znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 713/2013-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 11. decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.   a.   s.,   T., zastúpenej A., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. K. K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   2   Cob   74/2013   zo 14. marca   2013   a   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 24/2013 z 12. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S. a. s. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 15. októbra 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.   a.   s.,   T.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   A.,   s.   r.   o.,   Vajnorská   8/A,   Bratislava,   konajúcou prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   K.   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 74/2013 zo 14. marca 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   5   Obdo   24/2013   z   12.   júna   2013   (ďalej   len   „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka spolu s ďalšími obchodnými partnermi uzatvorili 25. júla 2007 s obchodnou spoločnosťou E. S. A., Chile, zmluvu č. CTCB-011 o dodávke a výstavbe uhoľnej elektrárne a jej spustení do prevádzky (ďalej len „zmluva“).   Sťažovateľka   zabezpečila   svoje   záväzky   vyplývajúce   zo   zmluvy   formou bankovej záruky, na základe ktorej organizačná zložka spoločnosti C., pobočka zahraničnej banky, vystavila 11. októbra 2007 záručnú listinu na sumu 14 250 221,60 USD, ktorú sa zaviazala vyplatiť obchodnej spoločnosti E. S. A. v prípade, ak sťažovateľka poruší svoje záväzky zo zmluvy, ktorej platnosť bola dodatkom č. 1 predĺžená (ďalej len „záruka 1“). Táto organizačná zložka banky tiež vystavila záručnú listinu na sumu 4 690 073,24 USD, ktorú sa zaviazala vyplatiť obchodnej spoločnosti E. S. A. v prípade, ak sťažovateľka poruší svoje záväzky vyplývajúce zo zmluvy, ktorej platnosť bola predĺžená dodatkami č. 1, 2 a 3 (ďalej len „záruka 2“). Záruka 1 mala v zmysle zmluvy zabezpečiť rozsah dodávky zo strany sťažovateľky a záruka 2 mala zabezpečiť kvalitu diela realizovaného sťažovateľkou.

Obchodná spoločnosť E. S. A. listom zo 16. októbra 2012 informovala zmluvných partnerov, teda aj sťažovateľku, že sa rozhodla uplatniť si svoje práva z bankových záruk z dôvodu nedodržania termínu získania „Provisional Acceptance Certificate of the Plant“, nedodržania finančných záväzkov voči subdodávateľom a nedodržania svojich záväzkov voči zamestnancom, čím jej vznikli bližšie nešpecifikované škody. Následne (17. októbra 2013) si obchodná spoločnosť E. S. A. uplatnila vyplatenie bankových záruk v plnej sume u obchodnej spoločnosti C., pobočke zahraničnej banky, čím podľa sťažovateľky porušila zmluvné podmienky, pretože v   súlade   s uzatvorenou   zmluvou   bola povinná svoj   zámer uplatniť si vyplatenie bankových záruk oznámiť zmluvným partnerom 30 dní pred podaním žiadosti banke.

Sťažovateľka tiež uviedla, že podľa jej názoru k porušeniu zmluvných povinností z jej strany nedošlo a ani obchodná spoločnosť E. S. A. nespochybnila porušenie zmluvných povinností zo strany sťažovateľky, ktoré boli bankovými zárukami zabezpečené.

Sťažovateľka   sa   na   Medzinárodnom   arbitrážnom   súde   Medzinárodnej   obchodnej komory   v   Paríži   (ďalej   len   „arbitrážny   súd“)   domáha   určenia,   že   žiadosť   obchodnej spoločnosti   E.   S.   A.   o   vyplatenie   bankových   záruk   predstavuje   porušenie   uzatvorenej zmluvy.

Súčasne   na   základe   návrhu   sťažovateľky   na   nariadenie   predbežného   opatrenia Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 26 Cb 201/2012 z 31. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) nariadil predbežné opatrenie, ktorým uložil obchodnej spoločnosti C., pobočke zahraničnej banky (ďalej len „odporca“), povinnosť zdržať sa poskytnutia akýchkoľvek plnení v prospech obchodnej spoločnosti E. S. A. na základe bankových záruk, a to až do právoplatného skončenia konania vedeného pred arbitrážnym súdom.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podali   odvolanie   odporca,   ako   aj   obchodná spoločnosť   E.   S.   A.   Vo   vzťahu   k   výroku   o náhrade   trov   konania   podala   odvolanie   aj sťažovateľka. Odvolanie odporcu bolo krajským súdom odmietnuté ako oneskorene podané. Napriek tomu, že obchodná spoločnosť E. S. A. nebola podľa sťažovateľky oprávnená na podanie odvolania podľa § 201 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), krajský súd   prerokoval   ňou   podané   odvolanie   a   na   jeho   základe   uznesením   zrušil   predbežné opatrenie vydané okresným súdom.

