znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 71/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., B., zastúpeného spoločnosťou S. a spol., a. s., B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   Mgr.   P.   S.,   vo   veci   namietaného porušenia   jeho základného   práva   podľa   čl.   30   ods.   4   v spojení   s   čl.   12   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 4 ods. 2 v spojení s čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 4 ods. 1 a 2 písm. a) ústavného zákona   č.   357/2004   Z.   z.   o   ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných funkcionárov   v   znení   neskorších   predpisov   opatreniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky č. 20 a č. 24 z 28. októbra 2010 k rozvrhu práce na rok 2010 a č. 17 zo 4. októbra 2011 k rozvrhu práce na rok 2011, ako aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra 2011 doručená sťažnosť JUDr. P. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou S. a spol., a. s., B., konajúcu prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. P. S., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   4   ods.   2   v spojení s čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práv podľa čl. 4 ods. 1 a 2 písm. a) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných   funkcionárov   v   znení   neskorších   predpisov opatreniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. 20 a č. 24 z 28. októbra 2010 k rozvrhu práce na rok 2010 a č. 17 zo 4. októbra 2011 k rozvrhu práce na rok 2011 (ďalej aj „opatrenia z 28. októbra 2010“, „opatrenie zo 4. októbra 2011“, spolu len „napadnuté opatrenia“), ako aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že predseda najvyššieho súdu opatrením č. 20 z 28. októbra 2010 (dátum opatrenia bol zmenený) mienil preložiť sťažovateľa, ktorý je sudcom najvyššieho súdu zaradený do trestného kolégia najvyššieho súdu, do správneho kolégia najvyššieho súdu. Predseda najvyššieho súdu predložil návrh na zmenu rozvrhu práce na rok 2010 na rokovanie sudcovskej rady   najvyššieho súdu   7. októbra 2010, na ktorom bolo prijaté uznesenie č. 141/2010, ktorým sudcovská rada najvyššieho súdu vzala na vedomie zmenu rozvrhu práce na rok 2010, ale neodporučila predsedovi najvyššieho súdu preložiť sťažovateľa z trestného do správneho kolégia najvyššieho súdu.

Predseda najvyššieho súdu opatrením č. 24 z 28. októbra 2010 k rozvrhu práce na rok 2010,   ktoré „má   úplne   totožné   znenie   ako   predátumované   opatrenie   č.   20“,   preložil sťažovateľa   z   trestného   do   správneho   kolégia   najvyššieho   súdu.   Sťažovateľ   mal v uvedenom   čase   pozastavený   výkon   funkcie   sudcu   a   pre   nesúhlasné stanovisko   nielen sudcovskej   rady   najvyššieho   súdu,   ale   aj   správneho   kolégia   najvyššieho   súdu   nebol zaradený do konkrétneho senátu. Sudcovská rada najvyššieho súdu uznesením z 3. októbra 2011 odporučila zaradiť sťažovateľa do senátu „10S“ správneho kolégia najvyššieho súdu. Následne opatrením zo 4. októbra 2011 bol sťažovateľ preložený do správneho kolégia najvyššieho súdu a zaradený do senátu „10S“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   popísal   genézu   svojej   profesionálnej   kariéry,   ako   aj profesionálnej kariéry predsedu najvyššieho súdu, keď uviedol: „JUDr. Štefan Harabin zastáva funkciu predsedu Najvyššieho súdu SR od 23. júna 2009, pričom v minulosti – v rokoch 1998 až 2003 už túto funkciu po dobu päť rokov zastával a bol tiež takmer tri roky ministrom spravodlivosti SR a podpredsedom vlády SR.

Sťažovateľ od roku 1982 nepretržite vykonával funkciu prokurátora, resp. sudcu na trestnom úseku s výnimkou rokov 2004 až 2007, kedy bol národným členom E. za Slovenskú republiku,   avšak   aj   v   tejto   funkcii   sa   zaoberal   prevažne   trestným   a   čiastočne medzinárodným právom.“ Na základe uvedeného dospel sťažovateľ k záveru, že predseda najvyššieho súdu má „ako osoba, ktorá viac než desať rokov vykonávala administratívno – riadiace funkcie, ďaleko väčšie predpoklady pre výkon funkcie sudcu na Správnom kolégiu Najvyššieho súdu SR ako sťažovateľ, ktorý je z pohľadu požiadaviek na sudcu Správneho kolégia,   takmer   úplne   bez   akýchkoľvek   praktických   skúseností,   zručností   a   poznatkov, s výnimkou tých, ktoré nadobudol pred takmer tridsiatimi rokmi počas vysokoškolského štúdia“.

