znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 71/08-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť K. D., H., zastúpenej advokátom JUDr. R. B., K., ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Kežmarok   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2 Cb 84/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. D.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra 2007   doručená   sťažnosť   K.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie základného práva podľa   čl. 48 ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 84/02.

Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   19.   júla   2002   podala   návrh   na vydanie platobného rozkazu. Proti tomuto platobnému rozkazu bol odporkyňou 13. augusta 2002 podaný odpor. Pojednávanie bolo nariadené na 5. december 2002 a na 28. apríl 2003. Celý rok 2004 nebolo vo veci konané.

Ďalej sťažovateľka uvádza: „Po roku nečinnosti som listom zo dňa 29. 6. 2007 OS Kežmarok žiadala o láskavé oznámenie, v akom štádiu sa vec nachádza. Na odpoveď čakám dodnes.“

Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   uvedeným   postupom   okresného   súdu   došlo k porušeniu   jej   základného   práva,   a preto   navrhuje,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil porušenie   označeného   práva,   aby   prikázal   všeobecnému   súdu   konať   a zároveň   aby   jej priznal primerané finančné zadosťučinenie a trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Rešpektovať a chrániť základné práva a slobody je úlohou všetkých orgánov verejnej moci a medzi nimi hlavne súdov. Z tohto pohľadu je mechanizmus ochrany základných práv a slobôd predstavovaný konaním o ústavných sťažnostiach pred ústavným súdom len subsidiárnym prostriedkom ochrany základných práv a slobôd. Len keď ostatné zákonné prostriedky a mechanizmy zlyhajú, resp. sú bezvýsledne vyčerpané alebo nie sú účinné, prípadne   nie   sú   žiadne,   možno   sa   obrátiť   na   ústavný   súd   ako   súdny   orgán   ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) so sťažnosťou proti právoplatnému rozhodnutiu a inému zásahu orgánu verejnej moci do ústavne zaručených základných práv a slobôd. Kompetenčným prejavom   subsidiarity   ústavnej   sťažnosti   je   obmedzenie   právomoci   ústavného   súdu   na prieskum   právoplatných   rozhodnutí   a zásahov   orgánov   verejnej   moci,   procesným dôsledkom potom inštitút neprípustnosti sťažnosti pre nevyčerpanie všetkých procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu poskytuje.

Z uvedeného   vyplýva,   že   ústavné   právo,   aby   sa   vec   verejne   prerokovala   bez zbytočných prieťahov, je podľa čl. 48 ods. 2 ústavy možné úspešne uplatniť na ústavnom súde   len   vtedy,   ak   sťažovatelia   využili   právne   prostriedky,   ktoré   im   na   ochranu   práv poskytoval do 31. marca 2005 zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov v ustanoveniach § 17 a nasl. a s účinnosťou od 1. apríla 2005 poskytuje v ustanoveniach § 62 a nasl. zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Ústavný   súd   nevyžaduje   ako   podmienku   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   využitie uvedených   prostriedkov   nápravy,   ak   z okolností   konkrétneho   prípadu   vyplýva, že túto podmienku   sťažovatelia   nesplnili   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   (§   53   ods.   2 zákona o ústavnom   súde),   najmä ak využitie uvedených   prostriedkov   nápravy   nemožno vzhľadom na okolnosti daného prípadu pokladať za postup umožňujúci dosiahnuť účinnú ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. III. ÚS 132/05).

  Aj   keď   sťažovateľka   urobila   niektoré   procesné   úkony   v predmetnom   súdnom konaní (napr. listom zo 4. januára 2005 žiadala, aby sa vo veci konalo), neurobila však relevantný právny úkon smerujúci k okresnému súdu, ktorým by sa sťažovala na prieťahy. Zo   zistení   ústavného   súdu,   ako   aj   z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nepodala sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona o súdoch   a   tiež   neuviedla   žiadne   skutočnosti,   z ktorých   by   vyplývalo,   že   podmienku v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

  Na základe uvedeného v súlade so svojou stabilnou judikatúrou (IV. ÚS 44/03, IV. ÚS 153/03, III. ÚS 304/04) dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľky nie je prípustná pre nevyčerpanie dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany jej základných   práv,   a preto   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   o jej odmietnutí pre neprípustnosť. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľky už nezaoberal.

  P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. februára 2008