V rámci konania pred súdom prvého stupňa spoločnosť E. S. A. urobila podľa názoru sťažovateľky   jediný   právny   úkon   smerujúci   k priznaniu   práv   účastníka   konania,   a   to podanie označené ako „Oznámenie o vstupe do konania“ doručené okresnému súdu 12. novembra 2012, ktorým sa domáhala procesného postavenia odporcu v 2. rade. Právny zástupca   spoločnosti   E.   S.   A.   tiež   podal   sťažnosť   na   zákonného   sudcu   z   dôvodu neumožnenia nahliadnutia do súdneho spisu preto, že táto spoločnosť nie je účastníkom konania. Predsedníčka okresného súdu na predmetnú sťažnosť odpovedala listom, ktorým predmetnú   sťažnosť   vyhodnotila   ako   nedôvodnú,   pretože   samotné   oznámenie   o   vstupe do konania nepostačuje na získanie uvedeného procesného postavenia.

Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu 12. februára 2013 oznámila krajskému súdu svoj nesúhlas so vstupom spoločnosti E. S. A. do konania a súčasne vo vyjadrení   k   odvolaniu   uvedenej   spoločnosti   uviedla,   že   táto   nebola   oprávnená   na   jeho podanie.

Podľa   názoru   sťažovateľky   postup   krajského   súdu   bol   v   rozpore   s   dispozičnou zásadou   sporového   konania,   na   základe   ktorej   pristúpenie   ďalšieho   účastníka   na   strane odporcu   môže   navrhnúť   len   navrhovateľ,   ktorý   tak   nesie   zodpovednosť   za   stanovenie okruhu   účastníkov   sporového   konania.   Krajský   súd   v   napadnutom   uznesení   označil spoločnosť E. S. A. ako dotknutého účastníka na strane odporcu v zmysle § 206 ods. 1 OSP s poukazom   na   jeho   oznámenie   o   vstupe   do konania   z   12.   novembra   2012,   ako   aj na existenciu jeho právneho záujmu na výsledku konania. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukázala na skutočnosť, že krajský súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s otázkou, na základe   akého   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   považoval   obchodnú spoločnosť E. S. A. za oprávnenú na podanie odvolania, keďže pojem „dotknutý účastník na   strane   odporcu“ Občiansky   súdny   poriadok   nepozná   a   ani   mu   nepriznáva   žiadne oprávnenia.   Obchodná   spoločnosť   E.   S.   A.   počas   konania   neurobila   okrem   podania doručeného okresnému súdu 12. novembra 2012 žiadny iný úkon smerujúci k tomu, aby jej bolo priznané postavenie účastníka konania, resp. vedľajšieho účastníka konania.

Podľa   sťažovateľky „Navyše   odvolací   súd,   nemohol   predmetné   podanie   tretieho subjektu   posúdiť   ako   vstup   vedľajšieho   účastníka   do   konania   /uznesenie   NS   SR sp. zn. 3Cdo 128/2010 – a argumentácia na str. 6-11 dovolania sťažovateľa zo dňa 02. 05. 2013/, a navyše bez ohľadu na tam uvedené skutočnosti, sťažovateľ vo svojom vyjadrení odvolaciemu súdu zo dňa 31. 01. 2013 na str. 5 uviedol výslovný nesúhlas, a teda námietku so vstupom uvedenej spoločnosti do predmetného konania, a teda ak by chcel odvolací súd tento úkon spoločnosti E. posúdiť ako vstup vedľajšieho účastníka do konania, čo je v rozpore s uvedenou judikatúrou, musel procesne rozhodnúť o prípustnosti takéhoto vstupu na základe námietky sťažovateľa v predmetnom vyjadrení...

Nakoľko v danom prípade sťažovateľ označil na žalovanej strane len spoločnosť C., odvolací   súd   pochybil,   keď   konal   na základe   odvolania   tretej   osoby,   ktorá   účastníkom konania nebola!“.

Na základe uvedeného sťažovateľka uviedla, že podľa § 218 ods. 1 písm. b) OSP ak krajský súd v rámci odvolacieho konania vec prerokoval výlučne na základe odvolania spoločnosti E. S. A. a zrušil predbežné opatrenie vydané okresným súdom, došlo tak k vade konania podľa § 237 písm. e) OSP, „nakoľko účelom tohto ustanovenia (§ 237 písm. e/ O. s. p.) je umožniť dotknutej osobe (v tomto prípade sťažovateľovi) sa dovolaním brániť proti svojvoľnému prejednávaniu a rozhodovaniu súdu v určitej veci (v danom prípade odvolacie konanie)   bez   toho,   aby   sa   prejednania   a   rozhodnutia   veci   účastník   priamo   domáhal (sťažovateľ sa odvolal výlučne v časti výroku o trovách konania, a odporca podal odvolanie oneskorene)“.

