znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 71/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., T., zastúpenej advokátkou JUDr. E. H. Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C/398/1996 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 23. decembra 2008 doručená sťažnosť A. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C/398/1996.

2.   Sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza,   že „...Návrhom   zo   dňa   06.   06.   1996...   sa navrhovateľky   v   rade   1/   a   2/   (medzi   nimi   sťažovateľka   ako   navrhovateľka   v   rade   1/) domáhali ochrany ich vlastníckeho práva...

Ako   je   zrejmé   z...   priebehu   konania   sp.   zn.   12   C/398/1996   na   príslušnom   súde, trvajúceho viac ako 12 rokov odo dňa podania návrhu, vo veci sa konali 3 pojednávania (a to dňa 28. 08. 1996, 17. 09. 2004 a 15. 02. 2008), jedna ohliadka na mieste samom (dňa 12. 09. 1996) a vec má v poradí už ôsmy sudca (niektorí z nich sa dokonca stali zákonnými sudcami v tejto veci aj dvakrát). Súd v označenej veci síce vykonával procesné úkony, a to pojednávania,   ohliadku,   pripojil listiny,   ale tieto úkony nesmerovali k rozhodnutiu veci samej...

Vzhľadom na to, že všetky okolnosti a zistenia, ako aj listinné dôkazy podstatné pre rozhodnutie veci sú obsiahnuté v spisovom materiáli konajúceho súdu, nie je zrejmé, prečo súd   vo   veci   doposiaľ   nerozhodol.   Tiež   máme   za   to,   že   postup   súdu,   spočívajúci v absolútnom nekonaní vo veci aj niekoľko rokov (viď obdobie od 12. 09. 1996 do 09. 06. 1999 (pokyn na pripojenie spisu), od 09. 06. 1999 do 05. 04. 2004 (pokyn na pripojenie spisu), od 30. 10. 2004 (pripojenie spisu z archívu) do 16. 10. 2006 (doručovanie uznesenia z roku 1996) a následne do 03. 05. 2007 a od 15. 02. 2008 (pojednávanie vo veci) po súčasnosť), nie je v súlade so zásadou prerokovania veci bez zbytočných prieťahov. Napokon, na poslednom pojednávaní súdu vo veci, konanom dňa 15. 02. 2008, súd pojednávania odročil o. i. za účelom zváženia nariadenia znaleckého dokazovania. Odvtedy súd vo veci vôbec nekonal, napriek tomu, že odporca splnil povinnosť predložiť listiny podaním zo dňa 18. 02. 2008 a bolo na úvahe súdu, či mieni vo veci nariadiť znalecké dokazovanie.“.

3. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo A. K... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C/398/1996 bolo porušené.

Okresnému súdu Žilina sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. n. 12 C/398/1996 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk (slovom dvestotisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Žilina   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľke   náhradu   trov   právneho zastúpenia vo výške 8.011,- Sk na účet advokátky JUDr. E. H... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý   návrh   prerokuje   bez   prítomnosti   sťažovateľa   a   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa   čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje preukázanie využitia právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ   právo   podľa   § 3   ods. 7   a   § 62   a nasl.   zákona   č. 757/2004   Z. z.   o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“). Do 31. marca 2005 v tomto ohľade platil § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd so zreteľom na uvedené listom z 12. februára 2009 vyzval sťažovateľku prostredníctvom   jej   právneho   zástupcu   na   predloženie   dokladu   o podaní   sťažnosti   na prieťahy   v konaní predsedovi   okresného   súdu,   keďže   sa   k tejto   otázke   v rámci   podanej sťažnosti nevyjadrila.

Sťažovateľka zaslala na výzvu ústavného súdu listom zo 17. februára 2009 odpoveď, v ktorej okrem iného uviedla: „Zároveň si dovoľujem dať Ústavnému súdu SR na vedomie, že túto sťažnosť sme nepodávali na Okresný súd Žilina pred podaním ústavnej sťažnosti, a to jednak z dôvodu, že samotné podanie sťažnosti na postup súdu je spoplatnené, ale najmä z dôvodu, že v iných konaniach máme s procesným súdom skúsenosť, že ani podanie sťažnosti na postup súdu nevedie vzhľadom na množstvo neskončených vecí k odstráneniu prieťahov a pokračovaniu v konaní, iba sa konanie opätovne predĺži o lehotu ustanovenú § 65 zák. č. 757/2004 Z. z.“

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   využil   označené   právne prostriedky,   ktoré   mal   k   dispozícii   podľa   zákona   o súdoch,   alebo   ak   sa   preukáže,   že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.   V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľke na ochranu jej základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   použitie   ktorých   je   oprávnená   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľka   v prerokúvanej   veci   nesplnila   požiadavku   namietania   prieťahov v konaní pred orgánom štátnej správy súdov pred podaním sťažnosti ústavnému súdu ani nepreukázala, že ju nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom   súde).   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   dodáva,   že   „povinnosť   vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľka   pred   ústavným   súdom   namieta,   tiež   vyžaduje,   aby   sťažovateľka   konala v súlade   s pravidlami,   ktoré   s uplatnením   daného   prostriedku   súvisia.   Nekonanie   týmto spôsobom...   má   za   následok   nesplnenie   sťažovateľkinej   povinnosti   vyčerpať   dostupný prostriedok ochrany svojich práv“ (III. ÚS 44/03).

Ústavný súd nepovažuje za dostatočnú ani obranu sťažovateľky, ktorá nevyčerpanie „iných   právnych   prostriedkov   nápravy“   (§   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde) odôvodňovala iba s poukazom na to, že tento úkon je spoplatnený, ale najmä z dôvodu „... že v iných konaniach máme s procesným súdom skúsenosť, že ani podanie sťažnosti na postup súdu nevedie vzhľadom na množstvo neskončených vecí k odstráneniu prieťahov a pokračovaniu v konaní, iba sa konanie opätovne predĺži o lehotu ustanovenú § 65 zák. č. 757/2004 Z. z.“. Sťažovateľka v tomto smere bližšie neuviedla (čo ide na jej ujmu), akú má súvislosť v okolnostiach danej veci spoplatnenie tohto úkonu (v sume 6,50 € podľa časti III.   Prílohy   sadzobníka   súdnych   poplatkov),   a všeobecné   konštatovanie   o iných (nekonkretizovaných)   konaniach,   kde   ani   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   nepomohlo, s dôvodom hodným osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 in fine zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   pokladá   sťažnosť   sťažovateľky   predsedovi   okresného   súdu   podanú 17. februára 2009 na odstránenie prieťahov v konaní len za formálnu, keďže bola podaná až po podaní sťažnosti ústavnému súdu. Podľa § 65 zákona o súdoch má predseda súdu na vybavenie   sťažnosti   30-dňovú   lehotu. Sťažovateľka   nevyužitím   zákonného   prostriedku nedala   ani   možnosť,   ani   primeraný   čas   predsedovi   okresného   súdu,   aby   preskúmal,   či skutočne dochádza k prieťahom v konaní, a prijal účinné prostriedky k náprave.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   ani   z odpovede   na   výzvu   ústavného   súdu zo 17. februára 2009 vo veci nezistil, že by sťažovateľka podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a ani z obsahu sťažnosti, z jej príloh a z vyjadrenia sťažovateľky nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľky z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto odmietol jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde,   a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci v prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   v nej   dochádza   k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2009