Podľa sťažovateľa v tomto prípade neboli splnené zákonné podmienky na preloženie sudcu uvedené v § 52 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o súdoch“), ako ani § 22 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o sudcoch a prísediacich“). Uvedený postup predsedu najvyššieho   súdu   nesledoval   žiadny   z   legitímnych   cieľov,   ale   išlo   o   postup   sledujúci „zjavne   nahradenie   neúspešného   disciplinárneho   návrhu,   ktorého   dôsledkom   pre sťažovateľa malo byť odvolanie z funkcie sudcu – potrestanie JUDr. P. P. (sťažovateľ, pozn.) za jeho názory a postoje na vedenie Najvyššieho súdu SR Š. H.“.

Následne   sťažovateľ   poukázal   na   znenie   čl.   13   ods.   3   rokovacieho   poriadku najvyššieho súdu (identické znenie tohto článku bolo platné v októbri 2010 i v októbri 2011), podľa ktorého „Členmi kolégia sú sudcovia, ktorí sú zaradení do niektorého senátu tohto kolégia.“, na základe ktorého tvrdil, že v súlade s týmto článkom do konkrétneho senátu   nemohol   byť   zaradený,   lebo   v rozhodnom   čase   bol   výkon   jeho   funkcie   sudcu dočasne pozastavený. V tejto súvislosti taktiež poukázal na čl. 13 ods. 2 poslednú vetu rokovacieho poriadku najvyššieho súdu, podľa ktorého „Sudcu možno preložiť do iného kolégia len s jeho súhlasom“, ktorý platil i v októbri 2010, keď formálne došlo k zaradeniu sťažovateľa   do   správneho   kolégia   najvyššieho   súdu.   Predseda   najvyššieho   súdu   sa uvedenými ustanoveniami rokovacieho poriadku neriadil „ani pri vydávaní čo len jedného z opatrení týkajúcich sa zaradenia sťažovateľa do Správneho kolégia NS SR“.

S   ohľadom   na   čl.   13   ods.   3   rokovacieho   poriadku   najvyššieho   súdu   sa   podľa sťažovateľa «javí,   že   zámerom   tohto   zdanlivo   organizačno-správneho   aktu   bolo   nielen poškodiť   sťažovateľa   odňatím   príplatku,   ktorý   prislúcha   každému   sudcovi   Trestného kolégia, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného   súdu,   ale   aj   v   rozpore   s   verejným   záujmom   popísaným   v   ústavnom   zákone č. 357/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií   verejných   funkcionárov.   Verejným   záujmom   v   tomto   konkrétnom   prípade   chápe sťažovateľ   záujem   verejnosti   –   účastníkov   konkrétnych   súdnych   sporov   nielen   na rozhodovaní nezávislého a nestranného sudcu, ale aj na rozhodovaní sudcu profesionálne – odborne i osobnostne veľmi dobre pripraveného, na úrovni Najvyššieho súdu SR vysoko špecializovaného,   ktorý   svojim   prístupom   k   rozhodovaniu   nepripustí   pochybnosti účastníkov, že o ich návrhoch bude rozhodovať čo najerudovanejšie, najrýchlejšie a bez prieťahov.   Očakávať od sudcu s tridsaťročnou praxou na trestnom úseku,   že bude bez prípravy rovnocenným partnerom kolegom, ktorí sa dlhodobo venujú správnemu právu, ba dokonca sa užšie špecializujú, čo sa dá právom predpokladať u sudcov na Najvyššom súde SR, ako najvyššom stupni všeobecného súdnictva, nemá oporu ani v elementárnej logike a poškodzuje a znevažuje prácu sudcov Správneho kolégia Najvyššieho súdu SR a na druhej strane oberá Trestné kolégium o dlhoročného odborníka, čím predlžuje a znekvalitňuje rozhodovanie v tomto kolégiu.

