znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 711 /2014-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 19. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ISOA spoločnosť s ručením obmedzeným Prešov   v dodatočnej   likvidácii,   Tkáčska   2,   Prešov,   zastúpenej   advokátom JUDr.   Markom   Radačovským,   Žriedlová   3,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov sp.   zn.   26   Er   2640/2005   z   3.   septembra   2012,   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove sp. zn. 26 CoE 89/2013 z 5. novembra 2013 a konaním, ktoré im predchádzalo a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti ISOA spoločnosť s ručením obmedzeným Prešov v dodatočnej likvidácii o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 27. januára 2014 doručená sťažnosť spoločnosti ISOA spoločnosť s ručením obmedzeným Prešov   v   dodatočnej   likvidácii   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a   základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 26   Er   2640/2005   z   3.   septembra   2012   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu“), uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 26 CoE 89/2013 z 5. novembra   2013   (ďalej   aj   „uznesenie   krajského   súdu“)   a   konaním,   ktoré   vydaniu napadnutých uznesení všeobecných súdov predchádzalo.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť ISOA spoločnosť s   ručením   obmedzeným   Prešov   bola   zrušená   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 1 K 421/96 z 25. januára 2000, ktorým bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka a následne bola obchodná spoločnosť vymazaná z obchodného registra k 5. aprílu 2004. Na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. Sro 464/p z 8. októbra 2004 bola nariadená dodatočná likvidácia majetku obchodnej spoločnosti zisteného po výmaze spoločnosti z obchodného registra.

3. Z ústavnej sťažnosti ďalej vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   tento   súd   schválil   konečný   rozvrh   výťažku dražby nehnuteľností vo výlučnom vlastníctve sťažovateľky vedených Okresným úradom Prešov, katastrálny odbor, nachádzajúcich sa v katastrálnom území Malý Šariš, konanej 31. augusta 2008. Sťažovateľka sa domnieva, že postup okresného súdu a krajského súdu bol arbitrárny a porušenie označených základných práv podľa ústavy a dohovoru vidí v tom, že   všeobecné   súdy   sa   v   napádaných   rozhodnutiach   nevysporiadali   so   skutočnosťou,   že sťažovateľka   nemôže   byť   nositeľom   práv   a   povinností,   a   teda   pre   nedostatok   pasívnej subjektivity nemôže byť ani účastníkom exekučného konania.

4. Sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla: «Na základe ustanovenia § 19 OSP spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznáva. Vo všetkých občianskoprávnych   konaniach   majú   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   tí,   ktorí   majú všeobecnú   spôsobilosť   mať   práva   a povinnosti   podľa   hmotného   práva,   teda   všeobecnú hmotnoprávnu subjektivitu.   Hmotnoprávnu   spôsobilosť mať   práva   a povinnosti majú   aj právnické osoby podľa § 18 OZ. Právnické osoby, ktoré sa zapisujú do obchodného alebo iného zákonom určeného registra, môžu nadobúdať práva a povinnosti odo dňa účinnosti zápisu do tohto registra, a teda nadobúdajú spôsobilosť byť účastníkom konania. Právnická osoba zapísaná v obchodnom registri alebo inom zákonom určenom registri zaniká dňom výmazu z tohto registra, pokiaľ osobitné zákony neustanovujú inak, na základe čoho stráca svoje práva a povinnosti a aj spôsobilosť byť účastníkom konania.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností,   ako   aj   na   základe   výkladu   §   75a Obchodného   zákonníka   má   sťažovateľ   zato,   že   obchodná   spoločnosť   ISOA   spoločnosť s ručením obmedzeným Prešov, v dodatočnej likvidácii,..., naposledy so sídlom v Prešove... nevznikla, pretože v dodatočnej likvidácii nebola zapísaná do Obchodného registra ani do iného zákonom určeného registra ako právnická osoba, nakoľko je v Obchodnom registri zapísaný len údaj o jej likvidátorovi a vymazal sa názov obchodnej spoločnosti a sídlo. Na základe týchto skutočností obchodná spoločnosť nenadobudla všeobecnú spôsobilosť mať práva a povinnosti a nemala ani spôsobilosť byť účastníkom konania na základe § 19 OSP. Sťažovateľ,   je   toho   názoru,   že   ak   súd   rozhodne   o dodatočnej   likvidácii   spoločnosti, neobnovuje sa tým všeobecná hmotnoprávna subjektivita zaniknutej spoločnosti, čo má v danom   prípade   za   následok   nedostatok   spôsobilosti   byť   účastníkom   konania   a   teda,   je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania....

