znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 714/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 19. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť S. Z., J. Z., M. Z. a A. Z., zastúpených advokátom JUDr. Samuelom Baránikom, Podjavorinskej 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 398/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. Z., J. Z., M. Z. a A. Z.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2014 doručená sťažnosť S. Z., J. Z., M. Z. a A. Z. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 398/2013, ktoré na tomto súde začalo

3. októbra   2013   a nebolo   do podania   sťažnosti   skončené,   a to   aj   napriek   sťažnosti predsedovi súdu zo 17. marca 2014, na ktorú reagoval negatívne.

2.   Sťažovatelia   žiadali   vysloviť   porušenie   nimi   označených   práv   nečinnosťou krajského súdu, prikázať mu konať bez zbytočných prieťahov, uložiť mu vyplatiť každému z nich   finančné   zadosťučinenie   v sume   po   800   €   a priznať   im   trovy   konania   v sume 600,32 € na účet ich právneho zástupcu do pätnástich dní do právoplatnosti nálezu.

3. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

4. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,   či   sťažnosť   spĺňa   zákonom   predpísané   náležitosti   a či   nie   sú   dôvody   na   jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

5.   Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

6.   O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti,   ktorou   sťažovatelia   namietali   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietali, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

7. Sťažovatelia namietali porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 12 Co 398/2013.

8. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).  

9. Nečinnosť krajského súdu v období od 3. októbra 2013 do 9. júla 2014 možno hodnotiť ako prieťahy v konaní. Z judikatúry ústavného súdu však vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods.   2   ústavy   je   pojem   autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a aplikovať   predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00). Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov,   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (napr.   I.   ÚS   42/01).   Ústavný   súd   už   vo   svojich predchádzajúcich   rozhodnutiach   tiež   vyslovil,   že   zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   uvažovať o zbytočných   prieťahoch   (napr.   IV.   ÚS   343/04, III. ÚS 59/05).

10.   Sťažovatelia   namietali   porušenie   svojich   práv   postupom   krajského   súdu v odvolacom konaní, ktorého celková dĺžka od podania odvolania a predloženia veci tomuto súdu do podania sťažnosti doručenej ústavnému súdu dosiahla 9 mesiacov, čo ešte nie je doba,   v ktorej   ak   odvolací   súd   nerozhodol,   porušil   základné   právo   sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.  

11. Po posúdení celkovej dĺžky konania začatého na okresnom súde 29. októbra 2012 a doby odvolacieho konania ústavný súd konštatuje, že nedostatky v postupe krajského súdu nevykazujú zatiaľ takú intenzitu, ktorá by mala ústavný rozmer.

12.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   dospel   k záveru,   že   hoci   doterajší postup krajského   súdu   v   napadnutom   konaní   nebol   celkom   bez   prieťahov,   ich intenzita s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   konania   krajského   súdu   vedeného pod sp. zn. 12 Co 398/2013   nedosiahla   podľa   názoru   ústavného   súdu   taký   stupeň závažnosti,   že   by   to   mohlo   viesť   k záveru   o   porušení   základného   práva   sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pričom   súčasný   stav   konania   nevylučuje   definitívne možnosť prerokovania predmetnej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 24/04, III. ÚS 67/04).

13. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľov v nej uplatnenými nezaoberal.

14.   Ústavný   súd   napokon   dodáva,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej   v zmysle   §   24   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde,   a preto   nebráni   tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovatelia   v   tejto   veci za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným prieťahom, predložili ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014