Predseda   Najvyššieho   súdu   SR   ako   funkcionár   zodpovedný   za   riadny   chod Najvyššieho súdu SR by mal vytvárať optimálne podmienky chodu ním riadeného súdu a nemal by, aj ak by boli splnené všetky zákonom vyžadované podmienky, prekladať do ktoréhokoľvek kolégia Najvyššieho súdu SR sudcu, ktorý mal v čase údajného preloženia dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu (pre disciplinárne konanie iniciované samotným predsedom   Najvyššieho   súdu   SR,   v   ktorom   bol   navyše   aj   „poškodeným“),   pretože   tým nemôže skvalitniť a zrýchliť rozhodovanie senátov Správneho kolégia, pretože taký sudca, ktorý   nemôže   rozhodovať   pre   pozastavenú   činnosť,   nemôže   byť   žiadnym   prínosom   pre kolégium,   do   ktorého   je   prekladaný.   To   vyplynulo   i   zo   záveru   Správneho   kolégia Najvyššieho súdu SR z októbra 2010, keď odmietlo zaradiť sťažovateľa do konkrétneho senátu, vzhľadom na to, že nie je činný. Na tomto mieste sa žiada opäť pripomenúť čl. 13. ods. 3 Rokovacieho poriadku NS SR, podľa ktorého: „Členmi kolégia sú sudcovia, ktorí sú zaradení do niektorého senátu tohto kolégia...“».

Podľa   názoru   sťažovateľa   postup   predsedu   najvyššieho   súdu   voči   nemu   nebol objektívny,   ale   diskriminačný,   resp.   zaujatý.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ   okrem   iného uviedol: „Predseda   Najvyššieho   súdu   SR   nielen   návrhom   na   disciplinárne   konanie sťažovateľa   za   podanie   trestného   oznámenia   a   vyslovený   názor,   ale   aj   nasledujúcimi postupmi (odňatie kancelárie, odňatie možnosti zúčastniť sa výberových konaní na funkciu predsedu senátu,   rokovaní kolégia,   Pléna Najvyššieho súdu SR,   rehabilitácií,   účasti na vzdelávacích   aktivitách,   ale   aj   odňatie   už   priznaných   odmien   aj   k   životnému   jubileu a ďalšie,   vrátane   nezákonného   odvolania   sťažovateľa   z   funkcie   národného   člena   E. v rozpore   so   zásadami   prezumpcie   neviny,   zákazu   retroaktivity   a   podobne),   keď   mu neumožnil vyjadriť sa k disciplinárnemu návrhu a dočasnému pozastaveniu výkonu funkcie sudcu   a   ďalšími   postupmi,   dal   bez   akýchkoľvek   pochybností   najavo,   ako   objektívne a vo verejnom záujme je schopný rozhodovať ako ústavný činiteľ a verejný funkcionár, ak ide i o záujmy sťažovateľa.

Žiada sa dodať, že v podmienkach materiálneho právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) každý zásah do osobnej sféry jednotlivca, ktorý je vykonávaný v rámci akéhokoľvek   postupu   štátneho   orgánu   voči   jednotlivcovi   musí   byť   ospravedlnený konkrétnou skutočnosťou alebo dôvodom takéhoto zásahu a nielen vykonaný preto, že štátny orgán má takúto právomoc formálne danú.“

Sťažovateľ taktiež poukázal na skutočnosť, že ako opatrenie zo 4. októbra 2011, tak aj   návrh   na   zmenu   rozvrhu   práce   na   rok   2011   boli   podpísané   k   takémuto   úkonu neoprávnenou osobou – JUDr. I. H., a takto boli predložené sudcovskej rade najvyššieho súdu, preto „všetko nasledujúce konanie s preložením sťažovateľa do senátu Správneho kolégia 10 S je mimo zákonný rámec, tzn. je nezákonné z titulu nerešpektovania zákona predsedom Najvyššieho súdu SR, a preto je podľa názoru sťažovateľa paktom“.