Sťažovateľka proti uzneseniu krajského súdu podala v zákonom ustanovenej lehote dovolanie v rozsahu výroku, ktorým krajský súd uznesenie okresného súdu zrušil a konanie vo veci zastavil.

Prípustnosť dovolania sťažovateľka založila najmä poukázaním na § 237 písm. e) OSP, pretože sa podľa jej názoru nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Podľa sťažovateľky druhým dovolacím dôvodom je v súlade s § 237 písm. f) OSP odňatie jej možnosti konať pred súdom, ktorý sťažovateľka v sťažnosti vyvodzovala z toho, že „V   danom   prípade   došlo   zo   strany   odvolacieho   súdu   k   nesprávnej   aplikácii jednoduchého   práva,   keď   v   časti   výroku   napadnutého   dovolaním   konal   na   základe odvolania spoločnosti E. S. A. bez toho, aby ojej účastníctve v konaní rozhodol uznesením v súlade s ust. § 92 ods. 1 a § 216 ods. 1 OSP, alebo s ust. § 93 ods. 3 OSP na základe našej námietky uvedenej vo vyjadrení sťažovateľa zo dňa 31. 01. 2013 na str. 5 vyjadrenia, keď sme výslovne namietali a vyslovili nesúhlas s účastníctvom spoločnosti E. S. A. v tomto konaní,   a   teda   ak   chcel   odvolací   súd   konať   so spoločnosťou   E.   S.   A.   ako   s vedľajším účastníkom konania na strane odporcu, mal uznesením rozhodnúť o prípustnosti takéhoto vstupu spoločnosti E. S. A. do konania na základe nesúhlasu sťažovateľa s jej vstupom do konania,   čím   odňal   sťažovateľovi   možnosť   konať   pred   súdom.   Avšak   vzhľadom na judikatúru uvedenú vyššie jej podanie si súd nemal právo vyložiť ako podanie podľa § 93 OSP, nakoľko to nijakým spôsobom nevyplývalo z obsahu tohto podania a vôle účastníka v ňom obsiahnutej.“.

Sťažovateľka tiež poukázala na skutočnosť, že najvyšší súd ako súd dovolací „použil právny predpis /ktorý bližšie nešpecifikoval – nakoľko poukaz na ust. § 206 ods. 1 OSP neobstojí/, ktorý pri doterajšom rozhodovaní súdu prvého stupňa nebol použitý /viď závery súdu prvého stupňa o nepriznaní postavenia účastníka konania spoločnosti E. S. A./, a bol pre rozhodnutie odvolacieho súdu rozhodujúci, nakoľko výlučne na jeho základe konal na podnet /odvolanie/ spoločnosti E. S. A.: porušil ust. § 213 ods. 2 OSP v zmysle ktorého ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili, t. j. odvolací súd   mal   vyzvať   účastníkov   konania,   a   teda   aj   sťažovateľa,   aby   sa   vyjadrili   k   možnej aplikácii   relevantného   ustanovenia   OSP   zakladajúceho   spoločnosti   E.   S.   A.   postavenie účastníka konania /pričom toto ustanovenie z napadnutého uznesenia 1 odvolacieho súdu nijakým spôsobom nevyplýva/.“.

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol z dôvodu, že v „odvolacom konaní a ani v rozhodnutí odvolacieho súdu nedošlo k vadám uvádzaným dovolateľom, a ani k iným vadám uvedeným v ust. § 237 OSP, pretože jedinou relevantnou vadou v danej veci by bola vada týkajúca sa právomoci slovenských súdov, a táto zistená nebola, preto sa dovolací súd námietkami dovolateľa nezaoberal!“.

Podľa   sťažovateľky   uznesením   najvyššieho   súdu   jej   bola   odňatá   možnosť   konať pred súdom,   keďže   jej   dovolanie   nebolo   meritórne   prerokované.   Najvyšší   súd   tiež k námietke sťažovateľky týkajúcej sa procesného postavenia obchodnej spoločnosti E. S. A. poukázal   na   §   76   ods.   2   OSP,   z ktorého   však   jej   oprávnenie   na   podanie   odvolania nevyplýva. Záver najvyššieho súdu o tom, že obchodná spoločnosť E. S. A. bola oprávnená na podanie odvolania bez ohľadu na to, či vystupovala v pozícii účastníka konania alebo zúčastnenej osoby, je podľa sťažovateľky arbitrárny a svojvoľný.

