SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 717/2014-21
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2015prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietanéhoporušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súduv Trenčíne sp. zn. 19 Co 112/2012 zo 17. júla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola10. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 36 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 112/2012 zo 17. júla 2014 (ďalej len „napadnutýrozsudok“), ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Partizánske z 10. januára 2011o zamietnutí žaloby o náhradu škody spôsobenej nezákonne uvalenej väzby v trestnomkonaní s odôvodnením, že si väzbu zavinil sám predchádzajúcou trestnou činnosťou(dovtedy bol 13-krát súdne trestaný).
2. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil porušenie ním označených právrozsudkom krajského súdu zo 17. júla 2014, tento rozsudok krajského súdu zrušil a vec muvrátil na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania v sume 340,90 €, ktorú jepovinný zaplatiť krajský súd na účet jeho právneho zástupcu v lehote 2 mesiacovod doručenia nálezu.
3. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
4. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súdmôže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba týmisťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhaťochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktorému zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv aleboslobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
5. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnostinie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktorév občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákonyna konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvoupodľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práva základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobámzaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálnymechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánovverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Zásada subsidiarity reflektuje okrem inéhoaj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorýchrozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
6. Po predbežnom prejednaní sťažnosti a jej prijatí na ďalšie konanie ústavný súdpri vyžiadaní si spisu od príslušného okresného súdu zistil, čo mal inak uviesť advokátpri riadnom plnení si svojich povinností, že sťažovateľ podal súbežne aj dovolanie protinamietanému rozsudku odvolacieho súdu, ktoré sa vedie na Najvyššom súde Slovenskejrepubliky pod sp. zn. 8 Cdo 485/2014, a o ktorom zatiaľ nebolo rozhodnuté.
7. Nie je preto dôvod na to, aby ústavný súd v rozpore s vyššie popísaným princípomsubsidiarity, ako i v rozpore s princípom minimalizácie zásahov do činnosti všeobecnýchsúdov, do doby než dovolacie konanie bude skončené vo veci (paralelne) rozhodol. Nie jedôvod ani na to, aby ústavný súd konanie prerušil a vyčkával so svojim rozhodnutím aždo vydania rozhodnutia dovolacím súdom, lebo sťažovateľ sťažnosť môže podať ažpo doručení rozhodnutia o dovolaní [porovnaj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudsképráva vo veci Soffer v. Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48].
8. Z uvedených dôvodov sťažnosť odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2015