorí   spôsobom   ustanoveným   týmto   zákonom   prihlásil   svoje pohľadávky.

Právnou skutočnosťou, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práva alebo povinností účastníka konania je o.i. aj zmluva o postúpení pohľadávky podľa § 524 a nasl. Obč. zák.

Ustanovenie § 530 ods. 1 Obč. zák. je vlastne výnimkou zo zásady, že pri zmene veriteľa   následkom   postúpenia   pohľadávky   stráca   postupca   oprávnenie   vymáhať pohľadávku od dlžníka. Citované ustanovenie upravuje vecnú legitimáciu na vymáhanie postúpenej pohľadávky tak, že dáva postupcovi možnosť vymáhať pohľadávku (i keď už nie je jej vlastníkom) vo svojom mene a na účet postupníka; je to osobitný prípad nepriameho zastúpenia. Z uvedeného teda vyplýva, že ak v prejednávanej veci postúpenú pohľadávku uplatnil v konkurze postupca, ide o pohľadávku uplatnenú v súlade so zákonom, čo vyplýva aj z ustálenej judikatúry súdov, napr. Ro NS ČR z 31.08.2004, sp. zn. 32 Odo 635/2003, rieši uplatnenie nároku v sporovom konaní. Z Ro NS SR sp. zn. 1 Obdo V 82/2005 vyplýva, že dohoda podľa § 530 ods. 1 Obč. zák. medzi postupníkom a postupcom zakladá aktívnu legitimáciu   postupcu   na   akékoľvek   vymáhanie   pohľadávky,   nevynímajúc   uplatnenie pohľadávky prihláškou v konkurze a po popretí pohľadávky žalobou o určenie pravosti pohľadávky.

Z uvedeného potom nepochybne vyplýva, že ak bol v danej veci aktívne legitimovaný postupca, a to do 20.06.2013, po tomto dátume aktívna legitimácia svedčí nadobúdateľovi pohľadávky - postupníkovi, teda navrhovateľovi...

V zmysle ustanovenia § 92 ods. 2 O.s.p. v danom prípade po začatí konania nastala právna   skutočnosť,   s   ktorou   právne   predpisy   spájajú   prevod   práv,   o   ktorých   sa   koná, a preto môže ten, na koho boli tieto práva prevedené, navrhnúť, aby mohol do konania vstúpiť namiesto doterajšieho účastníka.

Všeobecný   súd   preto   musí   vykladať   a   používať   citované   zákonné   ustanovenia v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Interpretáciou a používaním tohto ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu, a to ani v prípade, že ZKR explicitne takýto prípad zmeny účastníka konania nepredpokladá (i keď ho obecne nemožno vylúčiť).“

24. Vychádzajúc z námietok sťažovateľky a vyjadrenia krajského súdu, ústavný súdkonštatuje, že sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajskéhosúdu je plne opodstatnená a dôvodná, a ich skutkové a tiež právne závery vychádzajú – bezpotreby hlbšej argumentácie – z pohľadu ústavného prieskumu prima facie zo svojvoľnejaplikácie jednoduchého práva.

25. Podľa § 25 ods. 1 zákona o konkurze ak počas konkurzného konania dôjdek prevodu   alebo   prechodu   pohľadávky,   ktorá   veriteľovi   zakladá   postavenie   účastníkakonkurzného   konania,   súd   rozhodne   na   návrh   nadobúdateľa   pohľadávky   o   jeho   vstupedo konkurzného konania, ak je v návrhu nadobudnutie pohľadávky preukázané. Inak návrhna vstup do konkurzného konania zamietne. Podľa § 25 ods. 2 zákona o konkurze návrhna vstup do konkurzného konania musí obsahovať odkaz na príslušné položky zoznamupohľadávok   a   musí   byť   doložený   listinami,   ktoré   prevod   alebo   prechod   pohľadávkypreukazujú.   Ak   ide   o   návrh   na   vstup   do   konkurzného   konania   z   dôvodu   prevodupohľadávky,   podpisy   na   listine   preukazujúcej   prevod   pohľadávky   musia   byť   úradneosvedčené. Podľa § 196 zákona o konkurze ak tento zákon neustanovuje inak, na začatiekonkurzného   konania,   na   konkurzné   konanie   sa   primerane   použijú   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. Podľa § 92 ods. 2 OSP ak po začatí konania nastala právnaskutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností,o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnostiprevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníkavstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.

