znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 717/2014-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2015prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoadvokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   vo veci   namietanéhoporušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súduv Trenčíne sp. zn. 19 Co 112/2012 zo 17. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola10. novembra   2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorounamietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 36 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a základných   slobôd (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 112/2012 zo 17. júla 2014 (ďalej len „napadnutýrozsudok“), ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Partizánske z 10. januára 2011o zamietnutí   žaloby   o náhradu   škody   spôsobenej   nezákonne   uvalenej   väzby   v trestnomkonaní   s odôvodnením,   že   si   väzbu   zavinil   sám   predchádzajúcou   trestnou   činnosťou(dovtedy bol 13-krát súdne trestaný).

2.   Sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   ním   označených   právrozsudkom krajského súdu zo 17. júla 2014, tento rozsudok krajského súdu zrušil a vec muvrátil na   ďalšie konanie   a priznal   mu   náhradu   trov   konania   v sume   340,90   €,   ktorú   jepovinný   zaplatiť   krajský   súd   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   v lehote   2   mesiacovod doručenia nálezu.

3. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

4. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súdmôže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba týmisťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhaťochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktorému   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných   práv   aleboslobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

5. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnostinie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktorév občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákonyna konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvoupodľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práva základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobámzaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti ultima   ratio inštitucionálnymechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánovverejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Zásada subsidiarity reflektuje okrem inéhoaj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorýchrozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

6. Po predbežnom prejednaní sťažnosti a jej prijatí na ďalšie konanie ústavný súdpri vyžiadaní si spisu od príslušného okresného súdu zistil, čo mal inak uviesť advokátpri riadnom plnení si svojich povinností, že sťažovateľ podal súbežne aj dovolanie protinamietanému rozsudku odvolacieho súdu, ktoré sa vedie na Najvyššom súde Slovenskejrepubliky pod sp. zn. 8 Cdo 485/2014, a o ktorom zatiaľ nebolo rozhodnuté.

7. Nie je preto dôvod na to, aby ústavný súd v rozpore s vyššie popísaným princípomsubsidiarity, ako i v rozpore s princípom minimalizácie zásahov do činnosti všeobecnýchsúdov, do doby než dovolacie konanie bude skončené vo veci (paralelne) rozhodol. Nie jedôvod ani na to, aby ústavný súd konanie prerušil a vyčkával so svojim rozhodnutím aždo vydania   rozhodnutia   dovolacím   súdom,   lebo   sťažovateľ   sťažnosť   môže   podať   ažpo doručení   rozhodnutia   o dovolaní   [porovnaj   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudsképráva vo veci Soffer v. Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48].

8. Z uvedených dôvodov sťažnosť odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2015