Z uvedeného vyplýva, že uznesením krajského súdu, ako aj uznesením najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie, vyhovel jej návrhu na nariadenie dočasného opatrenia a vydal uznesenie, ktorým vysloví:

„I. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá spoločnosti C., so sídlom Paríž vo veci organizačnej   zložky:   C.   S.   A.,   pobočka   zahraničnej   banky,   so   sídlom:   B.,   zapísaná   v Obchodnom   registri   Okresného   súdu   Bratislava   I...   povinnosť   zdržať   sa   poskytnutia akýchkoľvek plnení v prospech spoločnosti E. S. A., Chile na základe záručných listín č. LGI07109753   na   sumu   14.250.221,60   USD   v znení   jej   dodatku   a č. B200498   na   sumu 4.690.073,24 USD v znení jej dodatkov vystavených jej organizačnou zložkou na území SR – C.   S.   A.,   pobočka   zahraničnej   banky,   so   sídlom:   B,   zapísaná   v   Obchodnom   registri Okresného   súdu   Bratislava   I...   zabezpečujúcich   porušenie   povinností   sťažovateľa vyplývajúcich zo zmluvy o dielo č. CTCB-011 uzatvorenej dňa 25. 07. 2007 so spoločnosťou E. S. A., Chile.

II. Ústavný súd Slovenskej republiky v prípade, ak dôjde zo strany spoločnosti C., so sídlom Paríž vo veci organizačnej zložky: C. S. A., pobočka zahraničnej banky, so sídlom: B., zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I... k akémukoľvek plneniu v prospech spoločnosti E. S. A., Chile na základe záručných listín č. LGI07109753 na sumu 14.250.221,60 USD v znení jej dodatku a č. B200498 na sumu 4.690.073,24 USD v znení jej dodatkov   vystavených   jej   organizačnou   zložkou   na   území   SR   –   C.   S.   A.,   pobočka zahraničnej   banky,   so   sídlom:   B.,   zapísaná   v   Obchodnom   registri   Okresného   súdu Bratislava I..., ukladá spoločnosti C., so sídlom Paríž povinnosť zdržať sa akýchkoľvek úkonov smerujúcich k vymáhaniu poskytnutých plnení od sťažovateľa, a/alebo tretích osôb, ktoré na seba prevzali záväzky sťažovateľa vyplývajúce z plnenia z uvedených záruk. a   to   až   do   právoplatnosti   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky o sťažnosti   sťažovateľa   proti   napadnutým   rozhodnutiam   zo   dňa   14.   10.   2013   vedenej pod sp. zn. (spisová značka sťažnosti).“

Návrh na vydanie dočasného opatrenia sťažovateľka odôvodnila tým, že uznesením krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu jej bola odňatá dočasná ochrana poskytnutá súdom prvého stupňa pred nebezpečenstvom bezprostredne hroziacej ujmy vo výške takmer 19 miliónov USD, keďže odporca deklaroval „vo svojom odvolaní v inom konaní úmysel vyplatiť   plnenie   z   bankových   záruk;   pričom   jej   v   tom   podľa   jej   vlastného   vyjadrenia zabránilo iba predbežné opatrenie vydané súdom prvého stupňa“.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   tiež   navrhla,   aby   vo   veci   samej   ústavný   súd   rozhodol nálezom, v ktorom vysloví:

„I. Základné právo sťažovateľa spoločnosti S. a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 2Cob/74/2013-469 zo dňa 14. 03. 2013 a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo 24/2013 zo dňa 12. 06. 2013 porušené boli.

II. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Cob/74/2013-469 zo dňa 14. 03. 2013 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo 24/2013 zo dňa 12. 06. 2013 sa zrušujú a vracajú Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

III. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ukladá   Krajskému   súdu   v   Bratislave a Najvyššiemu   súdu   SR   spoločne   a   nerozdielne   povinnosť   uhradiť   sťažovateľovi   trovy konania pred Ústavným súdom (331,13 EUR) do 10 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   378/08)   ďalej pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov a   nimi   garantovaných   základných   práv   a   slobôd.   Vzhľadom   na   to   nie   je   jeho   úlohou do detailov   preskúmať   prípad   z   pozície   v   okolnostiach   prípadu   aplikovaných   právnych noriem   ani   opätovne podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok   so   zámerom   „vylepšiť“   jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto nemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla   spochybniť   konformitu   záverov   napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. rozhodnutia   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   vystupovala   v   pozícii navrhovateľky v konaní vedenom okresným súdom o nariadenie predbežného opatrenia proti   odporcovi   obchodnej   spoločnosti   C.,   pobočke   zahraničnej   banky.   Okresný   súd uznesením sp. zn. 35 Cb 201/2012 z 31. októbra 2012 rozhodol tak, že odporca je povinný zdržať sa akýchkoľvek plnení v prospech obchodnej spoločnosti E. S. A., Chile, na základe záručných listín vystavených odporcom zabezpečujúcich porušenie povinností sťažovateľky vyplývajúcich   zo   zmluvy,   a   to   až   do   právoplatného   skončenia   konania   v právnej   veci sťažovateľky a I. proti odporcovi E. S. A. vedenej pred arbitrážnym súdom.

Proti uzneseniu okresného súdu podal odvolanie odporca, ktoré bolo krajským súdom posúdené   ako oneskorene   podané a   z   tohto   dôvodu   aj odmietnuté.   Odvolaním   napadla uznesenie okresného súdu aj sťažovateľka v časti rozhodnutia o trovách konania, pričom krajský súd jej odvolaniu nevyhovel. Odvolanie proti uzneseniu okresného súdu podala aj obchodná spoločnosť E. S. A., ktorej procesné postavenie a z toho vyplývajúce oprávnenie na   podanie   riadneho   opravného   prostriedku   krajský   súd   špecifikoval   ako   dotknutého účastníka na strane odporcu. Na základe tohto opravného prostriedku krajský súd uznesenie okresného súdu zrušil a konanie vo veci zastavil z dôvodu nedostatku právomoci súdov Slovenskej republiky, keďže v čase podania návrhu na vydanie predbežného opatrenia už začalo   konanie   vo   veci   samej   pred   arbitrážnym   súdom,   a   preto   jediným   orgánom oprávneným   na   vydanie   predbežného   opatrenia   bol   tento   súd.   Problematika   nedostatku právomoci súdov Slovenskej republiky nebola sťažovateľkou v sťažnosti spochybnená.

Podstata   argumentácie   sťažovateľky   spočíva   v   tvrdení,   že   krajský   súd,   ako   aj najvyšší súd porušili jej základné právo na súdnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže krajský súd ako odvolací súd preskúmal uznesenie okresného súdu, ktoré zrušil a konanie vo veci zastavil, len na základe odvolania podaného obchodnou spoločnosťou E. S. A., ktorá nebola účastníkom konania ani vedľajším účastníkom konania, a teda na ňou podaný opravný   prostriedok   nemal   vôbec   prihliadať,   a následne   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd uvedený   procesný   postup   krajského   súdu   nenapravil   a dovolanie   podané   sťažovateľkou odmietol ako procesne neprípustné.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Krajský   súd   v   relevantnej   časti   uznesenia   k   sťažovateľkou   namietanej   otázke procesného postavenia obchodnej spoločnosti E. S. A. uviedol:

„Uznesenie súdu prvého stupňa napadla odvolaním aj dotknutá osoba, spoločnosť E. S. A.. Jeho právne postavenie odvolací súd posúdil ako postavenie dotknutého účastníka na strane odporcu v zmysle ust. § 206 ods. 1. O. s. p. s poukazom na jeho oznámenie o vstupe do konania v zmysle jeho podania zo dňa 12. 11. 2012. Predpokladom účasti dotknutého účastníka   je   existencia   právneho   záujmu   na výsledku   konania,   t.   j.,   že   jeho   právne postavenie bude výsledkom sporu ovplyvnené. Je nesporné, že výrokom súdu prvého stupňa o nariadení predbežného opatrenia sú priamo dotknuté práva horeuvedenej spoločnosti, teda je osobou oprávnenou na podanie odvolania.

I keď odporca podal odvolanie oneskorene, t. j. dňa 27. 11. 2012, posledný deň lehoty na podanie odvolania odporcovi uplynul dňa 26. 11. 2012, dotknutý účastník podal odvolanie včas, dňa 26. 11. 2012, t. j. v 15 dňovej zákonom stanovenej lehote a preto sa odvolací súd jeho odvolaním v merite veci zaoberal...

