znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 715 /2014-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 19. novembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   K.,   zastúpenej   advokátom JUDr. Zsoltom Vargom, Štúrova 19, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k. 18 P 117/2012-326 z 30. mája 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 Co 69/2013-375 z 29. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2014 doručená sťažnosť R. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice I   (ďalej len „okresný súd“) č. k. 18 P 117/2012-326 z 30. mája 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 69/2013-375 z 29. apríla 2014, ktorými jej bolo zvýšené výživné zo sumy 117 € na 150 € mesačne od 1. septembra 2012 do budúcnosti.

2. Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že

a) okresný súd napadnutým rozsudkom

-   nevykonal   hodnotenie   dôkazov   samostatne   a vo   vzájomných   súvislostiach,   čím nesprávne zistil skutkový stav,

- nevykonal dostatočne rozsiahle dokazovanie na zistenie majetkových pomerov,

- nesprávne aplikoval viaceré ustanovenia právnych predpisov,

b) napadnutým rozhodnutím zasiahol krajský súd do práv sťažovateľky tým, že

- potvrdil nesprávne rozhodnutie prvostupňového súdu založeného na svojvoľnom vyhodnotení   dôkazov   a nesprávnom   výklade   ustanovení   právnych   predpisov   na   daný skutkový stav,

- nijako neodpovedal na viaceré kľúčové námietky a výhrady sťažovateľky, na ktoré je   odpoveď   v danom   prípade   nevyhnutným   predpokladom   splnenia   ústavnej   povinnosti krajského súdu na dostatočné a relevantné odôvodnenie svojho rozhodnutia,

- k nesúhlasu s námietkami sťažovateľky nepodal žiadne vlastné odôvodnenie, len sa tendenčne držal jednej línie právnych názorov prevzatých z prvostupňového rozsudku.

3.   Sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   uvedených   článkov ústavy a dohovoru napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov, tieto rozhodnutia zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 9 506,72 € a príslušné trovy konania, ktoré nevyčíslila.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS   66/98, II. ÚS 142/2011). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez   najmenšej   pochybnosti   javí   ako neopodstatnený.   Dôvodom   odmietnutia   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na stane druhej.

7. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.   Predovšetkým   ústavný   súd   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá   zásadne   ani oprávnenie   preskúmavať,   či   v konaní pred   všeobecnými   súdmi   bol alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a 5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov   už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie a aplikácie   zákonných   predpisov   s ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských právach   a základných   slobodách   najmä   v tom   smere,   či   závery   všeobecných   súdov   sú dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne   s priamym   dopadom   na   niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 214/07).

8.   Ako   z   uvedeného   vyplýva,   ústavnému   súdu   v zásade   neprislúcha   hodnotiť správnosť   skutkového   a právneho   záveru   všeobecného   súdu   v konkrétnej   právnej   veci, ani výklad zákona, ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Sťažovateľka však túto stabilizovanú judikatúru   ústavného   súdu   opomína,   a sťažnosť   uplatnila   v podstate   ako   ďalší   opravný prostriedok   v systéme všeobecného súdnictva. Sťažnosť v podstate iba kopíruje dôvody, ktoré už sťažovateľka uplatnila v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, a tieto stručne dopĺňa   všeobecnými   tvrdeniami,   z ktorých   vyvodzuje   porušenie   svojich   práv.   Účel sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkami v systéme všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu základných práv a slobôd.

9.   Vychádzajúc   z   možných   mantinelov   ústavno-súdnej   korekcie   rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov   ústavný   súd   konštatuje,   že   okolnosti   prevažne   skutkového charakteru, ktorým sa sťažovateľka vo svojej sťažnosti podrobne venuje s cieľom zvrátiť pre ňu nepriaznivé právne posúdenie veci, však neodôvodňujú záver o tom, že by sa krajský súd   dopustil   takých   zjavných   omylov   v právnom   posúdení   veci,   ktoré   by   mohli   viesť k záveru ústavného súdu o arbitrárnosti jeho rozsudku. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná   intencionalita   právnych   úvah   sťažovateľky   uberala   iným   smerom   ako   právny názor krajského súdu (k podstatne vyššiemu výživnému), ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil, ktoré ústavný súd nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať.   Konanie   pred   všeobecným   súdom   spravidla nekončí podľa želania účastníka konania, ale táto okolnosť nie je sama osebe ústavno-právnym základom pre namietanie porušenia základných práv.

10. Ústavný súd preto môže konštatovať, že rozhodnutie a postup krajského súdu bol ústavne konformný a nevyžadujúci korekciu zo strany ústavného súdu.

11. Pokiaľ išlo o obdobné námietky sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu, ústavný súd dodáva, že ich pre nedostatok právomoci nemohol posúdiť (I. ÚS 103/02). Mohol   ich   posúdiť   a aj   ich   posúdil   krajský   súd   v rámci   odvolacieho   konania,   ktoré iniciovala sťažovateľka a jej otec.

12.   Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že namietaným rozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu označených základných práv sťažovateľky,   preto   jej   sťažnosť   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (a   vo   vzťahu k rozsudku   okresného   súdu   pre   neprípustnosť)   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2014