znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 710/2014-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 19. novembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   G.,   zastúpeného   advokátkou Mgr. Evou Garovou, Prievozská 2/B, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1, práva podnikať v zmysle čl. 35 ods. 1 a základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky,   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 182/2013 z 28. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. G. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) bola   18.   novembra   2013   doručená   A.   G.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1, práva podnikať v zmysle čl. 35 ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a   práva   na ochranu   majetku   zaručeného   v čl.   1   Dodatkového   protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 182/2013 z 28. júna 2013, ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   12   C   117/93-452 z 18. januára 2013 o uložení povinnosti sťažovateľovi vrátiť preplatok vyplatenej odmeny vo výške 8 082,99 € na účet okresného súdu za povinné zastúpenie klienta.

2.   Vlastnou   lustráciou   ústavný   súd   zistil,   že   obsahovo   súvisiace   predchádzajúce rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 2 Co 135/2010 z 20. júna 2011 je predmetom sťažnosti sťažovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 487/2013 (sťažnosť bola 3. októbra 2013 prijatá   na   ďalšie   konanie),   o ktorej   ešte   nebolo   rozhodnuté.   Prípadným   meritórnym rozhodnutím   sa   však   v   tomto   konaní   ústavný   súd   záväzným   spôsobom vyjadrí k základnej otázke   aj   pre   posudzované   konanie,   v ktorom   je   výška   odmeny sťažovateľa   za poskytnutie   právnych   služieb   v   konaní   vedenom   na   okresnom   súde pod sp. zn. 12 C 117/93 a v závislosti od tejto výšky sa posúdi aj nárok štátu na (ne)vrátenie časti   tejto   odmeny,   ktoré   je   posudzované   ako   rozdiel   medzi   odmenou,   ktorá   bola sťažovateľovi   vyplatená   vo   výške   8 405   €,   na   základe   rozhodnutia   krajského   súdu z 28. augusta 2009, ktoré ale bolo zrušené nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 24/2010 z 8. apríla 2010, a výškou odmeny v sume 332,01 € určenej rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 2 Co 135/2010 z 20. júna 2011, ktoré je predmetom konania na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 487/2013.

3. Pred tým, ako ústavný súd pristúpil k vecnému posúdeniu ústavnej sťažnosti, bol povinný skúmať, či sťažnosť spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti a či sú vôbec dané   procesné   podmienky   jej   prejednateľnosti.   Ústavná   sťažnosť   totiž   tvorí   procesný prostriedok   na   ochranu   zaručených   základných   práv   a slobôd,   ktorý   je   voči   ostatným prostriedkom, ktoré jednotlivcovi slúžia na ochranu jeho práv, vo vzťahu subsidiarity podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Atribút subsidiarity ústavnej sťažnosti má jednak dimenziu formálnu a jednak dimenziu materiálnu. Na jednej strane sa subsidiarita ústavnej sťažnosti odráža v požiadavke vyčerpania všetkých prostriedkov pred jednotlivými orgánmi verejnej moci, ktoré právny poriadok jednotlivcovi poskytuje, čo nachádza výraz v inštitúte neprípustnosti ústavnej sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Na druhej strane   má   princíp   subsidiarity   aj   dimenziu   materiálnu,   z ktorej   vyplýva,   že   dôvodom sťažnosti sú samotné kompetencie ústavného súdu ako orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), teda orgánu, ktorý poskytuje ochranu základným právam jednotlivca   len vtedy (ultima   racio),   ak   tieto   neboli   rešpektované   ostatnými   orgánmi   verejnej   moci,   v tomto prípade všeobecnými súdmi.

4. Nie je totiž dôvod na to, aby ústavný súd – v rozpore s už popísaným princípom subsidiarity, ako aj v rozpore s princípom minimalizácie zásahov do činnosti všeobecných súdov   –   do   doby,   než   bude   právoplatne   rozhodnuté   o konečnej   výške   odmeny pre sťažovateľa, v tejto veci meritórne (paralelne alebo následne) rozhodoval. Nie je ani dôvod na to, aby ústavný súd toto konanie prerušil a vyčkával so svojím rozhodnutím až do opätovného   vydania   právoplatného   rozhodnutia   o výške   odmeny   sťažovateľa,   lebo sťažovateľ môže podať v posudzovanom prípade návrh na obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. a) OSP vo svetle dôvodov právoplatného rozhodnutia o výške jeho odmeny. Obnovou konania sa v rámci všeobecného súdnictva vytvorí dostatočný procesný priestor pre ochranu základných práv sťažovateľa, ktorých porušenie namieta, uplatnených v tomto konaní, v duchu zásady minimalizácie zásahov ústavného súdu do rozhodnutí všeobecných súdov.

5. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že sú splnené podmienky § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Preto na neverejnom zasadnutí senátu ústavnú sťažnosť odmietol pre neprípustnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2014