Pokiaľ   sa   týka   posúdenia   právneho   postavenia   spoločnosti   E.   SA,   odvolací   súd poukazuje na výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa, v ktorom súd prvého stupňa práva uvedenej   právnickej   osoby   v   zmysle   návrhu   navrhovateľa   obmedzuje,   priamo   do   nich zasahuje výrokom, v ktorom uložil odporcovi povinnosť zdržať sa akýchkoľvek plnení v prospech   uvedenej   spoločnosti   vyplývajúcich   z   poskytnutia   bankových   záruk,   až   do právoplatného   skončenia   sporu   vo   veci   samej,   účastníkom   ktorého   je   navrhovateľ   a uvedená výrokom súdu prvého stupňa dotknutá právnická osoba.

V takom prípade sa jedná o osobu oprávnenú na podanie odvolania v zmysle ust. § 206 O. s. p., i keď nie je navrhovateľom označená ako účastník konania.“

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia k jednotlivým dovolacím dôvodom uviedol:

«Dovolateľ prípustnosť dovolania odvodzuje z ust. § 237 písm. e/ a písm. f/ O. s. p. Podľa   ust.   §   237   O.   s.   p.   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   g)   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Občiansky   súdny poriadok pripúšťa   podľa   vyššie citovaného   ust.   §   237   O.   s.   p. možnosť napadnúť dovolaním každé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetného   konania   len   vtedy,   ak   trpí   niektorou   vadou   vymenovanou   v   písm.   a/   až písm. g/.

K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v ust. § 237 O. s. p. prihliada dovolací súd nielen na námietku dovolateľa, ale z úradnej povinnosti zisťuje jej existenciu bez zreteľa na to, či dovolateľ existenciu vady tvrdil alebo netvrdil. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal inak rozhodnúť iný orgán.

Podľa § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Procesné podmienky konania možno charakterizovať ako podmienky (predpoklady), bez splnenia ktorých nemôže súd vo veci konať a rozhodovať vo veci samej. Ak podmienky konania nie sú splnené, musí vykonať opatrenia na odstránenie prekážok, ktoré bránia súdu vo veci konať, a ak to nie je možné, súd konanie zastaví. Prekážky, ktoré bránia súdu vo veci konať rozlišujeme na odstrániteľné alebo neodstrániteľné.

K neodstrániteľným prekážkam patria:

- nedostatok právomoci súdu (§ 7, § 8 O. s. p.)

- prekážku rozhodnutej veci – res iudicata (§ 159 ods. 3 O. s. p.) Podľa ust. § 7 ods. 1 O. s. p., v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Navrhovateľ a spoločnosť E. S. A. uzatvorili 25. júla 2007 Zmluvu č. CTCB-O11 „Dodávka na kľúč tepelnej elektrárne na uhlie 370 MW“. V tejto Zmluve si zmluvné strany dohodli,   že   všetky   spory   medzi   zmluvnými   stranami   budú   riešiť   arbitrážou   v   súlade   s Arbitrážnym   poriadkom   medzinárodnej   obchodnej   komory.   Navrhovateľ   podal   na Medzinárodnú obchodnú komoru v Paríži dňa 19. októbra 2012 žalobu vo veci samej. Podľa ust. § 74 ods. 1 O. s. p., pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Podľa ust. § 102 ods. 1 O. s. p., ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz.

Návrh navrhovateľa na vydanie predbežného opatrenia došiel na súd prvého stupňa dňa 25. októbra 2012, teda po podaní žaloby žalobcom na arbitrážny súd – Medzinárodnú obchodnú   komoru   v   Paríži.   Navrhovateľ   teda   podal   návrh   na   nariadenie   predbežného opatrenia po začatí konania na rozhodcovskom súde.

Preto odvolací súd postupoval správne, keď v predmetnej veci vychádzal pri skúmaní právomoci slovenských súdov rozhodovať o návrhu navrhovateľa na vydanie predbežného opatrenia   zo   zákona   č.   244/2002   Z.   z.   o   rozhodcovskom   konaní   a   správne   aplikoval ustanovenie § 2 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého rozhodcovskému konaniu neodporuje, ak účastník konania pred začatím rozhodcovského konania požaduje od súdu vydanie predbežného opatrenia a súd takéto opatrenie vydá.

Základnou   podmienkou   právomoci   slovenských   súdov   rozhodnúť   o   predbežnom opatrení je, či už podľa zákona č. 244/2002 Z. z., ale aj Nariadenia Rady ES č. 44/2001 (Brusel I.), že konanie vo veci samej ešte v inom štáte nezačalo, t. j. že v inom štáte nebola podaná žaloba na súde alebo na rozhodcovskom orgáne.