Sťažovateľ   taktiež   požiadal   ústavný   súd   o   vydanie   dočasného   opatrenia,   ktorým pozastaví   vykonateľnosť   opatrenia   zo   4.   októbra   2011,   ako   aj   jemu   predchádzajúcich opatrení   z   28.   októbra   2010,   ktoré   odôvodnil   takto: „Dôležitým   verejným   záujmom   je dôveryhodnosť   súdnictva   a   kvalifikované   a   rýchle   rozhodovanie   sudcu   v   jednotlivom prípade.   V   situácii,   ak   účastník   konania   nemôže   mať   istotu,   že   o   jeho   veci   rozhoduje skutočný   odborník profesionál špecialista,   nemôže   mať   istotu,   že   jeho   vec   bude rozhodnutá   zákonne,   rýchlo   a   bez   prieťahov.   Tento   verejný   záujem   sa   úzko   prelína   so záujmom účastníkov súdnych konaní na zákonného sudcu. Nezákonnosť sudcu môže byť pritom namietaná účastníkmi konania a spôsobovať ďalšie komplikácie najmä prieťahy v činnosti   súdu.   Tento   verejný   záujem   na   nezávislom,   kvalitnom   a   rýchlom   súdnom rozhodovaní prevyšuje osobný záujem predsedu Najvyššieho súdu SR prinútiť sťažovateľa na   odchod   z   Najvyššieho   súdu   SR,   hoc   i   zastieraný   nedostatkom   sudcov   na   Správnom kolégiu a prebytkom sudcov na kolégiu Trestnom porovnávajúc dĺžku praxe sťažovateľa v tomto kolégiu a najmenej desiatich ďalších sudcov Trestného kolégia NS SR. Z týchto dôvodov ponechanie napadnutých opatrení v platnosti predstavuje pre sťažovateľa ďaleko väčšiu a to nielen materiálnu ujmu, než záujem predsedu Najvyššieho súdu SR na doplnení údajne nedostatočného počtu sudcov Správneho kolégia NS SR, ktorý nedokáže riešiť inak než zaradením trestného sudcu do tohto kolégia. Naopak nedostatočný počet sudcov na Trestnom   kolégiu,   napriek   žiadostiam   sudcov   o   odstránenie   preťaženosti,   dlhodobo nerieši.“

Sťažovateľ ústavnému súdu následne navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že „Základné práva JUDr. P. P. podľa článku 30 ods. 4 a článku 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo podľa článku 4 ods. 2, článku 13 a článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo uvedené v čl. 4 ods. 1, 2 písm. a/ ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov o ochrane verejného záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných   funkcionárov   boli   postupom   predsedu   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   predchádzajúcom   vydaniu   opatreniam   predsedu Najvyššieho súdu SR č. 20, 24 z 28. októbra 2010 k Rozvrhu práce na rok 2010 a č. 17 zo 4. októbra 2011 k Rozvrhu práce na rok 2011, ako aj nimi samotnými, porušené.

Opatrenia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 20,24 z 28. októbra 2010 k Rozvrhu práce na rok 2010 a č. 17 zo 4. októbra 2011 k Rozvrhu práce na rok 2011 sa zrušujú.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 4 ods. 2 písm. a) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov verejný funkcionár sa musí pri výkone svojej funkcie zdržať všetkého, čo môže byť v rozpore s týmto   ústavným   zákonom.   Na   tento   účel   verejný   funkcionár   nesmie   využívať   svoju funkciu,   právomoci   z   nej   vyplývajúce   a   informácie   nadobudnuté   pri   jej   výkone   alebo v súvislosti s jej výkonom na získavanie výhod vo svoj prospech, v prospech jemu blízkych osôb ani iných fyzických osôb alebo právnických osôb; to sa nevzťahuje na činnosť alebo úlohu, ktorá vyplýva verejnému funkcionárovi z výkonu jeho funkcie.

Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   zaručených v čl. 30 ods. 4 a čl. 12 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 4 ods. 2, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, ako aj práv podľa čl. čl. 4 ods. 1 a 2 písm. a) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov napadnutými opatreniami, ako aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu. K porušeniu ním v sťažnosti označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že sťažovateľ bol napadnutými opatreniami preložený z trestného kolégia do správneho kolégia a senátu „10S“, a to napriek tomu, že

-predseda najvyššieho súdu má s ohľadom na jeho profesijnú kariéru väčšie predpoklady než sťažovateľ na výkon funkcie sudcu správneho kolégia najvyššieho súdu,