Sťažovateľ je toho názoru, že na obidvoch súdoch došlo aj k nesprávnemu výkladu ust.   §   75a   Obch.   zák.   Dodatočná   likvidácia   sa   odlišuje   od   „klasickej“   likvidácie predovšetkým   tým,   že   likvidácia   podľa   §   70   a   nasledovné   Obch.   zák.   je   likvidáciou spoločnosti, pri ktorej dochádza k likvidácii majetku existujúcej obchodnej spoločnosti, kým dodatočná   likvidácia   je   likvidácia   majetku,   ktorý   sa   neviaže   na   žiadnu   existujúcu spoločnosť. Na základe ust. § 75a Obch. zák. vymazaná spoločnosť v dodatočnej likvidácii znova   nenadobúda   svoju   právnu   subjektivitu,   ale   obnovujú   sa   len   pohľadávky   voči spoločnosti, ktoré nebolo možné uplatniť pre jej výmaz z Obchodného registra, pretože obchodná   spoločnosť   ako   úpadca   už   zanikla.   Takýto   výklad   nakoniec   vyplýva   aj zo samotnej dôvodovej správy k zák. č. 432/2004 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a menia a dopĺňajú sa niektoré ďalšie zákony, kde je uvedené: „Po dodatočnom objavení majetku, ktorý patril zaniknutej spoločnosti, sa javí ako potrebné preklenúť doteraz existujúcu medzeru v právnej úprave   formou   „znovuoživenia“   pohľadávok   zaniknutej   spoločnosti   v   tej   výške,   v   akej neboli uspokojené.“

Zo   všetkých   vyššie   uvedených   skutočností   teda   vyplýva,   že   od   samého   počiatku neexistovali zákonné podmienky pre vedenie exekučného konania a preto je nevyhnutné aj v tomto   štádiu   vhodným   procesným   spôsobom   túto   exekúciu   zastaviť.   Takýto   postup konajúcich   súdov   je   v   danom   prípade   žiaduci,   keďže   v   súlade   s   ust.   103   OSP   je   súd v ktoromkoľvek štádiu konania povinný skúmať, či sú splnené všetky zákonné podmienky konania,   pričom   neexistencia   právnej   subjektivity   jedného   z   účastníkov   konania jednoznačne bráni akémukoľvek súdnemu konaniu.»

5. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv podľa ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 26 Er 2640/2005 a v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 26 CoE 89/2013, zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského súdu, vrátil vec okresnému súdu na nové konanie a zaviazal okresný súd a krajský súd spoločne a nerozdielne na náhradu trov konania.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

10.   V   súlade   s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

11.   Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie označených základných práv a slobôd uznesením okresného súdu, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie ústavy limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov, a to tým spôsobom, že sťažovateľka má právo domáhať sa ochrany základných práv a slobôd na ústavnom súde iba v prípade, ak jej túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Podstatou účinnej ochrany základných práv sťažovateľky je okrem iného aj opravný   prostriedok,   ktorý   sťažovateľka   využila   vo   vzťahu   k   základným   právam a slobodám, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojich základných práv a slobôd.

12.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z   citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu ako   súdu   prvého   stupňa,   pretože   jeho   rozhodnutie   preskúmal   krajský   súd   v   dôsledku odvolania   sťažovateľky.   Z   tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v   tejto   časti   (teda vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

13. Ústavný súd v ďalšom preskúmal možnosť porušenia základných a iných práv sťažovateľky uznesením krajského súdu.