V predmetnej veci takýto stav zistený nebol, naopak bolo zistené, čo navrhovateľ nikdy nespochybnil, že na arbitrážny súd – Medzinárodnú obchodnú komoru bola podaná žaloba   vo   veci   samej   pred   podaním   návrhu   navrhovateľa   na   vydanie   predbežného opatrenia.   Preto   od   19.   októbra   2012,   kedy   bol   podaný   návrh   vo   veci   samej na rozhodcovský orgán, stratili slovenské súdy právomoc vo veci konať, a to aj o návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Toto vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 2 ako aj § 22 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. podľa ktorého, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak,   môže   rozhodcovský   súd   po   začatí   rozhodcovského   konania   na   žiadosť   účastníka rozhodcovského   konania   nariadiť   predbežné   opatrenie,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné s ohľadom na predmet sporu. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že aj rozhodcovský súd môže   poskytnúť   účastníkovi   rozhodcovského   konania   predbežným   opatrením   rýchlu a primeranú ochranu.

Dovolací súd k námietke dovolateľa týkajúceho sa postavenia spoločnosti EMPRESA uvádza, že podľa ust. § 76 ods. 2 O. s. p. predbežným opatrením možno nariadiť povinnosť niekomu   inému   než   účastníkovi   len   vtedy,   ak   to   možno   od   neho   spravodlivo   žiadať. To znamená, že povinnosť tretej osobe môže byť uložená iba „popri“ povinnosti uloženej účastníkovi konania, nie však samostatne.

Z uznesenia súdu prvého stupňa vyplýva, že uložil povinnosť odporcovi zdržať sa poskytovania   akýchkoľvek   plnení   v   prospech   spoločnosti   EMPRESA   do   právoplatného skončenia konania v právnej veci navrhovateľov S., a. s. a I. Chile... proti odporcovi E. S. A. vedenej pred Medzinárodnou obchodnou komorou v Paríži. Takto nariadené predbežné opatrenie práva tretej osoby spoločnosti E. obmedzuje a priamo do nich zasahuje, keďže odporca   mal   povinnosť   zdržať   sa   akýchkoľvek   plnení   v   prospech   uvedenej   spoločnosti vyplývajúcich z poskytnutia bankových záruk.

Dovolací   súd   preto   k   námietke   navrhovateľa   neprihliadol,   rovnako   neprihliadol k námietke, že spoločnosť E. nebola účastníkom konania a preto nemohla podať odvolanie. Dovolací súd je názoru, že ak je povinnosť uložená tretej osobe v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, je nesporné, a to bez zreteľa na to, či jej postavenie budeme kvalifikovať ako postavenie účastníka konania alebo zúčastnenej osoby, že môže v konaní uplatňovať všetky procesné práva, pokiaľ sa týkajú jej povinnosti, t. j. môže podať aj odvolanie.

Tento záver podporuje aj ustanovenie § 206 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil právnym názorom odvolacieho súdu, že súd prvého stupňa nemal v predmetnej veci právomoc konať o návrhu navrhovateľa na nariadenie   predbežného   opatrenia   po   začatí   konania   na   rozhodcovskom   súde,   a rozhodol správne,   keď uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil,   pretože nedostatok právomoci slovenských súdov konať o návrhu navrhovateľa je neodstrániteľnou prekážkou, pre ktorú nemôže konať.

Dovolací súd konštatoval, že v odvolacom konaní a ani v rozhodnutí odvolacieho súdu nedošlo k vadám uvádzaným dovolateľom, a ani k iným vadám uvedeným vust. § 237 O.   s.   p.,   pretože   jedinou   relevantnou   vadou   v   danej   veci   by   bola   vada   týkajúca   sa právomoci slovenských súdov. Táto zistená nebola a preto sa dovolací súd námietkami dovolateľa nezaoberal.»

Takéto odôvodnenia uznesenia odvolacieho senátu krajského súdu, ako aj uznesenia dovolacieho senátu najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárne, či dokonca zjavne svojvoľné   a   neprípustné,   ako   to   vidí   sťažovateľka.   Úlohou   ústavného   súdu   v   konaní o sťažnosti nie je rozvíjať, prípadne potvrdzovať správnosť právnych záverov všeobecných súdov.   V   súlade   so   sebaobmedzovaním   vlastných   zásahov   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné práva a slobody, ústavný súd konštatuje, že v napadnutom uznesení krajského súdu a ani v uznesení najvyššieho súdu nevzhliadol   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   mali   alebo   mohli   mať   za   následok   porušenie označených   práv   sťažovateľky.   Napadnuté   uznesenie   krajského   súdu,   ako   aj   uznesenie najvyššieho súdu sú náležite odôvodnené, ich záverom nechýba predchádzajúca logická interpretácia príslušných právnych noriem a nemožno ich považovať za zjavne svojvoľné a arbitrárne.