26. V posudzovaných veciach ústavný súd zistil ústavne extrémne nesúladný výkladustanovení   príslušných   právnych   predpisov   a   sťažovateľkou   uvedená   sťažnostnáargumentácia   (pozri   body   4   až   7)   je   spôsobilá   vyvolať   zásadne   pochybnosti   o   ichneudržateľnosti z ústavného hľadiska. Krajským súdom uplatnená interpretácia § 92 ods. 2OSP na zmenu účastníka konkurzného konania je nielen rozporuplná, ale aj – s ohľadom našpeciálnu úpravu § 25 ods. 1 a 2 ZoKR – celkom zjavne odporujúca právnej úprave lexspecialis, a preto aj podľa názoru ústavného súdu sa nemala v danom prípade uplatniť.V neposlednom rade aj krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol (bližšie pozribod 9.1), že jeho napadnuté uznesenia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia vecí(„keďže hmotnoprávna dohoda medzi postupcom a postupníkom o časovo obmedzenom práve   postupcu   vymáhať   pohľadávku   nie   je   takou   právnou   skutočnosťou,   s   ktorou ustanovenia ZKR spájajú prevod práv a povinností, o ktorých sa konalo, a preto Krajský súd... nerozhodol vecne správne“). Krajský súd pri výklade a aplikácii týchto právnychpredpisov   tiež   neprihliadol   na   spravodlivú   rovnováhu   pri   poskytovaní   ochranyuplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konkurzného konania, teda ajsťažovateľky.

27. Rovnako je zrejmé, že zmluvy o postúpení pohľadávok zo spriaznených veriteľovna P1 mali byť podpísané štatutárnymi zástupcami ešte pred začatím konkurzného konania(september   2012   a   február   2013),   ale   k   samotnému   overeniu   týchto   podpisov   došloso značným oneskorením, a to až po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu za ich účasti15. júla 2013 a 23. júla 2013 (dôkazy v spise č. l. 269, č. l. 278, č. l. 287, č. l. 296 a č. l.305),   teda   tak,   že   svoj podpis   uznali   ako   svoj   vlastný   iba   dodatočne.   Ak   krajský   súdakceptoval takého overenie ich podpisov, nekonal v súlade so zákonom (§ 25 ods. 2 ZoKR,pozri bod 22). Uvedený názor podporuje aj komentované znenie zákona o konkurze... (autor, 2012, s. 182), ktorý v súvislosti s ustanovením § 25 ods. 2 ZoKR predpokladáúradné   overenie   podpisov   počas   konkurzného   konania   už   na   samotných   listináchpreukazujúcich prevod pohľadávky. Krajský súd súčasne pri posudzovaní náležitostí vstupuP1 do konkurzného konania (aplikujúc nesprávne § 92 ods. 2 OSP) preskúmal priloženélistiny len formálne, nie aj materiálne, t. j. či počas konkurzu (resp. v tomto prípade predvyhlásením   konkurzu)   došlo   aj   k   reálnemu   nadobudnutiu   pohľadávky   zo spriaznenýchveriteľov na P1, napr. v jej účtovníctve.

