znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 713/2014-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 19. novembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   K.,   zastúpeného   advokátom Mgr. Markom Parom, Šancová 48, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného v čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom vyšetrovateľa   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru Bratislava   II   v konaní   vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-1666/1-OVK-B2-2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2014 doručená   sťažnosť   J.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   vyšetrovateľa   Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II (ďalej len „vyšetrovateľ“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-1666/1-OVK-B2-2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa ČVS: ORP-1666/1-OVK-B2-2012   z 23.   októbra   2012   bolo   sťažovateľovi   vznesené   obvinenie   pre   prečin nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 2 Trestného zákona na skutkovom základe v rozsahu, ako bolo uvedené v predmetnom uznesení. K uvedenému skutku bol sťažovateľ vyšetrovateľom   vypočutý   31.   októbra   2013,   v celom   rozsahu   sa   k   nemu   priznal   a svoj skutok oľutoval. Dňa 21. novembra 2013 vyšetrovateľ po preštudovaní vyšetrovacieho spisu obhajcom   sťažovateľa   a   po   tom,   ako   bola   z   jeho   strany   navrhnutá   zmena   právnej kvalifikácie   skutku   kladeného   sťažovateľovi   za   vinu,   vyšetrovateľ   skončil   vyšetrovanie a vec   bola   predložená   prokurátorke   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   II   (ďalej   len „prokurátorka okresnej prokuratúry“). Listom č. k. 2 Pv 858/12-24 z 31. decembra 2013 prokurátorka okresnej prokuratúry sťažovateľovi oznámila, že opatrením podľa § 230 ods. 2 písm.   d)   Trestného   poriadku   vrátila   trestnú   vec   sťažovateľa   späť   vyšetrovateľovi na doplnenie skráteného vyšetrovania. Podľa tvrdení sťažovateľa od tej doby nemá žiadne informácie o vývoji v jeho trestnej veci, pretože „... nebol informovaný o stave konania, ani... nebolo doručené žiadne rozhodnutie procesného charakteru“.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil aj takto:«... sa javí relevantným, že som už dňa 25.08.2012 hliadke polície dobrovoľne vydal omamnú   látku,   ktorú   som   pre   vlastnú   potrebu   prechovával   a   spolupracoval   som pri objasňovaní   trestného   činu.   V   rámci   Českej   republiky   mám   stále   trvalé   bydlisko, zamestnanie,   som   zastihnuteľný   aj   telefonicky   a   na   území   Slovenskej   republiky   som   si pre ochranu svojich záujmov a komunikáciu s orgánmi činnými v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“) zvolil obhajcu. Som presvedčený, že predmetná trestná vec nie je právne ani skutkovo zložitá a vzhľadom na moje priznanie mali OČTK odo dňa 25.08.2012 dostatok času   na   zabezpečenie   dôkazov   a   vyhodnotenie   všetkých   relevantných   skutočností umožňujúcich rozhodnutie vo veci samej. Rovnako sa domnievam, že s ohľadom na moju osobu, moju bezúhonnosť, trvalý pracovný pomer a iné okolnosti prípadu nepredstavuje prechovávanie   marihuany   tak   závažný   trestný   čin,   aby   mnou   navrhované   podmienečné zastavenie trestného stíhania podľa § 216 Tr. por. nebolo dodnes prijaté a ja som musel zažívať neistotu z ďalšieho priebehu trestného stíhania voči mojej osobe po dobu bezmála 2 (dvoch) rokov.»

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   žiada,   aby   po   prijatí   jeho   sťažnosti   na   ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Postupom   vyšetrovateľa   Okresného   riaditeľstva   policajného   zboru   Bratislava   II v trestnom konaní vedenom pod ČVS: ORP - l 666/1-OVK-B2-2012 bolo porušené základné právo   sťažovateľa   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   §   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní sa Okresnému riaditeľstvu policajného zboru Bratislava II prikazuje, aby sa v trestnej veci ČVS:ORP-I666/1-OVK-B2-2012 konalo podľa ustanovení Trestného poriadku bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona e. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva   sťažovateľovi   J.   K.   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   3.000   Euro (tritisíc Euro), ktoré je povinný uhradiť v lehote do 2 (dvoch) mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá   Okresnému   riaditeľstvu   policajného   zboru   Bratislava   II   povinnosť   nahradiť sťažovateľovi   trovy   konania   pred   ústavným   súdom   pozostávajúce   z   trov   právneho zastúpenia vo výške 305,86 Euro spolu s DPH podľa § 11 ods. 3 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, pozostávajúcej z odmeny za dva úkony právnej pomoci á 120,23 EUR spolu s režijným paušálom á 7,21 Euro, čo predstavuje v sumáre odmenu vo výške 254,88 EUR a DPH v sadzbe 20 % vo výške 50,98 Euro.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľom   namietané   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom vyšetrovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-1666/1-OVK-B2-2012.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03, I. ÚS 306/09).

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy (podobne čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa v prípade konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní chráni po začatí trestného stíhania, keď sa občan stáva účastníkom tohto konania buď ako obvinený alebo poškodený (II. ÚS 41/98, II. ÚS 20/02, I. ÚS 306/09).

Podľa § 210 Trestného poriadku „Obvinený, poškodený a zúčastnená osoba majú právo   kedykoľvek   v   priebehu   vyšetrovania   alebo   skráteného   vyšetrovania   žiadať prokurátora, aby bol preskúmaný postup policajta, najmä aby boli odstránené prieťahy alebo iné nedostatky vo vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní. Policajt musí žiadosť prokurátorovi   bez   meškania   predložiť.   Prokurátor   je   povinný   žiadosť   preskúmať a o výsledku žiadateľa upovedomiť.“.

Ústavný   súd   už   aj   v minulosti   konštatoval   (napr.   I.   ÚS   306/09),   že   vo   vzťahu k postupu vyšetrovateľa, resp. policajta v trestnom konaní sa za účinný prostriedok nápravy považuje   žiadosť   o   preskúmanie   postupu   policajta   podľa   citovaného   §   210   Trestného poriadku. Inými slovami, orgánom štátu, ktorý má zabezpečiť ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v rámci prípravného konania postupom či už vyšetrovateľa alebo policajného orgánu, je prokurátor, avšak sťažovateľ v sťažnosti podanej   ústavnému   súdu   využitie   tohto   účinného   prostriedku   nápravy   netvrdil   ani nepreukázal.

Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde „Sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.“.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde „Ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.“.

Inými   slovami,   ak   na   ochranu   označených   práv   je   sťažovateľ   podľa   osobitných právnych   predpisov   oprávnený   využiť   iné   opravné   prostriedky,   ktoré   pred   podaním sťažnosti   ústavnému   súdu   nevyčerpal,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   už   po   predbežnom prerokovaní odmietne pre neprípustnosť.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci iných orgánov verejnej moci, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a úhrady   trov   konania   je podmienené   vyslovením   porušenia   práva   alebo   slobody   sťažovateľa   (čl.   127   ods.   2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto nárokoch už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2014