-na   preloženie   sťažovateľa   do   správneho   kolégia   najvyššieho   súdu   neboli splnené zákonné podmienky uvedené v § 52 ods. 2 zákona o súdoch (zákon č. 757/2004 Z. z.)   a   §   22   ods.   5   zákona   o   sudcoch   a   prísediacich   (zákon   č.   385/2000   Z.   z.), predovšetkým   napadnuté   opatrenia   nesledovali   ani   jeden   z   legitímnych   cieľov,   ale išlo o postup   predsedu   súdu,   ktorého   cieľom   bolo   potrestanie   sťažovateľa   za   jeho   názory a postoje k „vedeniu najvyššieho súdu“, resp. predstaviteľom výkonu riadenia a správy najvyššieho súdu,

-preradenie   sťažovateľa   do   iného   kolégia   najvyššieho   súdu   bolo   vykonané v rozpore s čl. 13 ods. 3 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu,

-návrh na zmenu rozvrhu práce bol podpísaný neoprávnenou osobou.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre vyslovil, že obsahom základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy je iba prístup k voleným a iným verejným funkciám, t. j. možnosť nediskrimačného   uchádzania   sa   o   takéto   funkcie,   a   nie   aj   právo   na   zotrvanie   v   týchto funkciách (II. ÚS 822/00, m. m. II. ÚS 796/00). V náleze sp. zn. II. ÚS 48/97 zo 7. januára 1998 v zásade (aj keď v zásadne iných okolnostiach) pripustil, že získaním verejnej funkcie „sa ústavné právo občanov na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok... nevyčerpáva“. V nadväznosti na citované ústavný súd rešpektuje, že základné právo   na   prístup   k   voleným   a   iným   verejným   funkciám   za   rovnakých   podmienok garantované čl. 30 ods. 4 ústavy by strácalo akýkoľvek právny význam, ak by príslušný orgán verejnej moci osobe, ktorá bola do príslušnej ústavnej (verejnej) funkcie ústavou ustanoveným   spôsobom   ustanovená,   neumožnil   riadny   výkon   tejto   ústavnej   (verejnej) funkcie.

V   danej   veci   sa   sťažovateľ   ako   sudca   najvyššieho   súdu   dlhodobo   špecializoval vo svojej   rozhodovacej   činnosti   na   trestnú   agendu   a   bol   zaradený   do   trestného   kolégia najvyššieho súdu. Napadnutými opatreniami predsedu najvyššieho súdu bolo rozhodnuté o preložení   sťažovateľa   z   trestného   kolégia   najvyššieho   súdu   do   správneho   kolégia najvyššieho súdu a jeho zaradení do senátu „10S“.

Podľa § 21 ods. 1 zákona o súdoch sa na najvyššom súde zriaďuje občianskoprávne kolégium, trestnoprávne kolégium, obchodnoprávne kolégium a správne kolégium. Sudca najvyššieho   súdu   je   členom   kolégia   podľa   prevažujúceho   obsahu   svojej   rozhodovacej činnosti   určeného   rozvrhom   práce.   Sudca   môže   byť   členom   len   jedného   kolégia;   to nevylučuje   možnosť   konať   a   rozhodovať   vo   veciach   patriacich   do   iného   kolégia,   ak sudcovia príslušného kolégia nemôžu z dôvodu vylúčenia vo veci konať a rozhodnúť. Sudcu možno zaradiť do iného kolégia len s jeho súhlasom alebo za podmienok podľa § 51a aj bez jeho súhlasu.

Podľa § 51a ods. 1 zákona o súdoch možno sudcovi rozvrhom práce prideliť na konanie a rozhodovanie veci patriace do inej agendy, ak bude tvoriť prevažujúci obsah jeho rozhodovacej činnosti

a) len s jeho predchádzajúcim súhlasom alebo

b) bez jeho súhlasu len po predchádzajúcom prerokovaní sudcovskej rady v prípade zmeny   rozvrhu   práce   v   dôsledku   nerovnomerného   zaťaženia   sudcov   či   zabezpečenia riadneho chodu súdu.