14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci   všeobecným   súdom   sa   môže   stať predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

15. Ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľky uvedené v ústavnej sťažnosti sa   prekrývajú   s   jej   právnou   argumentáciou   uplatnenou   v   konaniach   pred   všeobecnými súdmi, pričom krajský súd sa v odôvodnení napadnutého vysporiadal s nimi v podstatnom takto: «Podľa § 72a Obchodného zákonníka ak bola spoločnosť vymazaná z obchodného registra a ak sa zistí ďalší majetok spoločnosti, rozhodne súd na návrh štátneho orgánu, bývalého   štatutárneho   orgánu,   jeho   člena   alebo   spoločníka,   veriteľa,   dlžníka   alebo z vlastného   podnetu   o   dodatočnej   likvidácii   majetku   bývalej   spoločnosti   a   vymenuje likvidátora.   Na   vymenovanie   likvidátora   sa   nepoužijú   ustanovenia   §   71   ods.   1. Po právoplatnosti   rozhodnutia   súd   zapíše   likvidátora   do   obchodného   registra. Na dodatočnú likvidáciu sa primerane použijú ustanovenia o likvidácii. Pohľadávky voči spoločnosti,   ktoré   nebolo   možné   uplatniť   pre   výmaz   spoločnosti   zrušenej   bez   právneho nástupcu z obchodného registra,   sa rozhodnutím súdu o dodatočnej likvidácii obnovujú a možno ich uplatniť v rozsahu, v akom neboli uspokojené.

Z obsahu spisu, zo znenia príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, ako aj z výpisu   z   Obchodného   registra   povinného   nepochybne   vyplýva,   že   ak   dôjde   k   výmazu obchodnej   spoločnosti   z   Obchodného   registra   a   po   tomto   výmaze   sa   zistí   majetok spoločnosti, rozhodne sa o jej dodatočnej likvidácii. Príslušný súd tak nariadi zápis tejto obchodnej spoločnosti s dovetkom „v dodatočnej likvidácii“ do Obchodného registra a je ustanovený   likvidátor.   Je   preto   nepochybné,   na   vykonávanie   úkonov   súvisiacich s vysporiadaním   zisteného   majetku,   či   uspokojovaní   prípadných   veriteľov,   musí   takýto subjekt   disponovať   právnou   subjektivitou.   Aj   keď   je   takejto   spoločnosti   ustanovený likvidátor, ktorý koná v jej mene, je nepochybné, že ten nemôže konať v mene neexistujúcej spoločnosti. Nie je možné preto pri svedčiť odvolateľovi, likvidátorovi povinného, že subjekt v likvidácii nedisponuje právnou subjektivitou a že exekučné konanie vedené proti majetku povinného je vedené v rozpore so zákonnom proti neexistujúcemu subjektu.»

16. Účelom likvidácie je usporiadanie majetku obchodnej spoločnosti v súvislosti s jej   zánikom   bez   právneho   nástupcu   tak,   aby   boli   uspokojení   veritelia   spoločnosti a zostávajúci majetok (likvidačný zostatok) sa rozdelil spoločníkom. Právna úprava tohto inštitútu obsiahnutá v § 70 až § 75 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Obchodný   zákonník“)   bola   doplnená   následnými novelizáciami o ustanovenie § 75a Obchodného zákonníka, zmyslom ktorého je zabezpečiť usporiadanie majetku aj zaniknutej obchodnej spoločnosti, a to v prípade opomenutia alebo nezahrnutia majetku likvidátorom z akéhokoľvek i neúmyselného dôvodu.

17. Podľa § 75a Obchodného zákonníka ak bola spoločnosť vymazaná z obchodného registra a ak sa zistí ďalší majetok spoločnosti, rozhodne súd na návrh štátneho orgánu, bývalého   štatutárneho   orgánu,   jeho   člena   alebo   spoločníka,   veriteľa,   dlžníka   alebo z vlastného   podnetu   o   dodatočnej   likvidácii   majetku   bývalej   spoločnosti   a   vymenuje likvidátora.   Na   vymenovanie   likvidátora   sa   nepoužijú   ustanovenia   §   71   ods.   1. Po právoplatnosti rozhodnutia súd zapíše likvidátora do obchodného registra. Na dodatočnú likvidáciu   sa   primerane   použijú   ustanovenia   o   likvidácii.   Pohľadávky   proti   spoločnosti, ktoré   nebolo   možné   uplatniť   pre   výmaz   spoločnosti   zrušenej   bez   právneho   nástupcu z obchodného registra, sa rozhodnutím súdu o dodatočnej likvidácii obnovujú a možno ich uplatniť v rozsahu, v akom neboli uspokojené.