Ústavný súd reagujúc na námietky sťažovateľky uvedené v sťažnosti týkajúce sa oprávnenia obchodnej spoločnosti E. S. A. podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu konštatuje,   že podľa   §   76   ods.   2 OSP predbežným opatrením   možno uložiť povinnosť niekomu inému než účastníkovi len vtedy, ak to možno od neho spravodlivo žiadať. Túto inú   osobu   (v   napadnutom   uznesení krajského   súdu   označenú   ako   dotknutý   účastník na strane odporcu) možno potom považovať za účastníka pre ten úsek konania, v ktorom sa rozhoduje o uložení povinnosti súčinnostného charakteru tejto osobe.

Základný   komentár   k   Občianskemu   súdnemu   poriadku   v   tejto   súvislosti vo vysvetlivkách k § 76 ods. 2 OSP uvádza a ústavný súd sa s jeho znením v plnej miere stotožňuje, že «Tretej osobe („niekomu inému“ – odsek 2) bude v praxi možné uložiť len povinnosť podľa písm. d), e) a f) odseku 1 ustanovenia; príkladom môže byť predbežné opatrenie o povinnosti peňažného ústavu (banky a i.) nevykonať výplatu určitej peňažnej sumy;   tak   účastník,   ako   aj   tretia   osoba   má   právo   podať   odvolanie   proti   uzneseniu nariaďujúcemu predbežné opatrenie, ktorým sa jej ukladá povinnosť». (Bajcura, A. a kol. Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár, Bratislava: Eurounion, 1999. s. 119). Tento výklad považuje ústavný súd za logický, keďže zachováva a ochraňuje práva všetkých osôb dotknutých predbežným opatrením.

Vo   vzťahu   k   účastníctvu   ústavný   súd   ešte   poznamenáva,   že   podľa   §   90   OSP účastníkmi konania sú navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný) alebo tí, ktorých zákon za účastníkov označuje. V rámci procesných ustanovení upravujúcich inštitút predbežného opatrenia Občiansky súdny poriadok v § 74 ods. 2 poslednej vete priamo vymedzuje okruh účastníkov tohto konania ustanovujúc: Účastníkmi konania sú tí, ktorí by nimi boli, keby išlo o vec samu. V danom prípade navrhovateľ sa vo veci samej pred arbitrážnym súdom proti obchodnej spoločnosti E. S. A. domáha určenia, že jej žiadosť o vyplatenie bankových záruk predstavuje porušenie zmluvy, a teda v konaní vo veci samej vystupuje obchodná spoločnosť E. S. A. jednoznačne ako účastník konania (odporca).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poznamenáva,   že   aj   keď   o   procesnom   návrhu spoločnosti E. S. A. o vstupe do konania nebolo žiadnym spôsobom formálne rozhodnuté a v konaní pred prvostupňovým súdom nebola považovaná za účastníka konania, krajský súd ako odvolací súd ňou podaný opravný prostriedok   v plnej miere rešpektoval a na jeho základe zrušil okresným súdom nariadené predbežné opatrenie, čím postupoval v súlade s § 74 ods. 2 a § 76 ods. 2 OSP v spojení s § 206 ods. OSP, čo bolo následne ako správny procesný postup potvrdené aj najvyšším súdom ako súdom dovolacím v jeho uznesení.

Podľa   názoru   ústavného súdu   aj právny názor   najvyššieho súdu   o neprípustnosti dovolania je zdôvodnený presvedčivo, a preto aj ústavný súd ho považuje za legitímny a dostačujúci.

Ústavný súd konštatuje, že je nepochybné, že povinnosťou najvyššieho súdu bolo v predmetnej   veci   skúmať,   či   sú   splnené   všetky   zákonné   podmienky   pre   prípustnosť dovolania sťažovateľky. Sťažovateľka, ktorá bola kvalifikovane zastúpená v konaní pred všeobecnými súdmi, vo svojej sťažnosti neuviedla žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že uznesenie najvyššieho súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti a v konečnom   dôsledku   o   porušení   označených   práv   sťažovateľky,   tak   ako   to   tvrdila vo svojej sťažnosti. Skutočnosť, že najvyšší súd kvalifikoval dovolanie sťažovateľky ako neprípustné a že pritom vyslovil právny názor (v spojení s právnym názorom vysloveným krajským   súdom),   s   ktorým   sa   sťažovateľka   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť k záveru   o   porušení   práva   na   súdnu   ochranu   a   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa označených   článkov   ústavy   a   dohovoru,   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľky odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky, vrátane návrhu na vydanie dočasného opatrenia nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013