Podľa § 51a ods. 2 zákona o súdoch musí predseda súdu v prípade podľa odseku 1 písm. b) poskytnúť dotknutému sudcovi čas na prípravu v trvaní aspoň dva mesiace pred pridelením na konanie a rozhodovanie inej agendy; ustanovenia osobitného zákona (zákona o   sudcoch   a   prísediacich)   o   vzdelávaní   sudcov,   prehlbovaní   kvalifikácie   a   zvyšovaní kvalifikácie sudcov tým nie sú dotknuté.

Podľa § 52 ods. 1 zákona o súdoch (zákona č. 757/2004 Z. z.) rozvrh práce zostavuje predseda   súdu   tak,   aby   bol   zabezpečený   výkon   súdnictva.   Pri   tvorbe   rozvrhu   práce   je povinný rešpektovať zásadu rovnomernej zaťaženosti sudcov a súdnych úradníkov.

Podľa § 52 ods. 7 zákona o súdoch v znení platnom do   30. apríla 2011 zmeny a dodatky   rozvrhu   práce,   ktoré   sa   dotýkajú   sudcov   a   súdnych   úradníkov   poverených konaním a rozhodovaním, vykoná predseda súdu spôsobom určeným v rozvrhu práce po ich prerokovaní v sudcovskej rade.

Zákon o súdoch za orgán zabezpečujúci výkon riadenia a správy súdu ustanovuje predsedu súdu a podpredsedu súdu (§ 33). Z už uvedených ustanovení zákona o súdoch vyplýva,   že   s   možnosťou   zmeny   obsahu   agendy   patriacej   do   rozhodovacej   činnosti jednotlivých sudcov počítal aj samotný zákonodarca, ktorý úlohu regulovať činnosť súdu spôsobom   zabezpečujúcim   jeho   riadny   chod   a   rovnomernú   zaťaženosť   sudcov   zveruje predsedovi súdu.

Z   obsahu   napadnutých   opatrení   je   zrejmé,   že   predseda   súdu   nimi   zmenil   obsah agendy   patriacej   do   rozhodovacej   činnosti   sťažovateľa,   a   to   napriek   jeho   nesúhlasu s uvedeným rozhodnutím,   ako aj nesúhlasnému vyjadreniu   sudcovskej   rady   najvyššieho súdu v tejto veci. Predseda najvyššieho súdu v tomto prípade vystupoval a rozhodoval ako orgán riadenia a správy súdu a jeho rozhodnutie (napadnuté opatrenia) je pre sťažovateľa záväzné, pretože právomoc rozhodovať o tejto otázke bola zákonom zverená predstaviteľovi orgánu štátnej správy.

Samotný výkon funkcie sudcu je v prípade splnenia zákonných podmienok na výkon tejto   funkcie   garantovaný   doživotne.   Podľa   ústavného   súdu   postupom   predsedu   súdu, v dôsledku ktorého je zmenená špecializácia sudcu vo vzťahu k ním rozhodovanej agende, k znemožneniu   samotného   výkonu   funkcie   sudcu   dôjsť   nemôže.   Napadnuté   opatrenia možno   podľa   ústavného   súdu   považovať   za   rozhodnutia,   resp.   akty   riadenia   predsedu najvyššieho   súdu   ako   predstaviteľa   orgánu   riadenia   a správy   súdu,   ktorý   musí   v rámci výkonu svojej funkcie dbať na vytváranie podmienok v záujme zabezpečenia plynulého chodu súdu.

Inak povedané, rozhodnutím o zmene agendy rozhodovacej činnosti sudcu nie je zasiahnuté postavenie sudcu, jeho status, dochádza ním iba k zmene podmienok výkonu jeho funkcie sudcu, ktorá by však mala byť v súlade so zákonom vyvolaná objektívne existujúcou, reálnou potrebou zabezpečenia riadneho chodu súdu, logicky predovšetkým potrebou   efektívneho   rozhodovania   vo   veciach   agendy   doručenej   tomuto   súdu.   Zákon o súdoch v takýchto situáciách pamätá aj na potrebu sudcu, vzniknutú zmenou agendy, ktorá   patrí   do   jeho   rozhodovacej   činnosti,   prehĺbiť   si   vedomosti   potrebné   na   jej kvalifikované rozhodnutie, ktorú rieši tým, že mu poskytuje čas na prípravu v trvaní aspoň dva mesiace pred pridelením inej agendy na konanie a rozhodovanie (§ 51a ods. 2).