18. Podľa § 72 Obchodného zákonníka likvidátor robí v mene spoločnosti len úkony smerujúce k likvidácii spoločnosti. Pri výkone tejto pôsobnosti plní záväzky spoločnosti, uplatňuje pohľadávky a prijíma plnenia, zastupuje spoločnosť pred súdmi a inými orgánmi, uzaviera zmiery a dohody o zmene a zániku práv a záväzkov. Nové zmluvy môže uzavierať len v súvislosti s ukončením nevybavených obchodov.

19. Podstatu sťažnosti tvorí právne posúdenie, či nariadenie dodatočnej likvidácie vedie   k   obnove   právnej   subjektivity   pôvodnej   obchodnej   spoločnosti   alebo   či   ide   len o osobitnú majetkovú podstatu (masu) pod správou dodatočného likvidátora, ktorý s ňou nakladá pod vlastnou právnou subjektivitou. Okresný súd aj odvolací krajský súd zjavne vychádzali z prv uvedeného právneho názoru o obnovení právnej subjektivity, keďže ju po nariadení dodatočnej likvidácie viedli ako povinnú v predmetnom exekučnom konaní.

20.   Ústavný   súd   sa   predmetnou   otázkou   už   zaoberal   vo   svojich   skorších rozhodnutiach   (vo   vzťahu   k   možnosti   podať   dovolanie)   a   vyslovil   názor,   že   zápis dodatočnej   likvidácie   do   obchodného   registra   má   za   následok   obnovenie   právnej subjektivity (IV. ÚS 479/2011), resp. že zánikom súkromnoprávnej subjektivity nezaniká nevyhnutne aj   spôsobilosť   byť účastníkom   konania, a   teda   procesnoprávnu   subjektivitu (pre určitý   druh   konaní)   možno   posudzovať   oddelene   od   hmotnoprávnej   právnej subjektivity   (II.   ÚS   414/2014).   Naznačené   ústavnoprávne   relevantné   úvahy   indikujú ústavnú   konformnosť   postupu   všeobecných   súdov   v   napádaných   konaniach (porovnaj rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo   215/2007 z 29. januára 2008).

21. Ústavný súd v súlade s už vyslovenými závermi ďalej uvádza, že povolenie dodatočnej likvidácie obchodnej spoločnosti neznamená plnohodnotné obnovenie právnej subjektivity, avšak na strane druhej absolútne potieranie procesnoprávnej subjektivity by malo   za   následok   straty   zmyslu   zákonného   ukotvenia   dodatočnej   likvidácie,   ktorým   je jednak ochrana veriteľov pri uspokojovaní ich pohľadávok z dodatočne zisteného majetku spoločnosti a napokon aj ochrana majetkových práv samotných spoločníkov spoločnosti pri delení   likvidačného   zostatku.   Likvidátor   pritom   robí   v   mene   spoločnosti   len   úkony smerujúce   k   likvidácii   spoločnosti   v   rozsahu   dikcie   §   72   Obchodného   zákonníka. Pri posudzovaní obnovy právnej procesnoprávnej subjektivity je tak determinantom účel dodatočnej   likvidácie.   Exekučné   konania,   ktorých   cieľom   je   vymôcť   judikovanú pohľadávku   veriteľa,   rozhodne   možno   považovať   do   rozsahu   úkonov,   ktoré   smerujú k likvidácii spoločnosti a sú v súlade s účelom dodatočnej likvidácie.

22. Nad rámec uvedeného ústavný súd dopĺňa, že pokiaľ by sa mal bezvýhradne stotožniť   s   argumentáciou   sťažovateľky,   že   dodatočnou   likvidáciou   sa   obnovujú   len pohľadávky   veriteľov,   avšak   za   žiadnych   okolností   a   v   žiadnom   prípade   nie   právna subjektivita, potom logických dôsledkom by muselo byť odmietnutie jej sťažnosti kvôli nedostatku jej spôsobilosti byť účastníkom konania pred ústavným súdom. Takýto postup by však znamenal odmietnutie spravodlivosti.

23.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené   nemá   dôvod   zasahovať   do   záverov krajského   súdu.   Ústavný   súd   k   tomu   ďalej   poznamenáva,   že   základné   právo   na   súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie garantované ústavou a dohovorom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

24. O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu právny výklad krajského súdu tieto znaky nevykazuje, a preto ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo.

25.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   O   taký   prípad   išlo   aj   v   prejednávanej veci,   preto   ústavný   súd   z už uvedených dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

26. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

27. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2014