28. Preto nie bez významu sú tvrdenia sťažovateľky (veriteľa úpadcu a účastníkakonkurzného konania), že toto rozhodnutie o vstupe P1 do konania sa jej priamo dotýka(reálne aktívum v sume viac ako 2 mil. € je práve voči P1). Táto pohľadávka je predmetomsúdneho sporu na všeobecných súdoch, a dokonca bolo vydané predbežné opatrenie voči P1o zákaze disponovania s nehnuteľnosťami. Následne ale P1 mala získať od spriaznenýchveriteľov (postúpením pohľadávok) ich pohľadávky voči úpadcovi v sume viac ako 4 mil. €,týmto spôsobom sa P1 usilovala o zabránenie vyplatenia jej dlhu voči (aj) sťažovateľke,pretože ako spoluveriteľ by zabránila prípadnému úspechu ostatných veriteľov a jedinýmcieľom postúpenia pohľadávok bolo započítanie takto nadobudnutých pohľadávok zo stranyP1 voči pohľadávke úpadcu podľa § 54 ZoKR (čo P1 úkonom zo 7. februára 2014 ajokamžite urobila). Takto by zanikol v zásade celý reálny majetok úpadcu, t. j. pohľadávkaúpadcu v sume viac ako 2 mil. €. Podľa názoru sťažovateľky práve tento mimoriadnenegatívny dopad aproboval aj krajský súd svojimi uzneseniami, keď v konečnom dôsledkunedbal   na   cieľ   a   účel   konkurzného   konania,   ktorým   predovšetkým   je,   aby   boli   všetciveritelia jedného dlžníka, ktorý je v úpadku, uspokojení relatívne rovnomerne a spravodlivo.Sťažovateľka   celkom   oprávnene   v tomto   ohľade   poukazuje   na   hrozbu   novej   súdnejjudikatúry,   ktorá   má   potenciu   v konečnom   dôsledku   poprieť   účel   a význam   samotnéhokonkurzného konania a postavenia veriteľov v tomto konaní. V tomto smere poukázala naskutočnosť (a toto aj doložila, pozn.), že v tejto veci v súčasnosti už začalo trestné stíhaniepre   zločin   poškodzovanie   veriteľa   a   zločin   marenia   spravodlivosti   podľa   príslušnýchustanovení Trestného zákona (bod 9.2).

29.   Tieto   závery   viedli   ústavný   súd   k   rozhodnutiu,   že   krajský   súd   napadnutýmiuzneseniami porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výrokunálezu),   pričom   po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   bude   povinnosťou   krajského   súduopätovne posúdiť všetky skutkové a právne okolnosti prípadu a vykonať aj ústavne súladnývýklad dotknutých právnych predpisov, ako to načrtol ústavný súd (v bodoch 23 až 25)tohto nálezu.

30. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľkyna súdnu ochranu, i jej práva na spravodlivé súdne konanie, zrušil napadnuté uzneseniakrajského súdu a veci mu podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil naďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

31.   Podľa   §   56   ods.   6   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   právoplatnérozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo vecivydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znovaprerokovať   a   rozhodnúť.   V   tomto   konaní   alebo   postupe   je   viazaný   právnym   názoromústavného súdu vysloveným v bode 26.

32. Sťažovateľka namietala v petite sťažnosti aj porušenie svojho základného práva„vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy“, ale v odôvodnení sťažnosti okrem citácie tohtočlánku na s. 3 a judikatúry ústavného súdu k tomuto článku bližšie porušenie základnéhopráva vo svojom prípade neodôvodnila, preto sa ústavný súd jej námietkami nezaoberal (jekvalifikovane zastúpená advokátom) a jej návrhu v tejto časti nevyhovel (bod 4 výrokunálezu).

33. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

34.   Úspešnej   sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpeniaadvokátom.   Advokát   si   trovy   konania   bližšie   nevyčíslil.   Ústavný   súd   pri   rozhodovanío úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstvaSlovenskej republiky za prvý polrok 2013, ktorá bola 804 €, keďže išlo o úkony právnejslužby vykonané v roku 2014. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatiea prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a)a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004Z. z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   zneníneskorších   predpisov,   a   to   za   každý   úkon   po   134   €,   čo   spolu   s   paušálnou   náhradouniektorých hotových výdavkov 2 x 8,04 € predstavuje sumu 284,08 €. Keďže advokátskakancelária je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bolazvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z.o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, a predstavuje tak spolu sumu340,90 €, ktorú je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP). Za tretí úkon právnej služby(vyjadrenie k stanovisku krajského súdu z 26. januára 2015) ústavný súd trovy nepriznal,prihliadajúc na jeho obsah, ako i skutočnosť, že právny zástupca sťažovateľky si za tentoúkon trovy ani neuplatňoval.

35. Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnehozástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

36. Ústavný súd v závere poznamenáva, že podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnomsúde „dočasné opatrenie zaniká najneskoršie právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej...“. 37. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015