Právo nerušene vykonávať funkciu sudcu vzhľadom na dynamický vývoj spoločnosti a jej potrieb nemôže byť preto stotožňované s právom na vybavovanie obsahovo rovnakej agendy   počas   celej   doby   výkonu   tejto   funkcie,   resp.   v   tomto   prípade   s právom   na vykonávanie   rozhodovacej   činnosti   v   konkrétnej   agende   po   celú   dobu   výkonu   funkcie sudcu. Z uvedeného vyplýva, že zmena špecializácie sudcu na základe rozhodnutia orgánu štátnej   správy   a s ňou   spojená   povinnosť   rozhodovať   o novej   agende   v rámci   výkonu funkcie sudcu, nemôže byť potom považovaná ani za nútenú alebo povinnú prácu podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru.

Z obsahu   argumentácie   sťažovateľa   uvedenej   v sťažnosti   bolo   možné   vyvodiť spojitosť namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy s uplatňovaním jeho základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, ako aj spojitosť namietaného porušenia čl. 13 a čl. 14 dohovoru s uplatňovaním ochrany jeho práva na zákaz vykonávania povinnej a nútenej práce podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   rozhodnutím   o   zmene špecializácie sudcu počas výkonu jeho funkcie nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, ako ani k porušeniu práva podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru v spojení s čl. 13 a čl. 14 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   skutočnosť,   že   sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia v nej označených práv opatreniami z 28. októbra 2010 bolo možné odmietnuť aj ako oneskorene podanú.

Sťažovateľ v sťažnosti obsažne argumentoval aj porušením práv podľa čl. 4 ods. 1 a 2 písm. a) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov, poukazujúc na podľa neho diskriminačné   a   protizákonné   konanie   predsedu   najvyššieho   súdu   ako   orgánu   riadenia správy súdu uplatnené voči nemu, resp. zneužitie funkcie zo strany predsedu najvyššieho súdu pri rozhodovaní o jeho preložení do správneho kolégia najvyššieho súdu, v dôsledku toho, že otvorene prejavil svoje názory a postoje vzťahujúce sa na „vedenie najvyššieho súdu“.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že právny poriadok Slovenskej republiky kreuje v záujme ochrany nezávislosti sudcov vyvážený systém vzájomných bŕzd a protiváh   medzi   orgánmi   štátnej   správy   a   sudcovskou   samosprávou   vytvorený predovšetkým zákonom o súdoch, ako aj zákonom o sudcoch a prísediacich.

Základné   povinnosti   predstaviteľov   orgánu   riadenia   a   správy   ustanovuje   zákon o súdoch v svojom § 42. Podľa odseku 1 tohto paragrafu predseda súdu a podpredseda súdu sa pri výkone riadenia a správy súdu musia zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť   ich   funkcie   alebo   ohroziť   dôveru   v   nestranný   a   spravodlivý   výkon   tejto funkcie.

Porušenie povinností pri výkone správy súdu vyplývajúcich z § 42 zákona o súdoch je v § 116 ods. 1 písm. e) zákona o sudcoch a prísediacich definované ako disciplinárne previnenie.   Podľa   §   119   zákona   o   sudcoch   disciplinárne   konanie   vo   veciach   predsedu a podpredsedu najvyššieho súdu vykonáva ústavný súd. Osoby oprávnené iniciovať návrh na disciplinárne konanie sú špecifikované v § 120 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého návrh na začatie disciplinárneho konania je oprávnený podať a) minister, b) verejný ochranca práv, c) predseda krajského súdu aj proti sudcovi okresného súdu v jeho obvode, d) predseda súdu proti sudcovi príslušného súdu, e) sudcovská rada proti sudcovi príslušného súdu vrátane predsedu tohto súdu.

S ohľadom na uvedené možno konštatovať, že ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy   nie   je   oprávnený   preskúmavať   námietky   porušenia   povinností   predsedom najvyššieho súdu vystupujúcim v pozícii orgánu riadenia a správy súdu a sťažovateľ nie je osobou, ktorá by bola oprávnená podať návrh na začatie konania podľa čl. 136 ods. 3 ústavy (§ 74e zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   (návrhu   na   vydanie   dočasného   opatrenia,   trovách   konania)   stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2012